Sen zvaný Bischofsmütze.

Hneď ako sa po revolúcii otvorili hranice, som ako poriadny ceper zorganizoval
v lete roku 1990 svojich kamarátov a s veľkou bázňou sme vyrazili do nám dovtedy
prakticky nedostupného sveta. Cieľom bolo pohorie Dachstein v teraz už blízkom
Rakúsku. Pohorie tvoriace najsevernejšiu časť vápencových Východných Álp. Najvyšším
vrchom je Hoher Dachstein s výškou 2995m, aj keď niektoré pramene, najmä reklamné,
uvádzajú až pár metrov cez 3000. Pre horolezcov je asi známa jeho miestami až
900m vysoká južná stena. Pre lyžiarov ľadovce na severných svahoch, mimochodom,
pre nás asi najbližšie. V jazere Gr. Gosausee si na svoje prídu aj potápači.
O všade sa rozmáhajúcom padačkárení ani nehovorím. Aj keď sa pre počasie náš
program realizoval v minimálnej podobe, doniesol som si okrem iného aj jeden
sen – Bischofsmütze – krásny dvojvrchol na bočnom hrebeni zvanom Gosaukamm.

Čas a okolnosti spôsobili, že som si na tento svoj sen spomenul až alebo už
ako horolezec pri čítaní článku z Montany. Presvedčiť kamarátov, teraz už iných,
nebolo ťažké. Nakoniec sme zostali piati – Janka, Marek, Rado, Jano a ja. Maroš
a Marcel to vzdali z finančných dôvodov. Evičku, ktorá pre bolesti v ramene
začala chodiť na rehabilitačné cvičenia, ruka rozbolela tak, že po konzultácii
s lekárom si hodinu pred odchodom, na smútok nás všetkých, vybalila veci z auta.
Dopravu sme vyriešili našimi dvoma škodovkami 105 a 120.
Ubytovanie na chate Hofpürglhütte v zimných priestoroch so spacákom, vytelefonovala
Janka za 50 šilingov na jamesák . Stravu sme sa rozhodli brať si vlastnú. Našli
sme aj vhodný termín a v infocentre Jamesu dobrého horolezeckého sprievodcu
tejto oblasti.
Keďže aj predpoveď počasia bola priaznivá, vyrazili sme v piatok 10. 9. po robote
za hranice všedných dní. Náš optimizmus nepokazil ani prvý občan susedného štátu,
ktorý z radu čakajúceho na hraničné formality na rakúskych hraniciach vybral
na „technische kontrolle“ práve našu „zelenú hrču“ a „červeného
bleska“. Jeho kolegovia boli asi proti, z príčin nám neznámych, a tak nám
vrátil papiere a zaradil nás medzi ostatných čakajúcich. Keď sme druhému občanovi
ukázali, že máme aj „peniaze“, tak
sme sa konečne ocitli v Európe.
Čakalo nás asi 450 km po trase Viedeň – Linz – Gmunden – Bad Ischl – Gosau –
Filzmoos – Unterhofalm ( 1286 m ). V označovaní ciest, najmä ku koncu trasy
sme nachádzali vážne nedostatky, ale to už je ich problém. My sme to, občas
síce na druhý pokus, zvládli. Za posledný úsek sme zaplatili mýto 50 šilingov
za auto do automatu. Myšlienku odvaliť kameň a obísť rampu sme odmietli ako
pod našu úroveň. Na jednotke a občas aj dvojke po menších blúdeniach a lúštení
miestnych nápisov pomocou slovníka a čelovky sme o pol druhej došli na cieľové
parkovisko, kde sme boli rozhodnutí prežiť zvyšok noci. Pri zaspávaní nás budili
autobusy odvážajúce posledných „turistov“ z miestnej diskotéky a ráno
zas BMW, Mercedesy a Audi privážajúce nových.

