Macocha – Pavoučí sítě (11.-13.12. 2002)

V stredu 11. decembra po asi polročnom zháňaní informácií
a mesačnom hromadení kíl matrošu konečne odchádzame s Andrejom Šoltýsom (HK
Filozof) do Čiech, konkrétne na Moravu, skúsiť sa preliezť najväčší previs v
celom Československu – Macochu. Výška cca. 140 metrov, dĺžka previsu cca. 80
m, dĺžka cesty asi 300 metrov.. Vybraná cesta sa volá Pavoučí sítě a je za 5
A2.

Po nákupoch v Brne padáme závratnou rýchlosťou, akou to len
Andrejov žigulák dokáže do Skaláku, kde sa o tretej máme stretnúť s Pavlom Weisserom,
„správcom“ Krasu.

Sú štyri hodiny a Pavel nikde, no čo, asi zabudol. Ťažké svine (každá mala asi
päťdesiat kíl – 2 laná, 100m statika, 90 karabín, 2 sady frendov, 5 sád čokov,
25 skôb, 2 kladivá + jedlo, spanie, oblečenie (ešte trochu, a mohli sme ísť
rovno do Yosemitov) teda putujú na chrbát. 2 kilometre k vstupu do jaskyne musíme
prejsť po vlastných, autá tam nesmú.
Po pol hodinke máme vyriešené aj to, no ďalší problém nastáva, keď dojdeme k
tabuľke, ktorá ukazuje smer „Macocha“, do nejakej budovy, cez ktorú sa ide do
jaskyne. Keď ešte náhodou niekto nebol v Macoche, vysvetlím: najprv treba prejsť
Punkevní jaskyňou (kde sa platí samozrejme vstupné, a kde večer o piatej už
nikto nebol..), až zrazu „zacítite vánek, a on se před vámi objeví obrovský
lavór, obrácený směrem vzhůru“ – tak to popisuje Zoban v Montane.

Po chvíli chvalabohu prichádza nočný strážca, ktorý po krátkom zmlúvaní povoľuje,
púšťa nás dnu, kde nám aj tak už ide naproti Janek, chalanisko z Brna. Weisser
čaká ešte na Zobana, a iných ľudí, má dojsť až neskôr. Máme sa zatiaľ vybaliť,
nacvakať a počkať.
A tak sme čakali, postupne na nás putovali všetky vrstvy oblečenia, až už nebolo
čo obliekať, a ona ta sviňa zima stále bola väčšia a väčšia( -10°C), už aby
došiel Pavel a sním nákresy ciest a nejaký ten pokec, čo a ako, lebo informácií
na nete je minimum, ani ľuďom sa o tom moc nechcelo hovoriť, asi tam na to vládne
nejaké embargo.. alebo sa proste na to každý snaží čo najskôr zabudnúť.. ako
my..:))
Áááá, konečne, čakaniu je koniec, vrstvy oblečenia putujú dole, tony matrošu
na nás, ešte mi v tej prvej dĺžke bude aj teplo. Ono reči o tom, ako tam lietajú
frendy von zo skaly ako z masla, že tam niekto hodil 5 metrov drbnu na hlavu
a ďalej 2 totálne hrdzavé skoby moc psychopatizmu nepridávajú. Má to byť za
A2, na konci sa treba prepchať 10 metrov tunelom asi za III., bez istení.

Je
asi 7 hodín v noci, halogény na plošine pražia jak šialené, čelovka fachčí..
Tak ide sa na to.. 2 kroky po háčikoch hneď za sebou ma preberajú – buď ta klasifikácia
nebude až taká ľahká, alebo som proste lenivý hľadať nejakú normálnu špáru na
čoky.. sem tam ešte nejaký frend, hodiny, čoky, roky, jeden jebnutý šuter, čo
skoro pochoval českú špičku lezenia a som v ústí tunelo – komína … trojka
je trojka, ale táto bola fakt zaujímavá, chvalabohu mám už štand a po 25 metroch
konečne 1. borek. 1. štandovanie a debordelizovanie býva vždy zdĺhavé, a tak
je Andrej pri mne asi za hodinku.
Hneď lezie ďalšiu dĺžku, na začiatku A1 cez nejaký frend, čok a potom už iba
po zhnitých rivetách (lanko z čoku sa vešia na nity, ktoré už nemajú očko) a
cez háčik až do štandu.
Tretia dĺžka je čistá 40 metrová precvakávačka z jedného hnilého nitu do ďalšieho.
Keď doliezame na koniec sú asi 2 hodiny v noci, hodina keď už každý normálny
človek spí, preto vešiame statiku a letíme dole. Rovnako sa rozhodli aj chalani
z vedľajších ciest (2 v jednej, 3 v druhej), a tak sa všetci stretávame v jaskyni
a rozbití ako po heroínovej párty ľaháme do spacákov. Na Zobanove odporučenie
nastavujeme budík až na 9, vraj by sme to mali stihnúť až hore za jeden deň.

