Trnavská 100vka 7.-8. júna 2003

Zvoní mi budík. 5:30. Vonku už cítiť, že bude zase super teplo. Som dosť rád,
že strávim dnešný deň najmä v lese, kde by predsa len mohlo byť o niečo chladnejšie.
O pol siedmej som dohodnutý s Vladom a Marcelom, že sa stretneme pod Hlavnou
stanicou pri známej to krčme Pub pod tunelom. Tam sa začína plahočenie sa cez
hrebeň Malých Karpát, ktoré sa maskuje za názov Trnavská 100vka.

Som si pobalil nejaké tie potrebné veci k prežitiu, ako vodu na pitie, náhradné
ponožky, nepremokavú bundu, čapicu na šišku, prihodil som aj nejaké mapy,
nech mám ťažší ruksak, na naliehanie mamy aj žrádielko, rohlíky s klobáskou,
a dve
horalky, neskôr mne aj Vladovi zachránili život (za čo chcem mame poďakovať
aj vo Vladovom mene), pravdaže čelovku, náhradné baterky, dlhé gate, a ešte
jedno tričko s dlhým rukávom, keby sa nadránom okosilo a už som fičal na
stanicu. Dorazil som tam s decentným meškaním, asi 10 minút, Vlado sa tam
už niekde
potuloval, z Pubu na nás vykrikoval nejaký miestny opilec. Marcel nikde.
Postavili sme sa s Vladom do rady na akreditáciu účastníkov a zavolal som
Marcelovi.
Oznámil mi, že práve nastupuje do auta a za 10 minút tam je. Dorazil o siedmej,
keďže som už predtým kúpil aj pre neho plán cesty, tak sa len bleskovo podpísal
a už sme kráčali po asfaltke vedúcej hore na Kamzík.

Úvod by som nazval dupotanie po asfalte, ani neviem ako sme sa vyteperili hore,
cestou sa síce objavovali reči typu: Aj snáď stačilo, poďme si niekam k jazeru
zaplávať, alebo to chcete stále takto ísť, nejdeme radšej autom, a podobne.
Stretli sme aj rádioaktívneho maníka, ktorý pobehoval medzi jednotlivými šliapajúcimi
zúfalcami a dával mi prapodivné otázky. Ešte raz som ho potom stretol neskôr
a už tak splašene nepobehoval, mlčky šliapal a niečo si mrmlal pod nosom.
O štvrť na desať sme boli na Bielom kríži, moc sme sa tam nezdržali a hneď
sme sa pohli ďalej. Vlada stále ešte neopúšťala predstava, že bude spať aspoň
2 až 3 hodinky v Brezovej. Marcel šliapal super, sa nám niekde vpredu stratil,
ja som si odskočil do lesa, trochu sa zbaviť prebytočnej záťaže. Po odľahčení
sa mi super šliapalo a postupne som dohnal Marcela. O 11tej som už bol na Troch
kamenných kopcoch, kde ma pohostili marhuľovou palacinkou, bola super (pozdravujem
tetušku, dúfam, že aj na budúci rok príde). Ale v predstavách som bol už na
Babe, ako sedím v bufete a popíjam studenú kofolu. Táto predstava mi dávala
nadľudskú silu, rýchlosť a pružnosť, išiel som ako tiger za korisťou, vetril
som, načúval a keď som dorazil na Babu, okamžite pri pohľade na ľudoprázdne
betónové stolíky pred bufetíkom ma pojalo silné podozrenie, že môj smäd nebude
utíšený chladivým mokom. Rozhodol som sa, že pri bufete počkám na Vlada a Marcela,
vytiahol som rohlík a zapíjal som ho s vodou čo som mal v batohu, s tým, že
na Čermákovú lúku to už nejako vydržím. Asi za 10 minút priplachtil Vlado.
Medzitým sa okolo pousádzali ďalší borci, ktorý si opakovali vybrané slová
a rôznym spôsobom ich skloňovali so slovom bufet. Potom si ktosi spomenul,
že je ešte jeden bufet dole pri ceste. Zavolal som Marcelovi, lebo ešte stále
sa neukazoval, že kde sa túla, povedal, že už sa blíži a za chvíľu je u nás.
Som mu povedal, že ideme si sadnúť na kofolu do spodného bufetu, lebo vrchný
je zavretý. Marcel dorazil, a čo sa dalo vytušiť z jeho hlasu (najmä, keď povedal,
že má otlak cez celé chodidlo), sa naozaj aj potvrdilo. Zavolal Evke a Ginger
nech ho prídu zachrániť z našich pazúrov. Aj sme chvíľku skúšali nejako obelstiť,
aby išiel s nami aj ďalej, ale nepodarilo sa…
Vďaka super rýchlemu spodnému bufetu, kde nemali čapovanú kofolu, len fľaškovú
a aj tá bola teplá, zato tam bolo ľudí ako nasr…. sme tam proste zabili vyše
hodiny, čo sme potom zvyšok cesty doháňali.

Na Čermákovú lúku sme tak dorazili až o trištvrte na tri. Doplnil som zásoby
vody, zožrali sme posledné rohlíky a nejakú tú horalku som do seba ešte natlačil,
a išli sme dobiehať stratený čas. Čakal nás najhorší úsek. Výstup na Vápennú.
Je to hnus. Po asi 44 kilometroch sa pred vami objaví nekonečný kopec, na ktorý
sa driapete a driapete a ono to nemá konca. Už sa vám zdá, že ste hore a figu
borovú, ani zďaleka. Keď sa dostanete hore na Vápennú a ste ešte medzi živými
je už veľmi vysoká pravdepodobnosť, že to dodrtíte až do Brezovej. Krásny výhľad
z Vápennej ale stojí za to, ak ovšem sa vám nebudú robiť tmavé kruhy pred očami.
Za Vápennou sa nachádza jedno z najlepších kontrolných stanovíšť. Chlapík tam
buď varí gulášik a ponúka okoloidúcich, alebo prípadne čapuje pifko, tak ako
tento rok. Opäť prišlo na doplnenie vody a už sme sa kymácali ďalej. Nohy som
mal slušne načaté, vymenil som si druhé ponožky. Hodinky ukazovali pol siedmej
večer. Teplo na skapanie.

