Trasúca sa noha v Niebelrisse

Prvá sa na prekvapenie dostavuje Kika, ale ešte spí a odmieta
sa so mnou rozprávať. Potom dofrčí Farky aj s Monikou. Aj Peťo sa už vrátil
a Jirko nikde. O 8:15 nevydržím a zavolám mu. Že už je na ceste. O 8:20 sa
objaví jeho nový strieborný tátoš, Kika mu decentne vynadá, kde sa toľko fláka
(tak aby ju neskoršie pustil za volant), naložíme svine a fičíme – smer Peilstein.

Za
dve hodiny už vykladáme naše otlačené telá z auta. Privíta nás kosa z nosa.
Pekné biele obláčiky sa kotúľajú z úst. Nasleduje výšľap hore na chatu, kde
kupujem sprievodcu. Cestou dole ukazujeme Farkymu, ktorý ešte na Peilsteine
nebol, jednotlivé sektory, popritom sa rozhodujeme, kam pôjdeme. Najradšej by
som bol niekde na slniečku, takže nakoniec skončíme v najväčšom tieni, aký sme
si mohli vybrať (sektor G: Kleine Teufelsbadstubenwand). Podľa môjho odhadu,
tam slnko dorazí tak niekedy koncom júna. Niektorí ľahkovážnejší sa už aj prezliekli,
ja som sa neodvážil. Peťo naliezol hneď bez dlhého rozmýšľania do Grillverschneidung
(ak sa nemýlim) za 5. Farky ohmatáva chutnučkú šestku mínusku Dirtl-Fritz-Steig.
Ja som sa len tak túlal a rozmýšľal do čoho by som naliezol. Hovorím si, dám
si niečo ľahké na rozlez. Tak som sa narval do Einsersteigu za 4, z čoho sa
vykľuvala vcelku pre mňa štiplavučká štvorka, až tak, že som si v hornej špáre
musel pomôcť expreskou. Som na ňu dokonca ukecal aj Farkyho a Peťa, ktorí si
ju povinne museli vyskúšať.
Potom
sme zistili, že hneď kúsok od nás je cesta, ktorú raz Peťo ťahal hneď po ráne,
a nebolo mu jasné ako ju preliezol – Niebelriss (6) v sektore Luckete Wand.
Tak mu hovorím, pozri, daj si to ešte raz. A Peťo si už spomína ako to liezol.
Nástup má cesta skutočne chrumkavý. Prvý pokus nevyšiel, ale
druhý vyzerá nádejne. Pekne nadupal hore, narval ľavú nohu do širokej špáry,
kde mal pred momentom ľavú ruku a snaží sa to ustáť. Cvak, rýchlo expresku.
Ešte do nej dostať lano, ľavá noha sa mení na šijací stroj. Peťo cvaká, dych
sa o niečo spomaľuje. Farkymu aj mne sa pri pozeraní na neho normálne ruky spotili.
Ostatné už bolo s prehľadom. Podľa mňa najkrajší výkon nedele na Peilsteine.
Jirko medzitým kúsok od nás ťahá Buchsteinerriss (3). Farkymu to nedá a tiež
si vyskúša Niebelriss. Páči sa mu najmä ako sa mu to tam fasa šmýka. Potom Farky
aj Peťo naliezajú do vedľajšej cesty Unterer Hedwig Reif-Weg (6), kde je zaujímavý
najmä horný úsek, ktorý všetci, čo sa v tej ceste ocitnú riešia tak, že nohy
majú v šestke a ruky na hrane tak za tri. Obzerám si Oberer Hedwig Reif-Weg
(5). Vyzerá, že by to mohlo pustiť. Poberiem Peťovi nejaké expresy a idem sa
kuknúť hore. Najprv som chcel len tak kúsok vyliezť a pozrieť sa ako to tam
vyzerá. Vyzerá,
že by ma to mohlo pustiť aj ďalej. Začiatočnú nepríjemnú špáru obchádzam viac
zľava, potom sa vrátim spať a pokračujem už priamo hore. Som vďačný Rakušákom,
že si dali záležať na odistení ciest. Vyliezam na slniečko. Je mi parádne. Chvíľku
sa vytešujem zo slniečka a z prelezenej cesty (vďaka môjmu oblezu to mohlo byť
tak 4 maximálne 4+, ale to mi vôbec nevadí).
Farky si vytipoval sedmičku Karla Kolumna-Kante. Úvodné metre sa však podobajú
skôr na obtiažnosť A1. Dosť sa tam trápi a technicky zdoláva úvodné 4 metre,
aby si neskôr vynadal na tupca, ktorý nevidí madlá ako sviňa. Zhodnotí to vetou,
že sedmičky teda ešte nelezie a je z toho dosť mŕtvy.
Čo ale nevieme, je to, že najväčší adrenalín nás ešte len čaká. Jirko pustí
Kiku za volant svojho novučičkého autíčka. Zle to znáša najmä Farky, ktorý ma
skutočne dosť a neustále drží kľučku od dverí a niečo nezmyselné bľaboce. Kika
sa však nenechá vyniesť z rovnováhy a pokojným tempom schádza úzku cestu dole
z Peilsteinu.

p.s.: Sme sa s Peťom pozreli do sprievodcu, čo to bolo za cestu, čo vtedy liezol
na Cimone (Radúzik si istotne spomenie). Tam kde si vyrobil tú krásnu modrinu
na zadku od lana. Dospeli sme po spoločnej úvahe, že to bolo Ja dürfen´s denn
das za 7-! Veľmi slušné.
A tu sú ešte nejaké fotečky.