Bernské Alpy

Účastníci: Kika, Janka, Marek, Jano, Edison, Jaro a Ja.
Ako nezávislí a objektívni pozorovatelia : šofér Karol a jeho Expert s prívesom.

Pre tých čo pri tom neboli od začiatku, treba pripomenúť, že naše plány hrebeňovka
Eiger, Monch a Jungfrau spolu s Hornlliho hrebeňom a Osteggom na začiatok a
potom severná hrana Eigeru, boli v našich mysliach ako doma. A jak to dopadlo?
Toto je môj subjektívny pohľad. Evanjeliá majú štyri výklady, táto naša expedícia
ich bude mať určite aspoň sedem.

Prológ.
Všetko som mal vypočítané pred odchodom na minútu – inými slovami urobiť všetko
na poslednú chvíľu. Počítal som aj s tým, že ma stará hodí na piatu do Mlynskej
doliny na miesto zrazu ako oplátku, že som ju predvčerom doviezol z letiska.
Keďže asi chcela ušetriť „svoj benzín“ išla po obede do mesta na červenom blesku
namiesto svojho punta. O pol tretej mi volá od Centrálu, že auto ani neškrkne,
že mám prísť pomáhať naštartovať. Nedalo sa nič iné robiť. Vybila totálne baterku,
ale priznať si vinu sa jej nijak nepozdávalo. Ani roztlačenie nepomáhalo. Tak
zavolala žltých anjelov. Ten prišiel do pol hodiny a pomocou káblov nám to nakopol.
Bolo to za tri sto, ale z jej.
Bol som doma ako na koni o pol piatej a nič pobalené. „Našťastie“ som bol dohodnutý
s Marekom, že po ceste na Mlyny zoberieme aj jeho. Po telefonáte som zistil,
že ani on nestíha. A tak sme spolu prišli o hodinu neskôr s úsmevom a vyhovárajúc
sa jeden na druhého. Auto ešte nebolo, ale ostatní účastníci, čo mali prísť
už popíjali pivo s tými, čo sa s nami prišli rozlúčiť – náš najmladší ( Rado),
najstarší ( Imro) a Evičky i nový občan Mišo. S radosťou sme sa pridali. S Evičkou
sme si dali aj jedno karpatské na počesť nového občana. Potom za chvíľu prišiel
aj Expert. Všetci ho trochu ofrflávali, že vraj je na nás slabý, na takú cestu.
Ukázalo sa, že bol skôr trochu krátky. My čo sme mali dlhšie nohy sme mali pri
vystupovaní problémy a s nadšením sme sa pozerali na svoje hnáty, ktoré sa nám
podarilo po pár grímasách vystrieť. V tomto športovom odvetví vyhrával Jaro.
Ale aby som nepredbiehal o siedmej sme vyrazili. Na naše pomery to nebol celkom
zlý medzičas. A keď sme okolo trištvrte na osem prekonali hranice hviezdičkovanej
Európy boli sme celkom spokojní. Cesta v pohode ubiehala a okolo tretej ráno
sme zabivakovali na jednom parkovisku pri Linzi. Tri hodiny spánku malé raňajky
a hurá ďalej. Aj švajčiarske hranice sme prekonali v pohode. Upozornenie pasováka,
že nemáme diaľničnú nálepku aj na prívese sme odignorovali a šli vpred. Okolo
obeda sme z okna pozorovali hore dolinou nad Interlakenom krásne zasnežené vrcholy
a tipovali sme ich mená. Po malej zastávke vo vzdialenom lacnom kempe sme si
to namierili rovno do Grindelwaldu.
Bolo krásne slnečné počasie a potili sme sa jedna radosť. A poďho na kempy.
Ktorý budeš najlacnejší? Ja som sa snažil stáť nejako mimo tohto diania. Moja
nálada nebola vôbec organizačného typu. Raz som chcel byť iba účastník a tak
som sa spoliehal najmä na Kiku s Jankou, že ony tento problém ( a všetky podobné)
vyriešia a ja sa prispôsobím väčšine. Hľadalo sa, rečnilo, medzi tým sme si
urobili aj prvé zoznámenie s dedinou. Šiltovky si prišli na svoje a aj baba
predávajúca šatky po päť frankov. Asi som do toho vniesol poriadny zmätok svojím
názorom, že ja som za najbližší. Najlacnejší mal čudného majiteľa, ktorý nás
chcel umiestniť na hrádzi pri potoku, čo sa nie všetkým páčilo. Po asi troch
– štyroch hodinách teoretizovania a počítania ( už aj šofér bol z nás skoro
nešťastný, Expert sa našťastie nevedel nám zrozumiteľne vyjadrovať) sme sa ubytovali
v Aspene. Kemp, ktorý vyzeral byť najbližšie našim nástupom, ale bol aj najdrahší.
Nachádzal sa asi 1100m nad morom a pod severnou hranou. Bol skoro prázdny a
tak sme si ľahko našli miesto pre náš štvormiestny stan, v ktorom sme chceli
spať všetci siedmi, aby sme vyvážili cenu. Šofér Karol sa neprihlásil a spal
v aute.
Od nášho príchodu naše pohľady priťahovala severná stena a jej severná hrana.
Hľadali sme a typovali kadiaľ vedú rôzne cesty. S nadšením sme varili večeru
a plánovali aklimatizačku pri plechovkách nášho dobrého piva. Koštovali sme
aj horca. Jaro a ja sme sa chystali pod nástup trojky na Mittellegi alebo severnej
hrany a ostatní piati na Eigergletscher. Napriek tlačenici v stane vládla celkom
nedočkavá trochu napätá pohoda zo zajtrajšieho dňa.
Všetko poriešilo počasie. Nadránom sa rozpršalo a igelit a celta na stane sa
osvedčili. Pršalo s menšími prestávkami celú nedeľu. Aklimatizačka padla, a
tak sa plánovalo veselo ďalej. Naše správy o počasí získané včera i dnes na
recepcii kempu i v Bergsteigcentre sľubovali na pondelok pekné počasie s tým,
že to pár dni asi vydrží.
Plán bol jasný – pondelok vyrazíme na hrebeň. Len ako? Jaro majúci najviac guráže
i schopností bol jednoznačne za cestu cez Ostegg na Mittellegi a pokračovať
ďalej spolu s ostatnými. Ja som sa k nemu pridal s vedomím, že ostatní prídu
na chatu zozadu po ľadovci, čo mala byť podľa sprievodcu nenáročná ľadovcová
túra a teda sa o Kiku nemusím báť. Veď, bude v spoločnosti ostatných a po stretnutí
na chate pôjdeme všetci pokope. Zlý sen. Dohodli sme sa, že na chate si necháme
odkaz. Bolo to asi najlepšie riešenie, aby sme sa nemuseli čakať, a tak spomaľovať
jeden druhého. Spiac s napätím sme čakali ráno. Večer sme iba rečnili a nik
sa ani trochu nepredbalil. Chceli sme vstať čo najskôr, s prvým svetlom aby
sme mohli realizovať svoje predstavy.

Časť prvá.
Ráno rozhodlo. Predpoveď vyšla a bol plech. Začal pre nás celkom normálny chaos.
Jeden čakal na to čo urobí druhý a pod. Našťastie Jaro išiel tvrdo za svojím
cieľom a tak sme sa my dvaja okolo pol desiatej pripravili na cestu. Aj naše
svine boli pripravené, len ich nosiči boli zaskočení ich váhou. Skoro kompletná
letná ( 8 friendov, skoby, čoky, karabíny, slučky, lezečky /dlho som váhal,
či pre jeden päťkový úsek ich brať – šak Jaro to natiahne a ja nejak už vyvzlínam/,
lano, prilby) a zimná ( po dve zbrane, šróby, mačky, skelety) výbava ako aj
bivakovacia a jedacia spolu so stravou tvorili dokopy s oblečením celkom slušnú
váhu.
Sprievodca písal 1,5 hod po Alpiglen a odtiaľ 6 na Ostegg. Tú prvú časť sme
skoro zvládli. Išli sme v sandálkach po asfalte, aby sme ušetrili nohy a skelety.
Nasledovala cesta smerom na Boneru zhruba po vrstevnici popod náš ciel – Hornliho
hrebeň. Prvú možnosť odbočiť a urobiť tzv. A variantu cesty sme prepásli. Nenašli
sme odbočku. Predbehnem a poviem, že cestou dole sme našli spomínanú odbočku.
Bola v potoku a označená mužikom. Ten však stál na opačnej strane než sa malo
odbočiť a tak sme si ho nevšimli. Miestni robotníci upravujúci turistické chodníky
nám poradili ako ďalej.
