Tak ako každý rok, aj teraz nastali Veľkonočné sviatky
a stáli sme pred problémom ako ich stráviť čo najtradičnejšie. Nakoniec
padlo rozhodnutie, že pôjdeme opáčiť Havranicu pri Smoleniciach.
V pondelok ráno bol zraz u Rada a Hanky. Okrem nich tam ešte dorazili
Peťo, Chozé, Kika a ja. Rozdelili sme sa do áut a vyrazili sme. Na mieste
činu za Smolenicami sa dá celkom dobre odstaviť auto pri nejakej betonárke
alebo čo to je, oproti stanici vľavo na kopci. Po asi 1/2 hodinovom šliapaní
do kopca sme dorazili ku skale. Už tam popoliezali nejaký domáci borci
tak sme sa nechávali inšpirovať a potom nám, miesta neznalým (Peťo a ja),
Rado urobil malú exkurziu po lezeckých cestách.
S Peťom sme sa hneď vybrali opáčiť cestu č. 35, ktorá nám bola odporúčaná
ako pekná na rozlezenie. Jeden domáci si tam zabudol nejaký expres, tak
si povedal, že si preň vysóluje a keď sa mu asi 5 metrov nad zemou šmykla
noha vyzeralo to celkom zaujímavo. Tá cesta mi trochu pripomínala Manín,
ja tomu hovorím agroturistika. Pri každom madle som prsty zaboril do slušnej
ornice. Hore ma zmiatla jedna bezprizorná skoba voľne zatlačená do ornice,
ktorú som chvíľu považoval za zlaňák. Ale keďže nemám rád adrenalínové
športy, nakoniec som to doliezol cez platničku a jedným spoďákom k normálnemu
borháku. Po mne si to išiel natiahnuť Peťo, tiež narazil na tú skobu a
to bola jej smola. Ale o tom neskôr. Hore už začal vykukovať nejaký pochybný
chlap, po chvíli som zistil, že je to Chozé a robí fotodokumentáciu, ktorú
môžete vidieť tu naokolo. Medzitým si Rado skúšal bungee-jumping na dynamickom
lane na takom zaujímavom pilieriku. Chvíľu som obdivoval jedného domáceho,
ktorý za pomoci nespisovných výrazov naliezal z previsu do platničky a
zjavne mal pocit, že tepláky držia na trenie lepšie ako lezačky…
Vráťme sa k Peťovi a skobe. Takže Peter alias Skywalker ju nenechal odpočívať
zatlačenú v ornici a povedal si, že ju zoznámi so svojim novým Saleváckym
kladivom zakúpeným pred dvoma dňami v Brne. Poctivo vyskoboval každú špáru
dostupnú z chodníka (ale nie príliš vzdialenú od jeho batohu s desiatou…).
Potom sme skúšali takú divnú cestu, v ktorej sa nedalo vobec poskladať
a urobiť kľúčový krok. Mne s Peťom to trvalo asi po 15 minút a Rado nás
zdola „povzbudzoval“. Otík istil a tiež rozdával dobré rady,
takže sme sa s Peťom tešili, keď to polezie on že mu to pripomenieme.
On to dal na druhý krát, tak sme potom sklapli…
Chozé nám ešte predviedol ako sa preskakujú vyšmýkané nástupy ciest (skokom
s dobrým rozbehom, ako inak…) a vyskúšali sme si lezenie po dierkach..
Celkovo tam bolo fajn, dohromady sme dali asi 5-6 ciest a pobrali sme
sa domov. Cestou sme sa zastavili na Červenom Kameni doplniť živiny a
tekutiny (drvivo prevažoval vyprážaný syr a kofola), a v Modre sme doplnili
rôzne vitamíny a minerály nevyhnutné pre život ktoré sa nevyskytujú v
prírode, ale len v zmrzline (grepová bola super).
Nasledoval už len návrat domov a psychická príprava na prežitie tej nepríjemnejšej
časti týždňa, ktorá nám umožňuje takéto výlety.
