Aktívni registrovaní účastníci boli Miki, Rado, Hanka a Matiak (o ostatných
neviem), čiastočne aktívni neregistrovaní Evička, Maro a Jirko. Zvyšok
neaktívnych neregistrovaných ich obťažoval z cieľa telefonátmi…
Akcia prebiehala pokojne a dôstojne, žiadne problémy som nezaregistroval
až na jedného opozdilca, ktorý sa rozbehával niekde pri devínskom brale
a keď dorazil na miesto štartu bol zjavne zneistený tým, že tam už nikoho
niet.
Ja som čakal na Evičku, ktorá prišla na bicykli vďaka silnému vetru trocha
neskôr, takže sme začali stíhať Mikiho (na Hanku s Radom som si peši netrúfal…)
asi 7-8 minút po štarte. Našou úlohou bola viac-menej podpora Mikiho.
Ale keď som ho konečne dobehol (prevažne rýchlym striedaním nôh a čiastočne
aj pomocou Jirkovej Felicie) zistil som že podporu má zabezpečenú. Vedľa
neho išlo auto Maltézkeho Kríža, za ním policajný bavorák, za bavorákom
autobus s pohodlnými sedadlami a za tým všetkým ešte kolóna áut, zjavne
samí priaznivci cestného behu…
Miki si bežal ako keby sa nechumelilo (aj ked v cieli sa už chumelilo
poriadne – doslova). Nerozhodila ho ani zjavná podpásovka neznámych indivíduí
pri ceste, nech sa na to vykašle a ide s nimi na pivo. Mikiho ciele boli
zjavne vyššie a to CIEĽ. Ten nakoniec dosiahol s časom niečo cez 1:33
a tým pravdepodobne prekvapil aj seba samého (a to by som bol ešte zvedavý
na prekvapenie personálu popradskej nemocnice), keďže pôvodne by bol spokojný
s každým časom pod 2 hodiny.
A ako skončili ostatní? Rado mal v cieli čas okolo 0:59, Hanka 1:03.
Fotky z pretekov, ktoré robila Evička a ja sa poflakujú niekde v okolí
tohoto textu. maro
PS: Nezainteresovaným odporúčam aj tento príspevok
Slovo má Miki:
Dobiehal som do ciela tohoto uz jedineho behu ktoreho sa zucastnujem po
20-ty raz. Moja spokojnost vzdy zavisela od dosiahnutych casov a cim som
bol nespokojnejsi, tym som si daval vacsie zavazky do buducna. Tento rok
som mal jediny ciel dojst do ciela a neprerusit si seriu ucasti. V najtajnesom
kutku duse som snival, ze to bude pod dve hodiny. Klasicke horolezecke
blaznive napady
Toho roku som bol v cieli urcite najstastnejsi clovek, za co dakujem vsetkym
co ma podporovali pocas mojho neurciteho pohybu do ciela. Neviem ci je
to dobre alebo spravne, ale na znak vdaky hore nemenovanym by som napisal
nasledovnu myslienku:
Kamarati Ta neodhovaraju od Tvojich sialenych napadov, ale pomahaju
Ti ich realizovat tak, aby si to prezil v zdravi.
miki |
Miki kúsok za Devínom
Tu mi Miki skoro ušiel zo záberu
Ukrajujeme meter za metrom
Most Lafranconi
Nábrežie
Blíži sa Nový Most
Hviezdoslavovo námestie
Hanka by Mikiho dotiahla do cieľa aj keby nechcel
Miki v cieli!
Posledné foto z preteku
Takto vyzerá pocit z dobre odvedenej práce |