Prezuli sme sa do skeletov a okolo jednej sme sa ponorili do lesa, aby sme sa
po pol hodine vynorili na strmých lúkach popretkávaných skalnými výšvihmi a
sutinami, kde sa chodníky bohato vetvili. Zrejme neboli od lezcov, ale od pastierov
a ich obetí. Nadávajúc na všetkých miestnych „fuhrerov“ sme sa po hrebeni prepracovávali
hore smerom k nášmu cieľu. Kľúčové miesto, náš päťkový komín sme podchvíľou
aj videli.
Skôr ako sme dosiahli Undre Sattel ( 1940 m) sme si pri jednom výšvihu povedali,
že je čas začať liezť ( bolo okolo tretej) a nie obchádzať. Stena vyzerala dosť
hrozivo, ale dve pukliny asi 2 m od seba vyzerali nádejne a Jaro povedal, že
to tam skúsi. Len štand nie a nie urobiť. Nič sa nedalo vložiť ani zatĺcť. Tak
som upozornil Jara na škáru asi 3 m nad zemou, že do nej by sa dala natĺcť skoba.
Jaro do toho naliezol v skeletoch aj s báglom a zatĺkol tam dve nožovky asi
20 cm po sebe. Uľavilo sa mi a spokojne som postával v asi 50 stupňovej tráve,
kde bol neviem prečo vyrytý jeden rovný stup na skoro celú moju nohu. Jaro kúsok
popoliezol a prešiel do pravej pukliny a tam hodil frienda vodorovne od skôb.
To ti bude ale drieť lano! Zhodli sme sa potichu aj nahlas. Ale ďalej ho skala
nepustila. Odsadol a potom sa nechal pustiť dole, že sa prezuje do lezečiek.
Vrátil sa v lezečkách aj s báglom ku friendu. Podalo to kúsok. Asi meter. V
strede medzi puklinami si založil malého čoka. Pár razy ním riadne trhol smerom
dole, či drží. Tak to už bude riadna drina ťahať lano. Takého bleska som z lana
ešte nevidel ani vo vlastnom prevedení. Friend musel ísť von a Jaro bojoval
ďalej. Únava a odsadnem si do čoka vravi. Odsadol a vystrel nohy. Čok zaťažený
trochu iným smerom vyletel. Jarovi zase z úst : Ku… do pi…. Potom vyzipsoval
aj obe nožovky. Istiac ho o seba a priviazaný na druhom konci lana mi prebleslo
hlavou : Tak toto je koniec! Hneď ale na to sa moje telo vzbúrilo proti tomu.
Musíš udržať. Naklonil som sa do svahu a skeletu ( ešte že lezečky tlačia a
obúvame si ich až nakoniec) zaryl do už spomínaného stupu. Jaro padol na chrbát
vedľa mňa a gúľal sa po strmej tráve smerom k asi 200 m kolmému skalnému zrázu.
Udržal som to. Jaro sa spamätal a pomaly doliezol po tráve ku mne. Ďakoval mi
za záchranu života, netušil, že sme boli na jednom lane, že sme v tom boli obaja.
Vykecal som mu to. Povedal som mu, že nabudúce on zabojuje pre niekoho iného.
Skalný výšvih sme obišli tak, že sme sa radšej kus vrátili. Cez iné výšvihy
( pri jednom som si nechal od Jara podať slučku, ktorú som si pre istotu navliekol
na zápästie) a trávu sme sa dostali do spomínaného sedla Undre. Odtiaľ sme natiahli
asi päť dľžok. Liezli sme s báglami a v lezečkách trojkové až štvorkové travnaté
mixy. Na Jarovu žiadosť som pre zmenu začal ja, aby mal čas chytiť sa.
Keď sme doliezli do trávy sedla Obre tesne pod naším komínom začal nás prikvačovať
čas bivaku. Navrhoval som trávy, ale Jaro našiel veľkú previsnutú klenbu aj
s borhákom na zavesenie matrošu. Trochu bokom zo skaly tenkým pramienkom tiekla
voda. A tak sme si navarili čaj a cestoviny a plní optimizmu, čo zajtra dokážeme,
že už nie je kam zakufrovať, sme usínali s perspektívou skorého ranného vstavania.
Tajne som dúfal, že našu päticu dobehneme a v hanbe nezostaneme. Dole bokom
pod nami sme videli aj dvoch či troch turistov či pastierov. Počasie podľa predpovede
a tak ani Jarova zemovka nám nebrala pohodu, tváril sa, že je OK.
Ráno som Jara budil o pol siedmej. Navarili sme polievku s dlhými rezancami
až po tom, ako sme dojedli cestoviny z večere, boli poriadne ostré. Pobalili
sme sa a okolo deviatej hurá do komína. Našli sme slučku so skobou a tak miesto
nástupu nám bolo jasné. Jaro ťahal, potom ja. Nasledovala ďalšia dĺžka ktorá
viedla jemne vypuklou stienkou do hlavného komína. Videl som v nej skobu. Išiel
Jaro, už v lezečkách a bez báglu. Boli tam tri skoby na piatich metroch. Ozaj
ťažké miesto. Natiahol asi 10 m potom vytiahol bágle a spolu zviazané naše skelety.
Keď som liezol za ním tak som si pomohol expreskou. Vyhováral som sa sám sebe,
že treba ísť rýchlo a nezdržovať.
Jaro to dotiahol až do obrovského začiatku komína. Úplne vľavo sme videli vysoko
hore v ťažkých stenách ( odhad VI – VII – …) skobu so slučkou, v strede visel
pod veľkým previsom kus lana. Ani to sa nám nezdalo za päť a sprievodca hovoril,
že pri prvej príležitosti treba uhnúť doprava ( teda Edisonov preklad a Jarovo
pochopenie originálu – malá vložka týkajúca sa úrovne prekladu – Edison si poplietol
výstup zo zostupom). Tu bolo prvá šanca uhnúť z komína po lávke na ktorej bol
veľmi blbý prekrok cez jej prerušenie okolo vytláčajúcej skaly. S báglom veľmi
nepríjemné miesto. Jaro to natiahol a pokračoval rozbitou štrbinou na nasledujúci
balkón. Na rozhodujúcom mieste si založil jednotku frienda. Trčal z neho iba
kúsok a ani žirafa mi nepomohla a v nepríjemnej polohe, ktorá ma stála veľa
síl, sa mi ho nepodarilo vybrať. Odral som si zo dva prsty a zabil asi 20 min.
Povedal som si, že bude pre našich nasledovníkov a hore Jarovi, že mu dám môjho.
Nasledovala zaujímavá časť. Vyzeralo to ako previsnutý šikmý komín zužujúci
sa do špáry. Jaro sa cítil unavený po ťahaní dĺžok a báglov a tak do toho poslal
mňa. Išiel som to skúsiť. Zaliezol som bez báglu do komína a hneď mi jednotka
chýbala. Skúsil som skobu. Pekne vošla. Celý rád som ju skúsil a podarilo sa
mi ju bez problémov prstami vybrať. Vzlínal som ďalej. Do zužujúcej časti sa
mi podarilo narvať štvorku. Hurá. Dal som do nej aj slučku, ak by som potreboval
pri vyliezaní von. Súkal som sa komínovo hore. Prilbou som báchal do stropu
a zrážal šutre jeden za druhým. Pri nasledovnom náraze som mal zrazu plné ucho
piesku – desná vec. Pokúšal som sa to nejako vytriasť a ísť hore – teda v tomto
prípade traverznúť asi dva metre do ľava do štrbiny. Rozčapil som nohy ako len
vládal, až na prah bolesti, ale podarilo sa. Dočiahol som protistenu. Hneď sa
mi podarilo hodiť aj malého friendíka a mohol som si trochu odfúknuť. Nasledoval
postup a čok, ktorý poťahovaním lana, keď som už bol na bezpečnom mieste a štandoval
vypadol. Dotiahol som za sebou skelety a svoj bágel. Jaro si potom dlho nadával,
že sa rozhodol svoj si vyniesť. V komíne s ním poriadne zápasil.
Nasledovala platňa, o ktorej sme typovali, že to môže ísť. Aj išlo, ale podstatne
ťažšie ako sme predpokladali. Jaro prešiel z jednej strany na druhú, kde to
skúsil a zakladal pri tom čo sa dalo. Nechcel byť kývadlom, ani skončiť na zemi
( nemal na chrbte bágel). Ale vybojoval a určite to nebolo za V. Vytiahol naše
tri svine a potom som pomocou jednej expresky doliezol za ním. Ten sokolík bol
už nad moje tamojšie sily. Tešili sme sa. Nad nami bol ľahký terén umožňujúci
rýchly postup. A tak prezuť do skeletov, našiel som si pekný šuter, Jarovi podobný
( ked z neho odbíjal kladivom škaredú časť asi ho tam potom zabudol, isté je
že ho nemá, teda to kladivo).
