Veľká noc na Žiarskej chate

Miesto cinu a cas boli vymyslene uz davno a tak, aby som sa tam potencialne
dostal aj ja s mojou nohou. Zostava sa nakoniec ustalila na cisle pat = Evicka
so synom Jakubom, Janek, Lucia a ja ( miki ) so svojou nohou. Po dlhych dohadovaniach
a poziciavaniach matrosu sme nakoniec vyrazili s tromi parmi lyzi vo stvrtok
vlakom smer LM.
Tam na autobusovej stanici sme sa stretli s Elou, ktora to mala namierene solo
na hreben Nizkych Tatier. Kedze sme mali trochu obavy o nu, tak sme ju nakoniec
ukecali a bolo nas sest ludi a styri lyze. Autobusom az do doliny a potom uz
iba vyslap nieco cez pat km na Ziarsku chatu v srdci Rohacov. Uz na stanici
som iba striedavo odmietal ponuky na odlahcenie mojej svine. Ved to bude prvy
pokus trepat sa niekam s nou a chcel som sa aj trochu otestovat.
Po asi km slapania presli lyziari na pasy a Lucia mi zobrala spacak. Asi na
druhom km som si musel dat pauzu a prisiel som aj o svoju svinu. Mlada mi ju
vymenila za svoju lahsiu v snahe pomoct mi napriek mojim ustnym protestom a
mozno aj snahe vyzerat „horolezecky“ – mal som tam vonku upevneny
cakan. A tak sme spolu my dvaja pesiaci dorazili na chatu prvi a tam pockali
na lyziarov.
Ubytovanie
sme si v podkrovi nasli v pohode a pre istotu sme sa aj trochu roztiahli, aby
sme mali dost priestoru, ak pridu dalsi noclaznici. A ti aj prisli a postupne
bolo riadne plno. Po kratkom vybaleni som sa vyvalil do spacaku nohy ukludnit
a nechal ostatnych oboznamit sa s okolim. Ved zajtra sa ide do Ziarskeho sedla.

Rano bolo pod mrakom, ale stabilne. Nikam sme sa neponahlali a tak sme vyrazili
uz o 11:15. Stvoro lyzi a dva pary noh. Tie dve hodiny podla tabule sme skoro
dodrzali. Lucia nam dokazovala silu svojej mladosti a tak sme ju videli vzdy
daleko pred sebou. Ja som sa motal medzi lyzami a cim som bol vyzsie, tym viac
som snival o vrchole. Mozno aspon mladu nahovorim, dumal som a slapal zaryto
ako baran a ani som si neuvedomil, ze som bol v sedle. Tu nas uz cakala uzimena
Lucia a ja som si prekvapeny uvedomil, ze pasove lyze nejako zaostali. Prvy
sa k nam dostal Kubo a my sme mu oznamili, ze ideme hore. Treba povedat ze,
Luciu som ani nemusel nahovarat na vrchol, sama sa rozhodla a ja som povedal,
ako spravny predseda, ze samu ju pri jej skusenostiach ist nenecham. S radostou
som krival za nou, opat nestaciac mlademu tempu, ktore nepribrzdil ani spolocny
bagel na jej chrbte ( niesla ho cely cas ). Vietor a oblaky nam nedopriali vidiet
ani po Ostry Rohac, ale byt na vrchole Placliveho bolo pre Luciu vyskovym rekordom
a pre mna neopisatelnym super pocitom = navrat do hor sa zacal?!

Hore sa to nepekne prepadavalo a tak sme si na cestu dole zobrali do ruk cakany
a Lucii som teoreticky zopakoval, co sa s nim v pripade padu robi. Samo ze nepadla
ona, ale ja zo dva razy, lebo som sa preboril. Lyziari nas ustarostene sledovali
zo sedla a potom uz iba hura dole. Na lyziach to bolo rychlo a v pohode, aj
ked zoznamenie sa s kvalitou snehu v niekolkych prevedeniach pripominalo hladanie
nafty podla cuchu. Zostupoval som pomaly a opatrne, spominajuc na rehabilitaka,
ktory mi hovoril, ze mam chodit iba do kopca a nie dole. Ale nebol tu nijaky
lift ani stop a tak som pozoroval, ako vyzera mlada zdialky.
Este zaverecne lyzami vysmykane klesanie k potoku a budem doma. Polaviac v pozornosti
som tresol rovno na hubu. Taky ako som bol dlhy. Otocil som sa do sedu a presviedcal
oproti iduce dve turistky, ze sa mi nic nestalo, len ci by mi pomohli postavit
sa, lebo v tom terene sa mi to samemu nejako nedalo. Ked uz som bol na nohach,
vsimol som si Evicku ako mi aj ona ide oproti. Potom sme to spolu dorazili na
povalu a ja som po skoro piatich hodinach bachol svoje telo do vodorovnej polohy
do spacaku. Super den. Tak, ako mi unava dovolovala, tak som este raz prezival
dnesny den a uz snival o zajtrajsom Smutnom sedle.

