Bábovka Chozé a Autorita Tomáš / Časť prvá: Žabokôň

„Sa
kukni na nich. Sú úplne, ale úplne v p… Ale úplne. Ako sa mohli hentak zapráskať?
To je v p.. ako sú v p.. No a teraz nevedia kade ďalej.“ Dvojica horolezcov
čumákuje na protiľahlý svah. Tam sa iná dvojica snaží zísť dole. Zrejme boli
liezť na Volovke a chceli si skrátiť zostupovku. Nezadarilo sa.
Hukot vrtuľníka. Chvíľu krúži nad Žabími plesami, potom sa niekde stratí a za
chvíľku zase preletí nad našimi hlavami. Na chodníku zbadám záchranára a nejaký
hlúčik ľudí. Trošku ma zamrazí. Nakoniec sa z toho vykľuje postaršia turistka
a zrejme vytknutá noha, alebo niečo podobné. Pokračujem ďalej. Po chvíľke opäť
počujem hukot vrtuľníka a vidím ako spúšťajú lano a za chvíľku odlieta spolu
dvojica preč. Nevdojak si spomeniem na Mikiho. Zaženiem myšlienky preč a pokračujem
v šliapaní hore. Dobehnem Radúzika. Ani jednému z nás sa nechce šliapať hore.
Už máme toho plné zuby.

(Strih)

Ráno. Nádherné počasie. Trochu fúka. Radúzika ťahám z postele, lebo sa mu nejako
nechce spod deky. Tak mu ju jednoducho zoberiem. Ostatní už sedia dole na raňajkách.
Sa už neviem dočkať kedy vyrazíme, lebo dnes máme na pláne cestu, na ktorú sa
teším celý rok. Východný hrebeň na Žabieho koňa tzv. Klemensiewiczova cesta,
vylezená prvýkrát asi v roku 1906, obtiažnosť III+. Všetkými ospevované ako
ľahké a krásne exponované lezenie. Zoberiem sprievodcu a idem študovať do kadibúdky.

Konečne
sme vyrazili. Nástup sme trafili bez problémov. Už z diaľky bolo jasné, kade
sa musí ísť. Výrazný žľab, asi za II bolo potrebné najprv vyliezť a potom asi
50 metrov pretraverzovať doľava k zlaňáku (dva borháky spojené s reťazou).
Ešte na chate sa rozdelili lezecké dvojky. Ja som utvoril útočné duo s Hankou,
alias Monty. Hneď som si aj vyslúžil pomenovanie – Bábovka, za to, že leziem
s babou. Závistlivci jedny.
Do žľabu som vliezol ako prvý, počiatočných 5 metrov som sa aj akože istil,
zvyšok som už vybehol len tak. Spravil som štand a dobral Hanku. Nevidel som
čo je naľavo. Hanka kúsok hore vyliezla a zmizla mi za rohom. Lano sa mi rýchlo
odvíjalo cez reverso, takže to vyzeralo, že to bude ľahký terén. Aj to tak bolo.
Položená platňa, cez ktorú viedla navyše vodorovná puklina, ktorou sa dalo dostať
k zlaňáku za rohom. Cestou sa mi podarilo šikovne zaháknuť lano o taký zub,
tak som musel trochu zliezť dole a odháknuť ho. Aj som sa trošku vybál. Nohy
na trenie, ruky ninčen – pekné kyvadlo by som hodil. Monty by len takého podivného
spidermana videla ako fičí pod ňou.