Strmým rozbitým žľabom sme došli pod posledný prah. Jaro to skúsil natiahnúť
priamo. Nevydalo. Išiel do ľava do komína, urobil asi polovicu a na treťom freinde
sa nechal spustiť dole, s tým že to možno pôjde vpravo od komína alebo bez báglu
ním. Skúsil som v skeletoch variantu vpravo, napriek isteniam v komíne. Postupoval
som tak. že som si jedno istenie založil a potom druhé tak aby som ešte stihol
prvé vybrať. Šlo to. Posledný krok som urobil za K1 ( jedno koleno). Len hore
v rozbitej sutine nie a nie urobiť ani len minimálny štand. Nakoniec som nejako
vzpriečil čok proti friendu a Jaro doliezol komínom aj so svojím báglom. Keď
som si však chcel vytiahnúť svoj, ten sa na mojom dočahováku zasekol a boli
sme v koncoch. Jaro navrhol a aj realizoval prechod na druhú stranu komína a
urobil tam aj štand. Po menšom boji sa mi tú sviňu podarilo vytiahnúť. Potom
som doliezol do malého sedielka a už sme sa cítili hore.
Bola to pravda iba na pol. Z komína sme vyšli a začalo sa nebezpečne zmrákať.
Postupovali sme ďalej hľadajúc miesto na druhý bivak. Jaro vpredu a ja som sa
vliekol za ním. V tých sutinách sa jednoducho nikdy necítim dobre. Až na mňa
kričí, že nech zabojujem, že vidí chatu. Perníková chalúpka, napadlo ma, od
hladu vidí fatamorgánu. Bola to ale realita. Dva roky stará chata pre horských
vodcov žiarila novotou. Cez okno sme videli 15 matracových lôžok, umývadlo,
šporák ( bomby boli vonku). Jediný problém bolo, že bola zamknutá. Z vonkajšej
nádrže, chytajúcej dažďovú vodu zo strechy sme uvoľnením, spojky získali potrebnú
vodu a keďže počasie bolo stále OK, tak nás problém zatvorenej chaty ani netrápil.
Vodu sme mali ( meditovali sme či je priamo pitná, ale radšej sme ju konzumovali
prevarenú, druhý deň ráno sme na tento problém už zabudli a pili ju bezproblémovo),
latrína ( voňajúca) bola otvorená a tak po čaji a cestovinách som zaľahol na
lavičku pri chate a Jaro kúsok vedľa do trávy. Mysleli sme na ostatných našich,
že ako dobre, že sme sa nedohodli o čakaní na Mittellegi. Aspoň oni to zvládnu!
Ani my sme sa v podstate nevzdávali. Verili sme si, že náš ciel je iba otázkou
času, že najhoršie je za nami. Aspoň tak to malo byť podľa fuhrera. Ráno som
opäť budil Jaro o pol siedmej. Počas raňajok sme našli nad chatou množinu červených
bodov. Verili sme že nás dovedú až do cieľa. Okolo deviate sme po nich vyrazili
smerom hore. Ja osobne som ani netušil, že sme ešte tak nízko. Alpské miery!
Predierali sme sa obrovským strmým lokroviskom, občas preliezajúc skalné prahy.
Skala bola vždy opačne vrstvená než sme to potrebovali a často vlhká. Ale šlo
to až kým sme neskončili u poslednej bodky. A kam ďalej? Po menšom blúdení sme
sa vrátili a chytili ten správny smer na hrebeň,
Vrchol Osteggu bol síce už za nami. ale to nám nevadilo. Sedielko. Konečne sme
videli na druhú stranu. Aby sme však neboli až tak radi začalo jemne pršať.
Boli sme vo štvrtej, najhlbšej štrbine hrebeňa ( to sme dedukovali až neskôr
zdola). Hrebeň pokračoval skoro kolmo na ďalšiu vežičku. Nevyzeralo to nijak
trojkovo, teda podľa sprievodcu. Jaro navrhol ústup a ja som súhlasil. Neviem
prečo Jaro navrhol zlaniť na opačnú stranu a ja aj keď sa vo mne niečo priečilo
som súhlasil. Hore sme nechali jednu dlhú slučku. Na druhom mieste skobu s prusíkom.
Keď som zišiel tretiu dĺžku, nevidel som perspektívu ďalšieho zlaňovania týmto
smerom. Ak som si predstavil, že to čo je pod nami a nevidím to vyzerá aspoň
trochu ako to čo je oproti, tak to bolo beznádejné s naším materiálovým vybavením.
Navrhol som návrat na hrebeň a zostup v trase výstupu. Na Jarov dotaz som vyhlásil,
že to späť radšej natiahnem.
A tak som aj postúpil k druhému zlaňáku. Jaro sa potom ponúkol a natiahol to
na hrebeň. Boli asi štyri hodiny a my sme začali počas toho mrholenia zostupovať.
Chceli sme dosiahnúť aspoň chatu. Pri zostupe som vôbec nemal pocit sucha a
bezpečia. Moja Lumi bunda síce držala, ale zatekalo nám za rukávy a šmýkalo
sa. Ešte že Jaro mal pre mňa pochopenie a občas ma nechal ísť v ťažkých miestach
na lane. Občas sme vybudovali aj zostupový štand, aby ten druhý ( väčšinou Jaro),
ale aj prvý ( väčšinou ja) mal aspoň akú takú istotu.
Okolo šiestej zostúpil Jaro jednu dĺžku ako prvý a ja som k nemu zliezal. Našiel
som ho asi 4 – 5 m pod sebou a asi tri metre bokom pri dobrom štande. Zo strmej
sutiny som mal naliezť do schodovitej skoro kolmej stienky ( za sucha tak asi
za dva). Bola mokrá a bolo treba urobiť dosť veľký prvý krok dole a nebolo sa
čoho v tej sutine chytiť. Iba taká oblina. Nezdalo sa mi to ťažké. Urobiť prvý
krok a je to. Ale oblina bola mokrá a moja sviňa ma tiež trochu zatiahla. Mne
pre zmenu vyletelo z úst : Ku… drž! A Jaro aj podržal. Padal som mne obvyklým
kyvadlovým spôsobom priamo na neho. Chcel ma zachytiť voľnou rukou ale iba mi
strhol slučku z krku. Dopadol som trochu bokom na chrbát. Bágel plný karimatky
a spacáku celkom dobre odpéroval. Moja prilba praštila o skalu a seklo ma v
chrbte. Potom som sa už iba gúľal dole svahom až som napol lano. Štand bol OK
a Jaro na mňa hneď či mám nohy celé a či sa mi nič nestalo. Otrasený s bolesťou
v chrbte a v kolene som sa postavil a zahlásil, že všetko je v poriadku : Som
celý. Ani sme netušili, ako skoro mi Jaro vráti požičané.
Z daného miesta sme zlanili, vraj cez posledný skalný prah. Ďalej sme sa predierali
strmou mokrou sutinou. Koleno, ktoré som si rozbil ani neviem presne kedy počas
pádu ( myslím, že o niektorú z políc) sa mi lepilo na gate a bolelo. Chrbát
ustupoval. Always pocity boli v nedohľadne. Hľadali sme poslednú značku a stmievalo
sa veľmi rýchlo. Vytiahol som čelovku ( Jaro ku podivu žiadnu nemal). Chata
bola asi 200 m pod nami. So svetlom si Jaro trúfal dôjsť, ja moc ani nie. Krátko
pred zotmením sme sa nevedeli dohodnúť na smere. Nechal som to na Jara.
Tma nás zastihla na malej plošine. Jaro chcel ísť ďalej a ja bivakovať. Požičal
si čelovku, že pozrie cestu, lebo oproti výstupovej sme sa trochu odklonili.
Stál som po tme na polici a počúval jeho reči o smere cesty a snažil sa aj niečo
vidieť. Zrazu počujem : Ku… čelovka a uvidel naše jediné svetlo skákať dole
grúňom. Tri skoky a dosť. Buď sa rozbila, alebo zmizla za nejakou stienkou.
Výsledok bol ale ten istý – bivak na polici. Ešte bolo trochu svetlo na to aby
Jaro, ktorý snažiac sa zachytiť čelovku, ktorá sa mu zošmykla z prilby ( nemal
tam záchytky na ňu), skoro tiež zahučal dole, pomaly prišiel ku mne. „Hurá“
– konečne poriadny bivak. Pomaly sa pripravujeme na „spánok“. Jarovi sa podarilo
osadit zo päť friendov. Pijeme čaj z termosky maximálne opatrne, aby nám nepadla.
