Kto je Brzda, alebo ako sme liezli Cestu cez knihu

Celú noc som sa snažil márne vystrieť nohy. Zavadzal mi najmä môj ruksak, ktorý
som si šikovne položil rovno pod nohy. Chvíľku som sa snažil aj vytočiť doprava,
potom doľava, ale ako sa ukázalo ani tade cesta neviedla. Na jednej strane
spala Hanka, na druhej Janka (dobra kombinácia – lebo nechrápu), takže som
mal zúžený životný priestor a keďže som nechcel dostať po nose od Rada, alebo
Otíka, tak som na ne radšej nelepil. Neviem, kto projektoval na Brnčalke
povalu, ale matrace na zemi sú aj pre moje malé telíčko dosť krátke. Akokoľvek
som sa pokrútil, alebo otočil, zakaždým ma presne na kotníky tlačila drevená
lišta. Ako sa tam narvú taký Rado, Otík, alebo Miki, doteraz nechápem…

Nedeľa ráno. Utrpenie skončilo. V pláne sme mali, že si pôjdeme zaliezť na
Žeruchy. Rozhodovalo sa medzi Cagašíkom a Cestou cez knihu. Ráno to ale nevyzeralo
optimisticky. Vietor lomcoval oknami, po oblohe sa preháňala čierňava, vyzeralo
to tak, že možno bude aj pršať. Rozmýšľanie o počasí som nechal na neskoršie
a rozhodol som sa, že sa pôjdem niekam dole najesť.
Zobral som igelitku s názvom nemenovaného supermarketu z ruksaku a pobral sa
pred chatu. Vonku pred Brnčalkou som si chcel rozložiť žrádielko a pri pohľade
na strmú severnú stenu Malého Kežmaráku si pochutnávať na dobrotách čo mi ešte
zostali. Ako som vyšiel von, hneď som pochopil, že v tričku nevydržím, tak
som si položil igelitku na lavičku a vrátil som sa pre bundu. Medzitým povyliezali
aj ostatní. Keď som sa vrátil von, stále silno fúkalo a teplo tiež dvakrát
nebolo, ale v bunde sa to dalo vydržať. Aj som začal vyberať jedlo, keď niekto
navrhol, že poďme radšej jesť do takej chodbičky. Keďže sme sa tam nevedeli
pomestiť, tak sme nakoniec skončili v jedálni. Najzaujímavejšia časť raňajok
bola Hankina káva (myslím, že za 50 alebo 60 Sk). Hanke sa pomocou Otíkovej
asistencie (posielala ho pre šálky s horúcou vodou) podarilo z jednej kávy
(typ smrťák) vyrobiť asi tri kávy. Možno aj viac, ale pri tretej káve som to
už zabalil a išiel hore na povalu. Tam sa to medzitým výrazne vyľudnilo, vonku
fúkalo stále zbesilo, oblaky sa snažili mať čo najhnusnejšiu farbu, tak som
vliezol do spacáku a hral som sa na spiacu mŕtvolu. Jedným okom som zbadal
Mara, tak som ho poprosil, či neotvorí okno. Vznikol tak slušný studený prievan,
z čoho som mal radosť, lebo som sa mohol nadýchnuť čerstvého vzduchu, ktorého
predsa len hore na povale až tak veľa nebolo a navyše som si naplno vychutnával
teplučko v spacáku. Asi za 15 minút prišiel aj zvyšok naraňajkovaných, najprv
mali nejaké provokačné reči, že čo sa váľam v spacáku a podobne, ale postupne
sa narvali do spacákov aj oni.
Potom začala teoretická debata o tom, že či sa pôjde liezť a čo. Debata ma
zaujala a tak som sa do nej pridal. Začal som do Radúzika rýpať, že nech vstáva,
že ideme liezť. Pričom čím častejšie som do neho rýpal, tým som mal väčšiu
chuť ísť liezť. Radúzik sa tváril, že jasné, že ideme, pričom sa pravdaže
ani len nepohol. Potom začali výpočty času potrebného na výstup a zostup z
chaty. V spacáku bolo čoraz príjemnejšie. Rozmýšľal som, čo dobrého mám ešte
v igelitke so žrádielkom, ale akokoľvek som sa snažil stále mi z toho vychádzalo,
že len suchý chleba. Opäť som sformuloval zopár viet typu, poď liezť smerom
k Radúzikovi. Prívetivé zamrmlanie mi bolo jasnou odpoveďou.
Som sa nejako vyplazil zo spacáku a išiel som sa pozrieť k malému okienku.
Vykukol a vonku to vyzeralo vcelku zbavne, obloha v podstate modrá a len fúkalo.
V tom sa objavil Maro, že vonku všetky mraky rozfúkalo. To rozhodlo. Otočil
som sa k Radúzikovi a povedal som mu, že ideme. Mohlo by niečo po
deviatej. Radúzik spozornel, lebo pochopil, že to myslím vážne. S otázkou,
čo si mám zobrať som začal chaoticky vyhadzovať veci z batoha snažiac sa zapamätať,
kde čo dopadáva. S ďalšou otázkou, že ktorý ruksak berieme, už sa začal aj
Radúzik podozrivo hýbať a vyzeralo to, že vylieza zo spacáku. Maro sa spýtal,
že či môže ísť s nami. Keď mu Radúzik povedal, že musí byť za 5 minút zbalený,
bolo jasné, že vyrážame. Pobalili sme, pričom som nemal absolútne prehľad o
tom, či mám všetko, ale dúfal som, že áno.

