Vodopády vo Velickej doline (II)

čas a miesto: 14. – 16. VII. 2002, Velická dolina
osoby a obsadenie: Ďuro, Radúzik, Hanka a Chozé

Opálová stena (JZ stena)
Pravým rebrom steny – Spočiatku na trávniky napravo od rokliny, ktorá zbieha
spod Bradavice. Nimi šikmo doprava medzi platňami k dolným nápadným vežiam juhozápadného
rebra. Pod vežami doľava na štrbinu, nad hornú vyššiu z nich. Možno na ne ľahko
vystúpiť. Ďalej ľahko po tráve vľavo od ďalších troch vežičiek hore na široké
sedlo, ktorým možno ľahko zostúpiť doprava do rokliny. Tu sa rebro strmo pnie
do výšky. Najprv vpravo trhlinou hore, ďalší výšvih obídeme sprava. Traverz
doprava ku zráznej rokline a touto k stene, ktorá nás dovedie nazad na rebro.
Ďalšiu vežu zliezame priamo, alebo obchádzame vľavo. Zo štrbiny za vežou doprava
k trhline a touto hore k zubu v hrebeni a odtiaľ traverz päť metrov doprava
k rokline, ktorá vedie k výklenku. Z nej doľava na hranu, dá sa obísť vpravo.
Asi štyri dĺžky lana na vrchol Opálovej steny. 2 hod., IV (H. Cauerová – G.
Cauer – E. Probstová – D. Reichart, 6. VII. 1932)

Opálová veža
Ľavým rebrom steny -Z Opálového sedla vľavo, spočiatku cez platne a vežičku
k prvému strmému výšvihu. Vľavo od hrany cez platňu, ťažko, hore k hrane a za
ňou štyri metre dolu do štrbiny. Rebro sa tu veľmi strmo pnie k západnému hrbu
Opálovej veže. Vľavo od hrany roklinou do štrbiny medzi západným a najvyšším
hrbom. Teraz kúsok vpravo, potom oblúkom nazad na hranu a na hlavný hrb veže.
1 hod. IV (H. Cauerová – G. Cauer – E. Probstová – D. Reichart, 6. VII. 1932)

