Hokejka

Hokejka VI+: F. Plšek, V. Zachoval, 22.8.1950

4.10.2002 Michal Tarčík. Viktor Vaculčík
6 hod. 20 min. (11:57 – 18:17 SEČ)
10 dĺžok (originálne 9): 1.dl. III, 2.dl. V, 3.dl. IV, 4.dl. V+ (Kríž), 5.dl.
V, 6.dl. VI+ (Hokejka), 7.dl. VI, 8.dl. V/V+, 9.dl. III, 10.dl. V, dolez I-II
po snehu a skale free solo na stanicu lanovky (bivak na gauči).

Hokejka – cesta č. 9

Po oslave Viktorovej dvadsiatky (vždy som tvrdil, že je to starý dedo) sme
sa vo štvrtok 3.10.2002 midnight train-om vypravili do Tatier. Mierne dolámaní
o hodinu skôr ako bolo pôvodne očakávané sme o 4:30 vypadli z vlaku.

Prvá hypermoderná TEŽ nás doviezla do Smokovca, odkiaľ sme z temnôt po dráhe
zubačky, neustále očakávajúc kedy nás zrazí, uvítali východ Oskara na magistrále.
Ešte zopár ťažkých krokov obtiažnosti CH nás doviedlo na Skalnaté pleso. Tu
nám však nikto nechcel prichýliť naše vzácne polovičky – batohy, nakoniec sa
však nad nami zľutoval ujo lanovkár a na dôvažok nás aj vyviezol do Lomnického
sedla. Odtiaľ spolu s ďalšími kolegami sme chvíľu spolu stúpali, kým sa naše
cesty nerozdelili.

Troma zlaňákmi (najprv z reťaze, potom z borháku a nakoniec z kyvotavého nitu
– všetko tu ide dolu vodou) sme zlanili do krásnej babej zimy, silne pripomínajúcej
film Hmly z Avalonu… V tomto neodolateľnom počasí a teple (-1 až +2°C) načína
o 11:57 Viktor prvú dĺžku. Tá síce bola len za III, avšak nebola zadarmo, vyžadujúc
nádherné sokolíkovanie miestami vo vlhkej špáre. Súženie ukončil štand s dvoma
borhákmi. Ďalšia dĺžka za IV patrí Mišovi. Urobí prešah, noha ide skoro až k
ruke, potom chytí oblý bočák čo je tiež veľmi ťažké, urobí zopár ľahkých krokov
kým po dlhom hľadaní necvakne ďalší borhákový štand (borháky trochu splývali
so skalou).

Pokračuje Viktor, nažhavený z toľkého slastného lezenia chytí lano a vyplazí
sa položenou platňou za IV za osem minút bez medziistenia na provizórny štand,
keďže sa mu ten borhákový zanovito odmieta ukázať.

Pokračuje Mišo – najprv zlezie pár metrov dole, cvakne si objavený borhákový
štand a nalezie do Kríža za V+, dlhého 30 metrov. Lezenie je skvostné, vyžadujúce
precíznosť nôh i prešahov. Lano miznúce v hmle vyzeralo fantasticky, navodzujúce
priam Karakorumské podmienky. Viktor ho nasleduje s 6 kilovým batohom, ktorý
akiste zvýšil obtiažnosť aspoň na V+/VI-, nakoniec sa po dlhšom utrpení a mierne
necitlivými prstami dostáva k Mišovi a okamžite pokračuje na ďalší štand čoraz
mokrejšími platňami za V, odkázaný zväčša len na trenie lezečiek.

