DACHSTEIN

Zloženie: Miki alias ® Veľký Guavák, Rado alias Najmladší, Jano, Marek, Jana

PIATOK 10/09/99
V dohodnutom čase presne o 15.00 hod. (čítaj medzi 15.00 a 15.30) sme sa všetci
stretli na dohodnutom mieste – pumpa v Petržalke. Miki nám oznámil, že šiesty
člen do partie Evička s nami ísť nemôže, pretože jej to doktor zakázal kvôli
zranenej ruke. Takže sme všetci posmutneli a rozhodli sa, že ju skúsime ísť
prehovoriť. Nepodarilo sa. Napriek tomu, že sme jej nasľubovali, že jej vynesieme
ruksak, prípadne aj ju, že nebudeme stále len liezť a pod., nedala sa. Tá ruka
ju asi veľmi bolela. Takže sme nakoniec vyrazili bez nej.

Samozrejme to by sme neboli my, keby nevznikli nejaké komplikácie. Najprv Marek
zistil, že má pri sebe nejaké kľúče naviac a čo by asi neocenili jeho rodičia,
keby ich potrebovali a potom som bola na rade ja, keď som zistila, že horolezecké
poistky, ktoré som vybavovala asi 3 dni a min. 5x som si overovala, či sú naozaj!
horolezecké, horolezecké predsa len neboli. Takže sme vymysleli plán B v prípade
úrazu (plán A bol vrtuľník), a to, že zraneného najskôr vyzlečieme zo všetkého
horolezeckého a dopravíme na najbližší turistický chodník, kde sa bude tváriť
ako obyčajný ceper, samozrejme ak bude pri vedomí.

Takže sme nakoniec vyrazili oproti pôvodnému plánu asi o 2 hodiny neskôr. Keď
sme konečne dorazili na hranice, splnila sa „optimistická“ predpoveď Mareka,
že škodovky len tak cez rakúske hranice neprejdú. Rakúšania, len čo nás zazreli,
zahlásili to svoje otrepané „technische kontrolle“ a odstavili nás. Našťastie
hneď v ten moment aj zistili, že sa im už vlastne robiť nechce a rovno nás poslali
naspäť do rady. A už potom len zvedaví rakúski colníci – kam ideme a koľko máme
peňazí. Ešte dobre, že sme tých zopár šilingov mali v drobných bankovkách, vyzeralo
to objemnejšie.

Po prejdení hraníc sme si vydýchli. Aj keď sme mali pripravený náhradný plán
prechod Kitsee, znamenalo by to len ďalšie zdržanie. Nasledovalo nekonečné cestovanie.
V záujme ekonomickej spotreby benzínu sme sa tak vliekli, že nás predbiehalo
všetko, čo malo nejaký pohon. Keď sme konečne odbočili z diaľnice, začalo to
pravé orechové. Moje navigačné schopnosti + abnormálne rakúske značenie a blúdili
sme a blúdili nocou tmavou. Nakoniec sme sa predsa len dopracovali do vytýčenej
oblasti a tešili sme sa ako malí, že nebudeme musieť platiť mýto, lebo už bolo
po polnoci a Miki, ktorý už tam bol ako ceper, nám to predtým potvrdil. Ale
rakúska vynaliezavosť nemá hraníc a predčí slovenskú prefíkanosť. Dali tam automat.
Chalani chvíľu zvažovali, ako to prekonať bez nutnosti zaplatiť. Možnosti ako
odvaliť asi 200-kilový kameň a obísť rampu, pokúsiť sa prejsť 2 autá naraz (vopred
som ľutovala Mikiho strechu, keďže mal ísť ako druhý) a pod. sme nakoniec zamietli,
niektorí s ľútosťou, keď sa za nami objavilo auto nejakého domorodca a nám nezostalo
nič iné ako slušne zaplatiť. Na prvej križovatke za rampou sme zistili, že všetky
cesty a odbočky vedú tam, kam chceme aj my – na chatu Hofpürglhütte, takže nastala
dilema, ktorá je tá správna a naša. Ako sme neskôr zistili, boli všetky. Len
šlapanie potom bolo z niektorých kratšie. Mimochodom my sme si ako správni vymakaní
horolezci s vynikajúcou kondičkou vybrali samozrejme tú s dlhším šlapaním. Žeby
„intuícia“? Blúdenie samozrejme pokračovalo ešte asi 1,5 hod. Padali návrhy,
že budeme spať hocikde, len nech už sa najeme a spíme. Marek odporoval tým,
že nás ráno môže pokutovať nejaký lesník a ochranca prírody, načo niekto zo
zúfalstva navrhol, že ho utlčeme ešusami. Dúfam, že majú lesníci v Rakúsku rizikové
príplatky. Avšak vrcholný moment nášho blúdenie nastal vtedy, keď sme lúštili
rakúske zákazy s nemeckým slovníkom v ruke a s čelovkou na hlave. Najviac sa
nám všetkým zdal výraz „Povolené do odvolania“. Trochu nám pripomínal slávnu
vetu z jednej nemenovanej českej rozprávky „Odvolávam, čo jsem odvolal a slibuji,
co jsem slíbil.“

