50 rokov po Gálfym, Gažovi, Koreňovi (Kuttovi a Radovi)

Kompletná fotogaléria.

Opis cesty: Cez platne južnej steny Batizovskej kopy (č.
916a– pozri Kroutila,, foto – cesta č- 3).
Tieto najväčšie platne zaberajú celú pravú časť steny medzi I. rebrom (č. 916)
vľavo a obrovským zárezom (č. 917). Dva dlhé pruhy previsov vedúcich šikmo doľava
hore rozdeľujú platne na 3 časti. Nástup kúsok vľavo od nástupu č. 917. Vyhľadenými
skalami hore až pod trhlinu. Vľavo od nej nahor cez hladké platne až na male
stanovište. Ďalej priamo hore, najprv vhĺbením, potom vpravo od neho I. okrajom
platní až pod prvý pruh previsov. Obchádzame ich sprava hladkými rímsami v platniach,
až obrovská platňa zahradí ďalšiu cestu. Vpravo od nej je 2. pruh previsov.
Cez túto platňu najprv doľava, tesne nad spodné previsy (veľmi exponované) a
potom hore I. okrajom platní k pravému koncu trávnika v prostriedku platní medzi
1. a 2. pruhom previsov (možno traverzovať doľava na č. 916). Z pravého konca
trávnika ďalej hore po platniach pod 2. pruhom previsov, vedúcich sprava. Na
vhodnom mieste cez rozčlenený pruh na ďalšie dobre vrstvené vrstvené platne.
Po nich šikmo vpravo a potom doľava na západný hrebeň tesne vľavo od Batizovskej
kopy a po ňom na západný vrchol.
Obtiažnosť: IV+ (poznámka: Podľa Kroutila je to VI, čo už dnes neplatí.)
(4 hodiny)
(F. Kutta, 0. Rada, 29. VIII .1956)
Poznámka: Preistené borhákmi na stanovištiach (7stanovíšť / 13 borhákov) V.
Tatarka 2000.

Opis cesty: Zárezom na Prostrednú Batizovskú štrbinu (č.
917 – cesta foto č. 4). –
Južnú stenu v spádnici tejto štrbiny pretína zhora mohutný zárez. Nástup u najvyššieho
výbežku suti do steny (obvykle sneh). Po vodou vyhľadených skalách zárezu 75
metrov hore. Zľava nad previs a 35 metrov pod ďalší previs. Nad neho sprava.
Cez previsnutú stienku a ďalšie previsy priamo hore až pod previsnutú lámavú
stenu, ktorá uzatvára ďalšiu cestu. Tu doľava po platniach na dlhú lavicu, z
nej priamo k veľkému odštiepenému balvanu. Ešte 15 metrov po platniach, potom
doprava na Prostrednú Batizovskú štrbinu a na západnú vrchol.
Obtiažnosť: V
(3 hodiny)
(F. Gažo, I. Gálfy a J. Koreň, 17. VIII. 1953.)

Zdroj: František Kroutil, Vysoké Tatry pro horolezce, Olympia, 1974

Batizovský
štít – južná stena:
1. S. Bernadzikiewicz, A. Kenar (III) 3h
2. Tatarkova cesta (IV+)
3. Kuttove platne (IV+) 2 h.
4. F. Gažo, I. Gálfy (V) 2h.
5. J. Koršala, P. Vavro (V-VI) 5h, 6. Čihulov pilier (V, A1,RP V+ ) 4h.
6. Čihulov pilier (V, A1,RP V+ ) 4h.
7. R. Kubín, V. Roland (V) 3,5h.
8. Cesta Komarnických (IV) 3h.
9. J pilier – Kuffa (V) 3h.
10. V. Tatarka, J. Michalko, (IV+,A1,A2) 4h.
11. JV cesta (IV+,A0)
12. A. Puškáš, T. Tóth, (III-IV) 1,5 h.

Zdroj: http://www.tatry.nfo.sk/stena.php?kod=00370712:Batizovský-štít:2448

Kapitola 1: Kosa z nosa

Päť
hodín ráno. Sobota. Prinútim sa otvoriť oči a snažím sa popritom lepšie zabaliť
do trochu vlhkého spacáku. Vonku je kosa ako sviňa. Sedem alebo osem stupňov.
Sme kúsok nad Vyšnými Hágmi, kde sme dorazili včera okolo deviatej večer. Ležíme
na kamennej, nie príliš rovnej podlahe drevenej besiedky, kúsok od tečúceho
prameňa.
Prvý sa asi o šiestej odváži zo spacáku vyliezť Farky. Mne sa úspešne darí raňajkovať
v spacáku, z čoho mám očividnú radosť. Vonku teplota stúpla na deväť stupňov.
Nastáva debordelizácia a okolo siedmej vyrážame hore po žltej – smer Batizovská
dolina. Je to hnusný stupák, ktorý ma v sebe zabudovaný aj program pre potenie.
Okolo deviatej sme pri Batizovskom plese. Batizovský štít už vyčnieva, zdá sa
blízko, ale ako to už v horách býva, je to k nemu ešte k nemu poriadna štreka.
Netrafíme chodník, tak poskakujme ako kamzíci po balvanoch. O desiatej stojíme
upotení pod Batizovským štítom.