Ďalšia dĺžka je Mišova. Nádhernými atletickými prešahmi a úplnou ľahkosťou prelieza
previs a pokračuje po menších peripetiách so zamrznutou platňou na štand, z
ktorého mi druhým (fixným) lanom zoberie ošípané…

Jeho kolega zisťuje, že málo zhyboval a len rýchle striedavé používanie backe
step-ov a prešahov mu umožňuje dostať sa na hranici pádu na hranu, odkiaľ nalieza
do zaľadnenej stienky. Mišove rady ohľadne voľby chytov sú zbytočné – už nič
necíti.Po menšom rozmrazení údov na štande nalieza Viktor menším variantom zľava
(keďže pôvodny trojmetrový komínik je čierny, mokrý a slizký) do päťmetrovej
platničky. Skvostným, aspoň päťmetrovým odlezom od starého hrdzavého kruhu zatlčeného
ešte dohora, lezie nádhernými šestkovými krokmi náročnými na prácu nôh do zárezu
a ním ďalších 10-15 metrov úžasnými krokmi na rozpor na trenie na štand. Túto
siedmu dĺžku sme preliezli po necelých štyroch hodinách po nástupe do cesty.
Čakala nás už len jedna dĺžka za V, toľko nákres avšak ako raz povedal jeden
múdry muž: „len plány sú dokonalé…“.

Dráma začína. Viktor nalieza do ôsmej dĺžky, v úvodnom previse bez možnosti
zaistenia chytá madlo na jeden prst a nepríjemným vyvážením sa dostáva neustálym
šomraním vyššie.. Ďalšia prekážka, 6 metrov vysoký čierny mokrý zárez ho však
ohromí – toto teda veru nečakal. Keďže sa nevenuje vodáctvu, rozhodol sa pre
oblez sprava cez mokrú platničku za V/V+, kde robí opäť už skoro obligátny šesť
metrový odlez k dobrému friendu a krutými krokmi dosahuje čok, ktorý tam zanechal
akýsi predchodca a štanduje na malej poličke. Pocit je to skľučujúci, všade
navôkol príkre steny, prakticky len s jedným možným únikom preč zo steny – nevábnym
mokrým komínom rovno hore.

Akonáhle Mišo s batohom dolezia a začne ma istiť, traverzujem mokrú trojkovú
platničku a nachádzam borhákový štand. Rýchlo preštandíme a naliezam. Dohodli
sme sa, že ak tam nebude skoba, tak Mišo volá hore na vrchol. Nakoniec z toho
nič nebolo (ako mi o dva mesiace neskôr Mišo povedal, nebolo by z toho nič aj
keby som skobu nenašiel – nechytil signál), skobu som našiel, dokonca tri a
ťažkým lezením za V sa dostávame na koniec päťmetrového komína kde mi všetko
zamrzne, takže sa neviem pohnúť ani hore, ani dole. V mojom váhaní však nemôžem
ostať večne a tak sa opatrnými krokmi dostávam do pokračovania v podobe komína,
ktorého slizké steny mi poskytujú neustálu rozkoš a mokrotu. Po dlhšom súžení
dosahujem posledný štand na borháku. Utrpenie zďaleka nekončí. 15 minút istím
Miša miestami stojac na snehovom poli v o číslo menších lezačkách. O 18:17 Mišo
dolieza. Až teraz si pomaly uvedomujeme, že sa nám splnil skoro až neskutočný
sen – preliezli sme Hokejku!

Pod čoraz väčšmi tmavnúcou oblohou prichádzame bez svetiel na vrchol, kde sa
nás ujme istý pán, vďaka čomu bivakujem v teple na gaučoch. Ďalšie ráno – biele
peklo Čangdžinu, teplota –14°C, vietor ako v Kórei, zostup po zľadovatených
reťaziach a skalách sa premenil v heroický výkon, prekonávajúc tak i krížnik
Potemkin. Náš pôvodný plán vyliezť obrovský kút na Kežmarák zavrhujeme, poveternostné
podmienky, ako i stav našich schátralých schránok nevzbudzujú pravdepodobnosť
úspechu. Unavenými krokmi dokráčame k plesu po batohy, dáme si menší piknik
obklopený kŕdľom hladných krvilačných ceprov (stretli sme jednu žienku vo vysokých
opätkoch a kostýme, pri pohľade na ňu sme nevedeli či sa máme smiať a či plakať)
a spúšťame sa lanovkou do tak milovanej civilizácie, ktorá nás však onedlho
omrzí , poskytujúc tak dôvod na ďalšie dobrodružstvo v drsných a tak nádherných
horách.

M.T., V.V.