Alpská odysea.

Osoby a obsadenie : Marek a Janka, Rado a Hanka, Edi a Evka, Kika a ja,
Karol a expert s prívesom a niekoľko veľa štatistov na hraniciach, na
kopcoch, vo vrtuľníku a nemocnici a samo aj v obchodoch a pizzeriách,
Ako hosť Evička so stanom (ten mal rolu trvalú) a Kubo. Každý hral sám
seba podľa najlepšieho svojho vedomia a svedomia. Alebo nie?

Prológ – ako zvyčajne už na začiatok.
Základná zostava snívala a plánovala a dohadovala sa medzi sebou už od
jari. Monte Rosa a Wallis boli jasný. Nakoniec aj miesto základných táborov.
„Lacné“ Taliansko s „možnosťami“ spať mimo kempov
vyhralo nad drahým Švajčiarskom, Aj ciele sa postupne vykryštalizovali
– Dufourspitze, Matterhorn a opäť pre zmenu hrebeňovka – cez Lyskamm po
Breithorn. Všetko bolo okrem auta. Skúšali sme rôzne možnosti a prepočítavali
s rovnakým výsledkom – pre nás drahé. Až sa nám s Jankou podarilo presvedčiť
Kiku aby zavolala Karolovi. Dodnes neviem, prečo sme po dobrých skúsenostiach
s ním minulý rok nezačali práve u neho. Bola z toho ponuka, akú sme nemohli
odmietnuť.
Nakoniec sa doladila aj celková zostava a dve hybné sily organizácie výpravy
Kika s Jankou si mohli v pokoji oddýchnuť a naplno sa venovať svojmu behaniu
po schodoch za kondíciou. Oproti tomu ja som sa snažil aspoň kondíciu
nestratiť. Po Devíne som toho natrénoval minimum. Depky, výron, sračka,
vyvalený palec, koleno a kokrovia mi dávali možnosti iba snívať. Reálne
cez deň som tajne veril, že budem aspoň stíhať Kike (veril so si, a že
veľké hory mi vždy dodávali síl a pomáhali prekonávať zlé nálady a seba
sa).
O prvé vzrúšo medzi nami sa postaral Edi. Jeho asi dobre mienený, ale
nediplomaticky (po slovensky blbo) napísaný mail o množstve batožiny pre
každého, rozprúdil až priveľmi emociálne odpovede a tak som sa do toho
zamiešal aj ja s pokusom zmierniť tón – veď ísť už z domu rozvadení, to
by nebolo asi to pravé orechové. Môj nasledujúci mail o potrebe vhodného
počtu ponožiek už bol asi braný normálne. Všetci vieme o čom je reč.
Druhé vzrúšo som si pripravil „sám“ v robote. Ešte, že ma Janka
presvedčila, že pred dovolenkou si treba zobrať ešte jeden deň pre prípad
nepredvídateľných udalostí v robote. Keďže už patrí medzi dinosaurov –
mala pravdu. Nech som vo štvrtok robil čo som vládal, polovica roboty
mi padala na chybe s ktorou si nevedel rady nik. A tak som bol strašne
vďačný Soni – šéfke, keď mi povedala, že to za mňa v piatok dokonči. Aj
tak som mal z toho náladu pod jazvečíka a snáď prvý raz som sa chystal
na veľkú výpravu bez radosti.. Nie som na to zvyknutý nestíhať a aby niekto
musel za mňa robiť. Predbehnem, ale ako som sa po návrate dozvedel, chyba
bola dá sa povedať mimo mňa = kolega zo Stuttgartu bol na dovolenke a
nik ho nezastupoval, ale aj tak malý červík vo mne zostal doteraz.
Potom už iba rozlúčková schôdza
vo štvrtok a posledné nákupy v piatok do obeda a balenie. S Kikou sme
boli dohodnutí o spoločných veciach pre našu lezeckú dvojku. V prospech
miesta pre všetkých som sa zriekol piva, veď v Taliansku je vraj lacné
a dobre víno. Aj stravu som rozrátaval len na dni, ktoré som predpokladal,
že budeme dole. Veď v Taliansku sú vraj aj „iné“ potraviny lacné.
Na „hore“ som bral len tyčinky, oriešky a sušené ovocie a samo
vietnamské polievky, čo sa nám osvedčili s Jarom pred rokom. Aj na šatách
som sa pokúšal šetriť (okrem ponožiek), ale aj tak som si od svojho mladého
požičal bundu – 300 polartech, Napriek tejto bunde sa mi zdá, že som o
svoju povesť ľahkoodenca neprišiel. Toho roku som to balenie stihol, dokonca
sa mi zdalo, že som ani „Ediho normu“ neprekročil, a v pokoji
čakal na Mareka koštujúc čerstvo namiešaného horca, čo sa už nevošiel
do miniflašiek určených na výpravu.

Predohra.
Je piatok 27.7.2001 o 18:00
a my sme kupodivu všetci v Mlynskej doline. To sa nám tak skoro asi nepodarí.
Prišla sa s nami a so svojim stanom rozlúčiť aj Evička s Kubom. Ukázal
sa aj Jaro, so svojim omrznutým palcom ako poslednou výstrahou. Pomerne
poľahky sme nabalili príves a experta a poďho na rozlúčkové pivo, resp
kofolu s lángošom. Ja som si vybral mexický a nádherne blbo sa jedol.
Mal som plnú bradu toho leča, ale nejako ma to netrápilo. Papierová vreckovka
dokáže divy. Potom o siedmej sme urobili úvodné foto, Evička nám dala
každému pusu a požehnanie a Alpy traste sa. Ideme.
Po Ediho erotických rečiach
o radosti pri sedení na rýchlostnej páke sme sa dohodli na striedaní miest.
Keďže Kika mala navigovať, sedeli sme vpredu a hneď bol tu problém, ktorá
dvojka sa roztrhne. Poriešilo sa to striedaním. Treba mi však podotknúť, že napriek tej páke, sa vpredu sedelo asi najlepšie. Dali sa aspoň trochu
vystrieť nohy na palubnú dosku.
Po dohode s Karolom sme zmenili
síce trochu trasu, ale vraj ušetríme na poplatkoch. Prvá hranica a hneď
do „šengenu“ prešla bez problémov. Kuvici o razii na naše potraviny
zas raz nemali pravdu, ale nedali sa, Ešte nás čakali Švajčiari a Taliani.
