Zabudni na Yosemity, ide sa do Fontainbleau!

Pôvodne, že napíšem aj nejaký článok o tej USA, ale ono je to tam fakt o ničom,
vôbec som neliezol, vystriedal som tuším 8 robôt; samozrejme samé tie špičkové,
ako je upratovanie stolov v reštike, umývanie riadov a samozrejme aj toho, kam
jedlo putuje o pár hodín neskôr.. šak si domyslite.. (iba dodám to, že neviem
čo oni žerú, ale tie ich hovná fakt smrdia brutálne!) ..okrem toho som upiekol
tisíce donutov (po našom – šišky), urobil niekoľkým teplošom & tepličkám
(bolo ich tam požehnane..) pár tetovačiek, atď.. ale bola tam sranda, veľa černochov,
samí tlstí ľudia, neohraničená sprostosť, atď..; šak si zapnite nejaký lacný
americký film, no a presne tak to tam je. Partia na byte sme boli dobrá, 7 báb
a 3 chaloši.. čiže no problem..
Jak sa tak blížil návrat domov, si hovorím, že niekam by som mohol ísť aj liezť,
keď už budem doma.. Tatry nehrozili (pri mojom šťastí a nerozlezení, by som
tam rovno hodil zemovicu z nejakej päťky), na Pajštún sa dá ísť hocikedy, a
inde je už zima.. Boris to vyriešil SMSkou.. niečo ako ‘vtedy a vtedy Fontainbleau..
ideš?’ .. akože prečo nie; bouldrovanie síce nie je úplne moja obľúbená disciplína,
ale rozliezť sa niekde treba..
A tak sa v nedeľu vítam s rodinou na letisku, vzápätí im oznamujem, že v stredu
idem zas preč – na 2 týždne do Francúzska, z čoho teda moc nadšený neboli, ale
čo už..

