Blog

Hrad Pajštún

     Ešte dávnejšie než dávno, skôr ako do vápenca pajštúnskeho brala vnikla prvá skoba pretiahnutá krúteným konopným lanom, zabivakoval na jeho vrchole za múrmi čerstvého kamenného hradu dobový privatizér kraja a s ním početná skupina bodrých občanov – profesionálov

Pochopiteľne s oprávnením nosiť zbroj a pravidelne fasovať
žold v jednom z opevnení, ktoré v začiatkoch uhorského štátu zabezpečovalo západnú
hranicu ako druhé pásmo výšinných hradov. Medzi Malými Karpatami a Moravou boli
v tých časoch ešte predsunuté nížinné vodné hrady pohraničia (napr. vodný hrad
v blízkej Stupave, spomínaný už v r. 1271 a prestavaný na renesančný kaštieľ
v 17. storočí, s dodnes zachovanou časťou vodnej obrannej priekopy).
Vznik hradu je nedochovaný, prvú písomnú zmienku
o ňom máme až z r. 1284. Je možné, že vznikol v časoch tatárskeho vpádu, alebo
ho založila česká kráľovná Konštancia, ktorej dal otec Přemysl Otakar I. okolité
územie do vena. Hodnotnou sa ešte javí byť hypotéza, podľa ktorej dala podnet
k jeho vzniku vojna medzi Přemyslovcami a Arpádovcami v druhej polovici 13.
storočia.
V
záznamoch je vedený pod menom Perostyan, Paylstain, Porostyan, Borostyánko,
Paulenstein, najčastejšie od nemeckého základu slova vo význame „Skala Paulínov“.
Rád Paulínov sídlil v neďalekom pútnickom mieste Marianka. Tí v neistých časoch
na hrade prechovávali legendami opradenú zázračnú sošku Panny Márie z hruškového
dreva. Z nateraz záhadného dôvodu bol podniknutý začiatkom 20. storočia pozoruhodný
pokus premenovať hrad na Kvetov, ale vytriezvelo sa z z toho. Je možné sa ešte
v starších písomnostiach stretnúť s názvom Stupavský Kameň. Ale Paulenstein
poslovenčený na Pajštún predsa len zaryto odolal. Miestny folklór si nenechal
vnútiť trápne umelé intelektuálne konštrukcie. Mimochodom, Peilstein, na ktorý
sa s obľubou uchyľujeme s lanom v susednom Rakúsku, má pravdepodobne zhodný
význam.
Od
14. do 16. storočia bol hrad v moci mocných svätojurských a pezinských grófov,
ktorým v tej dobe patrila mimo iné aj Bratislava, Devín, Stupava. V roku 1440
sa hrad pokúsili dobyť husiti v rámci nezištnej bratskej pomoci šírenej formou
„spanilých jázd“ do okolitých krajín (nemýliť si s „easy rider“, to čo drží
brat Žižka na vyobrazeniach vo vztýčenej pravej ruke je palcát, nie tučne ubalený
joint). Husiti tu potupne dostali na búdku, vychutnali si teda zatiaľ Stupavu
a keď nedobyli ani Bratislavu, odtiahli rozkradnúť Trnavu. Tentoraz úspešne.
Trnavu nebol problém rozkradnúť ani v stredoveku, nieto po roku 1989…
Ešte v roku 1446 bol hrad v majetku Hedvigy Marcalovej,
vdovy po svätojurskom grófovi. Po vymretí rodu grófov svätojurských a pezinských
hrad a k nemu patriace panstvo prešlo do dŕžavy kráľovskej.
V 16. storočí morová rana takmer vyhubila obyvateľstvo, na územie dnešného Záhoria
prichádzajú ako novoosídlenci Chorváti utekajúci pred masívnou etnoturistikou
nezamestnaných obyvateľov Osmanskej ríše. V osade Borinka pod hradom pribudli
mená zakončené na –ič.
V r. 1550 panovník dal hrad Pajštún do zálohy
Gašparovi Serédymu. Ten hrad zveľadil. .
V r. 1552 sa hrad záložným právom dostal do rúk
grófa Ecca zo Salmu a Neuburgu. Fortifikácia hradu prešla renesančnou prestavbou
na ktorej sa podpísali talianski majstri.
V r. 1592 cisársky generál barón „turkobijec“
Mikuláš Pálffy dostal povolenie od cisára Rudolfa II. hrad Pajštún od grófa
Julia Salma vymeniť, čo sa udialo r. 1599. Po smrti Mikuláša Pálffyho hrad prevzala
jeho vdova Mária, rodom Fuggerová a ich starší synovia na základe kráľovskej
darovacej listiny zo dňa 7. júla 1603. Vdova Mária sa r. 1619 podelila o celý
majetok so synmi. Hrad Pajštún pripadol rytierovi Zlatého rúna Pavlovi Pálffymu,
ktorý bol v tom čase krajinským palatínom. Hrad sa vtedy nachádzal vo veľmi
zanedbanom stave. Palatín Pálffy dal s veľkým nákladom hrad opraviť a dostavať
k nemu podstatnú časť. Na západnej a severnej strane získal mohutné delové bašty.
Bola to predsa len doba tureckých vpádov a nebol čas na hrdinstvá.
Neskôr si majiteľ hradu postavil pohodlné panské
sídlo v Stupave a Pajštún osirel. Začal pustnúť a rozpadávať sa. V r. 1735 zdedila
hrad vetva druhorodeného syna Rudolfa Pálffyho.
V
polovici 18. storočia hrad postihol osud, nie ojedinelý, podobne opustených
opevnení ponechaných na starosť pár knechtom s halapartňou a kľúčom od brány
(niečo ako vtedajšie dôchodkové zabezpečenie vojenských vyslúžilcov). Mizerné
lacné kyslé víno na staré vojnové zranenia a veľa, hra v kocky, delírium, prevrhnutý
olejový kahan… Mohlo to tak byť. Tentoraz zhorela strecha a značná časť hradu.
V r. 1810 vojaci cisára Napoleona vyhodili hrad
do povetria (podobne šarmantný šikan postihol aj Devínsky hrad). Zbytočne potili
tričká chlapci, v tej dobe už mali hrady v podstate nulovú strategickú hodnotu
a skapal tam pes.
V r. 1825 boli majiteľmi hradu Leopold Pálffy
a jeho brat Ernest. Neskôr sa stal majetkom rodiny grófov Károlyich, zrejme
posledných majiteľov, ale načo im to bolo ťažko povedať.