Cez Mon Repos sme len preleteli, tiahnúci víziou Bukovej, lepšie povedané reštauráciou
v Bukovej. Asfaltka k nej sa mi zdala dvakrát tak dlhá ako minulý rok, ale
nakoniec tesne pred desiatou sme zasadli za stôl a rvali do seba gulášik a
párky, plus kofolka. Najlepšia reštika v Malých Karpatoch. Strávili sme tam
asi 40 minút, super mi to padlo, hneď som sa cítil lepšie s plným bruškom aj
Vlado vyzeral optimistickejšie. Do rakovej sme prihučali ako veľká voda. Tam
bola kontrola vyzdobená ako vianočný stromček. Varili tam čajík, mal aj nejaké
jednohubky aj pifko sa tam našlo. Hneď vzápätí sme trošku poblúdili, a doteraz
nechápem ako sme sa ocitli na správnej ceste. Taká tetuška hovorí, tadeto choďte,
potom doprava a ešte raz doprava a budete na ceste na Dobrú vodu, som tomu
nechcel veriť, ale mala pravdu, podľa mňa sa to dá vysvetliť iba fenoménom
bermudského trojuholníka, inak istotne nie. Už bola aj riadna tma, najmä v
lese, tak sme sa zrazu ocitli na nejakej zarastenej ceste a vidíme, že čelovky
fičia vpravo, a mi vľavo, tak sme sa zase predierali späť a to sme na nich
pred chvíľkou ešte kričali, že aby sa nevracali späť, že červená pokračuje
hore, a vzápätí sme sa zapráskali ako malí chlapci. Za chvíľku sme však už
obdivovali svetielka nad Dobrou Vodou. Cesta k nim však zase bola nekonečná,
nejaký hajzlík ich posúval ďalej ako sme kráčali, alebo čo… O tretej ráno
sme sa vrútili do krčmy, som si kúpil 7 decku minerálky, Vlado pol litra kofoly,
a vzápätí zmizol na zasadnutie. Zatiaľ čo on vysedával na zasadnutí s papierom
Harmasanom, ja som drtil kosu a lial som do seba minerálku. 3:25 sme sa pohli
ďalej. Už nás čakal len asi 9 kilometrový úsek po asfaltke do Brezovej pod
Bradlom. Po ceste sme šiestykrát predbehli takého deduška, ktorý už musel mať
z nás úplné haluze, čo sa možno prejavilo aj na tom, že bol celý vykrivený
doprava. Buď ho nejako seklo, alebo mu prechladli svaly na pravej strane tela,
ale ledva išiel, ale išiel, ani to ho nezastavilo a dorazil až do cieľa. Keďže
má už nachodené takýchto stoviek toľko, že je to viac ako je poludník Zeme,
predpokladám, že sa dal rýchlo dokopy a nebolo to nič vážne (tiež ho pozdravujem).
Medzitým začalo svitať. Dokrívali sme do školy, mal som toho dosť, ale nebolo
to také vážne ako minulý rok, keď som prvých 50 metrov z krčmy z Dobrej vody
išiel asi pol hodinu… len pravá noha ma trochu bolela, taká stuhnutá bola
(teraz po dvoch dňoch to už vcelku slušne povolilo) a nejaké tie otlaky som
mal, ale s tým sa počítalo. Vyfasovali sme s Vladom o pol šiestej diplomy a
už sme kráčali na autobusovú stanicu, kde nám o štvrť na sedem išiel autobus.

V noci, keď sme kráčali niekde medzi Bukovou a Rakovou som mal halucinácie,
že niekto obrovský ide pred nami, a nakoniec to boli len stromy, som si povedal,
si unavený chozé, kašli na to, a v tom stromy sa zase hýbu, tak to je iná
haluz hovorím si, a ono to boli tentokrát ľudkovia, ešte že tak.. inak
super pomohol
aj Semtex (snáď to nebude chápané ako reklama), čo sme si šupli s Vladom
na Rakovej, som sa necítil také dve hodinky vôbec ospalí vcelku si to šliape.

Opäť
som zistil, že niektorí dôchodcovia ma hocikedy strčia do vačku, snáď aj ja
budem v ich veku aspoň spolovice tak životaschopný ako oni. Klobúk dolu. Trnavskú
100vku odporúčam všetkým tým, ktorí chcú bojovať s ubolenými svalmi, vyťahanými
šľachami, so stuhnutými končatinami, boľavými chodidlami, s pľuzgiermi , s otlakmi,
s odreninami, kliešťami a žihľavou (tej bolo tento rok neúrekom, ufff) – ideálne
keď máte krátke gate, to si potom užijete), s únavou, so smädom ale hlavne sami
so sebou, myslím, že sa tam dozviete veľa o sebe, ale aj o iných, dostanete
možnosť spoznať ich inak a nasmejete sa, že vám bude až do plaču 🙂 Párky dostanú
inú chuť, kofolka a pifko sa budú len vyparovať… je to proste paráda, keď
si sadnete na vrchol Vápennej a vytiahnete fľašku s pitivom, vystriete ubolené
nohy a zhlboka sa nadýchnete…

Link
na fotogalériu