Doberajuc si Ediho šalené a slintavo-krivavé klobásy sme sa ocitli vo
Viedni. Kika ako správny navigátor odpútala Karolovu pozornosť a už sme
kufrovali po tomto veľkomeste a obzerali si jeho pamiatky cez okna experta.
Stálo nás to možno hodinu, ale dobrá nálada podporená Marekovým extra
horcom nám zostala.
Rakúsko, Nemecko a opäť Rakúsko.
Bivak na parkovisku a ráno okolo 7:00 hurá do Švajcu. Karol nás navnadil
na známe kopce v okolí cesty a tak sme si typovali podľa mapy. Predpokladám, že naša úspešnosť sa blížila iným hazardným tipovacím hrám. Zastavili
sme v svetoznámom St. Moritzi. Bol to prvý pokus kúpiť Evke trekové topánky.
Nevyšiel, ale videli sme ako sa korčuľuje na umelom lade v lete. Pre
turistov všetko. Bolo tam pekne, ale je to priveľké stredisko, ktorému
chýba tá pravá atmosféra ako ju možno vidieť v Zermatte alebo v Chamonix.
V obrovskej horúčave vyrážame smer Miláno. Cieľom sú nielen topánky, ale
aj doplnenie zásob potravín. Nie každý si bral všetko z domu ako ja. Posledná
hranica mala byť tá najhoršia, ale ubehla v pohode a bez strát. Prešli
aj Ediho klobásy, na ktoré sme sa tešili, že ich na hranici zbodneme.
Okolo tretej sme boli v meste Opery a Futbalu, alebo naopak. Navrhovanú
prehliadku mesta sme neodhlasovali. Zato sme nakúpili carrefore (môj nákup
krabica vína a škatuľa soli) a pre zmenu trochu zakufrovali. Vďaka tomu
sme videli aspoň z auta futbalový chrám Milana. Po dohadoch komu patrí
či AC alebo Interu, správne Marek poznamenal, že na ňom hrávajú oba veľkokluby.
Aj výpadovku na diaľnicu sme
našli a aj poriadnu zápchu. Vtedy si niekto všimol veľký športový obchod.
Hurá na topánky. Podarilo sa nám aj odbočiť, Zaparkovať už nie a tak
Karol musel byť pri aute a podľa potreby ním posunovať. Ale stálo to za
to. Dobré topánky a dobrá cena skompletizovali naše vybavenie. A cena
woodpeckrov nám nadlho nedala spať. Kým sme čakali až Edi s Evkou zaplatia, prešla Kiku trpezlivosť a išla po nich. Klasika, minuli sa, a potom
sme už Kiku radšej nešli hľadať a trpezlivo sme čakali. Dočkali sme sa,
a o pol siedmej sme už spokojní a bez ďalších postranných úmyslov mierili
smer Torino a Aosta.
Noc sa blížila rýchlejšie ako
náš cieľ – záverečné parkovisko v Gressoney údolí. V Gresssoney la Trinite
sme tiež hľadali bivak a infocentrum, ale s 50% úspešnosťou, a tak sme
išli ďalej. Cesta končila obrovským parkoviskom po oboch stranách potoka
a my sme si po preskúmaní aj vzdialenejších miest vybrali jeho pravý breh.
Múrik stupňovitého parkoviska a nejaké konštrukcie, o ktorých sme si mysleli, že sa používajú v zime, a expert s prívesom nám vytvoril celkom intímne
prostredie. Potom už nasledovalo neodmysliteľné horolezecké žranie a degustácia
toho „pravého orechového talianskeho najlacnejšieho krabicového“
vína. Veď medzi desiatou a polnocou najlepšie chutí. Nuž ale tak, ako
hladný horolezec zje skoro všetko, tak smädný horolezec vypije všetko.
O kvalite najlacnejších talianskych vín hovoriť nebudem, aby som nerobil
skrytú nereklamu. Popri tom sme naplánovali zajtrajšok – teda skoro už
dnešok.

Prvé dejstvo.
Nedeľu ráno začalo parkovisko
ožívať na nás trochu skoro. Na ľavom brehu sa dokonca zaštandovala karosa
z Moravy. Po ceste by sme radi pospali dlhšie, ale medzi toľkými ľuďmi
sme nechceli veľmi provokovať.
O ôsmej otvorili aj lanovkové
WC. Síce iba dámsku časť, ale slúžila obom pohlaviam. Hanku vediacu po
taliansky sme poslali s Karolom dole do Triniti do infa zistiť počasie
a my ostatní sme sa pomaly rozbaľovali po širokom okolí, aby sme si nabalili
len tie správne veci na Dufourspitze a ďalej na hrebeň.
Keď sa Hanka vrátila s dobrou
správou o počasí doladili sa aj plány jednotlivých dvojíc. Všetci ideme
kolektívne na Dufoura. Marek, Janka, Rado a Hanka tým končia. My ostatní
sa pokúsime pokračovať hrebeňovkou až do… Podľa snov až do Cervinie
a podľa mojich skromných predstáv a majúc minuloročné skúsenosti a tohoročnú
kondičku až do…kiaľ to pôjde. Tiež
sme sa rozhodli investovať 22 tácov do lanovky, aby sme si ušetrili sily.
Veď z 1800m sme chceli ísť až do 3647m na Rif. Gnifetti, a tak tých tisíc
metrov výškových, čo získame lanovkou sme považovali za dobrý základ.
Čo sa týka mojej aklimatizácie,
tak som si veril, že v tom nebude problém. Bol som zo všetkých najčastejšie
tak vysoko a priznám sa nepredpokladal som, že by niekto iný mohol mať
vážnejšie problémy. Pri svojom stave som si strážil viac seba. Naším super
tempom sme stihli o 11:45 jednu z posledných lanoviek pred ich obednou
pauzou. S vysokou sviňou na chrbte som sa ako prvý pokúsil nastúpiť do
štvormiestnej kabínky stavanej tak pre trolov. Dodnes sa vadíme či mala
v strede tyč alebo nie. Za rehotu mojich kamarátov som musel ísť do pomaly
sa pohybujúceho otvoru skoro po kolenách,Padol som na sedadlo, ale to
sa už na mňa valila Kika a za ňou aj Edi s Evkou, každý so svojou sviňou
z ktorých trčali palice, čakany, mačky a iné veselé veci. Našťastie išla
kabínka dosť dlho na to, aby sme sa v nej nejako rozplietli a pripravili
na výstup. To zas bude show. S „podlomenými“ nohami a smiechom
sme to zvládli a čakali na ostatných tešiac sa ako sa na ich vystupovaní
nasmejeme. Až taká zábava to zas nebola, išli po dvoch, a aj druhá kabínka
stavaná aj pre basketbalistov smiešna už nebola.
