Bábovka Chozé a Autorita Tomáš / Časť štvrtá: Oblaky, sneh a ľad

Odhŕňam sneh na malej plošine. Keď sa postavím nohami na ňu, cítim, že mám
úplne skrehnuté prsty. Obzerám si špáru a rozmýšľam, ktorú skobu by som tam
mohol narvať. Som pokojný, strach, ktorý som pred chvíľkou cítil, keď som preliezal
jeden z výšvihov, je kdesi ukrytý a čaká na svoju ďalšiu príležitosť.
Nie je zima, ale keď vkladám skobu do špáry, vidím ako sa mi trasú prsty. Prešľapujem
opatrne na mieste, lebo zospodu sa zakráda chlad. Vyberám kladivo a pravidelnými
údermi zatĺkam skobu. Zrazu sa necítim tak sám. Prihováram sa skobe:
-„No vidíš, ani to nebolelo. Len tam pekne drž a nie že ťa napadne vypadnúť
odtiaľ. Sa ti tam musí páčiť, krajšiu špáru som ti ani nemohol vybrať.“
Vpravo som si vyhliadol vhodnú špáru na vklinenec. Ešte karabínky, slučka, HMS,
reverso a mám štand. Keďže nemám hodinky, ani neviem koľko to celé trvalo. Čas
plynie úplne inak.

Doberám
lano, cvakám ho do štandu a kričím dole na chalanov:
„-Istíííííííím.“
Chvíľka ticha. Už chcem zakričať opäť, keď zospodu počujem.
– „Dobeéééér žltééééééééé. Lezieééééém.“
A o niekoľko sekúnd počujem:
„Modrééééééééé lezieeeééé!“
Laná sa mi kopia na malom štande. Stále nikoho nevidím. Okolo mňa sa pomaly
plazia oblaky. Spoza výšvihu vykukne červená prilba. A za pár minút už vedľa
mňa stojí Radúzik a kritickým pohľadom si obzerá môj štand. Medzitým dolieza
aj Tomáš. Prehodíme medzi sebou zopár slov. Chalani sa sťažujú, že im je zima,
medzitým mi dávajú matroš, čo pozbierali po mne. Mne teda zima už teraz nie
je. Posledných pár viet už vnímam len na pol ucha. Pozerám sa nad seba. Ruky
sa dotknú chladnej, drsnej žuly, mokré lezky opatrne stúpajú po zeleno-čiernom
machu. Prvé neisté kroky, trochu skrehnuté a neohrabané sa postupne stávajú
zase rozhodnejšími. Čím som vyššie, tým viac do mňa vstupuje pokoj. Vychutnávam
si krásny hrebeň. Keďže nie je s kým pokecať, prihováram sa matrošu čo zakladám
po ceste.

Rozmýšľam
kade ďalej. Vľavo zbadám, že skaly vytŕča skoba. Moc sa mi tam nechce ísť, vpravo
to vyzerá lepšie, ale nakoniec sa rozhodnem, že pôjdem ku skobe. Keď sa k nej
prikradnem, zistím, že to je úplne prežratá vražda, oko už vlastne ani nemá,
takže kúsok vedľa nej zatĺkam ďalšiu, cvaknem do nej karabínu s dlhou slučkou
a fičím ďalej. Hneď nad skobou sa mi potvrdia obavy, že ma čaká zaujímavý krok.
Tichým hlasom sa upokojujem:
– „Dýchaj, pohoda, dýchaj, kua…,“ pomaly sa naťahujem pravou rukou hore, nájdem
malý výstupok, skúšam, či mi nezostane vzápätí v ruke, ale vyzerá, že je v poriadku.
Už ma nezaujímajú studené nohy v mokrých lezkách, ani skrehnuté prsty, zaoberám
sa len malým drsným výstupkom, ktorý zovierajú moje prsty na pravej ruke…

Stojím
na štande. Lezky, ktorými som si robil priestor na malej zasneženej plošinke,
sú olepené snehom. Pozerám sa do juhozápadnej steny Volej veže. Predo mnou sa
leskne borhák. Takže tu sa stretáva Štaflovka aj Stanislavského cesta. Naľavo
odo mňa je stena už suchá, ale vpravo sa urputne drží sneh a ľad a dýcha odtiaľ
nepríjemný chlad. Južné rebro, po ktorom sa štverám hore, rozdeľuje tieto dva
odlišné svety.
Odtiaľto to je ešte dva a pol dĺžky hore na vrchol Volej veže.

Ešte ráno som neveril, že sa sem dostanem. Volia veža sa bránila všetkými možnými
spôsobmi, ako keby bola zakliata. Peťo by o tom vedel rozprávať, koľkokrát bol
tento rok pod ňou a nedalo sa liezť. Aj včera, keď sme na ňu mali ísť, nastala
brutálna poľadovica. Taká, že aj cesta na kadibúdku sa podobala na akýsi zvláštny
druh krasokorčuľovania. Ako sa tak pozerám na mraky poletujúce podo mnou, začínam
veriť, že sa nám Voliu vežu konečne podarilo odkliať (aj pre Peťa).

…to be continued

p.s.: Je to veľmi pekná cesta, vrelo odporúčam. Nie je zložitá na orientáciu.
Dajú sa tam nájsť krásne exponované miesta, pevná skala (až na malé výnimky).
Za jeden deň sa dá v pohode (podľa mňa) zvládnuť dvojkombinácia – Južné rebro
+ Štaflovka, alebo Južné rebro + Stanislawski.

Južné rebro (III) Volia Veža, 2h., J. Chmielowski,
A. Ferens, M. Šwierz 21.8.1927 Info APVII/56, K404
Nástup na polici kde začínajú jednotlivé cesty hneď z jej pravého kraja. Hore
rebrom obchádzajúc ťažkosti.