Prvá
zlanila dole Hanka (asi 10 metrov). Ako som tak sedel pri zlaňáku, pozeral som
s určitými obavami na Žabieho koňa. Vyzeral naozaj impozantne a exponovane.
Všimol som si, že hneď kúsok nad borhákmi sa nachádzajú aj dve staré skoby.
Nechcelo sa mi veriť, že to čo vidím pred sebou je naozaj za III+. Kua, Kua,
chlapi, neviem či mi bola zima z toho vetra, alebo zo Žabokoňa.
Ale už som zlaňoval dole aj ja. Hanka medzitým voľne vyliezla kúsok vyššie,
cez taký malý výšvih. Takže, keď som zlanil, ocitol som sa sám na exponovanom
hrebienku. Bol to zvláštny pocit. Opieral sa o mňa studený vietor, stál som
a obzeral sa okolo seba. Pomaly som sťahoval lano. Na chrbte som cítil zvláštne
zimomriavky. Hanku som nevidel. Pozrel som na krátky výšvih, ktorý ma čakal
a cítil som sa neisto. Hodil som si lano na chrbát a doliezol som opatrne za
Hankou. Chyty aj stupy sa mi zdali nejaké malé, ale iné na výber neboli. Jednoducho
bol som vyklepaný.
Naviazali sme sa a pohol som sa natiahnuť prvú dĺžku. Položený hrebeň, úplná
pohodička. Na konci jeho, tesne pod prvým výšvihom som našiel dve skoby. Dobral
som Hanku, ktorá sa po konzultácii s Radúzikom pohla prekonať prvý výšvih. Radúzik
už medzitým doliezol ku mne – o tom ako si vykračoval po tom hrebeni, čo som
išiel štvornožky škoda hovoriť, a teraz doberal Mikiho s Marekom.
Na
tomto mieste sa jediný krát opúšťa ľavá strana a prelieza so doprava (poľská
strana hrebeňa). Hanka zmizne za rohom a tým sa skonči aj možnosť komunikácie.
Vietor fúkal úplne parádne, takže som nič nerozumel a len som sa mohol domnievať,
čo asi Hanka robí. Podľa pohybov lana som pochopil, že Hanka robí štand a po
sérii ďalších „pohybov“, že môžem liezť. Výšvih bol nakoniec ľahší ako vyzeral.
Prekopŕcol som sa na druhú stranu a čakalo naozaj krásne lezenie po hrebeni.
Úplná paráda. Doliezol som k Hanke zobral si nejaké veci, čo by sa mi mohli
zísť a pohol som sa hore, do poslednej dĺžky. Paráda pokračovala. Nedostal som
sa až hore, chýbalo zopár metrov, ktoré dotiahla Hanka. Hore sme potom čakali
na ostatných. Potom začalo zdĺhavé zlaňovanie (Radúzikovi sa v tom vetre zamotali
laná).
Tomáš sa nudil a tak sa uložil na takom relatívne rovnom hrebeni k spánku. Okolo
neho pobehoval nejaký evidentne hladný vták, oňuchával ho a pozeral, či už je
Tomáš jedlý.
Bolo už pomerne dosť hodín, kým sme všetci zlanili. Tak sme sa pohli dole ku
chodníku. Zostup nič moc, ale aspoň sme sa nezapráskali.

Dole na chodníku Radúzik navrhol, žeby sme ešte mohli stihnúť niečo vyliezť
na Pazúrikoch. Nikomu sa nechcelo, tak som povedal, že ja by som išiel. Keďže
už bolo dosť hodín, rýchlo som sa pohol hore, smerom ku chate. Pri odbočke k
Pazúrikom, ma akurát dobehol Radúzik s Hankou. Priamo na chodníku sme sa prezliekli
a nechali zbytočné veci u Hanky, ktorá sa ponúkla, že nám ich postráži, alebo
prípadne odnesie, keď jej bude moc zima na chatu.
Pretraverzovali
sme pod nástup. Kúsok sme vyliezli voľne hore. Napravo sme zbadali, taký kút
(neskôr som sa dozvedel, že Radúzik si ho už predtým vytipoval) tak že prídeme
k nemu a uvidíme čo ďalej. Priamo pod tým kútom, bol veľký balvan. Tam sme zložili
laná. Snažil som sa nenamočiť laná do snehu, ktorého tam bolo vcelku dosť. Toľko
som sa snažil, až som laná snaživo totálne zamotal. Radosť nevýslovná. Už som
čakal kedy ma Radúzik trafí kladivom do hlavy, taký pekný chumelec sa mi podaril.