Nakoniec všetko naše trápenie skončilo. Ocitli sme sa na parkovisku, zaparkovali
naše 2 hrče (môj ekvivalent pre škodovku), niečo rýchlo natlačili, vytiahli
spacáky a o 2.30 nadránom zabivakovali. Asi sme ale stále neboli dosť unavení,
lebo nám dosť vadili BMVečká, Audiny a Mercedesy, frčiace okolo našich hláv
v polhodinvých intervaloch a hlučná diskotéka na vedľajšej chate. Holt, rakúske
Alpy sú rakúske Alpy.

SOBOTA, 11/09/99
Ráno sme sa všetci zobudili do hnusnej zimy. Jano to vyriešil svojsky – kolečkami
na parkovisku, čo určite nepochopili niektorí Rakúšania. Ostatne divila by som
sa, keby pochopili čo i len naše spacáky rozložené pri autách. Nakoniec nás
slniečko rozmrazilo, najedli sme sa, aby sme toľko toho hore nemuseli vláčiť,
poprebaľovali bágle a skúšobne s nimi prešli prvých 50 m k WC, kde sme začali
slintať nad jazierkom plným živých rýb a predstavou, ako by chutili grilované.

Dostať sa hore na chatu bolo vzhľadom na práve prebiehajúce alpské babie leto
dosť náročné. Bolo minimálne 30 stupňov, čo bol dosť citeľný teplotný rozdiel
oproti mrazivému ránu. Mali sme pocit, že šlapeme na púšti, pretože prírodný
zdroj vody, dokonca ani len malý potôčik v tejto oblasti nenájdete a stále sa
nám prášilo spod nôh. S nostalgiou sme spomínali na zlaté dobré pevné tatranské
chodníky s bystrinkami povedľa, čo nám vydržalo až do konca pobytu. Technický
problém nastal, keď sme narazili na stádo býkov, ktoré sa veselo pásli práve
na turistickom chodníku. Jano asi ani po 15 min. nenašiel odvahu ich nejako
obísť alebo vyhnať, takže musiel zasiahnuť rakúsky turista, ktorému sa už nechcelo
za nami čakať a mohli sme pokračovať. Na chatu sme sa dotrepali po 2 hodinách
šlapania a po chvíli dohadovania sa s personálom o tom, že pre nás nemajú miesto,
lebo nič nevedeli o nejakých Slovákoch, z čoho nakoniec vysvitlo, že nás mali
zapísaných ako Čechov, sme sa s radosťou zvalili na matrace.

Ďalší šok nastal, keď sme zistili, že všade majú napísané WASSER NICHT TRINKEN
(nepiť vodu) a my sme hore vyvliekli kopec žrádla na varenie. Voda bola celkom
dobrá, akurát sme zase mali možnosť sledovať hrôzu v očiach niektorých Rakúšanov,
keď nás sledovali, ako si veselo naberáme vodu a pijeme ju. Niektorí sa nám
to aj pokúšali vysvetliť, ale jazyková bariéra niektorých z nás ich rýchle presvedčila,
že je to absolútne zbytočné.

