Rýchla správa z lezenia na Predhorí.

Predhorie je taká pekná lezecká oblasť pred Považskou Bystricou (http://www.jamesak.sk/spr_prie.htm).
Zostavu sme tvorili Rado, Hanka, Farky, Zuzka a ja Maro, ako taxikár. V Blave
sme sa nejako pozbierali. Natankoval som benzin (časť aj na nohanice..) a mastil
som k Treksportu pre Farkyho. Tam ma už čakal s neznámou sypmatickou dievčinou
zvanou Zuzka (neskôr som sa dozvedel, že je z
HK Filozof). Dostal som hubovú že meškám, nalodili sa mi na palubu a svišťali
sme smer Vinohrady pre Rada s Hankou. Po vyložení nepotrebných súčastí auta
a uložení šiestích báglov sme vyrazili okolo ôsmej večer z Blavy smer dialnica.
Cesta ubiehala v pohode, kým som si neuvedomil, že som si doma zabudol karimatku
aj spacák. Ale povedal som si, že noci sú teplé tak čo (ešte som netušil, aký
je to krutý omyl). Na lúku sme trafili, aj potok tam bol, aj šopa, vybalili
sme auto, všetci zaľahli na karimatky a ja som zaľahol v aute a tešil som sa,
že je celkom teplo. O tretej som vstal, lebo mi bola zima a začal som čakať
na slnko. To si dalo poriadne na čas.

V sobotu sme išli liezť na dolné skaly (Bronzová). Zľava to začína cestami
za 5 a postupne prechádza cez 6 po 7-/7. farky ťahal cesty ako drak. Hanka s
Radom sa tiež činili a ja som si skúšal cesty TR. Zuzka liezla tiež o 100 6
a keď som sa dozvedel že lezie od minulého roku, povedal som si že si musím
vstúpiť do svedomia a začať makať aby som sa nemusel hanbiť, keď sa ma zima
opýta čo som robil v lete. Nejako sa mi tie hodnotenia ciest nezdali, keďže
päťka na Pajštúne je aspoň o stupeň ľahšia ako päťka na Predhorí. Nevadí, človek
sa najviac naučí pri lezení na hranici a cesty za 5, 6 a 7 sú dobrou školou
aj pri TR. Lezenie tam bolo super, skala kúsok od cesty pekne v tieni stromov.
Druhá partia, z Filozofu, bola liezť na horných skalách a vraj tam bolo trocha
teplejšie… 🙂

Večer sme zbehli k autu, vychladili pivko v potoku, najedli sme sa, zahrali
karty a išli unavení spať aj napriek lákavým ponukám filozofov na bujarú noc.
Noc bola fajn, tradičný budíček o 3:00 na chlad, 6:00 presun na najbližie slnečné
miesto a zohrievanie stuhnutých kolien pri čítaní knihy „Pan Kaplan má
třídu stále rád“ – môžem odporučiť. Postupne sa na vyslnené miesto presunula
aj Zuzka, filozofi aj lokomotiváci. My sme sa rozhodli ísť na horné skaly. Prístup
hore bol menej luxusný ako na dolné skaly, ale šlo to 🙂 Odmenou za výšľap
boli krásne skaly obrátené na juh, kde máte istotu, že vám tam v lete nebude
zima. Cesty sú tam tak 15-20 metrové (boli sme v úplne pravej časti od „Typickej
rozcvičky“). O lezení nie moc čo písať. Farky si pochrochtával vo všetkých
cestách ktoré ťahal jednu za druhou. Hanka s Radom si povyberali tie svoje a
ostatné si skúšali TR. Ja som si jednu natiahol a v ostatných som si v duchu
cibril svoj slovník vybraných slov. Fajnové bolo najmä „Žiletkové blues“
VI, ktoré si pochvaľovala najmä Zuzka. Mraky nás mali radi tak sa na nás chodili
často pozerať. Farky okrem bezuzdného ťahania ciest stihol prichýliť aj jedného
kliešta a obetavo ho kŕmil…
Okolo tretej sme sa začali pomaly baliť a presúvať k autu. Rado ešte vyhlási
súťaž o zlatého tigra pri zostupe, ale nikto neuskutočnil seriózny pokus. Dole
sme sa umyli, zbalili a vyrazili na cestu domov. Cestou sme sa ešte najedli
v reštike vo Sverepci (asi 5 km smerom na Považskú Bystricu).

Výsledkom celej akcie boli nové zážitky, vstúpenie si do svedomia a prísľub
seriózneho tréningu, spoznanie že aj turisti si radi zalezú, zistenie že aj
iné kluby majú pekné horolezkyne 😉 a večerná exhibícia neznámeho jazdca na
Pionieri (trial cez les, jazda bez rúk/nôh a iné eskamotérske kúsky, ktoré koncom
sezóny už iste budú mať vysokú umeleckú úroveň).

maro