Štyri dni, jedna cesta, bouldering a skalky

Vybrali
sme sa Hanka, Rado, Tomáš a ja do Vysokých Tatier s plánom vyliezť Kuttove platne
na Batizovský štít a poliezť v okolí čo sa len bude dať. Cestovali sme netradične
autom, lebo ubytovanie sme mali vybavené v Štoli pod Vyšnými Hágmi. Jediným
spestrením cesty bola návšteva reštaurácie pred Martinom, kde po podrobnom naštudovaní
jedálneho lístku sme zistili, že z neho aj tak nič nemajú a skončili pri klasike
vyprážanom syre.

Ráno
vstávame pred piatou, auto nechávame pred zotavovňou a šliapeme do Batizovskej
doliny. Nástup pod horu nám trvá 3 hodiny ostrého šliapania a keďže počasie
bude dobré, pod cestami nachádzame už niekoľko dvojek. No našťastie platne sú
voľné a až po nás do nich nastúpi dvojica Poliakov. Hanka s Radom nastupujú
prví a keďže sú skúsenejší, tak nám rýchlo dve dĺžky utečú. Štandy sú vyborhákované,
ale sú umiestnené hlavne pre zlaňovanie a tak nie sú úplne v línii cesty.
Prvé štandy míňame a v druhej dĺžke štandujem na malej vežičke, kde nachádzam
slučku v hodinách a skobu. Celkom prirodzené miesto pre štand, avšak pri zlaňovaní
zistíme, že borhákový štand bol z pravej strany vežičky. Tomáš nalieza do platní
a v pohode nachádza štand. V ceste začína byť husto, zlaňuje ňou dvojica pánov
čo liezli inú cestu a pohybujú sa dosť nepozorne. Ako si tak stojím na štande
vystraší ma zvuk kombinovaný z vrčania a svišťania ako ponad mňa prefrčí kameň.
Z pravej strany sa ozýva klepanie od Poliakov, ktorým sa nechcelo čakať a naliezli
do ťažkej platne. Skobujú.
Doliezam na štvrtý štand a pretože som si časť slučiek zabudol u Tomáša, do
jednej erárky prevliekam prúsik. Fakt morálové istenie. Nad platňami je stena
s výšvihom, z ktorého mi Rado kričí nech už nepokračujeme. Tomášovi to nedá
a chce liezť ešte dĺžku pod výšvih. Chvíľku sa radíme a vravím, vidíš tam v
platni, vyzerá to ako stará skoba, choď k nej. Tomáš lezie a nenachádza vhodné
miesto pre istenie. Sú tam samé plytké špáry, do ktorých frienda nedáte a vklinenec
tiež nie. Dolieza k domnelej skobe a ono je to fialová kvetinka. Všetci sme
v nej videli skobu či slučku okrem Hanky. No čo už, tak skobuje. Mláti, mláti,
keď tu kričí: mám problém, odštiepil sa mi blok, mám ho na stehnách a neviem
kam sním! Stojí na malej poličke, niekde pod nami sa motajú ďalšie dvojky a
teraz čo? No nakoniec ten šuter niekde odloží a šťastne dolieza na štand. Vo
chvíli keď idem opustiť štand nás dobiehajú Poliaci.

Na
Piatom štande sa stretávame s Hanku a Radom, ktorí zlanili z ponad výšvihu.
Nad výšvihom je vraj trojkové lego, nemá zmysel ísť ďalej. Navyše zlaňáky sú
na 50m, takže budeme všetci zlaňovať na ich dvojičkách. Na štande začína byť
kvôli Poliakom tesno, tak zlaníme a vydávame sa na dlhý zostup k autu.

Po dlhej večernej porade a zvážení faktu, že počasie sa horší a také dlhé nástupy
nie sú náš šálok čaju, sa rozhodujeme pre Popradské pleso a Galériu Ostrvy.
Snáď nás niečo pustí a ak nie tak zlaníme.

Po
ukrutne skorom budíčku nechávame auto na nestráženom platenom parkovisku a šliapeme
hore asfaltkou k symbolickému cintorínu. Obloha nevyzerá optimisticky a v momente,
keď preliezame plot pod nástupom na nás padajú prvé kvapky.
Na chatu prichádzame v lejaku. Dnes to nevyšlo, dáme aspoň pivo. No pivo, taký
ťaví moč to bol. Až koncom leta som zistil, že aj ten vie chutiť, ale chce to
určitú prípravu.