Ráno sa nad nami ukázal môj sen a náš hlavný ciel . Bischofsmütze je po kamennej
lavíne spred piatich rokov charakteristický výraznou jazvou od hora až dole
v celej pravej časti južnej steny . Ako sme neskôr zistili, je veľmi pravdepodobné,
že ďalšie lavíny v tejto časti kopca nenechajú na seba dlho čakať. Po krátkych
raňajkách a dlhom balení sme vyrazili smerom na chatu. Po asi dvoch hodinách
pokojnej chôdze po rozbitom a prašnom značkovanom chodníku sme dorazili do výšky
1703 m na Hofpürglhütte. Tu našťastie Jankin informačný telefonát zobrali ako
rezerváciu a tak pre nás „Čechov“ z Bratislavy sa ešte miesto našlo.
V zimných priestoroch chaty boli pre každého tri deky a malý vankúšik. Došlo
na moje slova o zbytočnosti spacákov . Podľa mojich dávnych skúsenosti stačí
vložka do spacáku, ktorú vyžadujú z hygienických dôvodov. Tieto predpisy ich
aj nútia napísať ceduľku o nepitnosti vody na WC v chate. Je to akási ochrana
pre prípad, ktorý sa ešte nestal a možno aj presvedčovací manéver pre solventnejších
zákazníkov ako sme boli my.
Keďže bolo práve okolo obeda, rozhodli sme sa trochu si pospať a potom vyraziť
otestovať si svoje schopnosti do miestnej lezeckej záhrady, ktorá mala byť podľa
sprievodcu vzdialená niekoľko minút. Skutočne Klettergarten so svojou asi stovkou
perfektne odistených ciest obtiažnosti od 2 do 9 bol na päť minút od chaty.
V pohode sme si tam poliezli do zotmenia. Vylezené obtiažnosti a predpoveď stabilného
počasia nám dávali dobrú šancu uspieť. Pri otvorenom súdku Topvaru sme určili
stratégiu na nasledujúci deň, na náš prvý lezecký pokus v Alpách.
Cieľom bol 2459m vysoký Bischofsmütze a jeho 200m vysoká južná stena klasickou
cestou Jahnweg. Podľa sprievodcu šesťdĺžková cesta , dobre odistená , v dvojhviezdičkovej
skale ( z troch možných ) , obtiažnosti 4 až 5- ( dve miesta ). Špáry, kúty
a pár previsov . Keďže nemčina nás všetkých bola realizovaná skôr pomocou rúk
ako jazyka, využili sme barmanovu angličtinu a ochotu, aby nám upresnil nástup
pod stenu. Keďže sme s Jankou asi vyzerali trochu ťažšie chápaví, zavolal si
nás v zápale ochoty na balkón, že nám to ukáže. Bohužiaľ nepomohol ani svit
hviezd – o pol desiatej už proste vidieť nebolo.

Ráno sme teda vyrazili a pomerne bez problémov sme nachádzali cestu. Po 2,5
hod šliapania sme boli na nástupe. Chodník bol opäť v stave skoro instantnom
alebo po slovensky, riadne rozbité šutrovisko. Pred nami nastupovali do našej
cesty dve dvojky a tak sme sa neponáhľali. Niekoľko svištiacich kameňov v nás
prebudilo akademické debaty o pevnosti skaly a hviezdičkách, čo nás neopustilo
doteraz. Problém hviezdičiek asi doriešime neskôr, na základe skúseností z iných
vápencových oblastí. Lezenie sa začínalo na štande z borhákov, ktoré tu tvoria
90% istenia. Cestou sme našli aj skoby. Všetko presne podľa popisu v sprievodcovi.
Sprievodca odporúča aj počet expresiek, slučiek a iného zakladacieho materiálu.
Proste nemecká, alebo rakúska, pedantnosť.
Vyrazili sme ako jedna trojka, Rado, Jano a ja a za nami Marek s Jankou. Mne
sa po dohode ušla prvá dĺžka. Boli sme s Radom dohodnutí, že sa budeme v ťahaní
striedať, len algoritmus sme ešte nemali doriešený. Jano, nováčik nielen v Alpách,
bol v strede.
