Ty brďo, ti vravím, no ty koky!

Pridávame sa k Hanke a Tomášovi, ktorí sa rozhodli pre Popradské pleso. Stretávame sa o 17:30 na stanici a zisťujeme, že máme problém, IC je vypredané, iné rýchliky idú len po Mikuláš, prvý použiteľný do Tatier až o 23:00. S Farkym sa rozhodujeme pre ten. Hanka a Tomáš sa rozhodli, že skúsia preraziť cez Mikuláš. My odchádzame domov na poslednú večeru a po sprievodcu.

Stretávame sa pred jedenástou, obsadzujeme prázdne kupé a dostávam kontrolnú otázku ‚A sprievodcu más?‘. Buumm, no ty koki zostal doma! No čo už, nejako už bude.
Vlak sa pohýňa a pochvaľujeme si prázdne kupé, v ktorom budeme spať celú noc. No ale to netušíme čo bude nasledovať, prirútila sa banda spitých robošov východniarov! Rozvaľujú sa chľastajú a smrdia. Tak to sa teda nevyspíme.

Nasledovné riadky musím napísať aj keď s lezením nemajú nič spoločné, bola by škoda keby udalosti našej cesty upadli do zabudnutia.

Takže!

Chlap sa natiahol krížom cez sedadlá vyzul boty, nám zaslzili oči a váľajúc sa na nás zaspal. Iný chlap išiel kopnúť do seba panáka vodky či slivovice, keď tu z nej asi časť vdýchol. Nasledovala štvrť hodina kašlania, dusenia a menenia farieb. Sadol si a zaspal. Chvíľku sme sa dohadovali či cestujeme s mŕtvolou alebo nie. Časť lumpen proletariátu sa roztratila po vlaku, ostatok pospal. Pred Liptovským Mikulášom prichádza druhá sprievodčíčka a chlap nevie nájsť lístok. Nebudem zdržovať podrobným popisom, ale uvediem sled udalostí ako sme ich pochopili s Farkym. Takže traja z chlapov si kúpili spoločný lístok do Mikuláša, že idú k tretiemu na návštevu. Problém je však v tom že Mikulášťan sa stratil vo vlaku a už ho nevedia nájsť. Bodaj by aj nie, spitý chlap nevedel nájsť kamarátov s lístkom a už dávno ho vyhodila prvá sprievodčíčka. No áno, ale kam sa podejú chlapi keď nemajú ku komu ísť, tak zostávajú vo vlaku a hrozí vyhadzov aj im. Lístok majú len do Mikuláša a ešte ani ten nevedia nájsť, no ale nakoniec sa to podarilo. Kupujú predražený lístok domov vo vlaku miesto toho aby vystúpili a na stanici kúpili normálny a začína impozantná matematická debata keď sa chcú navzájom finančne vyrovnať. V podstate sa jeden druhého snažil ošmeknúť a pritom o tom ani nevedel. No a pomedzi to zobudený dusiaci sa chlap vidiac naše helmy a laná považujúc nás za speleológov, tlačí do nás reči o všetkých baniach, v ktorých pracoval od sedemdesiateho druhého.

Čo dodať? S úľavou vystupujeme v Štrbe. Ako poďakovanie za poskytnutú šou Farky nechtiac prevrhne a rozleje pri vystupovaní chlapovi pivo.

Keďže je tesne po štvrtej a prvá zubačka ide až pred piatou, vybaľujeme karimatky a aspoň na pár desiatok minút zaspávame na stanici.

Zubačka
nás odvezie na Štrbské pleso a brieždením šliapeme smerom k Popradskému pod Galériu
Ostrvy nad Symbolickým cintorínom. Okolo siedmej sme pod stenou. Po oblohe sa
valia mraky a sem tam vykukne slnko.

O ôsmej máme prvú dĺžku Diešku (V,A1 RP:7-) za sebou. Ideme naľahko bez batohu, štandy sú borhákové, všetko ťahá Farky a ja sa snažím za ním vzlínať a moc nezdržovať. Krásne lezenie, kúty previsy, špáry. Keď na mňa Farky vidí, radí mi ako zdolať nástrahy cesty.