Hneď v prvý deň sme si na rozohriatie dali skalku Klettergarten, za ktorú sa
naozaj hanbiť nemusia. Chodníčkom prejdete 5 minút od chaty a ocitnete sa skoro
v raji. Množstvo ciest, klasifikácia 2 až 9, istenia meter max. dva od seba
(aj v dvojke!). Radosť sem tam skazí nejaký ten uvoľnený šutrík, ale ináč je
to paráda. Ovšem niekedy tam môžete natrafiť na „trochu“ divných rakúskych skalkárov,
ako sa stalo aj nám. Veselo si tam užívame, keď kde tu, čo tu, objavila sa tam
skupinka asi 5 Rakúšanov. Chvíľu sa na nás dívali a zrazu začali v teniskách
sólovať cesty, ktoré sme my poctivo liezli s lanom. To sme si vtedy ešte povedali,
OK, nech sa vybúria. Vrchol však bol, keď sa Marek pripravoval natiahnuť 5 a
zrazu sa pred neho natlačil Rakúšan, postúpal si po našom lane a vyliezol to
na expreskách, ktoré tam Rado nechal nacvakané. Všetci sme sa samozrejme pratali
spod neho preč, lebo sme nechceli, aby brzdil na našich hlavách a trochu sme
si zanadávali. Našťastie sa potom hneď spakovali a mali sme pokoj. Takže my
sme sa tam pekne rozliezli, oťukali si skalu a pripravili sa na hlavný cieľ
nášho pobytu Bishofmütze.

Večer sme narazili prvý súdok piva, ktorý vyvliekol hore Jano a dobre sa napráskali.
Predtým, ako sme išli spať, ma ešte vyslali, aby som zistila, ako sa ide na
Bishofmütze, pričom Miki išiel so mnou ako technická podpora, nakoľko túto oblasť
už trochu pozná. Najprv sa nám to chatár snažil vysvetliť slovne, ale nejak
mu to nešlo alebo my sme boli nechápaví, tak sa rozhodol, že nám to ukáže. Vyšli
sme von, začal nám to ukazovať a asi po 5 sek. mu došlo, že keďže je vonku tma
ako v roku, asi ťažko vidíme, kde máme odbočiť. Celkom sme sa s Mikim dobre
zabávali. Chatár sa nevzdal, správny to človek, a ukázal nám to na pohľadnici.

NEDEĽA, 12/09/99
Ráno sme sa zobúdzali s predstavou, že musíme vyšľapať 500 výškových metrov,
ale tešili sme sa na tých 200 metrov lezenia. Kopec už z diaľky dával tušiť,
že to lezenie nebude až také pekné, pretože celý kopec je rozvetralý a pred
4 rokmi sa z neho s veľkým rámusom odvalila pravá časť. My sme sa ale nechali
oblbnúť rakúskym sprievodcom, ktorý túto skalu čo sa týka pevnosti ohodnotil
2 z trojstupňovej škály. Dostať sa pod nástup nám trvalo asi 2,5 hodiny šlapania,
lepšie povedané šmýkania sa po drobivom vápenci. Potom sme ešte asi 0,5 hodinu
čakali na skupinu pred nami, aby sme ich nechali trošku odliezť a nezavadzali
im, čo bolo v konečnom dôsledku dobré iba z bezpečnostného hľadiska, nakoľko
boli tak rýchly, že sme nemali šancu. A začali sme. Cesta Jahnweg, hodnotenie
3 až 5-. Ako prví išli Miki, Rado a Jano, druhý tím bol Marek a ja.