Po obvyklej reorganizácii báglov, preventívnom zafixovaní oboch mojich kolien a cigarete našich fajčiarov
sme o jednej vyrazili z výšky asi 2864 m nad morom. Po stanicu bočnej
lanovky Indren v 3268 bolo všetko v pohode v čase okolo 90 min. Tam sa
prechádzalo na ľadovec a tak prišli k slovu prestávka, tyčinky, čaj, mačky
a palice. Davy idúce na a z chát nás presvedčili o bezpečnosti a šlo sa
bez naviazania. Dlhé mierne stúpanie v poobednej horúčave si vzalo svoje.
Pri skalnom výšvihu, tak za 1+, sme pustili pred seba veľkú skupinu a
pozerali, ako zhadzujú lokre pred nás.
Tu na mňa spadla, ani neviem
kto ju zhodil, asi všetká únava predošlých dní a hore som sa vliekol za
Marekom, ktorého podporoval vrátivší sa Rado. Výšvih končil fixami a
schodmi a to už som viac odpočíval ako išiel. Hore sme si dali pauzu.
Čakalo nás asi 150 m výškových v snehu na Gnifetti. Aj času bolo dosť
a do večere by som sa tam určite dostal, ale keď mi najmladší ponúkol
odniesť bágel, neodolal som jeho ponuke, ani ma nemusel ukecávať, veď
aj Marekovi pomáhala Hanka. Veď sa to do zajtra rozchodí, zhodli sme
sa, A tak sme sa medzi piatou a šiestou všetci šťastne dostali do cieľa.
Každého niečo bolelo. Otlaky,
kolená, ramená, ale najmä hlavy sa nám ozývali. Výška robila svoje. Kupodivu
som sa cítil v pohode. Moje pomalé ťažké nohy ma vôbec neboleli, občas
mi zahučalo v hlave a keď som doplnil tekutiny aj to prešlo. Pohoda.
Vybalili sme jedlo a bolo veselo.
Aj vodu sme našli v umyvarke a definovali sme ju ako pitnú.. Spať sme
sa chystali vonku na terase, ako nás informovali naši predchodcovia,
domáci proti tomu vraj nič nemajú. Mali! Poslali sme totiž Hanku popýtať, či by sme nemohli prespať v spoločenskej miestnosti. Nemohli. A vonku
na terase? Nemohli. Prečo ? Aby nás neuchytila víchrica ! Eeeeou… A
tak nás domáci poslal hore na izbu, kde bolo ešte dosť miesta voľného.
Stálo nás to ukázanie Hankinho jamesáku a my sme dobrovoľne pridali Jankin
jamesácky odznak. V izbe bolo síce strašné ovzdušie, aj keď sme v noci
otvorili okno, ale mne to nevadilo a odchrápal som si svoje.
Ráno sme vstávali podľa nášho
času, keď už väčšina nocľažníkov majúcich na hodinkách miestny čas, inak
fyzikálne totožný s našim, bola pár sto metrov nad chatou. My sme vyrazili
presne podľa našich zákonov o 10:15 do najväčšej páľavy. Po ľadovci sme
sa už naviazali do štvoriek podľa predpokladaného výkonu. Kika, za ňou
ja a potom Janka a Marek. Výkonnejšia štvorica Rado, Hanka, Edi a Evka
šla pred nami.
Nám to ale stále neladilo. Keď
som sa snažil držať Kikyne tempo, stále som mykal Jankou. Ani jedna baba
si nedržala kúsok lana v ruke, aby mali trochu vôle pri náhlom pohybe
a tak som bol medzi dvomi babami a na roztrhanie a každú chvíľu na mňa
jedna z nich zazerala. Situácia sa vylepšila keď sme dopredu poslali Janku
a Kiku za mňa.
Naša druhá štvorica bola kus
pred nami. Mne sa išlo oveľa lepšie ako včera. Slnko tvrdo pálilo a ja
som si opäť natieral všetko čo sa dalo, čo mi nejako trčalo z šiat, Cestou
sme stretli ako inak – aj Čechov, ktorí nás povzbudili správou, že bivak
Balmenhorn – náš cieľ, je prázdny a je v ňom tak 7 – 8 miest na spanie
a erárny plyn. Pomaly sme postupovali po západných svahoch Vincent Pyramide
(4215 m) do sedla medzi ňou a Ludwigshohe. Tam sme sa všetci počkali.
Správy od ďalších Čechov hovorili už o plnom bivaku. Nemci a Holanďania
nás predbehli. Nevadí, my sa im tam vnútime.
Zo sedla sme postupovali už
jednotlivo. Poradie zostávalo ako minulý deň. Hanka s Radom vpredu, Edi
s Evkou. Ja som sa motal úplne posledný za Jankou, lebo som aj posledný
vyrazil. Času bolo dosť a mne sa kráčalo lepšie ako včera. Bol som rozhodnutý
ísť pomaly. Aj tak som postupne dobiehal baby predo mnou. Rado to opäť
nevydržal a vrátil sa niekomu pomôcť, ale ani Marek ani Janka mu bágel
nedali. Keď došiel ku mne so včerajším návrhom tak som sa trochu trepal,
ale on ma presvedčil, že mám pomôcť Janke.
Myslel som si, že to dohodol
a tak som sa nechal zas ukecať, ale Janka už mnou nie a tak som opäť vyšiel
hore ako pán ceper. Bol som z toho trochu smutný, lebo som to fakt nepotreboval.
Či budem hore o 16:00 alebo o pol hodinu neskôr je predsa jedno. Tak som
si povedal, že zajtra ma už neukecá ani keby čo bolo.
Počasie bolo krásne a bivak
plný. Narvali sme sa dnu a začali si variť čaj a polievky z roztopeného
snehu a jesť. Keď sa opálil už aj môj ešus, tak sme sa všetci naučili
ako sa topí sneh. Je nutne aby bol v stálom kontakte s ešusom, alebo to
trochu podliať vodou. Keď sme dojedali došli traja Srbi a tiež sa tlačili
do „rukavičky“.