Bonbónik pod štvrtým štandom, ťažký dlhý sokolík v širšej špáre v kúte s nohami na trenie. Farky cvaká skobu erárku v polovici zakladá friend 4 (tuším) a pri výleze je kruh a borhák.

Nastupujem
ja, bojujem v sokolíku , len sa nezastaviť vycvakávam frienda a nechávam ho len
tak na sebe visiet a bojujem ďalej. Borhák, slučku von , už len kúsok, keď tu
v zúfalstve stúpim na borhák, no čo už, dnes to bude technicky.

Na štvrtom štande končíme, ďalej je už len traverz a dlhý zostup. Nemáme zo sebou topánky na prezutie, Farkyho tlačia lezky a chceme stihnúť ešte jednu cestu kým sa rozprší. Tak radšej zlaňujeme cez cestu.

Ako ďalšiu cestu si vyberáme Poľský komín za IV aby som si skúsil ťahanie aj ja.

Naliezam a moc nadšený nie som, miestami previsnuté rozlámané lego , neviem poriadne nič založiť. Dochádzajú mi slučky a tak končím v komíne na štande z jednej skoby erárky a vklínencoch. Keby som vedel že o pár metrov vyššie je lepšie miesto s dvoma skobami ešte by som sa hecol.

Farky ku mne dolieza vo vibramoch prehadzujeme si batoh a striedame sa. Poslednú tretiu dĺžku ťahám opäť ja. Komín sa zmenil na vymletý položený žľab, sem tam treba prekonať malý prah, všade kopa vlhkého machu. končím tesne pod trávami a kosovkou. So štandom som sa poriadne natrápil. Jeden friend, dva vklínence a žiadna dôvera.

Vychádzame na zostupový chodník žľabom a zostupujeme na nástup.

Dve
cesty sú za nami, slnko krásne svieti, opaľujeme sa a čakáme, kým dolezú kamoši,
ktorých sme stretli pod stenou. Idylku však preruší mrak, dovaliaci sa spoza náprotivného
hrebeňa. Nevyzerá prívetivo a nám sa zmoknúť nechce. Balíme a posledných 200m
do chaty pri Popradskom plese utekáme v lejaku.

Rozkladáme sa na terase, jeme a hráme karty. Neskôr prichádza aj Hanka s Tomášom , boli na Dračej Hlave a pri ceste späť ich chytil dážď.

Ich
cesta do Tatier bola rovnako dobrodružná ako naša a napriek tomu, že vyrazili
skôr, do Tatier prišli oveľa neskôr ako my a vystriedali vlak, autobus a nakoniec
aj auto.

Farky mi dáva debakel v kartách. Hrali sme o pivo, tak si ho ideme vypiť. Prisadáme si k lezcom Janovi Horváthovi a spol. popíjame a debatujeme. Dozvedáme sa, že na chate je aj Miki.

Po prebdenej noci a celodennej námahe pivo rýchlo účinkuje a tak zaľahneme pred deviatou a zaspávame ako malé deti. V noci sa strhla búrka a silný vietor, po terase lietali plastové stoličky a pet flaše.

Celú noc mi vietor vyháňal teplo zo spacáku. Pozerám okolo seba, dosť sa nás tu nazbieralo, hádam aj vyše dvanásť. Balíme veci na lezenie zbytok dávame do úschovne a spolu s Hankou a Tomášom vyrážame smer Zlomisková dolina.

Čakajú
nás Ošarpance. Konkrétne ten Malý a plánovaná Plškova cesta (V+).
Vchádzame na chodník vedľa tabule so zákazom vstupu (pre ceprov) a hneď na začiatku na nás číhajú chemické nástrahy. Nejaké hovadá tam obsrali prvých 50m chodníka. A musím uznať, že dôkladne a presne.

Zlomisková dolina je krásna. Les pomaly ustupuje, malé čistinky medzi kosodrevinou sú obsypané čučoriedkami. Nakoniec sa dolina otvára, zostávajú len skaly. Míňame bivak a v diaľke sa týčia Ošarpance.