Cestou dole som zbehol k zošitu, kde sa zapisujú plánované cesty a bleskovo
som tam naškrabal Cesta cez knihu, Radúzik, Chozé, Maro, plánovaný príchod:
13:00. Hodinky ukazovali okolo pol desiatej. Vonku už stál pripravený Radúzik.
Maro sa niekde flákal. Kým som si stačil premyslieť, či som na nič nezabudol
objavil sa Maro. Hodil som Marov ruksak Coro Moro na ramená a vykročili sme
hore do nechutného stupáku pomedzi kosovku. Keďže som išiel prvý nasadil som
vražedné tempo, takže po niekoľkých krokoch po strmo stúpajúcom chodníku som
myslel, že mi roztrhne pľúca. Snažil som sa nespomaliť, tak som fučal ako lokomotíva,
v ušiach mi hučalo. Obloha nad nami sa zafarbila do krásnej modrej. Po oblakoch
ani stopy. Asi v polovici stúpania som pustil pred seba Radúzika aj s Marom,
lebo už mi pískalo v ušiach. Chvíľku som vydýchaval a potom som sa pohol za
nimi. Radúzik aj s Marom ma už čakali hore. Odbočili sme zo značkovaného chodníka
doprava a podľa mužíkov sme sa rýchlo blížili pod nástup. Nástup, ktorý normálne
trvá asi hodinu, keď sa ide pohodičkovým tempom, sme zmákli za 25 minút. Ponáhľali sme sa, lebo sme potrebovali byt najneskôr o jednej späť na chate.