Ľahučká trojka na rozlezenie na veľkú policu. Do druhej dĺžky sa narval Rado,
ktorý o sebe tvrdí , že má problémy v začiatkoch a pôvodne chcel, aby som natiahol
prvú polovicu dĺžok. Pohodu nám nepokazili ani lokre na všetkých policiach,
ktoré ešte viac otriasali vierohodnosťou hviezdičiek, ani to, že na Mareka s
Jankou sa tlačila ešte jedna dvojka. Miestni borci majúci schopnosť ísť rýchlejšie,
ale bez možnosti predbehnúť nás. V tretej dĺžke za 5-, lezúc na istotu, mi poslúžili
aj friendy a potešila aj dopoly rozodratá erárna slučka. Tá urobila radosť aj
mojim nasledovníkom a Rado prišiel na to, prečo som bol taký pomalý. Nezávidel
som mu, lebo niesol našu sviňu s vibramami a inými „drobnosťami“ . V ďalšej
dĺžke, ktorú ťahal opäť Rado, som si s ňou užil aj ja a veru som tiež nezaváhal
a v ťažkom mieste som si pomohol technicky.
To sme už ale boli kompaktná pätka. Marekovi došli sily a tak sa pre istotu
napojil na mňa pomocou slučiek. Postupovali sme síce pomaly, ale isto. Z pohody
nás nevyrušil ani šuter, ktorý dopadol na štand medzi Janku a mňa, ani zazerajúca
dvojka za nami, na ktorú sme nechtiac lanom poslali pozdrav zase my. Po ďalšom
vystriedaní sa s Radom, ktorý bez zaváhania prekonal záverečný previs za 5-
a ani si nevšimol , že rozhodujúce madlá boli voľné, zostal len choďák k vrcholovému
krížu.
Kamaráti ma nechali si to vychutnať a tak som sa odviazal a bol na vrchole prvý,
kým oni ešte istili zvyšok našej expedície. Na vrchole to bol úžasný pocit,
že prvú alpskú cestu máme z polovice za sebou, že sa môžeme prezuť do voľných
rozčaptaných vibrám a že máme krásny výhľad vôkol. Potom už iba zápis do vrcholovej
knihy, vrcholové foto, spomienka na Evičku a ostatných, Janov zadumaný pohľad
na jeho sen – neďaleký ľadovec pod Hoher Dachstein , kde som aj ja prvý raz
kráčal po takejto forme vody a poďho „turistickou“ normálou ( obtiažnosť
2 – 3 ) dolu. Dvojica turistov pred nami zlaňovala a tak sme aj my využili vybudované
zlaňáky. Dole pod stenou som poďakoval kamarátom, hodil na seba sviňu, tentoraz
plnú matrošu a šlo sa po instante dole.
V pohode, nenáhliac sa, sme spolu s prvými hviezdičkami dorazili do chaty. Tu
sme to oslávili „trenčianskou cestou“ – brandy a pivom z dovozu, spomínaným
5l súdkom Topvaru a keď došiel, tak sme načali druhý s čiernym Steinom . Medzitým
cestoviny, konzervy a navrch ako dezert ananásová konzerva.

Ďalší deň sme odpočívali v pokoji. Po spoločnom štúdiu sprievodcu sme došli
k rozhodnutiu. Severná stena krásneho ihlanu Eisgrubenturm 2110m.
Rado, Marek a ja sme sa rozhodli pre cestu Eine Fahrt nach Emmental za 6-/6.
Štyri dĺžky, na 155m výškových, platní bez previsov . Janka s Janom si vybrali
Westkante do 3+ vzdialenú od našej cesty na nástupe 20 a hore 5 metrov, ktorá
je vybavená zlaňákmi na zostup.
Deň sme potom strávili na skalkách Klettergartenu testujúc opäť do tmy svoje
schopnosti spolu s miestnym samorastom. Bol rád, že si mal s kým poliezť, že
sme ho naučili pár základných uzlov a my sme boli radi , že sa nám ho podarilo
„presvedčiť“, aby s nami na Eisgrubenturm nešiel.
Večer sme sa išli opäť poradiť s barmanom. Ten nám namiesto toho doviedol priamo
tvorcu cesty. Je to moderná cesta, prvý raz prelezená v r. 1995. Ten nám poradil
ako nájsť nástup a tiež aj to, že nám netreba nič okrem expresov a slučiek.
