Bábovka Chozé a Autorita Tomáš / Časť druhá: Záchranári

Kua, prečo mi je taká kosa? Snažím sa zababúšiť pod deku, ale stále mi na niečo
ťahá. Akokoľvek sa otočím a všelijako skrúcam, deka je krátka. Vonku je tma,
môže byť tak tri hodiny ráno. Rozfúkalo sa úplne neskutočne. Na povale prefukuje
všetkými škárami. Neskôr zistím, že zatiaľ čo ja drtím kosu pod jednou dekou,
českí kamaráti spiaci oproti nám v spacákoch, majú poniektorí aj deky tri.
Večer som bol skontrolovať moju študovňu a čitáreň – kadibúdku. Ako som v nej
sedel, tak sa v silnom vetre povážlivo kymácala zo strany na stranu, praštala,
vydávala podivné znepokojivé zvuky a ja som len čakal, kedy sa s ňou skotúľam
až do Žabieho plesa.
Ráno to nebolo o nič lepšie. Fučalo stále zbesilo. Nikto sa nikam neponáhľal.
Viktor nám pri raňajkách poradil, že v Českej by nemuselo až tak fúkať, že tam
by sa dalo niečo podniknúť.

Zobral
som si sprievodcu a išiel študovať do kadibúdky. Pozrel som si možné výstupy
na Rysy, ale aj Galériu Ganku. V kútiku hlavy som dúfal, že by som možno Hanku
ukecal na Galerku. Ale nechal som si to pre seba, že uvidíme, kedy sa tam dotrepeme
a ako to bude vlastne v doline vyzerať.

Vyrazili sme dosť neskoro, aj to až potom, keď dobehol hore na povalu Viktor
a vyduril nás von. Cez sedlo Váha, sme začali zostupovať dole. Viem, si predstaviť
aj príjemnejší zostup, vtedy som ešte netušil, že o pár hodín pôjdem dolu ešte
raz.
Dolu do Českej je nepríjemný zostup. Chodník sa kľukatí protivným svahom, miestami
sa k slovu dostanú aj ruky. Celú cestu som obdivoval Galériu Ganku a nádherné
plesá dole. Pohľad mi blúdil najmä k Puškášovej ceste. Zišli sme dole k velikému
suťovisku a zastavili sme pod jedným z hrebeňov. Bolo okolo 11 hodín, možno
aj viac. Teraz sa začalo rozhodovanie čo ďalej. Chalani chceli ísť liezť, Mikimu
sa nechcelo, ani Hanke a mne bolo jasné, že na Galerku
je už neskoro. Fúkalo aj v Českej aj keď menej ako hore. Kosa však bola statočná.

Aj na to, aby som nastúpil do cesty (jedno z rebier Rysov), ktorú som navyše
ani nevidel (lebo bola niekde za roh), sa mi zdalo, už dosť neskoro. Chalani
sa však rozhodli, že idú, a tak po chvíľke zlanili dole. Ja som zatiaľ pozoroval
Galériu a snažil sa prísť na to, ako sa odtiaľ zostupuje. Som si vytiahol papiere,
čo som mal zo sebou a čítal si o ceste a pozeral sa kade by to mohlo pustiť.
Miki mal dokonca zo sebou ďalekohľad, takže som si ho požičal a dal sa do podrobnejšieho
skúmania. Škoda, že bolo už toľko hodín. Som si povedal, že skúsim Hanku na
druhý deň ukecať na Puškáša.
Keďže
už mi bolo aj vcelku kosa, tak sme vyrazili hore. Dohodli sme sa, že pôjdeme
na Rysy. Chcel som si splniť ešte detský sen, lebo keď som bol malý, išiel som
na neho s rodičmi, ale nedošiel som hore. Boleli ma nožičky, neskôr sa ukázalo,
že to bolo preto, lebo som bol rozpálený ako akumulačné kachle. Ručička teplomeru
sa vtedy vyšplhala na môj osobný rekord 40,8 stupňa.

