Kalamárka – matematická burčiak story (15.-17.8.2003)

V piatok večer sme sa natlačili do zeleného ďábla a vyrazili do tmy s medzistanicou
Pezinok (náá šak burčák néé). Jazda to bola vskutku dobrodružná, „milujem“ šoférovanie
v noci a to keby spolujazdci videli čo všetko som ja nevidel, mali by adrenalínu
na rozdávanie. Nuž ale nakoniec sme sa šťastne vyrútili na lúčku nad skalami,
prekvapili pokojne stanujúcich domorodcov a plieskaním dverami auta a „všelikerými
rúznými“ rečami podporovanými burčiakom sme ich obšťastňovali dlho o noci (blávaci
néé). Postupne sme sa dostali od komplexného nekonečna k Laplace-Carsonovým
transformáciám, pochopenie problematiky pod vplyvom omamných látok bolo dokonalé.
Ráno meditujúc nad stavom hlavy som až s pomocou Mikiho a Radových matematických
úvah zistil , že sme ho každý stiahli liter.

Krásne
na Kalamárke je, že spíte priamo nad skalami, stačí pár krokov a môžete liezť.
Obzrel som skaly a zistil som, že borháky sú tu úzky profil, väčšinou skoba
mnohokrát značne ryšavá („Kto neměl zrzavou, neví co je láska.“) . Tak sme sa
rozliezli v klasike Múriku a obzerali ďalšie cesty. Do oka nám padla Hašúlova
VI (nie je 6 ako 6 , táto je voči Pajštúnskym značne komplexná … to ako že
chytíte komplex …). Rado to natiahol k druhej skobe a ďalej ho to nepustilo
a to si pritom vymyslel aj zo tri spôsoby ako ďalej. Tak som to skúsil ja s
prvými dvoma cvaknutými, vcelku pohoda, chvíľka rozmýšľania ako k tretej, cvak,
a bočný odlez k stromu z ktorého sme urobili zlaňák. Tak sme do to ho poslali
Mikiho a aj Rado si to skúsil na hornom a zistil, že to vie vyliezť všetkými
spôsobmi čo si pred tým vymyslel. Nedalo mi to a rozhodol som sa že skúsim natiahnuť
cestu celú. No to som netušil čo sa bude diať, drsné bolo zistenie, že ten spodok
čo som mal predtým cvaknutý je pri ťahaní docela ťažký. V skratke, chytil som
brutálny šijací stroj držiac sa oblinky pod prvým istením zaklonený v malom
previse. Mňam mňam. Cestu som si spestril aj na záver, keďže som ju chcel doliezť
priamo hore a meter pod výlezovou hranou som to nezvládol a zahučal o tri metre
dolu do skoby (áno Rado, pivo bude … ).
Skúšali sme ťahať aj iné cesty, sem tam aj s vlastným doistením, alebo sme sa
oblezmi dostávali hore k stromom-zlaňákom. Ak si chcete dokonale zaliez zoberte
si friendy, vklínence a slučky. Cesty
sú odistené veľmi morálovo a zlaňáky sú len sem tam. Ako mi neskôr povedal kolega,
tamojší rodák „Dobré to je! Nemáte tam čo hľadať Bratislavčania!“ .
S malou obedňajšou siestou počas ktorej sme fotili užovku stromovú (foto bude
časom, digi ešte nemám) sme sa motali okolo dolných skál Kalamárky až do večera.
Lolo s priateľkou turistikovali na Poľane. Tesne pred zotmením sme nanosili
drevo na táborák a opekali až do neskorej noci, pozorujúc hviezdy nad hlavou
(matika sa nekonala, burčiaku bolo málo).

V nedeľu sme ťahali pomenej, skôr sme si zhadzovali laná do ciest, ktoré sa
nám zdali nad naše morálové možnosti, ale ktoré boli krásne aj z horného lana.
Lezenie si vyskúšala aj Andrea a myslím, že sa jej to páčilo. Lolovi isto tiež,
lebo fotil ako odušu.
Cestou
domov sme sa zastavili aj na horných skalách baviac sa boulderingom (bouldering
= jedna noha za krk, jeden prst do nosu a … to všetko na skale).
Cesta domov prebiehala za vidna, takže bola chudobnejšia o zábavné vsuvky typu
nevidím kam šoférujem. Akurát sme všetci zborovo okomentovali nechutnosť Lolovej
volby držkovej polievky.

Čo na záver? Minulý rok sa mi zdala Kalamárka neskutočne krásna, avšak neskúsený
som videl len celkový obraz nie detaily. Krása zostala , pridal sa poprašok
reality a spoznania svojich možností.
Navštívte ju , učaruje aj vám.

Kompletná fotogaléria