Dve cesty

Ja sám som nič neriešil a od začiatku pevne tvrdil tú prvú možnosť a okolie
sa prirodzene delilo na dve skupiny. Štatistika nepustí. A tých tretích budeme
teraz ignorovať, veď dvojková sústava nám vystačí na všetko. Na rozdiel od tých
druhých skupiniek, mi tieto moje, obe chceli „dobre“. Ale ja som ja, a chcem
aj ním vždy byť, na smolu jednej z nich. Štatistický prístup známy z kvantovej
mechaniky mi tu nesedí. A tak nečudo, že keď začal Rado hľadať dobrovoľníkov
na lezenie okolo chaty pod Rysmi bol som istým. Mal som už za sebou pár udicových
pokusov na skalkách včítane celej Vzdušnej na Hrádku, ale Tatry sú Tatry a moja
kondícia nie je kondícia. V Tatrách som už síce bol, ale lezenie nie je turistika.
Ja som ale bol pevne rozhodnutý ísť a oni, časť skupinky stojacej na mojej strane,
ma zobrať. A tak boli splnené nutné aj postačujúce podmienky aby riešenie problému
dostalo reálnu podobu.

Začalo
sa to v sobotu 20.9.2003 na Súľove, kde som si na rozlez pred Tatrami dal dve
cesty. Na viac som po piatkovom baskete nemal. V nedeľu bol presun do base campu
k Viktorovi pod Rysy. Akcia leteckej záchrannej služby skrzeva turistky s poraneným
kotníkom mi prehnala hlavou všetky už dávno známe myšlienky z predošlého roku.
Náladu mi nevylepšila. Stále ešte spoľahlivo fungujú (myslím tým LZS). Môžem
ísť smelo hore. A tak som sa ako vzdialená bodka našej skupinky postupne prekráčaval
do cieľa. Dosiahnutie zhruba ceperských časov som považoval za svoj úspech.
Podrobnosti o našich športových výkonoch iste napíše niektorý priamy účastník
a tak ja iba pár svojich pocitov. Počas pobytu som dal dve cesty a dva malé
treky. Horolezeckú maturitu = Žabí kôň, moju prvú, ako aj prvú natiahnutú cestu
v Tatrách, som absolvoval so stiahnutým krkom na druhom konci Radovho lana.
Nedokázal som precítiť radosť z pohybu v krásnej tatranskej prírode. Dva
protichodné pocity vo mne zápasili s nerozhodným výsledkom. Za jediný úspech
považujem, že medzi tými zlými pocitmi nebol strach. V piatok, na záver pobytu,
v ceste pani Štaflovej na Volovke to už bolo iné. Po prekonaní kritického miesta
v druhej dĺžke sa nerozhodný stav začal meniť. Obavy, čo keby …, mizli, víťazila
vo mne radosť z pohybu a túžba ísť hore, na vrchol, a ešte vyššie. Ale to sú
pocity, ktoré určite všetci dobre poznáte, ak ste členmi tej „ správnej“ skupinky
a tak šetrime počítačovú pamäť (neviem načo, ale stará škola sa nezaprie). Záverečnú
trojkovú dĺžku by som bol aj ochotný ťahať, ale čas tlačil a my sme chceli byť
aspoň raz na večeri načas. Radosť nôh z prezutia do vybrám na vrchole a tela
i duše z vrcholových pocitov je tiež horolezeckej obci dobre známa. Poliezol
som!? A aby dostala za pravdu aj druhá skupinka prišlo na zostup. Pre poľadovicu
na severných stenách sme zlaňovali. Dosť veľký šuter, ktorý počas toho preletel
asi meter vedľa mňa ( našťastie minul aj Chossého ) som po riadnej chvíli rozdýchal
a dobré pocity naďalej zvyšovali skóre. Tento raz si Tatry nevedeli, alebo nechceli
vybrať.

O tom, že človek si užije aj pri ceprovaní po Tatrách som sa presvedčil v utorok
kúsok nad sedlom Váha. Tu som sa vo svojom goretexe z trhoviska na Miletičovej
snažil vystaviť teplému slnku a schovať pred silným a studeným vetrom. Dve naše
pánske dvojky liezli rebierko Rysov podo mnou a Hanka s Chossem šli na vrchol
Rysov po turisticky. Moje kruhy prerušil nasledovný hovor:
„Jeď ješte kousek dál, bude to lepší foto.“
„Je tam takovej divnej člověk“ povedala dáma v reči našich bývalých starších
bratov a so zjavnou nechuťou urobila krok smerom k sediacemu indivíduu. Neviem,
či ma mala aj za hluchého. Cvak a rýchly odchod so slovami:
„Vypadal jako ňáky bezdomovec!“
Hlavou mi preletelo pár nelichotivých slov v dvoch jazykoch, ktoré som chcel
iba tak zakričať do vetra, ale staršia sestra, ktorá určite nebola hluchá, by
to asi nepochopila, že to je LEN TAK. A tak som sa ponoril opäť do svojich kruhov
kam sa „fotomodelky“ nedohrabú. Keďže vietor víťazil nad slnkom, rozhodol som
sa zahriať tým, že pôjdem kúsok smerom na vrchol. Dúfal som, že nájdem miesto
odkiaľ aj lezcov uvidím. Po prvej serpentíne ma oslovila iná pani, pre zmenu
v rodnej reči:
„Nepotrebujete pomoc?“
Prekvapene čumím a ťažko sa zmôžem na odpoveď, že nie a prečo by aj.
„Ale veď Vy ste ležali tam dole!“
Podarilo sa mi vysvetliť všetkým trom paniam, že to som si len tak, čakajúc
na kamarátov, vychutnával krásy tatranskej prírody, zubaté slnko a studený víchor.
Aj tak ma ich starosť jemne zahriala na duši.

Čo
na záver? Vo štvrtok pozorujúc našich v rebierku Volovky som videl orla, aj
keď krkavec nad Rysmi tiež stojí za pohľad. Nie chorého, zrkadlo do hôr nenosím,
ale takého naozajstného vtáka – pána vzdušného kráľovstva. Bolo to úplne najsamlepšie
pozorovať jeho slobodný let v tatranskom vetre. Ticho som mu to prial a závidel.
Poleziem! A tak sa určite vrátim do Tatier ešte druhý raz, ale na druhom konci
lana a okrem spriaznenej skupinky si vezmem aj kondíciu. Musím iba vymeniť prídavné
mená chorý za slobodný.

Ak sa vám zdalo, že pričasto sa tu objavuje číslo dva, priamo, či v inotajoch,
tak je to čisto náhoda a vy máte dve možnosti … .