(ex.post: dnes mi kamarátka pozerajúc na fotky vraví, vyzerá to tam mŕtve. … hm , veruže nie, stačí zastať, pozerať sa a počúvať. V hĺbke pod skalami klokoce voda. Rôzne farby machu a lišajníku prezrádzajú kade prúdi. Okolo sa mihne malá osička či motýľ.)

Prichádzame
k západnej stene hory, sme v miestach kde začína Komárnických komín (III). Už
v polke doliny Farky začal nadávať, že zabudol nákres cesty. Našťastie nás zachránila
Hanka.
Ideme sa pozrieť za roh a zisťujeme, že Plšek je obsadený. Je v ňom česká dvojka, ktorá ešte zachraňuje nejakým nešťastníkom seknuté lano zo včera. No tak toto dobre nevyzerá. Čo budeme liezť? Farky chvíľku uvažuje a rozhoduje, ideme hneď vedľa do Puškášovej cesty (VI, A1, RP6+).

Obliekame si veci. Cesta bude ťažká, takže ideme naľahko bez batohu, ktorý schovávame pod kameň, keby náhodou začalo pršať.

Naväzujeme sa a Farky študuje nákres.

Takže, tu je hneď jeden borhák, vlastne máme prvú štvorkovú dĺžku za sebou, lebo sme ju obišli po rampe. Ok. No a tuto kúsok nad nami je jedno klúčové miesto za 7 . … čooo!!!??? … Farky to si mi nepovedal! To do akej brutality ideme!?

S
pocitom odsúdenca istím. Farky dolieza ku kľúčovému previsu po položenej platni.
Cvaká pod ním erárku a prelieza nad neho do kútu so špárou, pomáha si rukou za
hranu kútu a už je v polovici špáry, kde zakladá vklínenec a fičí cez platne hore.
Ok mám štand, môžeš ísť.

Doliezam k previsu, dávam preč slučku zo skoby a naliezam do neho. Ruky do špáry , poriešiť nejako nohy, vyhodiť ruku na hranu kútu a už som na hrane previsu v podrepe s nohami v hladkej platni. Teraz sa už len postaviť a … búúúmmm … kývem sa vo vzduchu meter pod hranou previsu. Farkyýýý som v poriadkuuu, spusť ma trochu.

Tak a tatranský pád mám za sebou, ale v Tatrách by sa padať nemalo, aj keď je štand z borhákov.

Naliezam znovu, tentokrát sa mi podarí sa nad previsom postaviť, ale prekvapuje ma špára v kúte. Je úzka, ledva do nej pasujú prsty a aj to len sem tam, ale inde sa niet kde chytiť. Nohy mám v malých mištičkách na hladkej platni. Doliezam ku vklínencu a on potvora ani za svet nechce von, ani žirafa nepomáha.

Tak toto čo to kde to v čom to som!?

Riešim to technicky a držím sa slučky vklínenca a oddychujem. No tak ja si tu tak stojím, vlastne ten vklínenec rvem ešte silnejšie do špáry a koketujem s myšlienkou že ho tam nechám a hádam budeme okolo zlaňovať. No ale nakoniec dávam ruky do špáry a naliezam vyššie, keď ho mám pri kolenách, tak konečne ide von.

Preliezam cez platne k štandu. Odovzdávam materiál a Mišo fičí ďalej. Pred nami je ďalší krásny kút, v ktorom je jedna skoba vedľa druhej. Možno ich tam dal sám Puškáš. Farky sa netrápi zakladaním a cvaká jednu po druhej až nalieza pod previs. Chvíľku pod ním maturuje a na jeho hrane nachádza krásne madlo na pravú ruku a upozorňuje ma na neho. Ja ho pozorne sledujem a počúvam, lebo cesta je poriadne ťažká na to, aby som si to, ako ju preleziem vymýšľal sám.

Hore Farky rozmýšľa kde by mohol byť štand, nevie ho nájsť a radí sa s Čechmi čo vedľa lezú Plška.

Naliezam
do kúta a vyberám slučky s jednej skoby za druhou. Nohy na trenie, ale stena kútu,
v ktorej sa chytám, je členitejšia a chytov je dosť. Ale dolez pod previs mi nejako
nevychádza, som už unavený a priťahujem sa za slučku. Farkyho madlo je super a
už som nad previsom.