Treba ešte spomenúť, že bivak
mal aj záchod, ale ten nemal z dnu kľučku, čo spôsobovalo veselosť tých
čo počúvali klopanie nešťastníka vo vnútri. Teórie o smrti na záchode
bivaku sa nám videli dosť zábavné. Vraj múdrejší ustúpi. Neviem či je
to pravda, ale ustúpili sme dva razy. Najprv sme pustili Srbov k stolu,
aby sa mohli najesť, ale na druhý deň ráno to ich nenapadlo.
Potom už neviem kto povedal,
asi Rado, že vnútri bude na spanie nedýchateľné ovzdušie, ak by sme sa
tam nejakým spôsobom narvali a mali by sme spať vonku. Miesto pri trhline
pri prechode na skalu sa zdalo dosť rovné a vhodné. Rozvaľoval som sa
na slnku a skale pod sochou Krista s foťákom vo vrecku bundy. Pozoroval
okolie po ktorom ešte kde tu chodili ľudskí mravci, Napriek tomu zo susednej
pyramídy bolo ich počuť až k nám. Sme ľudia a preto to niektorí musia
dávať najavo všetkými spôsobmi.
Edi s Evkou a Kika medzitým
pri trhline tvorili pre seba rovinku na spanie. Mne sa vôbec nechcelo
do takej práce a povedal som si, že to nechám až na poslednú chvíľu pred
spaním. Príroda ma opäť povolala do ústrania a tak som zašiel za sochu
a ešte jeden balvan s výhľadom na opačnú stranu. Ako som si rozopínal
zips vidím padať loker. Ale nebol to loker, podobalo sa to priveľmi na
foťák požičaný od mojej Janky a vrecko bolo prázdne. A to mi ho dávala
s tým, aby mi zas niekde nepadol. Zmrzol som a ledva dokončil to, na čo
som tam bol. Idúc okolo Janky, Hanky a Krista povedal som im totálne bezducho, že som stratil foťák a že sa idem pozrieť kde.
Nevedel som, čo je na druhej
strane – zhora to nebolo vidieť – ale dúfal som, že tam bude sneh a ja
v ňom ten foťák nájdem. Obišiel som skalu na ktorej stojí bivak a za ňou
sa ukázala trhlina pokračujúca odvejom (práve vymyslené slovo – opak záveju
– proste teraz ma lepšie slovo pre ten jarok nenapadá). V ňom pri skale
zhruba pod miestom môjho močenia bola v snehu jamka. Je tam! A ja idem
po neho nech to stojí čokoľvek. Nemôžem sa vrátiť bez neho.
Veril som, že negramotné púzdro
a sneh ho ochránili pri páde. Vrátil som sa nazad do bivaku a bral si
mačky a čakany a lano. Slabé námietky o zmysluplnosti a zlanení zhora
som nebral do úvahy. Kika šla so mnou aby ma istila. S Marekom, pracujúcim
s Radom na mieste bivaku, aby bol pre všetkých, som si vymenil dočahovák.
Došli sme po kraji odveju nad jamku a ja som zatĺkol celý dočahovák do
firnu a vyrobil pre seba istenie. Aj keď sa mi teraz videla jamka prázdna
išiel som dole. Bolo to ľahšie ako som čakal, ani trhlina nehnevala. Aj
v odveji bola asi dosť zafúkaná. Tušenie sa potvrdilo. Čo ju vytvorilo,
keď je prázdna?
Meter ďalej ku skale bola trhlina
široká tak 20 – 30 cm. Posledná slabá šanca. Nechcel som ísť moc blízo
a tak som oprel stubai o skalu za ňou a naklonil sa. Pozrel som dnu a
skoro ihneď som ho uvidel na malom snehovom mostíku asi 40 cm hlboko.
Ešte pár sekúnd a bol opäť v mojich rukách. Hneď som ho aj vyskúšal na
Kike. Fungoval.
Je z toho prinajmenšom zaujímavá
fotka. Prežil v pohode pád asi 60m. Bol som ozaj rád a radšej som si ho
priviazal. Teraz si myslím, že tú jamku predsa vytvoril svojím pádom
a potom sa z nej odrazil do trhliny.
Až keď som sa vrátil s ním do
bivaku a videl kyslé tváre najmä Rada a Mareka som si spomenul, že keď
som od nich odišiel a obchádzal trhlinu počul som krik Evky, ktorému som
vtedy súc sústredený na svoj problém nevenoval pozornosť a neprikladal
mu žiaden význam. Opak sa ukázal pravdou. Myslím si, že neprimeraná reakcia
unavenej Evky, ktorá chcela ísť spať, nakoniec zaľahla posledná, poznačila
atmosféru celého zvyšku našej výpravy. Nebol medzi nami nik, kto by rozbil
toto Kocúrkovo aj keď pokusy boli. Tak sme sa doťahovali čo jej vlastne
Rado na koniec debaty povedal a či to vôbec povedal on a či to náhodou
nebol Marek. Teda riešili super dôležitý problém. Nechcem o tom viac písať,
lebo som nebol priamym svedkom prvotného aktu.
Bivak sme prežili v pohode.
Až na nočných lezcov, ktorí si na nás svietili a rušili naše kruhy.
Každý sa vyspal po svojom a
ja celkom dobre. Neskôr mi Edi tvrdil, že hodinky mu v noci ukazovali
mínus štyri, ale neviem kde ich pri tom mal. Mne sa osvedčila dobrá karimatka
a teda mi stačil aj „slabší“ spacák – široko rozšírený Arktic.
Ostatným sa osvedčili ich páperaky a bivakové vrecia.
Ráno sme vstávali opäť po našom
a s novými problémami. Po včerajších teóriách (ísť naľahko na vrchol a
späť) o dnešnom postupe prišlo rozhodnutie. Ideme naťažko čo najbližšie
k Dufouru. Problém však robil Edi. Vyzeral veľmi zle a ťažko dýchal a
najmä nedržal poriadne rovnováhu. To sme sa už spoznali s moravákom Jurajom.
Ten tam prišiel s priateľkou a jej synom, na ktorých tvrdo dopadla výška
a potrebovali sa v bivaku zotaviť. Rozhodlo sa. Edi ďalej dnes nemôže
a zostane na bivaku a Juraj pôjde kus cesty s nami, kým nestretneme jeho
zostupujúcich kamarátov.