Polovicu nechávame na ráno. Jeme iba sladené ovocie. Tento ráz sme sa dohodli,
sú to marhule. Deň predtým sme sa nedohodli – ananás alebo hrušky. Vystreli
sme iba moju hrubú karimatku. Jaro zaliezol do spacáku a do žďáraku a podarilo
sa mu ľahnúť. Ja som sedel v rôznych polohách prikrytý spacákom a fóliou. Druhú
sme dali na bágle. Bolo to veľmi nepohodlné a stále to šušťalo. Hľadal som neboliace
polohy. Našťastie nepršalo, a tak som si ju nechal iba na chrbte, kde bolo od
skaly dosť vlhko. Meniac polohy sme vyčkali brieždenia a s prvým svetlom sme
sa začali chystať na zostup.
Opäť to šlo len veľmi pomaly ( asi najmä vďaka mne), lebo stále som potreboval
čo najviac istoty. Po hodine sme objavili červené bodky, ktoré nás musia doviesť
ku chate. Už nám nevadilo ani mrholenie, len keby netieklo za tie rukávy. Okolo
desiatej sme prišli k chate a poďho variť. Boli sme navlhnutí a tak nám bola
skoro zima. V latríne bol aj nejaký systém na otvorenie chaty, ale ako sme zistili,
chýbalo nám číslo. Kód, ktorý dávajú vo fuhrercentre. A tak sme sa postupne,
po našich bágloch, presunuli do latríny. Polievka čo sme si navarili ju nádherne
vyhriala a my sme ju tam spokojne zbodli.
Medzi tým sme meditovali o ceste zostupu, podľa popisu. Išiel som po vrstevnici
po vyšliapanom chodníku a našiel laná. Máme to. Zostup je jasný. Jaro išiel
pozrieť aj ďalej našiel aj istiace tyče. Padá, nepadá, ideme. Mal som zo zostupu
ruky samá odrenina. Tak som si nachystal na tie laná moje palčáky a pod ne bezprstové
rukavice. Boli sme dohodnutí, že už sa nezastavíme. Naša vlhkosť a nedostatok
svetla na noc nám neumožňovali ešte jeden bivak. Po lanách sme sa začali istiť
ako na ferate. Laná naťahané cez previsy som ešte nezažil, ale dole to nejako
šlo. Len rukavice išli postupne všetky dole. Dve karabíny na lane, tri slučky
ku mne a dve karabíny na mne.
Po asi sto výškových metroch som spozoroval začínajúci vodopád pod nami a vedľa
neho kramľu. No bude to trochu prskať, ale vidina poslednej prekážky nám dávala
nádej blízkosti kempu ( stihli sme občas aj uvažovať, čo asi robia a kde sú
ostatní naši – neuhádli sme). Realita bola tvrdá a predčila aj naše najodvážnejšie
sny. Kramle boli tak riedko, že sa po nich nedalo kráčať, ale iba spúšťať sa
z jednej na druhú a navyše viedli priamo vodopádom. V najväčšej vode sa mi karabína
zasekla. Skoro som zúril. Mokrejší už byť nemôžem. Musel som sa podvihnúť a
precvaknúť. Zostal som suchý len pod prilbou a na ešte pár miestach. Moje zarosené
hodinky boli skoro utopené. Cez vodu ani ciferník nebolo vidieť. Čas sme skôr
tušili. Našťastie foťák na hrudi bol trochu chránený. Doklady som mal v igelite.
Teraz som už nadával miestami aj nahlas.
Ďalší nepríjemný zlez som radšej zlanil o palicu. Potom ešte pár metrov lana
a ešte jeden zlaňák a boli sme na úrovni sedla Obre. Skúsili sme nájsť variantu
A, ale viedlo to na šikmé mokré platne a tak sme to otočili a vrátili sme sa
na výstupovú trasu. Trávami a sutinami sme sa predierali pre zmenu dole. Mokrá
tráva, blbý krok, zo dva kotúly dole, roztiahnúť ruky a nohy, postaviť sa a
potom som si radšej zobral do rúk svoj štubai a občas ním zaťal do trávy. Jarovi
som sa s tým priznal až neskôr. Čakal nás ešte môj „slučkový“ výšvih resp. zošvih.
Skúšali sme ho nejako obísť, ale nevydalo. Nakoniec sme obetovali ešte jednu
slučku a zlanili. Konečne všetky vážne prekážky za nami! Už iba klesnúť asi
700 m a traverznúť zo dva – tri km.
Na Alpiglen sa cesta nepríjemne vlnila a každé stúpanie bolo riadne bolestné.
Keď sme naň dorazili, práve odchádzala nejaká dodávka – tú tak stopnúť. Stopli
sme čašníčku z baru, ale tá vidiac mokrých humusákov nás nemienila ani kúsok
odviezť. Tak sme ešte niečo vyše hodiny bojovali do kempu.
Privítanie bolo ako v rozprávke ( netuším koľko bolo hodín, ale zdá sa mi niečo
medzi siedmou a ôsmou), aj keď sme asi kamarátov sklamali, že Eiger zostal nedosiahnutý.
Demänovka, horec, kompót a začínal sa nám rozväzovať jazyk. So všetkým nám všetci
pomáhali. Únava vykonala svoje. Šli sme rovno pod sprchy a snažili sa nájsť
miesto na sušenie pre svoje mokré veci. Keď ma videl Janko, ako sa vyzúvam tak
radšej pomohol. Potom vybavil u jedného domáceho akúsi dielňu, kde bolo teplo
a mohli sme si tam vysušiť všetko od spacáku po lano, ktoré sme tam na sušenie
natiahli, pričom nám všetci pomáhali. Večera, zalezenie do stanu, Edison s Kikou
spojili zipsom dva spacáky, aby sme sa pod ne vošli všetci traja. A rečnilo
sa o naších zážitkoch, o ich odysee na ľadovci. Tiež o odchode do Wallisu, kde
je stále pekné počasie, o tom potom, hovorím, porozprávame sa až ráno až budem
schopný normálne uvažovať. Spánok bol hrozný. Nevedel som sa poriadne uložiť.
V každej polohe ma niečo bolelo. Navyše mi každú chvíľu cukalo od únavy nohami.
Vedľa ležiaca Kika si myslela, že mi je zima a tak ma stále zakrývala, aj keď
mne bolo skôr teplo ako zima. Ale rána som sa dožil.

Prvý polčas.
Ráno bolo pekne. Kontroloval som svoje telo. Moje dobité ruky stále všetkých
nútili krútiť hlavou. Treba ti to ty starý ch… dôverne a úprimne sa pýtal Karol.
To som ešte objavil krvou podliaty necht na malíčku ľavej nohy, modré pásy po
bágli na pleciach, chrasty na kolene a radšej som ani nemyslel na to, čo všetko
sa mi z môjho človeka nie práve najpríjemnejšie pripomínalo, že to ešte mám.
Naše materiálne straty predstavovala čelovka, friend, zopár skôb, o niečo viac
slučiek a zo tri prusíky. Aj tak som bol stále presvedčený a aj Karolovi som
to jednoznačne tvrdil. Stálo to za to. Štvrtá štrbina Osteggu. Ráno na moje
prekvapenie už reči o Wallise neboli. Päť sviežich členov, vyzbrojených okrem
iného novým fuhrerom, mapami a radami z infa, si to namierilo pod Eigergletscher
s cieľom dostať sa nejako hore. O ich plánoch som asi aj vďaka únave mal iba
hmlisté predstavy. Ale veril som im. Len som dúfal, že budú mať viac rozumu
ako my, čo sme potrebovali aj kus šťastia. Len tá predpoveď počasia nevyzerala
úplne OK. Ale do tretice ….
S Jarom a Karolom sme strávili celý deň pri stane rozprávaním čerstvých aj starých
zážitkov. Cesta na WC alebo po vodu bola pre moje nohy utrpením a o vliezaní
resp. vyliezaní zo stanu ani nehovorím, ale keď sa už rozhýbali, šlo to, len
sa dostať do pohybu. S Jarom sme plánovali čo ďalej. Chceli sme na druhý deň
vyraziť za našimi. Lenže ja som sa na to ešte necítil a tak sme nasledujúci
deň ( sobota) strávili ráno v kempe a po obede sme sa vydali na prechádzku po
dedine. Kúpili sme najlacnejšiu baterku, lebo naši nám napriek sľubu Jarovi
zabudli nechať aspoň jedno svetlo. Zašli sme k ústiam ľadovcov pod Osteggom
a Wetterhornom, ale všade chceli 6 frankov vstupné a tak sme im dali košom.
Vravím, ak sa naseriem, tak im tam zlaním a hotovo.
Večer sme mali predstavu o vývoji počasia ako aj ďalší nový cieľ – Fiescherhorn.
