Vodopády vo Velickej doline (III)

čas a miesto: 14. – 16. VII. 2002, Velická dolina
osoby a obsadenie: Ďuro, Radúzik, Hanka a Chozé

Výstup na Kvetnicovú vežu (2425m)
Pravou vetvou V rebra – Nástup u veľkého skaliska na suti. Po stupňoch 30 m
hore na trávnatú plošinu na rebre, 20 m komínom a na vklinený balvan, potom
10 metrov odtláčajúcou stienkou doprava do šikmého zárezu. Tu cez malý previs
a po stupňoch 90 m až na platne. Cez ne 30 m hore pod výšvih, z pravej strany
nad neho na trávnaté lávky. Z nich traverz doprava, potom hranou rebra 80 m
(exponované platne) a cez jeden výšvih, z ktorého na protiľahlú stranu, trochu
dole na akési sedielko. Ďalej hranou ešte 200 m na styčný bod s JV hrebeňom
a na vrchol (3 1 hod). IV. Pevná skala (J. Petrlová a A. Puškáš, 7. VII. 1948)

Tak a je tu záverečná III. časť. Zostava nezmenená. Počasie tiež. Ráno pekne,
okolo 13:00 príchod mrakov a o 14:00 už veselo kvapká na trápiacich sa horolezcov.
Večer sme sa chvíľku dohadovali kam ísť. Nakoniec
zvíťazila Kvetnicová veža. Sme to zhodnotili, že to bude síce dlhá cesta (asi
10 dĺžok ak si dobre pamätám), ale relatívne v pohode (IV). Zrejme Puškáš opaľoval
nejakú babenku (J. Petrlovú), tak si spolu vybehli na Kvetnicovú vežu, kde jej
potom celú vytrasenú ohuroval svojimi výkonmi. Ráno sme si zase privstali, dobre
sa napapkali – rval som do seba, čo sa len dalo, lebo som vedel, že čo teraz
nezjem, budem musieť poobede trepať so sebou dole. Veselo som vykročil, tešiac
sa na pekné lezenie v pevnej skale, ako sľuboval sprievodca.
Nástup na Kvetnicovú vežu sa nachádza hneď oproti nástupu na cestu Gerlachovský
štít, kade chodia skupinky turistov spolu s horským vodcom. Aj sme tam jednu
takúto skupinku stretli ako sa práve pripravovali na výstup. Horský vodca nás
aj chvíľku podozrieval, že sa chceme tajne za nimi plížiť na Gerlach, ale sme
mu vysvetlili, že ideme liezť na Kvetnicovú vežu. Vcelku ho to prekvapilo a
okomentoval to slovami, že on teda tu o žiadnej ceste na Kvetnicovú vežu nevie.
Čo nám pravdaže pridalo na pohode. Chvíľku sme špekulovali, kade nastúpiť, a
nakoniec zvíťazil taký vlhký až miestami mokrý a rozbitý kút, alebo ako to mám
nazvať. Prvý sa do toho narval Ďurino a už vtedy som ho dosť obdivoval, ako
sa vyštveral hore. Potom som nastúpil do toho ja a hneď som mal o zábavu postarané,
ruksak sa mi zdal trojnásobne ťažký. Hneď som aj pre istotu stúpil do nejakej
bačoriny, tak som mal lezky celé od blata, čo vylepšovalo moje pocity pri štveraní
sa rozlámaným kútom. Som sa narval ešte viac do tej mokriny, lebo sa mi zdalo,
že to tade pôjde ľahšie, bolo to tam také členitejšie (ako sa ukázalo, nič tam
nedržalo – len ja nejakou silou vôle). Som nerozumel, kade to Ďurino vyvzlínal,
všetko mi zostávalo v rukách a opatrne som to vracal späť, lebo som to nechcel
zhodiť dole na Radúzika s Hankou, ktorý sa práve pripravovali, že sa tiež pohnú
hore. A Radúzik sa dokonca pohol za mnou. Čo mi tiež na kľude nepridalo. Ohmatal
som rukou taký veľký zub, čo vytŕčal fešácky a vďaka nemu som sa dostal o kúsok
vyššie. Radúzik naťahoval podo mnou prvé metre. Rozmýšľal som, kam sa postavím
a zrak mi spočinul na tom vytŕčajúcom šutríku, ktorého som sa pred chvíľou tak
spokojne pridŕžal. Položil som na neho nohu, niečo mi ale povedalo v hlave,
neposkakuj po ňom dlho, lebo sa urve, ale kým som si premyslel kam ďalej, tak
už sa aj urval. V tom momente som zarval, že bacha šuter a kukol som sa dole
na padajúci šuter, ktorý preletel vedľa Radúzika… až ma zamrazilo, keď som
si uvedomil, čo by sa stalo, keby bol o meter vedľa. Radúzik zarval na mňa nech
dávam bacha a ja na neho nasrato, že čo nepočká kým doleziem hore, že kam sa
trepe hore, keď vidí aké to je rozlámané. Bol som na seba nasratý, že som zhodil
taký žulvák a bol som nasratý aj na Radúzika, že sa trepe takto za mnou. A takto
nasratý som pokračoval hore. Každú chvíľku mi niečo zostalo v ruke, tak som
to zase opatrne zasunul na miesto a hľadal niečo ďalšie, čoho by som sa mohol