Dážď po čase ustal, ale z Ostrvy v stene padajú dva impozantné vodopády. Ústup.

Cestou
sa pristavíme pri kameni vedľa asfaltky. Je to taká hladká položená platňa na
začiatku schod, potom hladké nič a hore hrana. Taká sranda, to nič nebude. No
ale je to mokré. Prejdem schod, postavím nohu do platne, íha toto bude zaujííímáávéé
a letím ako mačka po štyroch dolu. Tak aspoň mám dokonalú predstavu aká vie
byť žula obrastená lišajníkom po daždi „zábavná“.

Zvyšok dňa strávime v Poprade. Pizza, Šport Rysy a stretnutie s kamošom Robom.

Na tretí deň dávame ďalší zúfalý pokus o tatranskú cestu. Tentokrát vyrážame
pod Volovku. Pri Popradskom stretávame Braňa, Seka a spol. Náhodou sme zastihli
aj Viktora Beránka, tak dohadujeme chatu na september.
Šliapeme hore, ale počasie je čím ďalej tým horšie. Zima, fúka a mrholí. Volovku
cez mraky ani nevidíme. Vzdávame to a pokračujeme na Chatu pod Rysmi.
Môže byť tak okolo deviatej a my už sedíme s chalanmi za stolom. Tiež sa rozhodli
pre chatu. No čo už v stene keď ju ani nevidieť?

Ani
sa nenazdáme už je desať hodín a my sme už docela nakúpili piva a horcov pod
čapicu. Slušným ľuďom v doline práve o takomto čase krčmu ešte len otvárajú.
Chata sa plní turistami a o jedenástej sa nám ich uľútostí ako tam tak postávajú
s čajmi a tak sa zdvihneme a odchádzame.

Cesta dolu je celkom zábavná. Horce sa nám splašili. Tomáš skáče ako capko.
Rado hodí tigra rovno pod nohy ruskej turistickej bárišni. Ja sa pokúšam tiež
o všakovaké vylomeniny.
Pri plese s ostrovčekom dostávame kolektívny spontánny nápad …. ááá to vám
nepoviem, to je tajné… No a samozrejme obouldrujeme každý väčší kameň po ceste.

Pri
asfaltke sa zastavujeme pri našom známom šutri. Dnes sa to musí podariť. Skúšam
to, ale problém, noha v platni nedrží. Ruky sú len na podoprenie, chytiť niet
čo. Striedame sa. Je to nízko, vyzerá to jednoduché, ale keďže sa to ešte šmýka
morál nepustí. Nakoniec na to prišiel Rado. V tej platni treba dať dynamo, cez
nohu sa len preniesť a skočiť rukou na hranu. A je to! Aké jednoduché! Podarilo
sa mi to a nie raz. Rado to tiež dokola skáče až sa zrúbe. No ale Hanka: vy
chalani to máte jednoduché, dlháni, ale čo ja?! Tak tam stojí navažuje sa na
nohu skúša, ale vždy ju niečo vyruší. Buď nechcení diváci na ceste alebo my.
Nakoniec v okamihu absolútneho sústredenia to v pohode dá staticky s prekrokom
a hurónskym víťazným výkrikom hore. Hanba nám dynamickým dlháňom. A to si ani
nevšimla, že za nami sa zastavila skupinka Poliakov a v tichosti pozorovala
jej výkon.
Večer sa stretávame s Mikim, Bibou, Robom a jeho skvelým psom. Popíjame pivo,
kofolu a rozhodujeme sa čo ďalej. Nad Tatrami sa valia mraky a ďalší pokus je
vopred odsúdený na neúspech. Volíme ústupový variant.

Na druhý deň sa so zastávkou pri Mikuláši presúvame na Súľov. Som tu ako skalolezec
prvýkrát a tie kryštáliky v piesku vo mne vyvolávajú čudné pocity. Tak toto
je ten všetkými ospevovaný Súľov? No tak to ďakujem pekne. Ale po chvíli mu
prídem na chuť.

Tých pár hodín na Súľove vylepšilo našu lezeckú náladu po dvoch dňoch márnych
presunov pod steny. Alebo ako povedal Rado, on išiel vyliezť Kuttove platne,
takže plán je splnený.