Zbadali sme, že za nami sa ponáhľajú aj Peťo a Tomáš. Kým sme vybudovali štand
boli u nás. Keďže už bolo dosť hodín, dohodli sme sa, že pôjdu inú cestu, niekde
vedľa nás, aby sme sa nezdržovali a nezavadzali si. Radúzik začal liezť. Výlez
hore v kúte bol vcelku chrumkavý, všetko to tam dunelo, len taká radosť. Od
kúta sa Radúzik tlačil mierne doľava. Lano sa plynulo odvíjalo v rukách. Potom
zastalo a po chvíľke sa ozvalo, že môžem liezť.
Najzaujímavejšia časť prišla kúsok pod Radúzikovým štandom. Taká previsnutá
platňa, cez ktorú išlo drzo lano. Pozerám sa na to a nechápem. Aj som tam našiel
takú nevýraznú puklinu, ale nezdalo sa mi to, najradšej by som to obliezol zľava,
ale lano išlo priamo. Zakričal som na Radúzika, že kade to išiel. On, že nech
to skúsim priamo, hneď mi bol jasné, že to tade nešiel. Tak som to obliezol.
Aj sa ma Radúzik skúsil zlomiť, že nech idem priamo, ale nepodarilo sa mu to.
Dĺžku by som odhadol tak za 4, keby sa to išlo cez ten chrumkavý previs, tak
to miesto by mohlo byť tak za 6, 6 +. Ťažko povedať. Podľa Radúzika bol hlavný
problém samotný výlez na plošinu, keďže sa tam nebolo čoho chytiť. Odtiaľ bolo
už len treba kúsok vyliezť priamo hore, asi 5 metrov, jeden zaujímavý krok s
názvom: Ako si pristúpiť ruku s nohou. Potom už len šikmo doprava po hrebeni,
tak za III priamo na vrchol.

Vytiahol
som starú slučku, čo som mal pripravenú práve na takúto príležitosť a narvali
sme ju za kameň. Zhodili sme dole laná, ktoré sa opäť slušne zamotali. Prvý
som zlaňoval ja, a snažil som sa nejako sa zorientovať v tom bordeli, čo vznikal
podomnou. Zbytočne. Lana sa úspešne čoraz viac uzlovali a uzlovali.
Som sa teperil hnusným rozlámaným komínom, snažil som sa nič nezhodiť na chuchvalec
lán čo som mal pod sebou. Tak som si ani nevšimol dve skoby zatlčené kúsok nadomnou.
Nakoniec som sa musel zastaviť a začal som rozmotávať ten bordel. Radúzik na
mňa kričal, nech sa vrátim späť vyššie, nech nezlaňujem ďalej. Sa mi zdalo,
že to môže vydať skoro dole a zvyšok by som zliezol, ale on že nie, že zlaníme
ešte raz. Laná nie a nie rozmotať, začínal som byť zúfalý. Ešte som si aj taký
fasa supiš šutrík asi 5 kilový stiahol tým chymáčom lán na nohu, čo ma ešte
viac vyhecovalo a z dvojnásobnou rýchlosťou som sa snažil rozmotať ten chaos
pred sebou. Popritom som si sám pre seba rozprával, aký som skvelý a podobne.

Slnko pomaly zaliezalo. Začínalo sa stmievať. Radúzik zlanil nadomňa a ukázal
mi tie dve skoby spolu so slučkou v nich. Jedna skoba bola dokonca jeho, ktorú
tam nechal, keď naposledy liezol na Pazúrik. Podarilo sa mi vysomáriť sa z lán
a doliezol som kúsok hore. Medzitým sa na vrchole objavili aj Peťo s Tomášom.
Začali sa pripravovať na zlaňák. Radúzik sa pohol dole. Tma bola čoraz väčšia.
Nezávidel som Radúzikovi, ktorý mal zo sebou len dioptrické tmavé okuliare,
takže ten musel mať tmu okolo seba dvojnásobnú. Doplachtil ku mne Tomáš. Voľné
lano. Pohol som sa dole. Dohodol som sa ešte s Tomášom a fičal som dole. Potom
začalo nekonečné čakanie na Tomáša a hlavne na Peťa, pri ktorom sme striedavo
nadávali s Radúzikom na dvojicu nad nami a súčasne sa rehotali ako kone. Bolo
jasné že večeru nestihneme a na neďalekú chatu pôjdeme v úplnej tme. Toto sa
ostatne stalo akýmsi nepísaným pravidlo – neskoré príchody za tmy. Konečne sa
objavil aj Peťo. Predniesol vystiznu vetu – nieco v zmysle: To bola teda poriadna p… Chlamali sme sa na ňom. Vymrznutí sme boli statočne. Bleskový presun na chatu a večera,
ktorá mi naozaj chutila.
Večer keď som zaspával, pred očami som mal krásne lezenie na Žabieho koňa…
a laná ma pomaly omotávali a omotávali a omotávali…