V
sobotu sme opat vyrazili v nasom termine, ale bez Janeka, ktory isiel kamaratke
oproti. Spolocny usek cesty so vcerajskom sme absolvovali v pohode, iba Lucia
stihla nezastavit a tak som ju cakal na razcesti. Lyziari mierili po znacke
hore. Skusil som ist este kusok za mladou, ale uz sa aj ona spamatala a vracala.
Nasmeroval som ju za Evickou, Kubom a Elou a dal par prikazov ako sa nestratit.
Pomaly som sa boriacim sa snehom sinul za nimi, ale vydalo mi to len na zaciatok
kotla na prvy velky nezasnezeny suter. Povedal som si, ze odtial sa budem pozerat,
ako
lyzuju dolu grunom. Lucia ich v pohode dobehla a aj predbehla a Ela zas pre
zmenu sa vratila z polcesty. Potom sa z vrchu vratila aj mlada a Evicka s Kubom
presli po miestami exponovanom hrebeni do sedla ( to co som za sedlo povazoval
ja bolo nie ono, a ako sme sa dozvedeli aj cesta z opacnej strany je pre lyze
lepsia ). Vzrusenia si uzili aj pri zlyzovani, ktore som nakoniec nevidel. Pri
zostupe mi poriadne heglovalo v kolenach, ale vratil som sa relativne cely a
spokojny. Vcera bol vrchol, dnes je dnes, a zajtra bude oddych.

Nedela
ako z ucebnice a plech ma nedokazali dostat z terasy chaty, kde ma zanechali
lyzami vybaveni kamarati. Oni mierili do Lucneho sedla a moja pesia kamaratka
Lucia domov. A tak som presedel cely den s pamatnikmi miestneho turizmu, horolezectva
a horskej sluzby. Okolo sa striedali ohromne davy turistov vsetkych druhov.
Aj domacej hruskovice sa mi uslo, aj vela z domacej historie i sucasnosti som
sa dozvedel, aj ze miestny medved uz korzuje pod Banikovom. Bolo okolo tretej,
ked sa ozvala vysielacka sluzbukonajucemu clenovi a ten sa vydal patrat po info
o ceskom turistovi, co padol do Banikovskeho kotla. Prvy mu padol do cesty Janek
a skusali sme volat potom aj Evicke ci nieco vie, ale uz bola dole. Prilietajuca
helikoptera, biela bez cervenych pasov, budila vo mne cudne mrazive pocity.
Po par preletoch aj pri chate pristala a pripravili si podves. Potom sme ju
uz videli iba ako mieri dolu dolinou. Udajne mal poranenu chrbticu a este zil,
ked ho brali. Snad bude mat stastia aspon ako ja.

Pondelok sme zacali pokropenim ( pol deci vody na obe ) zostavajucich
prislusnicok zenskeho pohlavia a potom sme si to namierili opat do Ziarskeho
sedla medzi nove masy milovnikov snehu a slnka. Janek s kamaratkou pre
zmenu domov. Opat som skoncil na razcesti zelenej a modrej. Rozhrkane
kolena a boriaci sa sneh mi viac neumoznili. Zato lyziari si este uzili.
Davy ich sulali sneh zo vsetkych stran. Obdiv si vysluzil najme jeden,
co si to sinul dole Smrekom a pes za nim. Myslim si, ze vacsi obdiv mal
u nas ten stvornohy tvor pohybujuci sa bez technickych pomocok.

V
utorok si Ela privstala a sla hore grunom iba sama. Chystala sa totiz po obede
odist. Evicka s Kubom potrebovali oddych a ja som sa rad pridal. Ved zajtra
ma cake svina dole a obdivovat krasu prirody z terasy som mal uz natrenovane.
Aby nam nebolo luto v noci zacalo prsat a prehanky sa striedali aj pocas dopoludnia.
Pocas poslednych ranajok sme boli v jedalni iba my traja a
este jedna trojica. Ked platila, spoznal som v jednom svojho doktora z Popradu,
co mi styri razy nohu opravoval. Tak som sa mu priznal a on si spomenul. Obaja
sme boli radi ako to dobre dopadlo s mojim urazom. Opat som mu podakoval a on
mi kazal byt na horach opatrnejsi. Nato sa vydali vsetci traja do toho necasu
na lyziach hore dolinou. My sme sa pobalili a rozhodli, ze vsetci pojdem dole
peso. Kusok pod chatou sme nasli v kolesovom snehovom rigole zabu. Statna ropucha
sa snazila dostat zo snehu. Evicka jej trochu rukou pomohla a ja som ju potom
zaucil do tajov lezenia, aby sa dostala dalej mimo snehu. Jar aj tu mala rozne
podoby. Dnes mi zostali len krasne spomienky na s kamaratmi ( ti si dobre uzili
asi poslednu lyzovacku sezony ) prezite chvile navratu do hor, opaleny a supajuci
sa ksicht a sen – co dalej!?

miki

Kompletna fotogaleria