Kapitola 2: Tlačenica

Medzitým dorazilo do doliny aj slniečko, tak sa oteplilo, čo umožňuje dať usušiť
mokré prepotené veci. Pod Batizákom je poriadne rušno. Jedna dvojka už lezie
Kuttove platne. Ďalšie dve dvojky čakajú pod nástupom. Po zhodnotení situácie
sa dohodneme, že si dáme Gálfyho cestu. Keď sme ešte aj zistili, že v nedeľu
to bude 50 rokov odvtedy čo trojica Gálfy, Gažo a Koreň vyliezla cestu vedľa
Kuttových platní, nebolo už o čom rozmýšľať.

Kapitola 3: Mám štand, ale napadaj!

Prvú
dĺžku som ťahal. Pomerne rýchlo som ju preliezol (asi tak za III) a po vytvorení
štandu, doberám Farkyho. Potom je už cesta v réžii Farkyho. Lezie druhú dĺžku,
ktorá konči niekoľko metrov od prvého previsu, ktorý je dobré liezť z ľavej
strany. Chvíľku trvá, kým sa Farkymu podarí urobiť štand v rozlámanom teréne.
Podarilo sa mu vytvoriť podivný spletenec, ktorý bol však už čoskoro prekonaný
lepšími výtvormi na nasledujúcich štandoch. Previs nad nami má asi 4 metre,
a sú to dve kompaktné platne, ktorý robia taký pravouhlý kút, v ktorom je jedna
špára. V nej nejakí dobráci nechali dve skoby. V tej spodnej je dokonca prevlečená
repšnúrka. Farky, ktorý cesty do 5 stupňa lezie v topánkach, chvíľku rozmýšľa,
či si nedá aj lezky, ale nakoniec si povie, že načo, že to dá aj v topánkach.
Už dolez k previsu je celkom šťavnato rozlámaný, ale nakoniec sa ocitá pri previsnutých
platniach. Ohmatáva ich pohľadom aj rukami až nájde na vyčnievajúcej hrane dva
chyty. Jeden asi v dvojmetrovej výške, druhý o asi o meter vyššie. Ale ako sa
k nemu dostať. Dlho nerozmýšľa, chytí sa šnúrky, pričom zahlási, že to bude
za A1 a už fičí hore. Ešte urobí taký brutálny prekrok s pravou nohou doprava,
pri ktorom sa mu skoro roztrhnú nohavice a už je za ním. Počas postupu hore
počujem ako si odfukuje. Opakuje sa situácia z predchádzajúcej dĺžky. Farkymu
sa nedarí zbudovať štand. Búcha kladivom a ozývajú sa len samé duté zvuky. V
prestávkach počujem vety ako: Nič tu nedrží, kua. Samé lokre. Sem by to šlo….
nešlo, kua. Kua, kua, kua. Ja to jeb.. kua. Po pár minútach sa ozve: Mám štand,
ale nepadaj! Chvíľku bojujem z účkovou skobou na štande. Zvyšok štandu som zrušil
v podstate jedným bleskovým ťahom. A už stojím pod kľúčovým miestom (previs).
Obzerám si čo to tam vlastne Farky držal. Zhora počujem: Je to v pohode, po
madlách. Problém je, že mi asi 5 – 10 centákov chýba, aby som to madlo dočiahol.
Keď sa však narvem úplne k platni, nakoniec ho predsa len chytím koncami prstov. Vysiac
na vystretej ľavej ruke a stojac na špičkách ako baletka, sa jemne odrazím hore
a chytím sa vyššieho chytu s pravou rukou. Našťastie sa mu to podarí na prvý
pokus a je to fakt madlo. Rýchlo nohy pod seba na trenie. Pravú trochu viac
do boku. Ľavú sa mu podarí vyhodiť tam kde mám práve ľavú ruku. Pravú nohu ešte
vyššie na trenie na priľahlú platňu. Ruksak na chrbte mi trochu problematizuje
nájdenie rovnováhy, ale nakoniec ju predsa len objavím, čo mi umožní nielen
sa trochu vyrovnať a ľavú ruku vytiahnuť spod nohy, ale aj vycvaknúť karabínu
z expresky. Potom už len ten rozťahovací prekrok s pravou nohou ala Farky, a
už som nad previsom. Zvyšok dĺžky je blúdenie medzi lokrami. Štand vyzerá opäť
zaujímavo. Nožovka zatlčená tak do polky, nejaký morálový vklinenec a dokonca
aj friend. Radšej to ani neskúmam. Hneď kúsok vpravo, asi 3 metre, sa nachádza
druhý previs. Lepšie povedané, taký previsnutý komín. Vyzerá to ešte lepšie
ako ten previs predtým. Farky opäť rozvíja úvahu na tému – lezky alebo topánky.
