Bábovka Chozé a Autorita Tomáš / Časť tretia: M9-

Prvá zbadá chalanov Hanka. Zostupujú pomaly dole. Už mi nie ja tak zima. Blikám
na nich čelovkou. Mlčky sledujeme ako zostupujú nejakým rozlámaným žľabom, v
ktorom sa nám na pár minút stratia. Nevidíme ich, ale vieme, že tam niekde dole
v tme sa pohybujú, lebo počujeme ako občas zarachotia padajúce kamene.
Konečne spolu. Vyťahujem čaj a postupne nechávam kolovať šálku pričom si pozerám
ich tváre. Vyzerajú v pohode, najviac unavený vyzerá Peťo, ako keby mal v sebe
niekoľko fernetov. Pohneme sa hore. Prvá ide Hanka, potom chalani a svietiaceho
hada uzatváram ja. Chvíľku sa zastavím a pozerám ako sa svietiaci had pozvoľna
plazí smerom hore suťoviskom. Za chvíľku sme pri skalných prahoch, ktorými sa
musí chvíľku liezť. Tam sa zastavujeme a vynukujem nejaké dobroty, nikto nemá
chuť.
Svetielkujúci had sa pomaly zase hýbe hore. Občas niekto zhodí nejaký kameň,
ktorý s tichým bzukotom preletí povedľa mňa. Je to zvláštny pocit. Všade naokolo
vládne úplná tma. Svetielka nado mnou pôsobia neskutočným zvláštnym dojmom.
Ako keby sa nejaké prízraky vznášali nad Českou dolinou. Niekto hore zakričí:
Bacha šuter! Prikrčím sa a napínam oči do tmy pred sebou. V tom ma kameň zasahuje
do ľavého pleca. V
tej tme som ho nevidel. Strácam rovnováhu, cítim ako sa vzďaľujem od skaly,
hlavou mi ešte preblesne, kua, asi padám… Necítim ako narážam do skaly, už
neviem čo je hore a čo dole… Nevydávam žiaden zvuk, len padám popri stene,
čoraz rýchlejšie, cítim, že každú chvíľu musím dopadnúť dole, ale čas beží nejako
inak… Tupý úder… Strhnem sa… Pozerám do tmy pred sebou a držím si čelo.
Vedľa mňa napravo leží Peťo a spí. Cez okno oproti vidím Pazúriky. Môžu byť
asi štyri hodiny ráno. Zahrabem sa do deky a snažím sa zaspať. Do trička na
chrbte ospanlivo vsakujú malé kvapky vody.

Strih / deň tretí.

Pozerám sa na cestu pred sebou. Odkladal som to a vyhýbal som sa tomu, ako
sa len dalo, ale hlboko vo vnútri som vedel, že skôr či neskôr budem nútený
sa o to pokúsiť. S každou hodinou, minútou, sekundou motivácia rástla… Dozrel
čas. Čas s veľkým Č. Cítim to. Už to nemôžem odkladať. Každý musí niekedy absolvovať
takúto cestu, ani ja sa tomu nemôžem vyhnúť.
Striasa ma od zimy, alebo od strachu. Neviem. Nevenujem tomu radšej pozornosť
a snažím sa sústrediť sa na skalu pred sebou. Podmienky nie sú práve najlepšie.
Zlé počasie za posledných pár hodín spravilo svoje. Každý jeden kameň je obalený
tenkou glazúrou ľadu. Šmýka sa to. Nie je sa čoho poriadne chytiť, ani kam stúpiť.
Snažím sa nohy narvať do medzier medzi kameňmi, kde aspoň ako tak držia. Prečo
som si nezobral radšej mačky, kua. Viem prečo. Lebo ich vôbec nemám, kua. Už,
už, vyzerá, že spadnem, ale nakoniec sa mi podarí nájsť rovnováhu. Vôbec neverím
nohám.
Obzriem
sa za seba. Chatu mám ako na dlani. Zdá sa neskutočne blízko. Mám pocit, že
vidím škeriace sa tváre v okne. Asi halucinácia. Uskočí mi noha, čo ma hneď
vytrhne z mojich myšlienok. Musím sa sústrediť, kua, inak sa zrúbem a to nebude
dobré. Kua, kua, kua… Mám pocit, ako keby som stál na mieste a čas beží. Ale
niečo v mojom vnútri ma poháňa neustále vpred. Nemôžem sa zastaviť, musím to
dokázať. Myslím si, že poznáte ten pocit…
Pozriem sa pred seba. Už to nevyzerá ďaleko. Možno 20, 30 metrov, ťažko povedať,
vzdialenosti v horách klamú. Zrazu neviem kam stúpiť. Naťahujem sa rukou pred
seba, studená žula okamžite preniká cez moju kožu, prsty krehnú. Posúvam nohy
doslova po centimetroch. Opatrne prekonávam kľúčové miesto cesty. Ruky slúžia
skôr na nájdenie ako takej rovnováhy. Viem, že keď mi ustrelia nohy, ruky mi
budú úplne zbytočné. Ďalej sa terén pokladá, a aj možností, kde sa dá ako tak
postaviť pribúda.
Už len tri metre. Musím sa sústrediť, bolo by blbé, keby som sa teraz vyrúbal.
Pozriem sa doľava a predstava kotúľania sa dolu mi vôbec nepripadá lákavá. Ešte
meter a dočahujem pootvorené dvere kadibúdky. Bleskovo do nej vliezam. Nesleduje
niekoľko činností, ktoré prebiehajú v podstate súčasne. Uskutoční sa tepelná
výmena medzi mojim telom a doskou podo mnou. Vytiahnem sprievodcu a v príjemnom
šere sa dám do čítania. Myšlienky na to, že ma čaká ešte cesta späť odkladám
na neskoršie.