Kondične vyzeral veľmi dobre
(aj som ho správne odhadol) a tak som navrhol, aby šiel na lano k najmladšiemu.
Ten si došiel na moje aj Hankine prekvapenie ku mne požičať lano, vraj
ich 60-tka je pridlhá. Bez rozmýšľania som mu ho požičal. Až neskôr ma
napadlo či to nie je nejaká jeho finta, ako mi pomôcť cestou hore. Zostal
som však ticho a nič som sa nespýtal. Na moje prekvapenie som si všimol,
že sa naň naväzuje aj Evka, ale nechal som to bez komentára, veď sa vráti
s Jurajom a ak to pôjde, tak nás budú zajtra s Edim prenasledovať.
Ako som sa neskôr dozvedel nie všetci boli vtedy takí pokojní ako ja.
Aj keď v bivaku bola ceduľka o cenách za prespanie a plyn, my sme ju ignorovali
a vyrazili sme okolo pol jedenástej. Za „poskytnuté služby“
sme myslím si zaplatili primerane. Ten čas odchodu sme mali asi predplatený.
Od začiatku sme naša včerajšia štvorka zaostávali. Ja som ich upokojoval
svojimi ceprovskými teóriami. Dôležité bolo dôjsť pri najmenšej strate
síl, čas nehrá rolu. A tak sme našich rýchlejších nechali vpredu a robili
si vlastné prestávky.
Išli sme popod Ludwigshohe (4341)
a traverzovali krásne snehový Parotspitze (4432). Pred nami sa ukázali
Signalkuppe (4556) s najvyššie položenou chatou Európy Regina Margharita,
sedlo Gnifetti (4454) – náš cieľ a na ľavo Zumsteinspitze (4563 – podľa
mojich výpočtov štvrtý najvyšší kopec Európy).
Po ľavej strane sme obdivovali
severnú stenu Liskammu a teoretizovali, kadiaľ išli naši predchodcovia
minulý rok a kade by sme to chceli my. Za ním sa postupne prvý raz objavil
aj on, Monte Cervino v celej svojej talianskej „škaredosti“.
S Kikou sme sa stále doťahovali
čo je Mont Blanc a čo Grand Combin, Mne sa ten jej Blanc (vzdušnou čiarou
mal byť tak 70 km) videl strašne blízo a tvrdil som, že je to Combin.
Ako všetky vážne problémy ani tento sme nedoriešili.
Napriek jemnej strate smeru
tesne pod sedlom, zle som nasmeroval Janku, sme okolo pol tretej našli
našich dvoch v sedle v dobrej nálade. Pri posledných metroch sme videli
a zakričali si na zostupujúcich Juraja s Evkou. Zo spodu sa valili nepekné
mraky a my sme teoretizovali či je to front, alebo miestna poobedňajšia
oblačnosť, ktorá sa v noci vyparí. Tak sme sa všetci pustili do výroby
bivakového miesta, aby na nás aspoň trochu nefúkalo. Hanka sa päť rázy
pregúlila z chrbta na brucho a tak ďalej a tým udala miery. S dielom sme
boli všetci spokojní a ani sme sa nepovadili.
Rado s Hankou ma vyprovokovali
v dobrom slova zmysle a tak som sa po ich vzore vybral hore na Zumstein.
Pridala sa aj Kika, ale bez mačiek, lebo na rozdiel odo mňa išla bez nich
celý deň. Ja proste na ľadovci mám radšej mačky, keď sa netvoria papuče.
Podľa najmladšieho nie sú na výstup potrebné. Ostrý snehový hrebienok
cestou hore išla Kika za mnou pomaly a zdalo sa mi v pohode. Posledných
desať metrov sa prešlo do mixového terénu a sneh bol už tvrdší ako keď
tam boli Rado s Hankou, Kika sa zamyslela a ja som jej to potvrdil a
na vrchol som šiel sám.
Po oblohe sa preháňali poobedňajšie
mraky a ja som fotil Dufoura (4634 – druhý najvyšší kopec Európy) v ich
opare. Aké bude zajtra počasie, dovolí mi sa sem cestou naň ešte vrátiť?
Predpoveď sme od nikoho nevedeli vysomrovať. Dlhý hrebeň, odhad asi tristo
metrov pri prevýšení sto, budil vo mne rešpekt. Zajtra chcem byť na ňom
s Kikou a svojou kondíciou.
Byť či nebyť riešil som problém.
Aby som ju nenechal dlho čakať, aj tak som bol hore asi 15 min, pobral
som sa svojimi úvahami dole. Po snehu som opäť išiel prvý. S mačkami pre
mňa žiaden problém. Kika asi veľký pocit bezpečia v skoro na ľad stvrdnutom
snehu necítila, najmä keď sme stretali protilezcov. Ale úspešne sme to
dobojovali až do sedla.
Náš zvyšok varil a jedol a my
sme sa pridali. Dohodli sme sa, že zajtra ráno vstávame o šiestej a tak
sme zaľahli do spacákov už okolo siedmej. Tak vysoko už neviem či bude
niekto z nás v Európe spať. V noci riadne prituhlo. Podľa mňa a vŕzgania
snehu som to tipoval okolo mínus desať.
Ráno sme sa zobudili do krásneho
počasia a podľa plánu, ale vstávať sme začali postupne až okolo siedmej.
Rado s Hankou majúci najviac všetkej energie pred ôsmou vyrazili. Nám
štyrom to trvalo asi o pol hodinu dlhšie. Šli sme naľahko – teda bez bivakovacích
vecí. Janka vyhlásila, že sa rozhodne na vrchole Zumsteinu. Mal som z
toho svoje tušenie, ako bude toto rozhodnutie vyzerať. Bol som hore prvý
a môj pohľad si stále pýtala hrana. Hľadal som na nej ľudí a najmä našich.