Stretávame sa na ďalšom štande, ktorý jediný v ceste nie je z borhákov, ale zo starých kruhov.

Posledná dĺžka je v platniach a problémy už nie sú. Stretávame sa na štande nad
Komárnických komínom s Hankou a Tomášom, ktorí liezli komín a pokračujú ďalej
a českou dvojkou. Zlaňujeme. Štandy sú v komíne štyri, ale s polkami sa dá zlaniť
na dva krát.

V
ceste krásne svietilo slnko a počasie sa ešte drží, ideme do komína. Berieme si
všetky veci, lebo chceme vyliezť až na vrchol a po hrebeni prejsť Ošarpance a
cez sedlo zostúpiť do doliny. Ešte chvíľku čakáme kým sa cez komín pretlačí trojka,
ktorú sme stretli dole.

Celý komín ťahám ja. Sú to len dve dĺžky, zakladám vklínence o stošesť a za chvíľku sa mi to vypomstí. Ťahám za sebou poriadny vagón.

Na konci komína pozeráme na hrebene a vidíme, že sa začali zbiehať podozrivé mraky. Mišo velí ústup. Búrka na hrebeni nie je naše hobby. To radšej budeme v doline zbierať čučoriedky.

Zlaňujeme, balíme veci a preventívne na seba naťahujeme goráče. Práve keď sa zberáme do doliny, zbadáme hore v komíne Hanku a Tomáša. Dohadujme stretnutie v doline na čučoriedkach.

Toto
bol jeden s najpomalších zostupov, každú chvíľku niekde čupíme a tlačíme veľké
čučoriedky. Farky už ani neje, ale plní fľašu. Podobným tempom nás dobiehajú Hanka
s Tomášom.

Som čím ďalej tým viac prieberčivý, pod istú veľkosť neberiem a vždy nazbieram plnú dlaň a jem ich naraz. Behám po skalách a pozorujem svet cez hľadáčik foťáku. Obloha sa zaťahuje a stmieva sa, na takéto svetelné podmienky môj prístroj nestačí.

Cesta cez les je vyplnená dialógom Miša a Hanky o malinách.
Boli tam maliny … Neboli! … a boli! … a neboliiii … a bollííí … a čo ťa bolí?… maliny, tam boli … a neboli ….

Na popradskom si dávame polievku a pivo. Bavíme sa s Mikim , Sekom, Bresťom a spol. V noci sa opäť rozprší a fúka.

Nedeľa. Rozhodujme sa pre Volovku. Šlapeme Hanka, Tomáš, Mišo a ja hore. Z doliny sa valia mraky. Mišo hľadá skratku cez kosovku, ale nakoniec šliapeme hore a skratku nechávame skratkou. Kým sa priblížime k hore je dolina plná mrakov. Blúdime po mužíkoch a nakoniec sa stretávame pod stenou pri malom plese. Hanka má v očiach otázku, no Farky ju zostrelí: Toto je Volovka? … no perfektné to som sa chcela opýtať ja!

Sedíme, cez mraky sem tam vidieť stenu a začína mrholiť. Tak toto nemá cenu. Zostupujeme.

Na Popradskom plese sedíme na terase. Bavíme sa s Robom z Popradu, ktorý nás prišiel pozrieť aj so psom. Hanka chce ísť do Popradu, Tomáš do Bratislavy a my s Mišom uvažujeme či má cenu prespávať ešte do zajtra. Nemá, balíme, ešte by sme mohli stihnúť vlak. Nebudeme sa tlačiť v pondelok, keď sa bude presúvať pol Slovenska. Pôjdeme radšej na Pajštún.

Zrýchleným presunom sa dostávame k Štrbskému plesu a natlačíme sa Robovi do auta. Pes z toho nemá radosť, lebo sa musí tlačiť vzadu s batohmi.

V Štrbe nasadáme na vlak a fičíme do Bratislavy.

V pondelok krásne svieti slnko, na Pajštúne je výpek. Za pol dňa prelezieme toľko
ciest, čo som zvyknutý liezť celý deň. No, kto trénuje v Tatrách pre toho je Pajštún
malina… a nie je … a je … a nie … aáále je …