V prvej dĺžke Marek nezaložil ani jedno istenie. Ja som to za ním bleskurýchle
vyliezla, lebo som už začínala tušiť, že budeme dosť pomalí a pod nami sa pripravovala
seniorská dvojka – rakúski domorodci, nažhavení si niečo vyliezť predtým, ako
pôjdu v pondelok do práce. Ostatné dĺžky boli omnoho ťažšie ako tá prvá, dokonca
sa mi zdalo, že aj ťažšie ako boli písané a svoje zohrala aj nepevná skala.
Každú chvíľu mi okolo hlavy zasvišťali nejaké urvaté šutre, čo sa nepáčilo ani
domorodcom. Jedinou výhodou bolo, že táto cesta, ako aj ostatné v tejto oblasti,
bola pekne odistená. Na každom štande 2 borháky a cestou sa tiež našli borháky
a skoby. Samozrejme, že tu človek natrafil aj na staré kývajúce sa hrdzavé skoby
a staré slučky. Po druhej dĺžke, ktorej vylezenie nám trvalo strašne dlho, sme
začali byť všetci nervózni. Uvedomili sme si, že sme ako trojka a dvojka veľmi
pomalí. Na Mareka doľahla únava a u mňa neprichádzalo do úvahy, že by som ďalej
ťahala, pretože to bolo pre mňa príliš ťažké a len sa to tam tak hemžilo prevismi,
ktoré zo srdca nenávidím. Rovnako nám aj došlo, že sme v rozjarení nechali všetky
dôležité veci dole na nástupe. Zostali sme bez čelovky, teplého oblečenia a
iba Miki a Marek mali v batohu vibramy. Radove, Janove a moje zostali dole s
tým, že v pohode zídeme aj v lezečkách. Uvedomili sme si, že musíme čo najskôr
hore, aby sme ešte za svetla zišli pod nástup. Začali sme liezť ako jedna päťka,
čo vyzeralo asi tak, že Miki natiahol dĺžku, za ním išiel Jano, ktorý ťahal
lano pre Rada. Marek bol naviazaný na moje lano, cez ktoré som ho istila a naviazal
sa pomocou slučiek aj na Rada, čiže išli obaja naraz. Nakoniec som išla ja.
Dá sa povedať, že to výrazne zrýchlilo náš postup. Niektoré úseky však boli
naozaj veľmi ťažko leziteľné. Pre mňa to bol hlavne posledný previs, kde som
sa pohúpala aspoň 15 min. a stálo ma to neuveriľne veľa síl a driny. Zase sa
prejavil handicap, ktorý pociťujem hlavne pri ťažších cestách, že vďake svojej
výške nedočiahnem práve ten jediný a tým pádom rozhodujúci chyt. Dá sa povedať,
že táto cesta nám dala všetkým dobre zabrať a preverila naše schopnosti. Na
vrchol sme sa nakoniec dostali asi o 5-tej, porobili sme fotky, pokochali sa
scenériou a začali schádzať. Podľa našich informácií mal dole viesť turistický
chodník. Ukázalo sa, že majú veľmi zdatných turistov, nakoľko tento chodník
bol miestami 2-3, takže sme to celé pekne zlanili, čím sme si ušetrili kopu
času, pretože tam boli nabité borháky na zlaňák. Potom nasledoval už len nekonečný
zostup, pri ktorom sa nám oči krížili od hladu, večera, pivko a spacák.

V ten deň sa aj ukázalo, že to, po čom som vždy túžila v Tatrách, liezť za
pekného počasia, je dvojsečná zbraň. Keďže sme mali celý deň nad hlavami totálny
plech, slnko bolo tak nepríjemné, že som mala miestami pocit, že mi prepaľuje
kožu. Tento pocit bol striedaný s pocitmi prehriatia a dehydratácie, čo mi zo
začiatku robilo také problémy, že som začala pomýšlať na návrat. Nakoniec zvíťazila
túžba dostať sa hore, čo sa mi večer vypomstilo nepríjemnou bolesťou hlavy.