Okolo deviatej sme boli hore
všetci a oni mi pomáhali hľadať. Janka potvrdila moje tušenie – zbalila
to. Zostávalo to doriešiť medzi mnou a Kikou. Lezci na hrane sa pohybovali
veľmi pomaly a našich sme identifikovať nedokázali. To hrozí bivakom,
zhodli sme sa s Marekom. Táto oznamovacia veta bola vlastne otázkou pre
Kiku. Skúsme aspoň kúsok navrhla, ale ja som v tom nevidel zmysel. A s
Marekom by si tu takto rozmýšľal, znela iná pre zmenu v danej situácii
rýdzo akademická otázka. Obaja sme sa zhodli, NIE. Moje záverečné slovo
prenechalo celé rozhodnutie na Kiku. Ak povieš, že ideme, tak ideme,
ja si bivak trúfam prežiť bez ujmy. Proste som so svojou náladou a kondíciou
nevládal niesť rozhodnutie za oboch. Kika to zbalila a so mnou to vôbec
nepohlo. Kopec ešte bude, a ani ako Kika som si nevedel povedať :“mám
21 a ešte som nič poriadne nevyliezol“. Veď 21 mi minulo nedávno!
Pokojne sme si obzerali okolie
a vodca so zákazníkmi nám tiež neprekážali. Navyše nám povedal predpoveď
na zajtra a kde hľadať Eiger – náš minuloročný cieľ. Potom si niekto z
nás všimol čudný pohyb okolo našich báglov v bivaku. Bolo desať a Marek
sa ponáhľal dole zistiť, čo sa deje. Ja som radami pomáhal babám pri
ich strašne pomalom zostupe mixom. Po snehovom hrebienku to bolo lepšie
a keď sme dorazili k Marekovi, zistili sme, že sa nič nedeje. Cudzinci
si odložili svoje bágle k tesne našim, čo je dosť nezvyklé a zhora to
vyzeralo trochu inak.
Myslel som na Rada s Hankou
a držal im palce ako sa len dalo a asi som v tom nebol jediný. Keďže sme
sa rozhodli skúsiť ešte v ten deň dojsť až k lanovke a na parkovisko,
prebaľovali sme sa do ťažkej výbavy. Bez palcov nám to trvalo do štvrť
na jednu. Hanka nám nechala lístky od lanovky, ale o čase kedy ide posledná
sme sa nezhodli. Ja som si pamätal 18:30 a to bolo reálne aj pre nás.
V páľave ako vždy sme vyrazili.
S prestávkou na fotenie a oddych na plató pod Parotom a s obchádzkou (skratka)
Balmenhornu sme boli o tretej bez vody a mierne grogy na chate Gnifetti.
Pre zmenu im voda netiekla a tak sme každý investovali po 2500 za pollitrovku
minerálky, nevediac že majú aj väčšie balenie, čo by nás vyšlo lacnejšie.
Podľa získaných info o odchode lanovky sme to mali skoro na chlp. Rozhodli
sme sa zostúpiť nie stienkou 1+, ale menšou okľukou, ale ľahším terénom
a nenaviazaní. Nebolo už treba.
Kika sa rozbehla dopredu, mala
z „neúspechu“ smutnú náladu. Podarilo sa mi ju dobehnúť (keďže
ma počkala) a spolu sme došli na prvú lanovku na Punta Indren, kde sme
počkali Janku s Marekom. Opäť sme sa dohadovali kedy to ide naposledy.
Vyrazili sme s novou taktikou, ktorá nás mala urýchliť a odľahčiť Jankine
koleno. Marek sa ponáhľal prvý rýchlo dole. Ja som si vybral sám pozíciu
v strede a baby šli na konci s tým, že sa Marek vráti po Jankin bágel.
Ak pôjde lanovka podľa mňa, tak to v pohode stíhame.
Nešla. Marekovi stihli ešte
povedať, že ma štyri minúty, čo sú ochotní počkať. To som nestíhal ani
vlečúci sa ja. Nejako som si vôbec nepamätal cestu a to som ňou išiel
hore. Neviem prečo som značkám moc neveril. Až keď som videl plató bol
som si istý, že som nezakufroval. Chvíľu nato som stretol hore idúceho
Mareka. Trochu ho zarazilo, ako málo mi ušiel, ja som ukázal malý potôčik
vody ako našu záchranu a rozišli sme sa opačnými smermi.
Po vyše pol hodine došiel Marek
s babami a vodou a začala príprava na spanie. Pitie a varenie a jedenie
a opäť pitie. Ja som vyhrabal z báglu na potešenie dva a pol decku trenčianskej
cesty a bolo veselo. Bavili sme v kabínke lanovky veselo aj vážne. Pohoda.
Hľadali sme miesto, kde bude najmenej fúkať. Dve otvorené kabínky sa samy
ponúkali, ale boli dosť krátke a tak sme skončili na gumových roštoch.
Ja som mal proti vetru bágel, Kika mňa a Janka Mareka a spali sme ako
šípové ruženky. Teplo – nemrzlo – a nadmiera kyslíku pôsobili na nás blahodárne.
Boli sme rozhodnutí vstať o siedmej, prvá lanovka šla o pol deviatej,
a jesť až dole.
Ráno nás zobudilo opäť slnko,
ale po oblohe boli aj mraky a iného typu ako sme poznali. Pomaly sme sa
balili, teoretizovali kde asi je naše vrcholové družstvo, išli sa odfotiť
so sochou kozoroha a pozrieť kade sme to išli. Keď sme sa vrátili k našim
báglom počuli sme spev. Aj mne hluchému sa videl falošný, ale rozhodne
bol z talianskeho srdca. Ako nám naznačil jeden z príchodzej skupiny Talianov,
na jeho kamarátov zapôsobilo slnko a preto mali dobru spevavú náladu.
Nám sa videlo, že to slnko najprv zapôsobilo na vinič, ktorého produkt
podporil ich hudobné cítenie.
Naše lístky boli naozaj spiatočné
a tak sme ráno o deviatej videli z kabínky Evku na parkovisku. Odľahlo
mi. O chvíľu už skladáme svine pri aute a dozvedáme sa pravdu. Edi je
Aoste v nemocnici. Nebol schopný ani s pomocou Juraja zostúpiť sám až
dole. Vyskytnuvší sa vodcovia vidiac to zavolali helikoptéru a tak si
Edi s Evkou trochu zalietali. O tom akú mali z toho radosť nech si napíšu
sami.
My sme sa vrhli na jedlo a horca.
Tentoraz môjho – pitnejšieho než Marekov smrťák. Jedli sme, pili, teoretizovali
o tom čo budeme ďalej a o Radovi a Hanke. Aj Juraj s domácou hruškovicou
sa u nás stavil. Ani sme sa nestihli spamätať a šťastná dvojica z vrcholu
vtrhla medzi nás.