Začali sme na seba navliekať rôzne haraburdy, ktoré by sa nám mohli zísť. Keďže
som bol už oblečený, išiel som sa pozrieť, či by sa mi nepodarilo zbudovať
nejaký šikovný štand. Aj som zbadal pekné špárky, do ktorých by som mohol zarvať
nejakú tú skobku, ale blok bol celý odštiepený, takže keď som začal tĺcť skobu,
všetko sa to začalo hýbať, praskať, o krásnych dutých zvukoch škoda hovoriť.
Radúzik prišiel ku mne a asi za 10 minút spravil štand, ktorý bol použiteľný,
naviazali sme sa na lano. Maro medzitým fotil. Dokonca doliezol tých niekoľko
metríkov k nám, a keď sa ho Radúzik spýtal, že prečo prišiel (lebo mal na nohách
stále topánky), tak povedal, že len tak, že sa prišiel na nás pozrieť. Potom
zase zliezol dole a niečo tam kuchtil. Medzitým Radúzik už naliezol do cesty. Cesta
začínala terénom asi za III šikmo doprava (približne 10 – 12 metrov) a potom
sa stáčala cez taký výšvih doľava, kam som už dobre nevidel. Keď sa Radúzik
dostal k tomu výšvihu, chvíľku tam niečo stváral s friendom, ktorý nakoniec
vytiahol, lebo zbadal skobu, ešte povedal, nech dávam bacha a už sa rval hore.
Medzitým som pozoroval Mara, ktorý ešte stále nebol naviazaný. Sme sa dohodli,
že pôjde ako druhý, a ja ako tretí a budem vyberať veci, čo tam Radúzik zanechá.
Na moje asi piate upozornenie, že nech sa už konečne naviaže, sa Maro pohol
hore ku mne, ale v polke cesty ku mne sa zrazu otočil, že si ešte predsa len dá bundu dole a vrátil
sa spať. Potom sa už konečne dostal ku mne a naviazal sa. Radúzik niečo zakričal
zhora, čo sme identifikovali ako otázku, že koľko mu zostáva lana. Kukol som
sa na lano pod nohami a zakričal, že asi 7-8 metrov. Maro zobral lano do ruky
a začal ho ako keby prekufrovávať, meter po metri. Vyšlo mu, že 10 metrov.
Podľa metodiky UIAA bol môj odhad teda v tolerancii.
Potom začala splašená komunikácia, keďže sme skoro vôbec nepočuli, čo na nás
Radúzik kričí a zrejme ani Radúzik nám nerozumel. Nejako sme z posunkovej reči
lana pochopili, že Radúzik má štand a istí. Tak som poslal Mara dopredu. Jednak
sme nevedeli, či nás bude istiť oboch naraz, alebo najprv jedného a potom druhého
a taktiež som nechcel liezť tesne pod Marom, aby mi nestúpil na ruku, alebo
pripadne nepristál na mne. Zrušil som štand a pozoroval Mara ako sa prediera
hore. Úvodný úsek sa nezdal ťažký. Keď sa Maro dostal k výšvihu, pomaly som
sa pohol za ním. Radúzik poctivo istil, dokonca až tak poctivo, že keď ma raz
vehemetnejšie dobral, skoro som si rozčapil nos o tatranskú žulu. Dostal som
sa k výšvihu, kde ešte stepoval na mieste Maro. Začal som ho duriť nech šlape rýchlejšie
hore, na čo mi niečo zamrmlal v tom zmysle, že musí ísť pomaly, lebo nechce
spadnúť. Konečne sa pohol hore, tak som sa vyškriabal na policu, na ktorej
predchvíľkou stepoval Maro. Keďže Maro sa pred chvíľkou snažil bezúspešne dostať
trošku viac doprava, čo sa mu ale nepodarilo, lebo Radúzik ho dobral tak napevno,
že nemal šancu sa posunúť doprava. Nedal som Radúzikovi šancu aby to isté spravil
aj mne a rýchlo som sa posunul, kým ma stačil dobrať, viac doprava. Stál som
inak na takom vodorovnom urvanom kameni, ktorý vytváral dojem pevného stola,
radšej som neskúmal nakoľko je pevný a začal som ohmatávať žulu pred sebou.
Bola krásne drsná, len chyty boli nejaké oblé a stupov sa mi zdalo trošku menej
ako by som potreboval. Maro bol asi meter a pol nado mnou a nad niečím rozmýšľal.
Som mu povedal, nech šľape hore, a on, že jasné. Posunul sa vyššie.
Pretože sa mi zdalo, že hore nad ním, je to už v pohode, tak som začal riešiť
ako sa dostanem za ním. Našiel som také dve šikmé špáry, vycvakol som karabínu
zo skoby predomnou, chytil sa obidvoma rukami špáry v pravo, postavil pravú