na chvíľku pridŕžať. Občas som si uvedomil, že stojím na tom, čo som pred chvíľkou
opatrne zasúval späť a preto sa to tak podivne podo mnou kýve. Keď som doliezol
hore na trávnatú plošiny, lezky som mal zababrané od hliny, ako keby som sa
plazil v nejakom kukuričnom poli.
Kým
Radúzik doliezol hore, bol si Ďurino pozrieť ten 20 metrový komín, ktorý mal
nasledovať. Chvíľku do neho čumel a potom sa vrátil a povedal, že tade to teda
nepustí. Po jednej strane tiekla voda, steny boli od seba asi meter, a hore
si trónil, tak ako to opisoval sprievodca vklinený žulvák ako sviňa. Bolo treba
nájsť nejakú inú cestu hore a bolo čoraz jasnejšie, že asi priamo hore, cez
taký kút – tam to vyzeralo nádejne. Aby som nezabudol Ďurino našiel starú skobu,
čo nás potešilo. Vyzerala síce tak, že ju tam možno nechal ešte Puškáš, keď
sa bol predvádzať pred Petrlovou, ale aspoň sme vedeli, že sme niekde, kde sa
už nejakí zúfalci tiež vytrepali. Medzitým doliezol aj Radúzik s Hankou. Pod
Hankou sa pri lezení hore tiež niečo urvalo, tak si trošku odrela ruku a nejaký
hnusný šutrík, ale inak pohodka. Tiež si boli pozrieť komín a nakoniec sme sa
rozhodli, že teda tade nie. Do nie práve najprívetivejšieho kúta sa narval ako
prvý Radúzik po tom, ako sme sa dohodli, že teda on je ten najvhodnejší… Natiahol
to úplne frajersky, ako keby sa ani nechumelilo. Hanke som spravil takú stoličku,
postavila sa mi na chrbát a tak sa bez problémov dostala cez previs, ktorým
začínal náš kamarát kút. Keďže Ďurino sa práve necítil na ťahanie, na Hanku
sme pripevnili aj naše lano. Potom mal ísť Ďurino, ale nakoniec som ho ukecal,
že pôjdem ja z batohom, lebo keď ma tu nechá posledného, tak sa vytrápim ako
divoká sviňa, cez ten previs a možno tu aj nadobro skysnem. Tak som začal rvať
hore, čo mi nešlo práve naj, lebo držať som sa mohol len jednou rukou takého
nijakého chytu a ešte takej špáry, ale vytáčalo ma kade tade… Ďurino vidiac,
že to nebude až také easy, tlačil do mňa ako sa len dalo, najprv rukami a potom
už som cítil ako sedím na jeho prilbe a tá ma nadnáša smerom hore… celkom
som bol aj rád, že nikde naokolo nie sú žiadny fotografujúci turisti, lebo už
som videl tie titulky v novinách – Horolezecký pôrod nohami napred na Kvetnicovej
veži.
Hore kútom to bolo zaujímavé, taký loker tam bol, som sa ho držal, ale mohol
som ho len smerom dole zaťažovať, keby som ho inak zarval, tak ho urvem a mal
by som po tom super chyte. Bolo to proste chrumkavé. Vytrápil som sa len taká
radosť. Rado sa na mňa škeril od ucha k uchu, ako som sa tade štveral a aj to
nejako komentoval, ale našťastie (pre neho, alebo pre mňa) som ho nepočul, lebo
mi hučalo v ušiach a fučal som ako lokomotíva (toto by sa dalo rozviesť smerom
ku klubu, ale teraz sa mi nechce).
Za mnou ešte doliezol Ďurino. Sme sa na štande naukladali ako kvasené uhorky
a hodili reč o tom, čo ďalej. Bolo už dosť hodín a bolo jasné, že keď sa chceme
ako tak v rozumnom čase dostať domov, tak by sme mali pomaly aj zlaniť a fičať
na chatu pre veci a odtiaľ dole na vlak. Tak sme zhodili lano, ja som vymotal
z tej spleti slučiek a zlanil som ako prvý na trávnatú plošinu, kde som počkal
ostatných a odtiaľ sme potom zlanili ešte raz až dole k nástupu.
Aj keď sme cestu na Kvetnicovú vežu nevyliezli, srandy sme si teda užili a bola
to skúsenosť k nezaplateniu. Ten 20 metrový komín, ktorý sme nakoniec neliezli,
je naozaj impozantný vrátane toho vklineného balvana nad ním. Treba tam ale
ísť vtedy, keď deň predtým neprší, inak je to všetko mokré a hnusné. Cesta to
vyzerá zaujímavá a rád by som sa tam niekedy vrátil a dal si ešte raz a tentokrát
celú a keď sa nájde nejaký sebevrah a zúfalec, tak rovno tým komínom :).
Chcel by som sa ešte raz poďakovať ľudkom čo ma zobrali si zaliezť do Velickej
doline, môjmu spolulezcovi Ďurimu – nemalo to chyby – v takej pohodičke som
si ešte nezaliezol :), ako aj Radúzikovi a Hanke, bez ktorých by to nebolo ono
🙂 Dík.

chozé