Pomáhali sme im z báglov, dávali
piť a jesť, ale najmä tešili sa s nimi z ich úspechu. Hanke som pomohol
aj zo skeletov. Viem ako mi to urobilo dobre minulý rok a tak som sa mohol
aspoň trochu revanžovať a to nielen za minulý rok (oni tam vtedy neboli),
ale aj za tie bágle.
A pokračovalo sa v hodoch. Dokonca
sme sa šli aj umyť do válova, do ktorého tiekla pitná voda na parkovisku.
Tiež som zistil, že slnko nenapáchalo na mne veľa škody. Len vnútro pravej
ruky a krk som si akosi pozabudol natrieť a trochu mi to prihorelo. Vzhľadom
na výšku primeraná strata kože. Čakalo sa tiež na SMS od Ediho. Konečne
som videl užitočné využitie mobilov. Rozhodlo sa. Večer ideme do Triniti
na pizzu a zajtra do Aosty za Edim.
Mne sa darilo dostať sa na hranu
trhliny, tentoraz alkoholickej a nekydnuť do nej. Teda podľa mňa. Aj keď
to tak možno zvonku nevyzeralo, zvnútra som sa cítil pod kontrolou, uvoľnil
som sa a najmä sa vykecal so svojich problémov. Nevadili mi ani krupy
ako fazule a našťastie neublížili ani expertovmu laku. Snažili sme sa
ho chrániť našimi karimatkami. Dal som si aj dve pizze a to som ešte dojedol
po Karolovi, aj na nie peknú čašníčku som vraj mrkol a najviac som všetkých
pobavil gestom, že ideme platiť a chceme jeden účet. Oni sa rehlili,
ale čašníčka to pochopila.
Spať sme išli do neďalekej novostavby.
Tam na terase sme boli chránení pred prípadným dažďom. Ráno som sa zobudil
s čistou hlavou a dobrou náladou a na nie všetko som si dokázal spomenúť.
Karol mi zachránil triko, čo som si zabudol pri válove a kamaráti mi pripomínali
čo som včera robil. Asi som už dávnejšie potreboval nejakú bútľavú vŕbu
a vykecať sa do nej. Nechať v nej depky a kokrov.
Mám v živote aj šťastie, že
mám okolo seba ľudí, ktorí sú ochotní hrať aj túto rolu.

Prvá prestávka – sťahovacia.
Je piatok a my vyrážame za Edim.
Asi všetci sme zvedaví, čo s ním vlastne je.
Cestou urobíme nákup potravín v jednom z lacnejších obchodov. Zahýril
som si. Víno, chleba, akciové broskyne a chobotnicový šalát.
Na parkovisku pred nemocnicou
sme miesto nenašli a tak sme zostali chlapi s Karolom pri aute a baby
sme poslali za pacientom. Ja proste nerád chodím po chorých a nemocniciach.
Ale baby došli s Ediho želaniami a tak na druhý pokus sme za ním šli všetci.
Skončilo to hodinovým srandovaním na jeho účet a odhováraním ho od úteku
so zdravotníckeho zariadenia, kde bol v tej chvíli na oddelení asi plúcnom
s rovesníkmi svojho pradeda.
Potom sme si išli obzrieť slávne
alpské centrum pod Mont Blancom Aostu. Malé mestečko vôbec nemalo horský
ráz, aj keď na okolí bolo kopcov ako maku. Na väčšine pestovali olivy
a najmä vinič na všetkých možných miestach. Vysuté talianske záhrady.
Niektoré obydlia umiestnené vo svahu okolitých údolí vzbudzovali vo mne
obdiv k ich staviteľom a obyvateľom. Blanc však nevidno.
Večer nám išiel Karol ukázať
miesto na prespanie, lebo do Cervinie sme s rozhodli vyraziť až zajtra.
Keď zastal pri pamätníku partizánov z poslednej vojny, nepovažoval som
to miesto vhodné na naše spanie. Bolo to na mne aj vidieť a ja som videl,
že aj iní majú podobné problémy. No za nim v kúte plota bola skrytá lúčka,
ktorá mi pripadala aspoň trochu vhodná na naše stany. Prespali sme v pokoji
a daždi.
Ráno, v našom slova zmysle,
sme opäť išli pozrieť Ediho, už bol na inom oddelení, a potom sme plánovali
vyraziť smer Monte Cervino. Na záver sme si chceli dať pravú taliansku
picu o akej stále snívala Kika, ale asi to nebola ta pravá, ale iba mrazená
z mikrovlnky. Ale pokus to bol a po štvrtej konečne sedíme v aute bez
Ediho a naberáme nadmorskú výšku.
Aj naše nezhody nabrali riadnu
úroveň, keď Evka sediaca vpredu nepustila Kirschnerku tak nahlas, ako
sme dovtedy počúvali do zblbnutia Nohavicu. Ona ju vraj neznáša. Tie baby
teda vedia poriadne vybuchnúť, až sa z toho trápil aj Karol a možno aj
expert.
Napriek tomu sme asi po šiestej
dorazili na parkovisko do Cervinie-Breuil a nastala opäť obvyklá tortúra
s hľadaním miesta na bivak. Veď v Taliansku sa môže spať všade, len my
sme to skoro všade považovali za nie práve vhodné pre nás.
Počas malej obhliadky mestečka,
ktoré aj napriek golfovému ihrisku a motorkárskej dráhe malo už trochu
horskejší ráz, sme navštívili miestne centrum vodcov poskytujúce info
aj pre samostatne pôsobiace indivídua. Pani nás vôbec nepotešila. Počasie
nie je vhodné na výstup a to čo nám doporučila mierne urážalo naše horolezecké
ego. Aj severnú stenu Breithornu (4105 m – je výška jeho najvyššieho vrcholu
z piatich) nám rýchlo vyhovorila štvorkovým lavínovým stupňom.
Naše plány boli na prach a dohodnúť sa na niečom novom sme nalačno neboli
schopní. Tak sme sa vrátili k pôvodnému problému – kde zaparkujeme. Parkovisko
pre karavány a jeho okolie síce vzbudzovalo nádej, ale zákazy nás presvedčili
a šlo sa ďalej dole údolím. Nakoniec sme zastavili pri odbočke ku rybníku
a skončili sme na chodníku vedúcom hore-dole údolím. Večer tam už bolo
skoro pusto. To využili niektorí čistotnejší jedinci, ale treba podotknúť,
že aj ryby to prežili.