Krásna hrebeňová ľadovcová túra ku ktorej sa Jaro dopracoval nad mapou v miestnom
infe a konzutácia s jedným vodcom mu ju odobrila. Teda plán bol jasný. V nedeľu
má byť ešte premenlivo, ale potom sa to má vylepšiť. A my využijeme nedeľu na
to, aby sme sa dostali hore. Vyrazíme skoro, aby sme pod Eigergletscherom mali
čas odpočinúť a potom svieži skúsiť tunel a keď to nepôjde, tak ráno skúsime
nejaký ľadovec. Pozeral som aj cestu cez Guggihutte na Monch ako krajné riešenie
na cestu hore. A potom, keď budeme hore – vrcholy traste sa – ideme my.

Časť druhá.
Ako vždy na tomto podujatí : my plánujeme a iný rozhoduje. Počasie. Ráno pršalo
a tak sme sa rozhodovali čo ďalej. Byť mokrí hneď na začiatku nám po minulej
skúsenosti nepripadalo práve vhodné. A tak sme čakali a ja som už ani nedúfal,
že dnes vyrazíme. V prestávke dažďu sme sa trochu pobalili a naobedovali a Jaro
zavelil : ide sa.
Bolo okolo dvoch hodín. Našli sme na Kleine Scheidegg ( 2061 m) skratku. Bol
to strmý úzky chodník lesom obchádzajúci Alpiglen. Na naše sandálky bol dosť
mokrý. Rástli okolo neho čučoriedky a cedule o zákaze všetkého možného až po
zákaz zberu lesných plodov. Dubáky, dva boli ako taniere, sa dali nájsť priamo
na ňom. Ale aj taká muchotrávka červená sa prírode podarila. Okrem pár čučoriedok
nás však zaujímali iné veci. Cestou hore tesne pod Scheideggom som objavil super
krásne bonsai ( okolo 5 – 7 m vysoké) borovice. Len foťák bol v bágli a som
bol lenivý. Však čaká nás ešte zostup po tejto trase.
Časový termín daný ceduľami sme stihli a počasie nám tiež prialo. Padlo iba
pár kvapiek. Medzi prevážajúcimi sa turistami sme si obuli naše skelety a po
asi tri štvrte hodine sme sa rozhodli vyraziť na Eigergletscher ( 2320 m) k
tunelu, aby sme si overili posledný vláčik. Bolo to ešte 50 min šľapania. Došli
sme a ideme popri koľajniciach až k tunelu, z ktorého vychádzal hluk a akási
obava. Pred ním bola ceduľa v asi troch jazykoch, že prechodom cezeň porušujeme
federálny zákon. Snáď nám to tí Švajčiari prepáčia, ale tie ich ceny nie sú
ešte pre nás. Aj touto cestou sa im za to ospravedlňujem, aj keď sa to nikde
nedozvedia. Zahli sme vedľa vpravo, tváriac sa, že obdivujeme ľadovec. Medzi
tým som vybral z báglu našu novú baterku aj s rezervami a sviečkou pre všetky
prípady ( čo nám veľmi doporučoval Karol).
Bol nádherný. Ten ľadovec. Cesta ním hore by však bola dosť dobrodružná. Vtom
vyšla zubačka. Nezaváhali sme a čo najrýchlejšie sme vošli do tunela a kráčali
čo najtichšie pokiaľ nám to svetlo dovolilo. Jednotlivé konrólky sme ešte nevnímali.
Zostali sme stáť a čakali, že tunel zavrú a my potom pôjdeme ďalej. Bolo okolo
siedmej. Drepeli sme tam v tichu a tme vyše pol hodiny a stále nič. Nezatvárali.
Je to dobré, alebo zlé. Nevedeli sme si odpovedať. A tak sme sa rozhodli za
pomoci nášho svetla potichu vpred. Postupne sme pridávali na tempe pokiaľ to
svine na chrbte dovoľovali a pokiaľ som Jarovi stíhal. Svetlá vpredu nás zarazili.
Čo je to? Zastali sme a meditovali čo robiť. Potichu sme postupovali a vykľula
sa z toho reklama na túto zubačku. Pri svetle sme si dali prvú malú pauzu. A
poďho hore grúňom.
Ten svah bol monotónne stúpajúci. Po betónových kockách, zakrývajúcich jarok,
v ktorom boli káble sme šli pomerne ľahko. Len občas nahradili kameň doskou
a tá bola od vody vlhká a poriadne klzká. Došli sme k oknám v severnej stene
Eigru – vysvietená a opustená stanica Eigerwand ( 2802 m). Našli sme otvorený
záchod. Hurá bude voda. Nebola. Mali to na suchý spôsob. Pozreli sme z okien.
Nebolo vidieť skoro nič. Bola fujavica. Pri poslednom okne sme našli lano ťahajúce
sa od neho ponad obrovský previs. Nástup do severnej steny. Nuž už žumarovanie
a ťahanie svíň týmto oknom je asi poriadne arenalínové.
Dosť bolo krásy, treba šlapať “amerika“ je ešte ďaleko. Po asi hodine opäť svetla.
Reklamy nás upozorňovali ako hlboko je pod nami Hamburg a potom aj Londýn. Nakoniec
prišla aj stanica Eismeer ( 3159 m). Skúšali sme sa dostať von, ale mreža sa
nám videla zatvorená. Bolo niečo po desiatej a v teplom záchode, opäť bez vody,
sme sa rozhodli odpočinúť do veľmi skorého rána a zvyšok tunela doraziť ráno.
Podľa kilometrovnikov, ktoré označovali každých sto metrov, sme vydedukovali,
že sme asi v dvoch tretinách cesty, čo sa týka dĺžky a vzhľadom na výšku by
sme už mali stúpať miernejšie. Niečo sme zbodli a vypili pribalili si pár vrecúšok
na suché umývanie a podľa môjho návrhu ľahli obaja na jednu karimatku ( Jarovu,
on ju mal dostupnejšie zabalenú, pre dážď sme urobili bezpečnostné opatrenia
proti vode) a začali driemať. Ešte sme poriadne ani neokúsili z tejto radosti,
keď sme zistili, že radiátory prestali kúriť. Nadávali sme a snažili si to nejako
vysvetliť. Jaro pre istotu išiel skontrolovať aj dámske. Tie kúrili. Tak sme
sa tam presťahovali. Do pol štvrtej sme boli v teple.
Pomalé balenie a vyrážame hore do neznáma. Čo nás hore čaká? Snažili sme sa
pripraviť na všetky možné prípady, čo nás napádali. Od zatvorenej brány po nejakých
úradníkov. Hneď za Eismeerom nás však čakalo prekvapenie. Hore svietila červená,
ktorá sa zmenila zrazu na zelenú ( už sme pomaly začínali všímať množstvo rôznych
kontroliek registrujúcich zrejme pohyb) a pritom brána. Šok. Ako to pôjde ďalej?
Budeme musieť tu čakať až do príchodu vlaku? Bágle nám oťaželi napätím a tak
sme k pomaly išli ku dverám. Po prechode kombinácie červených a zelených svetielok
sa dvere samy s veľkých rachotom otvorili. Zostali sme zarazení, až kým Jaro
nezahlásil. Poďme rýchlo, kým sa nezavrú. Teraz už viem, že sa zavrú až po prechode,
na základe iných čidiel.
Bolo okolo pol šiestej, keď sme podľa kilometrovníkov ukazujúcich už deviatku
tušili koniec tunela. Brána konci bola otvorená, alebo sme si ju otvorili sami,
nevediac o tom. Potichu sme vkĺzli do otvorených chodieb areálu Jungfraujoch..
Nikde nikoho. Zrazu vidíme motorku a potom aj bicykel. Osvietený vestibul plný
brblavých rečí a v ňom kamera nás otočili. A inou cestou sme sa dostali do dlhej
chodby. Tam na lavičke sme zhodili bágle a zistili, že koncová brána je otvorená
a vedie do fujavice – von. Boli sme hore a bez problémov. Aj naša nová baterka
sa osvedčila a spoľahlivo dosvietila až na zem, obom pod nohy. Inak nikde sme
nenašli informáciu o dĺžke tunela ( ani potom), ale vyšlo nám, že je to okolo
7 až 7,5 km pri vyše 1100 m prevýšení. Išli sme na záchod a čuduj sa svete –
bola tam normálna voda a teplo.
Začali sme si za lavičkou a v pohode variť naše obvyklé menu. Čaj a polievky
s cestovinami. Okolo prešiel chlap na bicykli tam a späť a zaželali sme si dobré
ráno. Nejaký domáci strážca pokladu. Potom vošla dnu dvojica, vyzerajúca horolezecky.