Ráno sa nám ale akosi moc nechce, to sedenie na lavičke na
štande v –8 nás moc nebaví, a tak sme na konci fixu až niečo pred jednou!
4. dĺžka vyšla na Andreja, opäť je to precvakávanie, s 1 dlhším prečahom, kde
sa trochu zapotí, ale zvláda to úplne v pohode.
V
5. sa má končiť pásmo previsov, stena má byť už iba mierne previsnutá. Zas je
to precvakávanie, na konci s traverzom za IV. Do riti, prečo zrovna ja?(Andrej
by povedal, že preto, lebo to bol môj nápad:)) IV síce nie je nič strašné, ale
skúste odliezť z rebríčkov a potom v krkolomnej polohe zatĺcť nejaký isťák,
ktorý udrží odsadnutie. Volné odlezenie sa nekoná, mám predsa háčiky, s tými
sa dá preliezť všetko.. a tak som aj spravil.. Andrej sa už na mne začína smiať,
že bez háčikov by som bol úplne stratený..:))
Akosi sa stmieva, preto rýchlo lezieme na koniec šestky, kde nastáva tvrdé rozhodovanie..
liezť ďalej, alebo zlaniť? Neteší nás ani predstava raného 100 metrového vzdušného
žumarovania, ani lezenie najťažších dĺžok v noci v svetle čeloviek. Sem hore
už totiž halogény nedosvietia, baterky už pomaly končia. Orientácia tam hore
má byť ťažšia, nity sú iba na štandoch. Nadávame si, že sme nevstali ráno skorej..
Nakoniec ale volíme ústup, je iba 7 hodín, poriadne sa vyspíme a skoro ráno
nastúpime.
Chalani v Amerických hrátkach (A4) už balia, vyliezli to najťažšie, vršok nedoliezajú;
traja chaloši z Příklepového stropu(VA3) sa zas rozhodli, že dnes dole už nejdú,
musia liezť celú noc, najťažšie dĺžky sú pred nimi a chcú doliezť zajtra na
vrchol. Hmm, ten spacák je taký mäkký, teplý, a ako sa v ňom dobre.. chŕŕŕŕ

Je piatok ráno, približne 10 hodín, oteplilo sa na –4, ale
sneží, čo nás vôbec neteší. Zo žumarovania máme obaja medzi nohami praženicu,
Andrej chce zhodiť dole statiku, čím by sme sa úplne odrezali od sveta a rozrezať
moju novú dvojičku, na ktorej ťaháme sviňu. Laná sú beznádejne zapletené, nepozornosť
si vyžaduje svoju daň, objavujú sa prvé náznaky nervozity, ide nás rozjebať.
Dohadujeme sa, že kým ja budem liezť, Anrej nech rozpletie laná, že to nejako
prežijem, byť istený iba tak priebežne.
V siedmej dĺžke zrazu končia po 10 metroch nity a už sa musím realizovať sám.
Nejaké skoby, háčiky, čoky a trochu volného lezenia a som na štande. Andrej
žumaruje ku mne a oznamuje, že sa mu nejakým zázrakom podarilo rozpliesť laná.
Ja mu na oplátku navrhujem, že zoberiem predposlednú dĺžku za A2, že to bude
asi rýchlejšie. Prikyvuje, a navrhuje, že ak to bude možné, tak ju mám spojiť
s poslednou.
Neviem kadiaľ mám ísť a tak ma zachraňuje Zoban, ktorý sa zrazu objaví oproti
na vyhliadke a správne ma usmerní. Predo mnou je špára ušitá jak na V-éčkové
skoby, prúser je v tom, že máme už iba jednu, tá druhá sa s nami pred chvíľou
rozlúčila smerom dole. Ale hlavne , že máme 15 nožoviek..
Úsporné opatrenia riešim teda pomocou háčiku, frendov, a potom došiel rad aj
na to véčko. Potom pár slučiek za primrznuté lokre a som pod hlavolamom – treba
sa prepchať medzi stromčekom provokatívne trčiacim zo skaly a skalou, priestor
asi 40 centi. Jednotkový čok zachraňuje situáciu a už si pyšne sedím v tutovom
frende. Trt.. a som o 2 metre nižšie.. tak toto nevyšlo.. Andrej kontroluje
situáciu, a po zistení, že som v poriadku, sa znova ponára do štandovej aury,
ktorú sme prežívali obaja – primrznutý sedieť v lavičke, pospevovať si nejakú
tupotu, dúfať že to čoskoro skončí a nadávať si, že čo to tam vlastne robíme.