Borhákov je tam dosť a založiť si tam friendy alebo čoky v rozhodujúcich miestach
je utópia. Verili sme mu, ale aj tak sme si pár malých čísiel zobrali a predbehnem
– zbytočne.
Ráno sme sa bavili o tom, komu sa v noci snívalo, že zahučal. Chcel som Rada
povzbudiť a potešiť, tak som mu povedal, že aj mne sa snívalo, že on zahučal,
ale hneď som dodal, že som si to vymyslel. Všetci traja sme sa spoliehali a
verili tomu druhému a tretiemu, že tam, kde ja skončím, budú oni pokračovať.
Isté bolo iba jedno – opäť začínam prvú dĺžku 4+. Do druhej, rozhodujúcej za
5+ a asi 15m 6-/6, sme dotlačili nášho definitoricky najmladšieho člena Rada
. Potom mal ísť Marek za 5 a na mieste činu sa dohodneme, kto polezie záverečných
5+.
Život šiel ale inak, ako sme si ho my naplánovali. Do sedla Steiglpass sme sa
dostali v pohode a potom sme sa nechali zviesť chodníkom, ktorý šiel po vrstevnici.
Tým sme sa postupne dostali do obľúbených šutrovísk. Tie nám však nezabránili
nájsť nástupy oboch našich ciest a vyraziť do steny. Nákres a borháky jasne
vytyčovali líniu. Svoju prvú dĺžku som natiahol v pohode, ani sa mi nezdala
za 4+. Keď za mnou na štand došiel Marek v goráčovej bunde a potom aj Rado v
bunde, uvedomil som si, že v severnej stene to v tričku asi dlho nepôjde.
Naši kamoši na rebre boli na slnku a mali opačné problémy. V ďalšej šesťkovej
dĺžke sa lámal chlieb. Rado ju ťahal spoľahlivo v smere borhákov. Tu sa ukázalo,
aký ma cesta trefný názov. Hladká platňa a v nej kde tu diera, ako v primátore.
Keď Rado zareval, že je na štande, začalo mi byť jasné, že už nás nič nezastaví.
Lenže v šesťkových dierkach, ktoré výborne slúžili ako stupy na trenie a pár
z nich sa dalo použiť aj ako chyty, som v jednej pokrútenej polohe dostal kŕč
do ruky od prstov až po plece. So zaťatými zubami som došiel na štand a smutne
som oznámil realitu Radovi aj s tým, že bolesť v ramene zostala.
Marekovi sme radili, aby našu sviňu radšej ťahal, ale bolo mu ľúto môjho bágla
a tak prišiel hore totálne off, psychicky aj fyzicky. Radovi, ktorý v ten deň
strašne túžil liezť, sa sen začal rozplývať. Presvedčili sme ho, že ak to potiahne
ešte jednu dĺžku, Marek si odpočinie a ja, keď bude zle, vyvzlínam nejako po
lane.
Nakoniec Rado natiahol obe zostávajúce dĺžky. Opäť to boli krásne platne s primátorskými
dierkami. Videli sme sa aj s našimi kamarátmi z hrany. Rado si aj odskočil k
nim napiť sa. Záverečná špára, vrchol a stretnutie s našou dvojkou, ktorá prišla
na vrchol súčasne s nami. Po úraze rozliezajúca sa Janka a nováčik Jano tiež
spoľahlivo zvládli svoju cestu. A opäť radosť v nás všetkých, fotenie, zlaňák
po hrane, cesta na chatu a pevné rozhodnutie – večer ideme na veľké pivo.

Po našej večeri si každý naozaj objednal v bare litrové pivo. S našimi mandľami
sme pri ňom posedeli dosť dlho rozjímajúc, čo sme tu vlastne dokázali. Neboli
to výkony, ktoré by urobili dieru do sveta, ani do našeho primátora, možno slovenský
prvovýstup na Eisgrubenturm, ale pre nás to boli skúsenosti a odrazový mostík
ďalej. Ráno sme zaplatili, na jamesák 50 a študent na jamesák 40 šilingov za
noc, čo je cena celkom prijateľná aj pre našinca, ktorého sme chceli na túto
oblasť Alp týmto článkom upozorniť.