Nakoniec zostáva pri topánkach. Priplachtí pod previsnutý komín, strčí si do
špáry pod komínom frienda s dlhou slučkou a začne ohmatávať miestami vlhkú skalu.
Evidentne sa mu to moc páči, lebo tak podivne chroptí a komentuje to šťavnatými
výrazmi. Občas sa mu šmykne ľavá noha, ako sa tam všelijako skladá a skrúca
a naťahuje. Pomaly sa rve hore, fučí ako medveď grizli, až sa stratí za vyčnievajúcou
skalou, takže už len počujem ako dupoce hore a občas si zanadáva, keď chytí
niečo čo vyzeralo super pevne a nakoniec mu to zostalo v rukách. Čoraz častejšie
je počuť už známe slovné spojenia: Tu nič nedrží, kua, tu nič nedrží. Kua. Ja
jebe… Kua. Koniec lana. Farky búcha kladivom, opäť krásne duté zvuky. Ale
niečo tam opäť vyčaruje. Nezabudne pridať už štandardnú vetu: Mám štand, nepadaj!
Štand sa mi podarí zrušiť, asi za 15 sekúnd. A už stojím pod komínom. Vyberiem
frienda a začnem si obzerať nádheru nad sebou. Hore vidím vcelku dobrú hranu,
ktorej by som sa mohol držať, ale chýba mi asi pol metra. Chvíľku predvádzam
podivné krokové variácie pod previsom, až sa mi podarí nadupať nohami dostatočne
vysoko, na to aby som tu hranu chytil, hneď vpravo nájdem druhý chyt a už viem,
že to pôjde, ani neviem ako, a som nad nepríjemným komínom. Zvyšok dĺžky dávam
hlavne pozor, aby mi nič nezostalo v rukách. Doliezam na štand (opäť jeden z
tých učebnicových). Ďalšia dĺžka sa odvíja v podobnom duchu, len v nej nie je
previs. Farky ale konečne nájde miesto, kde sa dá urobiť super štand. Spokojne
lezie hore, a začínajú sa ozývať spoza hrany mlaskavé zvuky. Najprv som myslel,
že Farky si od hladu pochutnáva na tatranskej žule. Zhora sa ozve: Mám štnad.:
To sa ti bude páčiť, super, špica. Pekný traverz. Istím! Opäť mlátim kladivom
do účkovej skoby, zúfalé. Ešte, že mám lapač skôb, tak môžem mlátiť hlava nehlava.
Keď som už prestal dúfať, cink a bola vonku. Ako si tak leziem, ťažká pohodička,
vykuknem cez roh a vídím, že lano v pravom uhle odbočuje doľava cez hladkú platňu.
Asi 10 metrový traverz. Veľmi pekné lezenie. Lezky držali ako prikované. Keby
som sa šmykol, tak by to bolo parádne kyvadlo, až niekam do cesty Kuttove platne,
kde práve bojovali nejakí Poliaci, čo by sa im asi veľmi páčilo. Nasledovala
jedna z najkrajších dĺžok. Položená platňa, cez ktorú vedie úzka špára. Farky
nahodil lezky a zmizol hore, pričom som počul vety: Špárka na vklinenec, super,
šup ho tam, dup, dup, a ešte jeden vklinenec, mňam. Začali sme traverzovať doľava,
lebo sme sa dohodli, že zlaníme cez Kuttove platne. Medzitým, sme zistili, že
už lezieme skoro 7 hodín. Ešte
jeden štand a boli sme hore na hrebeni, priamo u prvého zlaňáku, v podobe jedného
osadeného borháku Austriaalpin. Osem dĺžok bolo za nami. Zlanenie v podstate
bez problémov, až na to, že sme museli hľadať v každej dĺžke zlaňáky. Posledné
borháky sme nenašli, tak sme asi 50 metrov museli zliezať, najprv to vyzeralo
ako psycho, ale nakoniec, to bolo vcelku pohodka. Dole k nástupu sme sa doteperili
okolo siedmej – ôsmej večer. Už sa začínalo stmievať a kým sme pobalili všetky
veci, nabrali po ceste vodu, bola všade už tma. Unavení sme boli ako kone, ledva
sme nohami preplatali. Bivak, ktorý sme si ráno vyhliadli sa nám zdal nekonečne
ďaleko. Tak keď som našiel trošku rovný flek s menej kamením, tak som povedal
Farkymu, že by sme sa mohli uložiť. Farky, ešte kúsok odbehol a našiel ešte
lepšie miesto, kde bola vybudovaná aj malá stienka s kameňov.