Kolegovci vo vedlajšej ceste, tiež prežívajú niečo podobné, keď sa spoza hrany
ozýva: „kurva, vždyť to nejde, do prdele.. kurva, já prostě jebnuuu a bude pokoooj..“
a za chvílu počuť .. „do pííííče, dŕŕŕŕŕŕŕž“ a už letí dole najprv obrovský
šuter a potom lezec.. „k sakru..“ .
Tak sa teda vraciam späť, dávam tam o číslo väčšieho, ešte pár ľahších isťákov
a som na štande.. hore to vyzerá byť ešte tak 15 metrov, nič ale nevidno, tak
si zbytočne nerobím nádeje.
Po kratšom oddychu sa rozhodujem, že nabijem Andrejovi do poslednej dĺžky za
A2 pár skôb a že to dolezie on.. Nabijem ich asi zo 5, ale po dvoch dlhých prečahoch
je návrat nemožný, čo by nebolo až také blbé, keby som ešte mal nejaký matroš..
Dole sme ho trochu pretriedili, nech nie sme ťažký a to čo som mal, som použil
v predošlej dĺžke a ostalo mi už iba minimum. Zrazu objavujem starú erárnu skobu,
1. po dlhom čase, a aj keď nevyzerá lákavo, poteší.. aha, a tu je nit.. Pavel
tuším vravel, že by tam mala byť ešte jedna skoba, vľavo za hranou.. je tam..
a potom vraj už nič nepotrebujeme.. naozaj .. ja stojím.. konečne som na rovnej
zemi.. vrchol.. radosť bola naozaj ohromná, ešte väčšia ako po strate panictva..
to sa proste musí zažiť, tomu sa nič nevyrovná.. je to taký samostatný pocit,
ktorý sa dá zažiť iba tam, v Macoche.

Andrejovi robím najväčšiu radosť, keď mu zakričím, že statiku môže drbnúť dole.
Na mladom stromčeku robím štand, a za pol hodinku je Andrej pololezením, položumarovaním
pri mne, tiež šťastný jak blcha. Zaprisahávame sa, že nikdy viac nás tu nikto
neuvidí. Dolieza aj Tomáš vo vedľajšej ceste a oslavuje to patričným pokrikom.
„Máme Ji!!!!“
„Tak čo Andrej, čo ideme na budúci rok? Príklepáč?“ „Majo, ty si úplný debil,
celý čas sa zaprisahávaš, že už nikdy viac, aj pred chvíľou si to vravel, a
už sa ma pýtaš, že čo ďalej!? Budeš ma musieť dlho prehovárať!!“ No, až tak
dlho to zas netrvalo..:)))
Chvíľu ešte kecáme s Tomášom (mimochodom, zástupcom šéfredaktora Montany) a
kameramanom (ktorého meno som zabudol, a ktorý o celom lezení v Macoche točil
film, takže možno o tom niečo bude na fesťáku..:))) ) o problémoch dnešného
lezenia, vychutnávame vrchol a mne až teraz prví krát omŕzajú prsty, preto schádzame
dole.
Nebývam škodoradostný, ale keď sme znova zišli do podzemia a videl jak do toho
nastupuje ďalšia dvojka, tak som im fakt nezávidel. My už musíme iba rýchlo
spakovať veci a padať čo najrýchlejšie naspäť domov, do Blavy.

Je nedeľa ráno a ja sa neviem postaviť z postele bez toho aby
som tam znova nespadol.. Volá Andrej, a smeje sa, že on je na tom rovnako..
Ale že to bolo super, že to stálo za to..

Nebola to síce žiadna ťažká pecka, čo sa týka klasifikácie,
ale skúste si to vyliezť a pochopíte.. Prípadným záujemcom info veľmi rád poskytnem.

Za podporu ďakujeme firmám: Žigulák za super auto, čo nikdy
nezmrzne, firme remo equipment za špičkový bigwolový matroš a chalanom z TrekSportu
za požičanie matrošu.

majo