Okolo siedmej prišiel prvý vláčik hore a doniesol kopec foťákov. Pod každým
bol malý žltý človiečik. Jungfraujoch ( 3454 m) ožíval svojím každodenným životom
plným japonských turistov v lakovkách, prípadne krátkych gatiach, prípadne inak
nevhodne oblečených v závislosti od druhu foťáku. Ich výstroj jasne prezrádzala
ich vzťah k horám. Pár fotiek na snehu, prípadne sa ho aj dotknúť a to všetko
v bezpečí pri dverách tunelu a poďho míňať franky v reštauráciách a na suveníry.
Pomaly sme sa pripravovali na vyrazenie. Vietor neprestával, ale vyjasnilo sa.
Bolo asi pol desiatej, keď sme s báglami na chrbte vyrážali na ľadovec. Veselo
sme sa pozreli na dve Japonky a skonštatovali. Poďme rýchlo, lebo si nás budú
chcieť odfotiť. Uhádli sme. Najprv sa s nami odfotila jedna a potom druhá. Zabávali
sme sa na tom, kam sa asi tieto fotky dostanú, aké „významné“ miesto v rodinnom
albume dostaneme.
Na Monchsjochhutte ( 3650 m) to malo byť 45 min po vykolíkovanej a ratrakom
upravenej ceste. Chodník vhodný aj pre Japoncov, išiel popod južnú stenu. Podľa
fuhrera bola v nej ľadovcová cesta, ale hrozivý koniec ľadovca, z ktorého padali
seraky ( videli sme iba stopy, končiace pri chodníku), nám zamestnával myseľ.
Ako sa dostať nad pásmo odtrhu. Po krajoch by to asi bolo možné. Všetko však
komplikoval nový sneh, asi 20 – 30 cm. Nebol spojený so starým a tak sme cesty
tohto typu radšej vyradili z našich úvah.
Na východnej hrane Jaro spozoroval pohyb. Zjavne tadiaľ vystupovali rôzne skupinky
hore. Ideme aj my. Na chate sme si dali čaj z vlastných zásob, oriešky a nechajúc
bágle pod schodami ( so súhlasom domácej) sme obvešaní matrošom vyrazili po
stope vedúcej od chaty na hrebeň. Aj keď sa mi chcelo zobrať aj dopoly plnú
termosku, nevedel som kam ju bezpečne dať a tak sme to riskli bez pitia. Do
vrecka som strčil pár tyčiniek aspoň na hlad. Čakala nás 2,5 až 3,5 hod cesta
so skalou za dva s množstvom nového snehu a zostup opačným smerom. Bola označená
ako WS pomocou nemeckých skratiek ( po francúzsky PD), teda niečo čo by nám
nemalo robiť žiadne problémy.
Išli sme po stopách. Ja vpredu a Jaro za mnou a nenaviazaní. Jediný problém
robil nový sneh. Nedržal na podklade a vplyvom slnka trochu mäkol a vytváral
pod mačkami priam vzorové papuče, ktoré sme museli často oklepávať. Problémy
iného razenia vznikali pri stretaní sa so zostupujúcimi, alebo keď sme dohnali
skupinku pred nami. Po miernom teréne v spodnej časti prišlo ono dvojkové lezenie.
Miestami sa naozaj vyskytli zaujímavé miesta, ale v pohode sme ich zdolávali
( aj keď niektoré trochu opatrne, prevexlovať z lezečiek na mačkové lezenie
mi nepripadalo celkom prirodzené).
Nasledoval snehový výšvih a potom rovný najprv skalný ( tu sme našli prvú tyč
na istenie) a neskôr exponovaný snehový hrebienok. Nasledovalo mixové lezenie,
asi najťažšie partie, odistené tyčami. Potom nás čakal už iba exponovaný záverečný
hrebeň s krásnymi prevejmi obrátenými na východ. Papuče sa vytvárali stále jedna
radosť a tak bolo nutné postupovať opatrne. Trojica pred nami to dosť preháňala
a tak nás riadne brzdila. Mali tam jedného super amatéra a tak mu zaručovali
bezpečnosť. Cestou hore sme stále vyzerali Eiger a tešili sa až uvidíme za hrebeň.
Márne. Bol a zostal v oblakoch ( ukázal sa kúsok a snáď na minútu, ani som ho
nestihol z tejto strany odfotiť). Aj Jungfrau sa ukazoval iba sporadicky v oblakoch,
ale my sme mali nad hlavou plech a pod sebou 4102 m ( podľa iných mierok iba
4099). Zbodli sme tých pár tyčiniek a uvedomili si, že pred asi 24 hod sme boli
ešte v kempe. Zdal sa nám to celkom slušný výkon.
Po vrcholových fotkách so slovenskou zástavou sme začali zostupovať. Keďže sneh
bol blbý a podľa mňa dosť nespoľahlivý, tak sme sa na cestu dole na môj popud
naviazali – zhodli sme sa, že skáče sa na opačnú stranu. Zostup prebiehal pomaly.
Boli sme brzdení spomínanou trojicou. Malé zaváhanie som zabrzdil aj sám. Jaro
zúril keď nám behali po lane mačkami a keď sa aj nad nami začali sťahovať mraky.
V dolnej časti sme sa istili o palice. Jaro ma nechal ísť prvého, čo mi celkom
bodlo, cítil som už dosť únavu a aj myseľ sa ešte nezbavila celkom skúseností
zo zemovky na Osteggu.
Ku chate sme schádzali keď plech bol už minulosťou a v silnom vetre slabo snežilo.
Na chate som to už nevydržal a kúpil za 5 frankov liter čaju ( rozmýšľal som
aj o pive, pol litra tiež za 5, na chate nebola voda a Jaro tam chcel niekde
variť vlastné, ale v tak narvanej chate by to asi vnútri nebolo moc možné aj
z bezpečnostných dôvodov a tak som ho od toho odhovoril), okrem toho dve pohľadnice
a odznačik chaty.
Čaj nám ozaj bodol. V takej výške človek poriadne vyprahne. Posilnený čajom
plánujúc zajtrajšok a dnešnú noc sme si to namierili späť na Jungfraujoch. Boli
sme spokojní s dosiahnutým vrcholom. Pri našej lavičke v tuneli sme sa pustili
opäť do nášho obvyklého varenia. Čaj a cestovinové polievky. Počkáme, až všetci
zalezú a potom aj my, plánovali sme prespať v teplom záchode. Aj sme sa tam
okolo deviatej nasáčkovali. Aj keď sme po včerajšej skúsenosti čakali, že sa
tam bude svietiť, bola tam tma. To nám však nevadilo, ani ukecané automaty o
poschodie vyžšie, brblajúce celú noc ženskými hlasmi. Jaro si normálne roztiahol
karimatku a spacák. Ja som bol lenivý, sklopil som dekel na mise a sadol naň.
Potom som striedal polohy driemania a hovoril Jarovi koľko je hodín. Chvíľami
som mal hlavu opretú na skrinke s papierom. Aby to netlačilo, tak som ju mal
položenú na jednom skoro minutom kotúči. Keď ma to už tak nebavilo, teda presnejšie
keď ma už v tejto polohe všetko bolelo, tak som sa otočil o 90 stupňov a chrbtom
oprel o jednu a kolenami ( udreté som opäť podložil tým istý papierom) o druhú.
A tak až do rána.
Nuž veľa som toho nenaspal ( občas je človek tak unavený, že ani zaspať nemôže),
snažil som sa nevnímať čo ma všetko bolí, ale dúfal som, že zajtra budem ako
tak OK a budem vládať ísť s Jarom na jeho sen – Fiescherhorn ( 4048 m). Ja som
si z môjho sna MMM odfajkol jedno M. Ešte stále ho nemám nahradené. Našťastie
v noci nás nik neotravoval. Napriek tomu Jaro už okolo tretej zbalil spacák
a prečkal zvyšok noci len tak. Ráno sme sa opäť vysúkali na našu lavičku variť.
Pre zmenu prešla okolo na bicykli ( nie na metle) jedna baba.
Po raňajkách sme sa vybrali na obhliadku zvyšku sveta na Jungfraujochu. Orientovať
sa pomocou šípok bolo ľahké. Bolo ešte pred deviatou a všetko bolo pozatvárané.
V infe som zhliadol babu z bicykla. Urobili sme pár záberov z vrcholovej plošiny
a na niekoľko pokusov sa mi podarilo dať nový film. Dole v údolí som ešte odfotil
nízke mraky nad kempom. Tu hore bolo super. Mokré rukavice zo včera sme skúšali
vysušiť pomocou fukerov na ruky na záchode. Trochu im to pomohlo. Vidina krásneho
dňa nás nasmerovala opäť plne naložených na Mochsjochhutte. Cestou na chatu
som Jarovi nestíhal. Došiel som za ním asi desať minút. Prebalili sme sa do
jedného Jarového báglu ( aj ho dobrovoľne bral na chrbát), naviazali sa a vyrazili
okolo desiatej za Jarovým snom.