Cestou
na Rysy, sme nakukli z takej plošiny, či náhodou neuvidíme našich ako lezú hore,
ale po nich ani stopy. Až hore som išiel len s Hankou, Miki zostal na plošine.
Tesne pod vrcholom počujem známy hlas, pozriem hore a vidím dve švárne turistky
obklopené tlupou slintajúcich ceprov. Modrá bunda, modré oči, plný svah smiechu,
nemohlo byť pochýb je to Kikacu a hneď vedľa Andy. Ešte som prehodil nahlas
niečo v tom duchu, že nech sa ta ceperská tlupa rýchlo stratí, lebo sa postarám
ja o to, aby ich už nikto nenašiel a už som objímal Kikacua. Tlupa nahodila
zrýchlené tempo a stratila sa niekde dole na chodníku. Vychlontal som týždennú
zásobu čaju čo babenky so sebou mali. Potom som vybehol s Kikou hore, ľudí tam
bolo ako maku, tak som sa tam ani moc nezdržiaval a išli sme dole.
Vykecávali sme potom kúsok pod vrcholom a všimol som si jednu zaujímavú vec:
Dalo sa zostúpiť dole v podstate asi 1546 spôsobmi, ale ceprom sa zakaždým podarilo
nejakým záhadným spôsobom sa prichométnuť k nám a potom sa tvárili, že im zavadziame,
alebo čo. Pripadalo mi to čoraz čudnejšie, keď som sa musel každú chvíľku uhýbať
nejakej oteniskovanej osôbke, tak sme sa radšej pohli dole.

Asi o pol štvrtej sme boli dole na plošine, odkiaľ sme prvýkrát vyzerali našich
borcov a kde mala končiť aj ich cesta. Mikiho sme stretli po ceste. Porozprával
nám príbeh o tom ako ho pokladali za tatranského bezdomovca (viac v texte Dve
cesty).
Pozrieme sa na pilier vpravo, prázdny, čudné hovoríme si, veď by ich už malo
byť vidieť, kde sa flákajú. Pozrieme len tak doľava na druhý pilier a úplne
dole, čo nevidíme, nejaké pohybujúce sa bodky. Pozrieme lepšie, veď to sú naši
– na inom rebre. Proste zapráskaní inde a ešte k tomu strašne moc nízko. Miki
len kukne a povie: To vyzerá na bivak. Zakričíme na nich a zamávame im. Po chvíľke
si nás všimnú.
Medzitým konzultujeme hore situáciu a je nám jasné, že to nemajú šancu stihnúť
sa svetla hore. Hore brutálne fúka, kosa tam je ako sviňa. Baby kričia dole,
nech to otočia a zlania, že sú úplne inde a že ich väčšina výstupu ešte len
čaká, a že to nestihnú. Dole sa niečo deje, ale vyzerá to tak, že pokračujú
ďalej. Hanka je vytočená a niekam odchádza. Ešte, že je tam Kika, chvíľku pokecajú
a vrátia sa späť. Miki to sleduje mlčky celé ďalekohľadom. Andy so mnou drtí
kosu.
Konečne sa chalani rozhodli, že idú dole. Hodinky ukazujú päť hodín. Prebaľujem
ruksaky. Do jedného pchám to čo by sa nám mohlo zísť, do druhého čo nebudeme
potrebovať. Kika s Andrejkou sa medzitým snažia dohodnúť, či idú dole, alebo
túto noc prespia na chate. Ich diskusia vyzerala asi takto:

Kikacu: Ideme dole alebo zostane na chate?
Andy: Neviem. Ty sa rozhodni.
Kikacu: Som tu s tebou tak musíš povedať svoj názor.
Andy: Nebolo by lepšie zostať chate?
Kikacu: Môžeme zostať na chate. Ako povieš.
Andy: Čo si myslíš ty?
Kikacu: Kľudne zostanem na chate, ale keď povieš, že chceš ísť dole, pôjdeme
dole.
Andy: Myslíš, že nás ubytujú?
Kikacu: Takže zostaneme na chate?
Andy: Keď povieš, že chceš zostať na chate, tak zostaneme
Kikacu: A ty chceš?
Andy: Počúvaj ty tu máš priateľa a kamarátov, podľa mňa by si mala povedať ty
čo chceš.
Kikacu: Som tu v prvom rade s tebou, takže musíš povedať, čo chceš ty.
Andy: A ty to vidíš ako? Ja by som tu aj zostala.
Kikacu: Ale uvedom si, že nemáš zo sebou žiadne veci na prezlečenie.
Andy: A to čo si tým chcela povedať, že nevydržím dva dni v jedných veciach?
Kikacu: Nie.
Andy: Tak ako sme sa rozhodli? Ideme dole, alebo zostaneme na chate?
Kikacu: Neviem. Ty sa rozhodni…

Miki
s Hankou zostávajú na plošinke, ja idem s Kikou a Andrejkou dole na chatu, kde
zoberiem niečo pod zub, teplý čaj do Kikinej termosky a nejaké veci na oblečenie,
plus čelovky.
Na chatu dorfčí na chvíľku aj Hanka. Miki zostal hore ako pozorovateľ. Chvíľku
posedíme a nieco pred šiestou už šliapeme späť hore. Miki práve schádza dole.
Kika s Andy sa konečne dohodli, že zostanú na chate.
Mikiho stretneme ho kúsok nad sedlom Váha. Hovorí, že čakal dovtedy ako bolo
zostupujúcich chalanov možné vidieť. To znamená, že chalani ešte nie sú dole,
a stále schádzajú späť k nástupu.