Fontainbleau (9.10 – 24.10.03)
Je
piatok večer a konečne zo seba zhadzujeme šetko čo bolo na nás povešané, Boris
vyťahuje cigi, a popri tom hľadáme nejaké vhodné miesto na stan.. máme za sebou
krkolomných 18 hodín v autobuse, behanie po Paríži kvôli mojim novým lezkám,
polhodinku v natrieskanom vlaku do Fb. a to najlepšie na koniec – 2 hodiny trvajúcu
smrtonosnú jazdu z minimálne 80 ročnou babkou, ktorá nás vzala stopom, keď sme
stopovali do kempu, ktorý je asi 8 km za mestom a zaumienila si, že nás tam
proste za každú cenu dovezie.. lenže ani za túúú onúú nevedela, že kam to má
vlastne ísť, tak jazdila a behala po celom okolí jak taká splašená krava; na
kruhových objazdoch na ňu všetci Frantíci pokrikovali pravdepodobne tie najškaredšie
nadávky(aspoň sa tak tvárili), my sme sa iba modlili za naše úbohé životy(teda
skôr iba ja, lebo Boris bol vzadu zahádzaný batohmi a tak tú hrôzu neprežíval
až tak naplno) a jej pokus som ukončil, až keď siahala po SOS telefóne na diaľnici
(hej po tom žltom stĺpiku, čo sa využíva iba v nutných prípadoch..), že sa spýta
tam, že kam.. aby to nebolo až také ľahké, Boris ešte vystúpil z auta, že „Majo,
povec tej starej k**ve, že ten kemp je ešte o 2 kiláky ďalej! Neh nás vyloží
až..“ než to ale stihne dopovedať a tete naznačiť čo a ako, ja už mám na chrbte
batoh a šlapem smerom čo najďalej od smrti, vtelenej do starej babky; chvalabohu
pochopí, urobí to isté, teta nás ešte vybozkáva na rozlúčku a my rýchlosťou
Concordu zdrháme preč.. akože dovi-dopo..:)
Tak o čom písať, keďže pri bouldrovaní tam toho lezecky-morálového napätia moc
nie je.. iba sedíš pod šutrom na karihomatke alebo na boulderfotrovi(tí bouldrovejšie
založený..) a skúšaš nejakú tupotu.. to teda platilo tie prvé dni hlavne pre
mňa, lebo Boris trénoval celé leto.. ja si po 2 dňoch lezenia neviem ani zapnúť
gate a proste ma všetko bolí jak sviňa.. tak začínam na trojkách, štvorkách
(to sú asi skalkárske VI), postupne sa driapem(doslova) vyššie.. Boris už 2.
deň dáva Cortomaltés za 7a (cca IX-)..
Ono sa to číslovanie so skalkarinou porovnáva dosť ťažko.. toto je o pár krokoch
a skalky sú o viac krokoch, no a hory to je o veľa krokoch.. chápete nie? Lebo
ja nie.:)
Lezieme
hlavne v oblasti Bas Cuvier, je najbližšie ku nám, sú tam najlepšie dopady a
šutre sú blízko seba.. na skok sme boli aj v Apremonte, ale tam sú už horšie
dopady a šutre sú viac roztrúsene..
Postupom času Boris dáva ďalšie dve 7áčka, nejaké 6céčka a v tom čom ja funím
sa väčšinou prechádza.. Trochu ho sere, že sa mu nepodarilo dokončiť to štvrté,
‘La Helicopter’; fakt mu chýbalo už veľmi málo.. ja sa ustaľujem presne o stupeň
nižšie na dvoch 6áčkach (8-/8) a veľa – veľa 5abc.. a keby som nebol dosratý,
som mohol mať také vysoké 6b.. proste som vyše 4 mesiace neliezol.. ale je to
klamné .. na skale by som teraz asi nevyliezol ani šestku..
2 týždne v kuse sa ale liezť nedá, každý tretí deň je rest day, tak máme aspoň
možnosť ísť si stopom nakúpiť nejaké žrádlo do Carrefouru(lacnejšie alebo =
ako u nás !!).. stopuje sa celkom dobre, funguje to ako MHD a niekedy ešte lepšie.
Jediný problém je v tom, že Frantící ani za túúú onúú nevedia seknúť inak ako
Frantíkovsky, a tak sa naša konverzácia v aute obmedzuje na ruky, nohy a nejaké
tie zvuky ako ‚hééé??’ a pod.. Po týždni sa ideme kultúrne vyžiť (na Internet)
do Melunu asi 25 km od nás.. Počasie sa nám drží celkom dobré, pršať začína
až predposledný deň, keď musíme všetko zbaliť.. tak aby to nebolo až také ľahké..

Posledný
deň lezenia sa trošku poteším, keď sa dostanem v jednom 7a o ‘chyt vyššie‘ ako
Boris, výška má aj svoje výhody.. na hovno je to, že kým sa mi to podarí, nemám
už silu udržať kľúčovú oblinu a tak sa nič nekoná..
Majú tam super ochranárov; pred Free Campom je tabuľa s obmedzením „MAX 6 stanov
alebo 20 ľudí, na MAX 3 dni..“ ..No povedzte to Japoncovi, čo tam bol 5 mesiacov
a asi ďalším 4 ľuďom, čo tam boli okolo 2 mesiacov.. a ochranári každé ráno
jazdili okolo a mali na háku..
Stretli sme tam aj jedného Slováčiska, čo sa tam zastavil na ceste do Espane,
do El Chorra, tak sme sa dohodli, že keď tam dojdem v zime, že mu mám doniesť
nejakú pálenku slovenskú ak nezabudnem.. že mi dá za to kocku hašišu..:))))
No týmto som asi vyčerpal všetko, čo som chcel povedať.. nebudem už trápiť chudáka
Jaštera, aby nemusel toľko čítať, keďže bouldering miluje asi tak, ako ja Ameriku..

Fotogaléria s ďalšími fotkami.

Majo