Na
druhý deň sme sa rozhodli, že vylezieme Opálovu stenu a potom budeme pokračovať
na Opálovú vežu. Ďuri správne poznamenal, že máme čas tak do druhej, lebo potom
začne pršať. Ako sa neskôr ukázalo, jeho predpoveď sa naplnila do bodky.
Ráno sme si teda privstali, teda pokúsili sme sa o tom, rýchlo do seba niečo
nahádzali a vyrazili hore. Nástup sa nám podarilo nájsť prekvapivo bez problémov,
dokonca sme našli vďaka tomu super zostupovú cestu (keďže Granátovou lávkou
je zakázané zostupovať).
Cesta k nástupu viedla strmým chodníkom kľukatiacim sa cez strmý trávnatý svah,
občas prerušený kamennými plošinami. Opäť sme spravili rovnaké dvojice akom
predtým, ja som liezol s Ďurim a Radúzik s Hankou. Prvý nastúpil do cesty Ďuri,
súbežne s tým si začal Rado s Hankou budovať svoj štand hneď kúsok od nás. Keď
Ďurino doliezol prvú dĺžku a mohol som sa pohnúť hore, bol Radúzik už nalezený
asi tri metre nadomnou. Rozhodol som sa, že sa ho pokúsim predbehnúť, aby sme
si nezavadzali a tomu som prispôsobil aj prekonávanie výšvihu predomnou. Som
sa hore trepal ako 5 tonový tank, skoro som sundal Radúzika, ktorý nakoniec
usúdil, že bude lepšie pre neho, keď ma pustí pred seba, lebo videl, že keď
sa mi neuhne a nepustí ma pred seba, tak ho jednoducho zhodím – chtiac, alebo
nechtiac 🙂
Celý
šťastný som doliezol k Ďurimu, odovzdal som veci, čo som cestou pozbieral a
Ďurino fičal ďalej. Medzitým doliezol Radúzik a obďaleč si vybudoval štand.
Kým prvý úsek viedol pomerne priamo hore, druhý začínal takou trávnatou lávkou,
z ľavej strany bol strmý zráz dole a vpravo pokračoval hrebeň, ktorý sa prudko
zatáčal doľava a prudko stúpal hore. Vyzeralo to exponovane a ťažšie ako prvá
dĺžka, ale nakoniec ako sa ukázalo, že ani nie… boli tam veľké vstupy a chyty,
pekne exponované lezenie, len trochu krátke.
Keď som doliezol druhú dĺžku, Hanka práve začala ťahať druhú dĺžku. Tretiu „dĺžku“
sme už išli len naviazaní na lano, bez medziistení, po položených trávnatých
lávkach. Pod Opálovou vežou sme sa rozhodli, že počkáme na Hanku a Radúzika
a potom sa rozhodneme, či pôjdeme ďalej na Opálovú vežu, lebo počasie sa už
začínalo zhoršovať.
Chvíľu Hanke a radúzikovi trvalo kým dorazili hore, medzitým sa začali kopiť
oblaky a dosť fúkalo. Po chvíľke špekulovania sme sa rozhodli, že predsa len
pôjdeme skúsiť vežu. Pretrvaverzovali sme asi 100 metrov a vybudovali štand.
tentokrát prvý začal liezť Radúzik. Vyliezol pomerne strmý výšvih a uvidel pred
sebou asi štvor-metrový zostup, začali sme sa na diaľku dohadovať ako ďalej,
keď v tom zahrmelo a rozhodli sme, že kašleme na to, lebo bolo čoraz jasnejšie,
že za chvíľku bude pršať.
Zbehli
sme dole, objavili sme dobrý zostup, ktorý sa neskôr napojil na náš výstupový
chodník k nástupu. V momente, keď som vstúpil na chodník už dole v doline, tak
padli na mňa prvé kvapky. Slušne sa rozpršalo, a vzápätí začali podať ľadové
krúpy, veľké ako hlinené guličky, ktorými som sa zvykol na jar hrávať. Keďže
som mal prilbu na hlave, veselo mi bubnovali po jej povrchu, ale zásahy do pliec
boli celkom veselé. Celkom som ľutoval Hanku, ktorá sa prehnala vedľa mňa ponáhľajúc
sa schovať pod veľký previs, ktorému sme sa práve blížili. Zaliezli sme pod
previs a naskytol sa nám neskutočný pohľad, jednak na obrovské masy vody, ktoré
sa valili zo všetkých žlaboch – toľko vodopádov pokope som ešte nikdy nevidel,
ale aj nemenej pútavý a neskutočný pohľad na podkýňajúcich a šmýkajúcich turistov,
ktorý sa sebevražedne hnali vedľa nás, vidiac jedinú možnú záchranu v neďalekom
Sliezskom dome. Chvíľku ma to bavilo sledovať ich ako sa brodia chodníkom a
súčasne som obdivoval, čo všetko sa dá použiť ako pršiplášť. Ale postupne som
cítil, že mi je aj teda celkom zimenka, tak som rozmýšľal, čo robiť. Na chatu
sa nikomu nechcelo ísť, veď krásne pršalo, začal som si obzerať položenú platňu
za nami, ako aj obrovský mokrý previs nad nami. Chvíľku sme s Radúzikom diskutovali,
či si tu trochu zaboldrujeme, alebo nie. A keď Radúzik vytiahol lezky bolo rozhodnuté
a za chvíľku som ich už mal na seba aj ja. Celkom ma blbnutie na platni zohrialo
a už sa mi v hlave zobúdzala ďalšia myšlienka. Ukecal som Ďurina nech mi požičia
matroš, aj od Radúzika som vymámil čo sa dalo, ovešal som sa všetkým, čím sa
len dalo, ako keby som išiel dobíjať nejaký big wall, zahádzal som Hanku vecami,
čo som nepotreboval, aby jej nebola zima, lebo mne bolo už super teplučko (už
len to nosenie matrošu bolo celkom namáhavé). Ďurino nás zo zaujatím pozoroval,
tušil, že to bude nejaká dobrá hovadina, čo pripravujeme. Urobil som štand,
donútil som Radúzika aby ma istil a začal som brutálny traverz platňou. Istil
som pri každej vhodnej príležitosti, čiže čo krok, to istenie, bezpečnosť nadovšetko.
Aj Radúzika to chytilo, a keď som zrazu spravil dva kroky bez istenia, sa ma
s obavou v hlase spýtal, či si niečo nezaložím, žeby som už aj mal, že je najvyšší
čas. Narval som tam, čo sa len dalo, skoby, friendy, vklience… Dobre to vyzeralo
-a potom to musel Radúzik všetko povyberať… A už som videl na Radúzikovi,
že tentokrát má on zase niečo pripravené. Využil krásny štand a šup ho technicky
prekonávať previs. To už zaujalo aj Hanku a prebralo ju to k životu. Vyhrabala
sa z veci, čo boli na nej nahádzané a z istými obavami pozorovala Radúzikove
počínanie. Radúzik zatĺkol prvú skobu, narval do nej slučku pomocou karabíny,
odskúšal – držala, tak šup do nej a už bol vyššie, pri druhej skobe trošku nastali
problémy, nie a nie nájsť nejaké vhodné miesto, to už začali všetci radiť, že
nech ju dá hore, vpravo, trochu nižšie, nie tam – do druhej špáry a podobne…
nakoniec ju predsa len Radúzik ju natĺkol trošku vyššie, vyzerala nádejne, keď
ju však zaťažil, bezočivo a veselo sa otočila, čo rozveselilo aj Hanku a zavelila
Radúzikovi okamžitý zostup dole, čo zvýraznila aj svojim ukazovákom na pravej
ruka a udaným smeru – ukazovák ukazoval prudko dole, smerom k jej nohám. Tomu
sa pravdaže nedalo odolať a Radúzik sa dostavil na určené miesto.
Chvíľku sme ešte sledovali utíchajúci dážď a pobrali sa potom dole ku chate.
Kde sme objavili umele chyty pripevnené na stenu chaty, čo zase zaujalo Ďura,
lebo on také ešte neskúšal a už to hneď aj musel vyskúšať.
Večer sme potom špekulovali kam ísť zajtra liezť, ale o tom až nabudúce. Nakoniec
som sa rozhodol, aby to nebolo zbytočne dlhé, že predsa len bude aj tretia časť
so sľubovaným podtitulom – Nie je štvorka ako štvorka.