nohu na takú vyčnievajúcu srandu a vytlačil sa hore, hneď vzápätí som zistil,
že to nebolo to najšikovnejšie riešenie, lebo ruky sa snažili dostať von zo
špáry a ľavá noha voľne visiaca vo vzduchu sa nemala o čo oprieť, a keď som
zdvihol hlavu hore, nejakým podivným spôsobom bol Maro rovno asi meter nado
mnou, čo mi na kľude tiež nepridávalo. Musel som urýchlene niečo vymyslieť
s ľavou nohou a obidvoma rukami, keďže to nešlo naraz, tak som sa rozhodol,
že najprv poriešim ľavú nohu. Zdvihol som ju trošku vyššie, aby som našiel
lepšiu rovnováhu, a špičkou lezky som sa zaprel o takú malú špárku. Nič moc,
vďaka tomu som mohol vytiahnuť ľavú ruku a hľadať niečo čoho by som sa mohol
chytiť. Ruka blúdila po skale a stále nič, už som si aj začal hovoriť, že to
snáď nie, snáď tu nehodím držku (jeden prameň s dvojičiek na ktorom som bol
naviazaný mi nedodával potrebný kľud a nemal som chuť testovať ani čo to urobí
s lanom, ani zo štandom), nakoniec som našiel niečo, čo sa dalo v mojom ponímaní
označiť za chyt. Dva rýchle nádychy, ľavú nohu na trenie pod seba, vytlačil
som sa nej a pravú nohu som hodil na vyšší stup, ktorý som si vytypoval už
predtým. Ďalej to už bola ťažká pohoda, taká položená platňa, Maro si neodpustil
a spravil mi tam fotečku. Sme sa doplazili na štand. Oproti nám sa týčilo kľúčové
miesto. Kniha. Úplne nádherný kút naozaj pripomínajúci knihu. Dve platne (ľavá
väčšia a kompaktnejšia) zvierali asi 90 stupňovú uhol. Pravú a ľavú stranu
pritom rozdeľovala špára. Odovzdal som Radúzikovi veci čo som pozbieral cestou.
Radúzik
sa narval do knihy. Išlo mu to pekne. Dobre sa na to pozeralo a mne sa normálne
zbiehali slinky, čím viac som sa pozeral na ten kút. Úplná paráda.
Maro vytiahol foťák a začal sa umelecky angažovať, fotil a dokonca aj nejaké
videjko točil. Radúzik elegantne zakladal istenia a za chvíľku bol hore na
ďalšom štande. Komunikácia bola o dosť lepšia, lebo tam nefúkalo a aj štandy
boli bližšie. Poslal som Mara zase napred a pomaly som rušil štand. Chvíľku
som pozoroval Mara ako si hľadá cestu hore. Počkal som kým bol asi v polovici
Knihy a pohol som sa za ním. Každý krok bola úplne paráda. Som si spomenul
ako sme liezli s Farkym Kuttove platne a zase som si vychutnával tatranskú
žulu, prilepené lezky, vzduch okolo mňa. Som
mal z toho čoraz väčšiu radosť. Začal som si veselo pomľaskávať. Zrazu som
zistil, že som dobehol Mara, tak
som mu začal robiť zle. Som mu povedal, že ak si nešvihne, že ho kusnem do
zadku… Mľaskajúc
som sa došinul na štand. Ešte asi pol dĺžky sme vysólovali hore. Potom sme
odbočili šikmo dole doprava a cez také trávnaté police sme
sa opatrne dostali k zlaňáku, odkiaľ sa dá 50 metrov zlaniť až dole. Na zube,
z ktorého sa zvykne zlaňovať, nebolo po slučkách ani stopy. Už to vyzeralo,
že prídu k slovu Radúzikove slučky, ktoré bol pripravený obetovať, ale nakoniec
si Radúzik všimol, že kúsok dole vpravo sú zavesené dve slučky. Jedna vyzerala
ako keby ju niekto práve kúpil v horolezeckom obchode. Zlanili sme dole, bleskovo
narvali veci do ruksakov a pobrali sa dole. Okolo jednej sme boli späť na chate.
Neskôr sme zistili, že nás ostatní pozorovali z chaty a zdalo, sa im že sme
Knihu liezli moc vľavo, čo bol len optický klam, čo dokazujú aj Marove fotečky.
Bol som strašne rád, že sme sa nakoniec prinútili vyliezť zo spacákov a išli
liezť, bola to parádička a hneď sa mi lepšie šlapalo dole na autobus.

chozé

---

PS: Cestu domov nám spestrilo bouldrovanie vo vlakovom kupé a vystúpenie ‚hejkala‘ s kompletným programom aj niekoľkými prídavkami. Stravu na cestu späť zabezpečila Billa – akciový 1/2 kg parížsky šalát (3 ks na 5 osôb), rožky a deravý chlieb (sorry za to kupé…).
Back to reality.

maro