Už na chate som mu vravel o možnej jeho redukcii. Únava, nový sneh, skúsenosť
z Osteggu a vzdialenosť ma varovali pred veľkým cieľom, čo Jaro nie celkom chápal.
Walcherhorn (3692 m) sa mu zdal málo. V normálnej situácii asi aj mne. Tak sme
išli, že pokiaľ to vydá. Krásna snehová pláň, celá iba pre nás, „ani len trhliny
nebolo vidieť“. Všetko zahladilo asi 30 cm čerstvého snehu zo včera a pred včera.
Jaro prešľapával a pomocou svojho dočahováku hľadal trhliny. Pomaly sme postupovali
podľa pamäti. V hlave sme mali nákres cesty z chaty. Bolo treba klesnúť asi
300 m a oblúkom sa dostať pod južný svah. Po ňom potom rovno hore. A ak by to
vydalo potom po hrebeni až na Gross Fiescherhorn. Cestu sme si pod kopcom trochu
skrátili cez strmý asi 45 stupňový sneh. Ťahal som to prvý a Jaro za mnou. Aj
ďalej som išiel vpredu. Keď sa Jaro pár razy za mnou jednou nohou prepadol do
trhliny tak mu došla trpezlivosť a odohnal ma bokom od môjho smeru. Aspoň pol
dĺžky som išiel tesne po hrane 30 – 40 cm širokej trhliny ( zisťovali sme to
cestou dole) nevediac o nej. Potom prešiel dopredu zase radšej Jaro.
Rozhodovali sme sa či ísť na vrchol Walcherhornu, alebo ísť rovno na hrebeň
a pokračovať smerom na Fiescherhorn. Mne trhliny hovorili ísť cez vrchol. Presvedčil
som aj Jara. Starostlivo sondujúc dočahovákom postupoval vpred. Pred miestom
kde podľa náznakov z prava i ľava mala byť rozhodujúca trhlina zastal. Nešlo
mu to. Bola tam dosť široká. Skúsil som to asi päť metrov vedľa a prešiel.
Vrchol bol náš. Nebol to veľký výkon, ale keďže ležal v strede, bol to snáď
najlepší vyhliadkový kopec. Pohľady okolo boli ako v rozprávke – nezabudnuteľné.
Aj Matterhorn sme identifikovali. Po fotení a osviežení sme sa dohodli. Na Fiescherhorn
dnes asi nemáme ( ja určite, Jaro by to možno s niekým iným zvládol).
Opatrne sme zostupovali. Slnko stále „pálilo“ a tak sme pre istotu testovali
aj to, čo nás cestou hore udržalo. Jeden nikdy nevie. Keď sme zostúpili pod
strmý výšvih, navrhol som odložiť mačky, lebo sa opäť vytvárali papuče a terén
bol už mierny. Jaro si položil rukavice iba tak na sneh a tak nečudo, že jedna
dostala nožičky a keďže bola blbá, tak si to namierila rovno do trhliny. Jarov
komentár si každý už ľahko domyslí. Neboli to jeho rukavice. Zatĺkol som celý
svoj dočahovák do snehu a pomaly spúšťal Jara k trhline. Chcel si ju nájsť.
Radšej som mu to nevyhováral, ale dával som mu nádej asi tak ako na prvú cenu
v športke. Na okraji trhliny to aj on zbalil. Nasraný došiel hore a trochu zúriac
si urobil ešte jednu dieru do svojích garačových gatí ( na diery v gatiach vyhral
nado mnou tuším 4 : 2). Naše stopy už vietor skoro totálne zahladil. Prešľapávali
sme nanovo. Najpv som zobral bágel a potom som prešiel dopredu. Išli sme nekonečne
pomaly. Chata vyzerala tak blízko ( ako všetko v Alpách) a tak dlho sme k nej
stúpali (ako všade v Alpách).
Potom sme uvideli dva vrtuľníky ako lietajú okolo západnej hrany Eigru. Spomenuli
sme si na našich a Jaro vypočítal, že dnes by volal Karol pomoc, keby sa niečo
nebodaj …. Začali sme uvažovať o návrate dole. Predtým sme ešte skúšali vymyslieť
niečo na zajtra okolo Jungfrau, najsmelšie odhady hovorili, že ak by to bolo
prešľapané, tak aj na vrchol. Rozhodovanie bolo ťažké a dlhé ako cesta hore.
Ku koncu som dokázal ísť iba po pol dĺžky lana, potom som asi minútu odpočíval
a znovu. Vrtuľníky preleteli znovu a my sme sa rozhodli pre zostup tunelom ešte
večer. Na chate sme dopili tekutiny a posedeli v spoločnosti miestnej armády,
ktorá tam bývala od včera. Jaro od čašníčky zistil, že to pomáhali štyrom Nemcom,
ktorí mali problémy s novým snehom. Rozmýšľali sme ako čo najlepšie zvládnuť
zostup. Aj keď sme nemali rovnaké názory vždy sme sa dohodli. Pozreli sme si
ako vyzerá večera na chate a vyrazili smerom na Jungfraujoch. Ja som chcel ísť
rovno bez zastávky dole v tuneli. Náš tunel ale pri brblajúcich automatoch prehradila
asi 120 cm závora. Dala sa prekročiť a tak sme si nabrali vody zo záchoda. Stále
sme zvažovali čo je najlepšie a najbezproblémovejšie. Bolo asi deväť, keď sme
sa rozhodli ísť do tunela.
Zelené a červené svetielka svietili a brána bola zatvorená. Pri automatoch,
inak vyrábajúcich za päť pohľadnice s Tvojím portrétom, bol aj bicykel. Vrátili
sme sa k nemu, že sa skúsime oficiálne dostať dole (hore nebola viacjazyčná
ceduľa). Bicykel tam už nebol. Váhali sme a čakali až do desiatej. Bolo treba
konať. Dohodli sme sa, že ideme. Tušili sme, že sa nám brána otvorí, keď prejdeme
za čidlá, len čo na to miestny bicyklisti. Otvorila sa, sice s menším rachotom
ako tá pri Eismeeri, ale rámus to bol. Šli sme čo najrýchlejšie dnu. Svetlo
niesol teraz Jaro. Aj sme si predtým povedali, že treba dať pozor na dosky a
aj tak som jednu hneď našiel. „Sadol“ som na riť a stihol to ešte stlmiť ľavačkou.
Palec na nej poriadne zabolel a aj trochu opuchol. Čo sa stalo s riťou, to som
potom veselo ukazoval kdekomu. Šlapali sme vpred a o jedenástej sme už boli
pri Eismeeri. Jaro ma ukecal a tak sa varilo. Trochu aj pieklo. Prvý raz nám
cestoviny prihoreli, ale poriadne. Ešus som vyčistil až doma.
O dvanástej sme začali opäť zostupovať. Svetlo som niesol už ja. Skúsili sme
ísť druhou stranou koľajníc, teda po štrku. Bolo to len o niečo lepšie ako po
tých kockách. Podošvy v skeletoch nás oboch strašne pálili. A tak sme robili
malé pauzy. Čím sme bolo nižšie tým akútnejšie sa vynárala myšlienka o bráne
na konci tunela. Ešte nádherný pohľad cez okno v severnej stene a ide sa. Kilometrovníky
sa rýchlo menili a ja som už stále videl koniec tunela. Po pár žmurknutiach
som ale vždy zistil, že to je únava a optický klam vyvolávaný svetlom našej
spoľahlivej baterky. Bolo pol druhej, keď to už nebol klam, ale realita. Brána
do sveta bola otvorená. Rozmýšľali sme či je to tak stále, alebo vediac o nás,
nám ju tak nechali. Jaro navrhol pokračovať až do kempu. On sa prispôsobil predtým
mne a tak som povedal, že skúsim zabojovať.
Dali sme si čaju a niečo pod zub a išli hľadať cestu na Kleine Scheidegg. Kravami
pasený svah nás ale zblbol a vždy sme skončili pri nejakom plote. Jediné riešenie
bolo vrátiť sa späť a ísť popri trati. Hurá tri hodiny ráno a my sme sa prezúvali
do sandálok na záverečný finiš po asfalte. Obloha bola jasná a svetlá Jungfraujoch
i Eigerwandu vytvárali nádherný nočný obraz. Len vysvietený Grindelwald bol
„proklate“ nízko. Šľapali sme ako roboti. Zaspával so počas chôdze. Asfalt sa
rýchlo zmenil na kamenistú cestu. Snažil som sa nezakopnúť. Skelety som si niesol
v ruke. Jarovi robili problémy na bágli. Mal ho skoro dlhší ako vyšší. Na jednej
križovatke sme nevedeli ako pokračovať. Smerom k Eigru do kopca sa nám nechcelo
a tak sme si to namierili dole.