PONDELOK, 13/09/99
Zobudili sme sa „skoro ráno“ asi o 10-tej, zničení z predchádzajúceho dňa. Nakoľko
sme svoj hlavný cieľ splnili v prvom možnom termíne, teraz nám už len zostávalo
vymyslieť, kam sa ešte vydáme. Rozhodli sme sa, že sa pôjdeme prevetrať do Klettergartenu
a potom sa dohodneme, kam na nasledujúci deň. Natrafili sme tam na mladého nádejného
horolezcu z Rakúska. Zdal sa nám byť dosť osamotený, tak sme ho pozvali medzi
nás, aby si zaliezol. Trochu zhrození sme zistili, že neovláda ani lezecké základy
– uzly, istenie, zlaňovanie atď., nakoľko sa na lezenie dal úplne sám a nebol
ani na žiadnom kurze. Takže sme ho trochu niečo naučili, ale aj tak sme nikto
nemali odvahu nechať sa ním istiť. Ostali sme trochu vyjavení, keď sa nás opýtal,
či by nemohol ísť s nami na druhý deň liezť. Chalani nevedeli ako vycúvať z
tejto situácie, takže, keďže ja som s ním väčšinou komunikovala v angličtine,
nechali to na mňa. Isté bolo, že s nami v žiadnom prípade ísť nemôže. Ak by
nastal nejaký problém, každý by mal čo robiť sám so sebou a nebol by čas učiť
niekoho zlaňovať. Okrem toho by sa nikto nenaviazal na lano s niekým, kto deň
predtým prvýkrát videl HMS a polovičný lodný uzol. Takže som mu povedala, že
ešte nie sme pevne rozhodnutí, kam ideme a kedy vyrážame a že sa dohodneme asi
až večer, čo bola aj pravda. Myslím si ale, že mu to došlo, lebo to už viackrát
nespomenul.

Navečer Miki vytiahol svojho sprievodcu a začali sme riešiť našu dilemu. Už
naobed padol návrh ísť na vežičku Eisgrubenturm, čo som osobne považovala za
vcelku vtipné, lebo išlo o cestu Ein Fahrt nach Emmental klasifikácie od 5 do
6-/6. Chalani to zo začiatku tiež brali ako bláznivú variantu, ale kým si stihli
uvedomiť, do čoho naozaj idú, dohodli sa, že to skúsia. Za hovorilo aj to, že
v prípade akýchkoľvek problémov budú mať možnosť utiecť do 3-kovej varianty.
Tú sme si mimochodom vybrali my dvaja s Janom. Osobne som sa necítila na to,
aby som sa napráskala do ich „brutality“ a aj okrem toho bolo z časového hľadiska
nemožné, aby sme do toho išli piati. Všetci traja boli trochu nervózni z toho,
že Jano a ja máme ísť sami liezť, nakoľko sme ani jeden nikdy neťahali cestu
v horách. Ja sama som mala o nasledujúcom dni neurčitý pocit. Nedokázala som
si to predstaviť, ale zároveň som vedela, ako veľmi túžia po svojej ceste a
tak som bez zaváhania povedala, že to v pohode zvládneme. S Mikim sme sa opäť
išli popýtať na cestu za barmanom. Ten na naše veľké prekvapenie priviedol samotného
tvorcu cesty Ein Fahrt nach Emmental, ktorý jednoznačne povedal, že akékoľvek
frendy sú absolútne zbytočné. Chalani si samozrejme nedali povedať, ale zase
z druhej strany vláčenie prebytočného materiálu prispieva k zlepšovaniu ich
kondičky. Informovali sme sa aj o zostupovke a zistili sme, že jediná cesta
dole je zlanenie našou cestou (West Kante). Večer sme si rozdelili a pobalili
matroš a myslím, že všetci sme zaspávali s rovnakou myšlienkou, či na to máme.