A tak ako pomaly miznú kamene z hradieb kedysi
pyšného opevnenia, rozoberané a metané na hlavy gravitačných dezertérov rukami
zapráskaných paštikárov, vytrácajú sa z povedomia ľudí aj udalosti a deje, ktorými
je hrad Pajštún zakotvený v histórii okolia.
Ústna slovesnosť síce neviaže k hradu povesť o
poklade (aspoň nenarazil som na takú v dostupnej literatúre), ale úderom polnoci
rytier na bielom koni zvykne obehnúť hrad a potom z jeho najvyššieho miesta
skočí do priepasti. Táto povesť je staršia ako vynález čelovky a vysvetľuje,
prečo sa mnohé z bielych mihotajúcich sa škvŕn videných v inkriminovanom čase
nepodarilo uspokojujúco vysvetliť ako originálny nočný spôsob vykonávania veľkej
potreby priamo z hradieb poniektorým z prespávajúcich lezúňov.
Polnoc nachádzame aj v názve Polnočnej bašty,
v ktorej mal ešte za Hedvigy Marcalovej nahlásený trvalý pobyt Dobrý pajštúnsky
duch, úspešne fungujúci ako ombudsman ubiedeného ľudu. Vtedy bola totiž prevádzkovaná
„Stonavá pivnica“ kam sa chodilo biedne zdochnúť za rôzne dobové delikty, konkrétne
previnenie sa chudobou. Ožíval vždy s polnočným zatrúbením a tohto aj čert považoval
za mocného pána.
Divní
týpkovia nie sú žiadnym novodobým javom v podobe druhu Homo metasapiens verticalis
kde tu sa povaľujúcom na skale, história Pajštúnu zaznamenala už aj iných vďačných
expertov. Tak tu žil pod hradom akýsi pastier. Raz v noci šiel k hradu, spravil
z dreva kríž a zapichol ho blízko hradnej brány do zeme. Trikrát obišiel hrad
a vždy udrel svojou bakuľou o kríž, a keď to tretí krát spravil, porazilo ho.
O čo išlo, dodnes nevedno.
V rôznych obmenách koluje legenda o krásnej, ale
krutého srdca žene pána hradu. Boli dlho bezdetní, teda dokiaľ ju za neposkytnutie
drobnej finančnej pomoci neprekliala žobráčka s tromi resp. siedmymi hladnými
deťmi na obdobné rodinné pomery. Zatiaľ čo hradný pán kdesi bigošil proti Turkom,
hradná pani povila sedmorčatá chlapcov. Je zrejmé z vyústenia deja, že v tých
časoch to považovali za hanbu, hradná pani sa rozhodla jedného syna si ponechať
a šiestich v tajnosti dala slúžke skántriť. A tú práve v akurátny čas vymákol
v kroví s nošou na chrbte pán hradu pri akte triumfálneho návratu z vojny. Pretože
slúžka sa mu javila byť neobvykle vystresovaná, podnikol patričné kroky čo sa
týkalo kontroly obsahu noše. A bol prúser jak Brno. Hradný pán pod hrozbou prepadnutia
hrdla slúžke prikázal, aby pani oznámila že to čo mala vykonať vykonala a ďalej
mlčala. Synov umiestnil u kámoša z vojny na vedľajšom hrade, kde žili internátnym
spôsobom života až do času dospelosti. Po celú tú dobu hradný pán svoju pani
doslova ignoroval a radšej zádrapky s Turkami vyhľadával. Skončilo to dobre.

Jedna
z posledných povestí sa viaže s obdobím napoleonských vojen. Bratislava sa ešte
len znepokojene pripravovala na možné obliehanie, keď v Borinke pribudol do
počtu náhodne stravovaných jeden žobrák. Bol neškodný, sem tam si niečo kreslil.
Len tak od srdca mu miestna ženička jedlo zvykla podarovať. Za nejaký čas žobrák
zmizol. Francúzi začali obliehať Bratislavu a ďalšia časť armády smerovala na
Moravu. Národ sa isteže šiel pozrieť na tú maršparádu. A vtedy tej ženičke nejaký
francúzsky dôstojník z koňa hodil mešec mincí. Spoznala v ňom žobráka o ktorého
sa starala. A to je ponaučenie, že netreba sa báť služby v prieskumných jednotkách,
je to celkom zábava, škoda tam podaromnici zabíjať čas na civilke alebo bez
zážitkov modrou knižkou machrovať. O ničom.

Až si raz budete potrebovať vybrať svoj čas
na poriadne vyklepanie bandasiek, posaďte sa trebárs na padnutú grotesknú masku
v podobe levej hlavy pri bráne a nechajte okolo seba oživiť ducha nadčasovosti.
Zaslúži si to už len pre miesto, aké ste vyhradili skale vo svojom živote.

Jašter

Publikované: 19. októbra 2003
Zdieľajte článok:
Zatiaľ sa tu nenachádza žiadny komentár.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

*