Kapitola 4: Nebo plné hviezd

Hodinky ukazovali deväť hodín večer. Najedli sme sa. Začínala nádherná noc.
Úplne čistá obloha, takmer bezvetrie. Aj kosa bola menšia oproti predchádzajúcej
noci. Aspoň sa nám zdalo. To, že som bol statočne unavený sa okrem iného prejavovalo
tým, že som chystal kŕče do prstov na rukách. Najprv do pravej, potom do ľavej,
potom do obidvoch súčasne a potom nasledovali ďalšie kombinácie, čo mi zatraktívňovalo
vyzúvanie vibramiek. Som zaliezol do spacáku a ešte som sa dodžgával jablkom
od Farkyho. Potom ešte prednáška o hviezdnych sústavách a viac si nepamätám.
Jo, ešte som videl padať hviezdu…

Kapitola 5: Trasúca sa noha

Ráno
ma zobudil vetrík, ktorý sa mi snažil niečo nešetrným spôsobom povedať do ucha.
Farky zakuklený v páperáku sa spokojne povaľoval medzi kameňmi. Obloha stále
čistá, len sa trochu viac rozfúkalo. Za chvíľku sa aj Farky zobudil. Začali
sme sa dohadovať, že kedy vylezieme zo spacákov. Ani jednému sa nechcelo ísť
z tepla von. Dohodli, sme že o 6.59 vylezieme. Aj sme vyliezli. Chvíľku som
bojoval z vetrom, vytiahol som si niečo pod zub, že ma to zahreje, keď sa budem
napchávať. V doline stále vládol tieň, ale protiľahlú stenu postupne osvetlovalo
slniečko. Bola mi čoraz väčšia kosa, tak som zaliezol späť do spacáku, oprel
sa o batoh a posadil sa a tak som pokračoval v raňajkách. Netrvalo dlho a Farky
nasledoval môj príklad. Po doplnení energetických zásob, sme pobalili veci.
Medzitým sme zistili, že sme nebivakovali v doline sami. Neďaleko od nás z diery
vyliezla nejaká postavička (neskôr sme zistili, že to bolo dvojica Čechov).
Niečo po ôsmej sme už šľapali pod nástup. Čakala nás cesta, na ktorú som sa
strašne tešil – Kuttove platne.

Kapitola 6: Pohodička

Na nástupe sme boli niečo pred deviatou. Slniečko už vyhrievalo celú južnú
stenu Batizovského štítu. Sme sa rozhodli s Farkym, že kúsok vysólujem hore
(nakoniec z toho bolo okolo 50 metrov) a na nejakej polici sa naviažeme, aby
nám to vyšlo odtiaľ práve na posledný štand, ktorý sme deň predtým našli. Išiel
som hore prvý a našiel som po asi 50 metrov skobu, na čo Farky povedal, že nech
tam zaštandím. Dofičal ku mne. Vrazil ešte vklinenca kúsok vedľa, naviazali
sme sa a poďho hore. Po ďalších 50 metroch Farky zistil, že mu chýba ešte asi
10 metrov k prvým borhákom (v skutočnosti k druhým). Nezostávalo mi nič iné
ako desať metrov nadliezť. Farky hodil slučku okolo nejakého zubu (radšej nevedieť
ako vyzeral) a vyštveral som sa kúsok hore. Farky v pohode doliezol na štand
a potom sme pokračovali hore. Dole sa už pripravovala na Kuttove platne spomínaná
dvojica Čechov. Oproti včerajšej ceste boli Kuttove platne pohodičkové lezenie,
prijemné. Vychutnával som si každú dĺžku. Cestu sme však nedoliezli až hore.
Dve posledné dĺžky sme museli nechať tak, keďže už bolo 11 hodín a chceli sme
stihnúť ešte nejaký rozumný vlak do Blavy. Kým sme zlanili dole a pobalili veci,
bolo okolo 12 hodín.
Nasledoval vyše trojhodinový zostup dole do Tatranskej polianky, kde som myslel,
že zahodím ruksak niekde do kosovky a kosovku zapálim, lebo už som mal toho
plné vibramky. Kráčalo sa mi úplne desne a Farky ma musel niekoľkokrát čakať.
V Tatranskej Polianke sme stretli Cuca a Tomáša Kuropatu, ktorý boli vyčínať
vo Velickej doline, narvali sme do električky o 16:40 sme už sedeli vo vlaku
do Bratislavy.

Chozé