Predposledné kufrovanie. Dostali sme sa na cyklistickú trasu ( overené potom)
a tak sme traverzovali donekonečna a stále nad nami svietilo svetlo Eigerwandu.
Jaro bol už skoro zúfalý, že sme si tak zle zvolili, ale ako sa opäť neskôr
ukázalo, zakufrovali sme už skôr a tak sme Alpiglen obišli v úctivej vzdialenosti.
Cyklotrasa skončila pri reštaurácii kúsok pod Alpiglenu a my sme sa rozhodli
pre ešte jednu „skratku“. Keďže išla stále do kopca, vrátili sme sa na známu
trasu.
Bolo šesť hodín ráno a svitalo keď sme začali robiť rámus pri stane budiť našich.
Všetci sme boli nekonečne radi, že sa vidíme. Nekonečná únava preráža radosť
z úspešného návratu. Ani neviem čo robiť skôr. Opäť sú tu ochotní Kika s Jankom
i ostatní. Horec, demänovka, guave a do toho naše nesúvislé prvé informácie.
Nechápu, čo sme tam v takom humuse hore robili a sami sa chystajú na posledný
svoj pokus na Monch cez Guggihutte. Vysvetlenie je jednoduché. Oblaky boli medzi
nami. Sme príliš unavení na podrobnú komunikáciu. Ležiac v stane dávam Kike
nejaké rady, lebo napriek dvom predriemaným nociam a jednej neprespanej je mi
spánok zatiaľ vzdialený. Odišli a ja zaspávam vedľa už tvrdého Jara a už mi
jedno čo ma bolí.

Záver.
Zobudili sme sa s Jarom na obed. Bola streda. Moje ruky, kde mi koža popraskala
na skoro všetkých ( na každej mi zostal jeden zdravý) končekoch prstov nedokázali
otvoriť ani poslednú plechovicu piva čo sme mali. Sám som si smrdel od potu,
ale rozhodol som sa vydržať a najprv sa vyspať a nechať troch zaceliť prsty.
Bol som strašne nemožný, ale aj tak som sa zo zaťatými zubami snažil porobiť
to najnutnejšie, čo bolo treba. Zas raz ma bolel celý človek.
Navarili sme a pojedli, prehodili pár slov s Karolom a zaľahli opäť do stanu.
Vliezť do stanu bolo utrpením samým o sebe. Bolel ma chrbát a ledva som sa zohýňal
a keďže som mal udretú ľavú dlaň a rozbité pravé koleno ani po štyroch sa mi
moc nedalo. Bolo to proste vzrúšo. Na večeru sme si to zopakovali. Ráno raňajky
a pre zmeny som zaľahol už iba ja. Okolo obeda sa vrátili Janka s Marekom. Janka
bola unavená už na Kleine Scheideggu a tak prespali pod nim a vrátili sa.
O ďalej postupujúcej trojici sme sa iba dohadovali čo asi robia. Počasie nebolo
práve ideálne. Veď ráno bol humus a aj poprchávalo. Ich plány mali varianty.
Po večeri som opäť bez problémov zaspal. V piatok ráno som sa cítil už ako tak
dospaný, ale stále dosť unavený. Janka s Marekom ma volali na „prechádzku“ na
Kleine Scheidegg s cieľom ísť oproti vrcholovej trojici. Strašne sa mi nechcelo,
ale lákali ma stromy, ktoré som nestihol odfotiť. Po dlhom váhaní som sa rozhodol,
že pôjdem v sandálkach po asfalte a pomaly. Jaro sa tiež pridal. Cestou hore
som skutočne odfotil zopár stromov aj keď nie práve ten, čo som sa chystal,
lebo sme išli inou cestou a mne sa nechcelo zachádzať si. Naše pohľady smerovali
hore na Monch.
Už neviem kto prvý zbadal bodky v snehovom svahu pod ľadovcovým výšvihom. Smerovali
dole a boli tri. Boli sme šťastní, že ich vidíme a teoretizovali sme o tom,
či sa vracajú z vrcholu, ktorý sme im všetci priali, alebo to otočili niekde
uprostred. Stopy za výšvihom sme totiž nevideli ani z ďalekohľadom. Celé štyri
hodiny sme strávili ich pozorovaním a komentovaním ich podľa nás veľmi pomalého
zostupu. Keď sa dostali do skál tak sa nám na skoro hodinu celkom stratili.
Objavil ich Jaro, kúsok od chaty. Vydýchli sme si a pre zmenu sme teoretizovali,
či sa pokúsia zostúpiť ešte dnes. My sme si to spokojne namierili dole.
Pri večeri sme sa dohadovali o zajtrajšom odchode a ako sa to dá stihnúť. U
Karola by som niečo vyhral, lebo som uhádol čas ich návratu. Janko pribehol
okolo pol dvanástej skôr, aby sme náhodou nevolali vrtuľník a Kika s Edisonom
asi o pol hodinu za ním. Chvíľu na to sa vrátili aj Marek s Jankou a chlebom
z dediny.
Začal sa posledný obed. Klobásy, cestoviny, a jahody s broskyňami s miestnou
šľahačkou, ktorú mi Marek tiež kúpil. Medzi tým sme si dali ešte s Kikou poldecovú
butilku tequily, tak ako sa patrí so soľou a citrónom. A potom pokračovalo balenie.
Ja som to stihol už pred ich príchodom a tak som v rámci možností svojích prstov
im pomáhal. Jara s Edisonom sme poslali vyjednať účet. Dopadlo to nad očakávanie
– 63 frankov bola cena ktorá nás milo prekvapila. Karolovi to prešlo zadarmo.
A tak sme o pol štvrtej vyrazili na posledný nákup do Grindelwaldu. Ja som ešte
investoval do šatky. Aby som sa trochu odlíšil, kúpil som si čiernu. Ešte nejakú
čokoládu, aby som sa až tak nelíšil a fľašu vína. Po nákupoch sme dali drobné
dohromady a šli na jedno točené. Pol litra za päť. Vyšlo nám to. Účet tridsať
jedna dvadsať ( po našom krát 28) za päť pív, kávu a tonik sne zvládli k spokojnosti
našej aj čašníčky, ktorá bola zvedavá na krajinu nášho pôvodu a na Švajčiarku
celkom pekná ( alebo som tam bol už pridlho?). Dostala asi o pol franku viac,
ale ani si to neprepočítala, ale keď sme ju ubezpečili, že je tam dosť, tak
si to zhrnula do peňaženky. Toľko drobných už asi dávno nemala.
Ku Karolovi sme prišli skoro o hodinu neskôr. Posledné foto na parkovisku s
Expertom. Karol natankoval tak, aby došiel do Nemecka a vyrazili sme do noci.
Pozkladať svojho uboleného človeka do auta bolo veľmi ťažké. Stále som musel
meniť polohy, lebo v každej ma niečo iné začalo bolieť. Snívali sme o fľaške
na cestu, ale na švajčiarskych pumpách sa alkohol nevedie. V Rakúsku bol zas
príliš drahý, a tak sme sa na ničom nedohodli. O pol noci sme sa vrhli na posledné
konzervy a jeden švajčiarsky chlieb.
Po asi troch hodinách jazdy, keď sa mi stále nedalo zaspať som podporil teóriu
bivaku na parkovisku. Pospali sme od štvrtej do siedmej a urobilo mi to dobre.
Potom sme bez problémov prekonali aj poslednú hranicu a boli sme doma. Ešte
nebolo ani poludnie a my sme na Mlynoch vyberali peniaze z bankomatu pre Karola.
Vzhľadom na môj limit mi musel Marek aj Edison požičať po tisícke. Potom pivo
a dva lángoše s cesnakom a syrom. Stará odmietla prísť po mňa a tak som ostal
opäť na krku Marekovi. Lenže skôr prišli po Janka a mali väčšie a voľné auto
a ponúkli mi tiež odvoz. Bral som. Bola jedna hodina a bol som doma. Začal som
sa postupne vybaľovať a prebúdzať do reality.

Poučenie.
Bol veľmi zvláštny výlet. Tu som sa rozkecal, ale čo napísať do Jamesáka ešte
neviem. Ale mal by som dodržať slovo. Neurobil som skoro nič z toho čo som chcel
a plánoval, ale som spokojný s tým čo som dosiahol. Stálo to za to ten ubolený
človek, straty ( okrem iného už spomínaného aj asi päť kg na živej váhe) i peniaze
( so všetkým som sa vtesnal do asi desať tácov). Jediné čo vo mne stále ešte
vŕta je Kika a to, že som mal vlastne loziť s ňou. Možno by si mal každý účastník
napísať podobnú spoveď, aby sme nabudúce odchádzali z Ápl so splnenými cieľmi.
Každý získal skúsenosti, ktoré sú na nezaplatenie a tie by nemal zabudnúť.