UTOROK, 14/09/99
Ráno bolo ako vždy veľmi chladné, ale rýchlo sa premenilo v pekelnú horúčavu.
Pri stupáku do Steiglpassu sme so zúfalstvom hľadali akýkoľvek tieň. Našťastie
sme sa dostatočne poučili z Bishofmütze a zobrali sme dostatok vody. Nájsť samotný
nástup bolo tiež problematické a pre chalanov o to ťažšie, že vedeli, že vedľa
ich cesty vedie aj nejaká sedmička. Ja s Janom som si sadla na kameň a čakali
sme na nich, kedy to nájdu. Bolo to až trochu komické vidieť ich tam nešťastne
pobehovať, pričom Rado v zápale aktivity bol pomaly ochotný naliezť do čohokoľvek.
Nakoniec sa im to podarilo, dokonca našli ten správny nástup a začali sa pripravovať,
tak sme začali liezť aj my dvaja. Ja som išla ako prvá, keďže som potrebovala
striasť nervozitu a začiatok bol aj dosť ľahký. Natiahla som dve dĺžky a zistila
som, že aj v našej ceste sú frendy úplne zbytočné, lebo bola priam ukážkovo
odistená. Zakaždým, keď som cvakla expresku, stačilo, aby som spravila pár krokov,
niekedy nebolo treba ani jeden a videla som už ďalší borhák. Jediné, čoho som
sa obávala boli lokre. Bolo to tam veľmi rozlámané a tak som opatrne skúšala
všetky chyty a stupy. Keď Jano za mnou doliezol po druhej dĺžke, poslala som
ho dopredu, aby sa trochu rozliezol, lebo chcel ťahať aj štvrtú dĺžku, ktorá
bola z cesty najťažšia – za 3+. Liezli sme v absolútnej pohode, bez akéhokoľvek
náhlenia, čo nám určite trochu závideli chalani odvedľa, pretože oni mrzli a
dreli sa. Jano bez akýchkoľvek problémov prekonal svoje dve dĺžky a keďže sme
sa ocitli úplne na slnku, povyzliekali sme sa a dohodli sa, že nasledujúcu dĺžku
pôjdem ja, potom Jano a záver zase ja. Rado, ktorý práve ťahal a bol od nás
len na skok, si k nám naozaj aj odskočil – napiť sa. Oznámil nám, že Miki si
poranil ruku a bude rád, keď to dolezie ako druhý a Marek je úplne zničený z
toho, že ťahá bágel a aj z toho, že sa o mňa bojí. Nevyzeralo to veľmi rúžovo,
ale vedela som, že si nejak poradia, tak som sa sústredila na našu cestu. Keď
som natiahla ďalšiu dĺžku a dobrala Jana, povedala som mu, že idem ešte jednu
a jemu nechám vrcholovku. Avšak posledné dve dĺžky boli omnoho kratšie a cestou
som ani nestretla typické dva borháky ako štand, takže kým som si to uvedomila,
bola som už na vrchole. Tam čakal Rado, šťastný a vyškerený ako slniečko, že
to dobojoval. Obaja sme dobrali svojich parťákov, narobili fotky a zlanili pod
nástup. Ku chate sme schádzali už trochu smutní, lebo sme vedeli, že ďalší deň
odchádzame. Dohodli sme sa však, že pôjdeme do krčmy, plesneme sa po peňaženkách
a kúpime si veľké litrové pivo na oslavu nášho vydareného pobytu, čo sa aj stalo.
Krčmárka bola z nás trochu prekvapená, lebo 5 litrákov piva vraj často nečapuje.

STREDA, 15/09/99
S ťažkým srdcom sme sa ráno pobalili, zaplatili za ubytovanie, pokúpili si pohľadnice
a odznaky. Nikomu sa nechcelo ísť domov, ako vždy po takejto vydarenej akcii.
Cesta z chaty dole bola nekonečne dlhá a nepríjemne prašná. Na parkovisku Miki
s Marekom doliali benzín z kanistrov do svojich „áut“ a vyrazili sme na cestu
domov do Bratislavy. Na rakúsko-slovenských hraniciach sme svojou odpoveď vyrazili
dych mladému colníkovi, keď sa nás opýtal, odkiaľ ideme a my sme mu zborovo
zahlásili, že z Rakúska. Radšej nás hneď poslal ďalej. Ale úplne nás dorazila
moja mama, ktorej som telefonovala z Marekovho mobilu. Celá natešená na konečne
poriadne teplé jedlo som sa jej opýtala, čo navarila. Po tom, čo sme tam celé
dni jedli konzervy, prevažne všelijaké kombinácie s fazuľou, jej odpoveď spôsobila
záchvat hurónskeho smiechu v našom aute. Doma totiž na mňa čakala fazuľová polievka!