Cesta poznania.

Cas : 8.5. – 11.5.2003
Ucastnici a autor Miki

Uz pocas Velkej noci na Ziarskej chate so mnou cukalo, co bude nasledovat.
Kedze moje normalne cukanie ma vzdy smer dohora, tak ma napadli Vysoke Tatry,
a ked uz Tatry, tak Zbojnicka. Evicka mi to odobrila a termin padol na sviatok
oslobodenia od fasizmu spojeny s vikendom. Vysledok nasej agitacie bol nulovy
( nakoniec aj Evicka dala spravne prednost cykloakcii na
Elbe ) a navyse som sa jednu bezsennu noc, kratko pred odchodom rozhodol absolvavat
tuto akciu solo.
Mojim cielom neboli vrcholy, ale odpovede na otazky, ktore mi obcas nedali spavat
a nerobili dobru naladu (=depku). A tak som 8.5. sadol do vlaku so svinou nabalenou
na maximalne minimum, pevne rozhodnuty docukat sa na Zbojnicku este dnes. Vlaky
aj zubacku som zvladol a na Hrebienku som si zafixoval kolena, zobral do ruk
palice, svinu na chrbat a vyrazil za svojimi snami.
Plech a paliace slnko boli tiez proti mne, ale ja som sa zatal a slapal. V lese
bolo na chodniku miestami este hodne ladu a tak som isiel velmi opatrne. Aj
Veverkac bol este polovicny. Lava polovica voda, prava este lad. V hornej casti
sa islo este hodne aj po snehu a kedze som si z lenivosti nedal gamase, casto
sa mi naberal do topanok. Spoza Streleckej sa ukazal aj Ostry a hned som si
ho aj odfotil a dalekohladom pozrel, ako potom este mnoho krat. Napriek vsetkemu
som za 3:40 brutto a 3:10 netto bol hore. Na choreho slimaka to nie je zle.
Do zrkadla som sa radsej nepozrel, ale hlas mi chripel, ked som sa objednaval
u Zahora na povalu s polpenziou a jedno pivo ako prvu pomoc. Ono asi clovek
moze byt stastny a pritom vyzerat hrozne. Bol som ubytovany pod oknom na c.
22, uvedomil som si, ze predtym som mal 16. Zajtrajsi ciel som mal jasny a tak
som pokojne odpocival.

Rano uz bolo na oblohe par mrackov, ale vyzeralo to v pohode a tak som hrdo
do knihy tur zapisal Strelecke polia, odchod 8:30 , predpokladany prichod 16:00
a vyrazil. Po nieco vyse hodinke som si nasiel v cieli cesty ostrovcek skal
a suchej travy a tam si zalozil Base Camp. Ostry stit ma privital padajucim
sutrom. Ha-ha ;-))) , bol som dost daleko. Pomocou ocneho priblizovadla som
z roznych uhlov studoval Motykovu cestu snaziac sa poznat miesto cinu. Sedel
som, cumel som a meditoval som. Na prave poludnie som to uz nevydrzal a podho
snehom a sutoviskom hore na nastup. Bolo na nom este vela snehu. Standovaciu
skobu nebolo vidno, bud bola pod snehom, alebo ju niekto premiestnil. Skala
bolo od slnka tepla. Asi by to bolo pohoda liezt. Na zostup som si zobral do
ruky campa a ked som bol v Base padol mi z Ostreho na pozdrav dalsi mensi loker.
Sedel som a rozmyslal o tom, co tu vlastne hladam a co som cakal – a nic, vobec
nic. Ani Dostojevskij ani Poe. Vsetko bolo uzasne krasne, pokojne, vietor sa
hral s oblakmi a zakryval slnko. Tatranska pohoda, v ktorej si clovek uvedomuje
svoju zanedbatelnost a bezvyznamnost svojich problemov. Clovek nie je stred
vesmiru. Citil som, ze sem chcem patrit a ze sa tu budem vracat, tak casto ako
to len bude mozne. Svoj vystup za CH- (citaj CH minus UIAA) som ukoncil este
v predstihu, nieco po tretej. Pokoj tatranskej prirody sa preniesol aj do mna
a ja som sa tesil na zajtra.

V sobotu som si v skiapinistickej spolocnosti trufol aj na Maly Zavrat (2270m),
sedielko medzi Malym Javorakom a Kresanym Rohom. Snehova tura a jedno z poslednych
dobrych miest na lyzovanie. Zostup opat s campom v ruke a vecerne ponorenie
sa do seba sa. Tuto pohodu si musim doniest aj dole a podrzat si ju co najdlhsie.
Nevadilo mi ani to, ze sa po prvy raz ozvala noha. Tu mam ine problemy ako starat
sa o to ci bolis a preco. Ale svet nie je idealny a tak sme v case nocneho pokoja
poculi konfrontaciu nosica Pala ( aj ked ho od istej doby nemam rad, teraz som
mu fandil ) s „ludmi“ co chceli iba flasku a iba PIT ( ozrat sa este
viac ako uz boli ). Mozno padla aj nejaka rana, ale chvilu bol pokoj a potom
sa ti traja vytrznici dovalili k nam na povalu. Bohuzial vedla mna
boli dve miesta volne. Jeden sa zvalil a bol pokoj. Druhi dvaja sa dohovarali
o SMS-kovani a ze rano o siestej jeden druheho zobudi. Ze zobudili celu chatu
im nevadilo. Neviem ci dokazali aspon trochu vnimat aspom seba. Ja som sa pratal
co najviac k stene. Nakoniec jeden vypadol spat niekde dole a druhy vzdal mobilovalie
a skusil byt ticho. Po par minutach vsak vyletel po kolenach cez moje nohy k
stresnemu oknu vyvratit vychlastane. Aj ked to neviem ako dokazal cez tu skulinku,
mne bolo z toho nanic a obliekol som sa isiel spat do jedalne. V tme sa mi zdalo,
ze deka bola chytena a tak som dole spal na drevennej lavici iba tak. Tvrdy
a bolestny „spanok“. Neviem preco aj takito ludia chodia do Tatier.

Rano som bol ako zbity pes a hned po ranajkach som vyrazil dole. Kedze sme
o chlp minuli finale tak som sa neponahlal a navyse som ani nevedel vlaky na
tuto dobu. Cesta dole bola pre mna ovela horsia ako hore. Stihol som aj zmoknut.
Snehu a ladu ubudlo, aj Veverkac uz bol iba voda, ja som bol dole neskutocne
unaveny a stastny. Mal som predstavu preco idem do Tatier, ale nakoniec bolo
vsetko inak. Zistil som, ze moje problemy nimi vlastne nie su a mam ich inde.
Ale vdaka tomuto pobytu si myslim ze viem ich riesenie. Aj taketo vystupy do
seba su obcas potrebne, hoci cislo ich obtiaznosti je nemeratelne.