Hodinky ukazujú okolo 6 hodín, keď začíname zostupovať s Hankou dole. Ešte som
Mikimu povedal, že okolo deviatej by sme mohli byť na chate, lebo sa ho budú
na chate vypytovať na kedy majú pripraviť večeru.
O siedmej sme dole, stmieva sa, chalanov nikde nevidíme. Hanka sa nervózne obzerá.
Citeľne sa ochladzuje. No dnes zase neprídeme na čas na večeru, už by som sa
aj čudoval, keby sa nám to vôbec niekedy podarilo. Všade naokolo vládne podivné
ticho. Sedíme na mieste, odkiaľ chalani zľaňovali dole a hľadíme do tmy pred
sebou.

My day, myday, my way
Peť:o)

Krok krok hop krok stop hop krok kráčame dolu českou dolinou. Tu sme v závetrí,
tu nefúka. Slnko sa na nás pozerá sponad Galériu Ganku. Je tmavá chladná hrozivá.
Krok hop krok, neexistuje nič než prítomnosť, každý vnem je tisíc krát silnejší.
Slobodný a silný.

Suť a skalné prahy doliny máme za sebou. Stojíme na trávach pod jedným z rebier
Rysov. Rozdeľujeme sa a dve dvojky zlaňujeme cez prah pod žľab. Traverzujeme
do neho. Je plný sute, kamene sa zosúvajú pri každom kroku. Vyplňuje ho veľký
snehový jazyk. Dotýkam sa ho, je tvrdý ako skala. Záblesk medzi skalami pod
jazykom, aha ľadová skrutka.
Tieň, chlad, mokro, ticho a padajúce kamene.

Stojíme pod nástupom, štandy vedľa seba, začína sa útok. Rozbité agro, šmykľavé
trávové police, dve istenia na dĺžku, beh cez policu. Štand, štand! V hocičom,
len aby bol.
Budúcnosť neexistuje. Mám pocit, že čas sa vlečie a že nekonečne dlho čakám
na spolulezca, keď ťahám tak bežím. Nesmieme stratiť druhú dvojku z dohľadu.
Čas, čas, čas.

Dobieham ich pod skalným výšvihom, konečne to vyzerá na kompaktnejšiu skalu.
Kdeže! K ich štandu vedie cesta cez kolmú stenu z naskladaných veľkých skalných
listov. Spúšťajú mi lano. Leziem po listoch, snažím sa každý zaťažiť čo najmenej
aby nevypadol. Preberám ich štand. Ďalej to ide cez veľký zárez hore. Stále
mám pocit že čas sa vlečie. Sebecky si beriem ďalšiu dĺžku. Videl som kade to
ide. Konečne poriadna skala.
Pýcha.

Radosť bola chvíľková. Zase agro a trávnaté police. Počujeme krik z hrebeňa.
To sú naši. Kričia na nás, je veľa hodín, ste na zlom rebre, to je na bivak,
zlaňte! Štandujem, končíme!
Čas sa úplne zastavil. Obrovský ťažký balvan. Ohlušujúce ticho.

Chalani
pripravujú nadomnou prvé zlanenie. Pôjdeme dolu na ich dvojičkách. Môj spolulezec
zatiaľ zbiera naše istenia. Idem dolu posledný. Na čom lano viselo som nevidel,
našťastie, nejaký volne položený balvan. Však si ešte užijem.
Kľud končí, minulosť, prítomnosť a budúcnosť sa varia v jednom bode.
Myšlienky sa rozlietajú na všetky strany.

Slučky na skalných zuboch, skoby v spárach, to sú body ktorými sa dotýkame
tohto sveta.
Väčšinou idem posledný. Samota a utekajúce myšlienky. Volné kamene s rachotom
padajú do žľabu. Čo tu robím! Na čo som sem išiel? Keď to prežijem, tak už len
skalky. Bojím sa.
Strach, strach!

Konečne sme na nástupe, balíme sa. Zliezame cez skalné prachy na suť. Traverzujeme
do Českej doliny. Už je úplná tma.
Spod padajúcich kameňov lietajú iskry.

Kráčame
hore. V diaľke dve svetielka. To sú naši! Prišli nám naproti. Záchrana. Ešte
zďaleka nie je koniec. Suť, volné lezenie cez skalné prahy. Našťastie je tma.
Dobre že vás máme, myšlienky sa zastavili. Už netreba rozmýšľať, vediete nás
domov. Každý krok je utrpením, každé zastavenie vykúpením.
Nekonečná únava a prázdno.

…to be continued

Zdroj: chozé a pet:o)