Hanka sľúbila opiecť starý chleba
vo vajci, ale ukázal sa že je už aj plesnivý a tak po pár pokusoch bola
z toho praženica. Na obrovský, najväčší čo mali, 11 kg melón už mali chuť
iba Janka s Kikou. Nakoniec sme sa dohodli, čo bude. Trochu nám k tomu
pomohol aj Karol, lebo mu hrozilo ďalšie presúvanie a úprimne povedané,
bol už z nás občas trochu nervózny, aj keď sa naše požiadavky snažil brať
profesionálne. Kika nezvratne túžila po Breithorne a tak sme boli jasní.
Marek s Jankou a Rado s Hankou čakajú na počasie bližšie neučeným spôsobom.
Evka bola sama a teda na tom blbo. Spokojne som zaspával ako vždy v predsieni
Evičkinho stanu.
Ráno a počasie býva múdrejšie.

Prvá prestávka – sťahovacia.
Je piatok a my vyrážame za Edim.
Asi všetci sme zvedaví, čo s ním vlastne je.
Cestou urobíme nákup potravín v jednom z lacnejších obchodov. Zahýril
som si. Víno, chleba, akciové broskyne a chobotnicový šalát.
Na parkovisku pred nemocnicou
sme miesto nenašli a tak sme zostali chlapi s Karolom pri aute a baby
sme poslali za pacientom. Ja proste nerád chodím po chorých a nemocniciach.
Ale baby došli s Ediho želaniami a tak na druhý pokus sme za ním šli všetci.
Skončilo to hodinovým srandovaním na jeho účet a odhováraním ho od úteku
so zdravotníckeho zariadenia, kde bol v tej chvíli na oddelení asi plúcnom
s rovesníkmi svojho pradeda.
Potom sme si išli obzrieť slávne
alpské centrum pod Mont Blancom Aostu. Malé mestečko vôbec nemalo horský
ráz, aj keď na okolí bolo kopcov ako maku. Na väčšine pestovali olivy
a najmä vinič na všetkých možných miestach. Vysuté talianske záhrady.
Niektoré obydlia umiestnené vo svahu okolitých údolí vzbudzovali vo mne
obdiv k ich staviteľom a obyvateľom. Blanc však nevidno.
Večer nám išiel Karol ukázať
miesto na prespanie, lebo do Cervinie sme s rozhodli vyraziť až zajtra.
Keď zastal pri pamätníku partizánov z poslednej vojny, nepovažoval som
to miesto vhodné na naše spanie. Bolo to na mne aj vidieť a ja som videl,
že aj iní majú podobné problémy. No za nim v kúte plota bola skrytá lúčka,
ktorá mi pripadala aspoň trochu vhodná na naše stany. Prespali sme v pokoji
a daždi.
Ráno, v našom slova zmysle,
sme opäť išli pozrieť Ediho, už bol na inom oddelení, a potom sme plánovali
vyraziť smer Monte Cervino. Na záver sme si chceli dať pravú taliansku
picu o akej stále snívala Kika, ale asi to nebola ta pravá, ale iba mrazená
z mikrovlnky. Ale pokus to bol a po štvrtej konečne sedíme v aute bez
Ediho a naberáme nadmorskú výšku.
Aj naše nezhody nabrali riadnu
úroveň, keď Evka sediaca vpredu nepustila Kirschnerku tak nahlas, ako
sme dovtedy počúvali do zblbnutia Nohavicu. Ona ju vraj neznáša. Tie baby
teda vedia poriadne vybuchnúť, až sa z toho trápil aj Karol a možno aj
expert.
Napriek tomu sme asi po šiestej
dorazili na parkovisko do Cervinie-Breuil a nastala opäť obvyklá tortúra
s hľadaním miesta na bivak. Veď v Taliansku sa môže spať všade, len my
sme to skoro všade považovali za nie práve vhodné pre nás.
Počas malej obhliadky mestečka,
ktoré aj napriek golfovému ihrisku a motorkárskej dráhe malo už trochu
horskejší ráz, sme navštívili miestne centrum vodcov poskytujúce info
aj pre samostatne pôsobiace indivídua. Pani nás vôbec nepotešila. Počasie
nie je vhodné na výstup a to čo nám doporučila mierne urážalo naše horolezecké
ego. Aj severnú stenu Breithornu (4105 m – je výška jeho najvyššieho
vrcholu z piatich) nám rýchlo vyhovorila štvorkovým lavínovým stupňom.
Naše plány boli na prach a dohodnúť
sa na niečom novom sme nalačno neboli schopní. Tak sme sa vrátili k pôvodnému
problému – kde zaparkujeme. Parkovisko pre karavány a jeho okolie síce
vzbudzovalo nádej, ale zákazy nás presvedčili a šlo sa ďalej dole údolím.
Nakoniec sme zastavili pri odbočke ku rybníku a skončili sme na chodníku
vedúcom hore-dole údolím. Večer tam už bolo skoro pusto. To využili niektorí
čistotnejší jedinci, ale treba podotknúť, že aj ryby to prežili.
Hanka sľúbila opiecť starý chleba
vo vajci, ale ukázal sa že je už aj plesnivý a tak po pár pokusoch bola
z toho praženica. Na obrovský, najväčší čo mali, 11 kg melón už mali chuť
iba Janka s Kikou. Nakoniec sme sa dohodli, čo bude. Trochu nám k tomu
pomohol aj Karol, lebo mu hrozilo ďalšie presúvanie a úprimne povedané,
bol už z nás občas trochu nervózny, aj keď sa naše požiadavky snažil brať
profesionálne. Kika nezvratne túžila po Breithorne a tak sme boli jasní.
Marek s Jankou a Rado s Hankou čakajú na počasie bližšie neučeným spôsobom.
Evka bola sama a teda na tom blbo. Spokojne som zaspával ako vždy v predsieni
Evičkinho stanu.
Ráno a počasie býva múdrejšie.

Druhé dejstvo.
Ráno ma ako obvykle budí príroda
a počasie sa ukazuje vo svojej paráde. Veď pokaziť sa má zajtra. Idem
si odfotiť známy kopec nad údolím. V našom obvyklom čase vstávame všetci.
S Kikou sa pomaly balíme a chystáme hore. Ostatní sušia rosu na prvých
lúčoch slnka. Trochu ma dúri do lepšieho tempa, ale zdá sa mi, že to
na mňa nezaberá.
Balíme sa na pár dní pobytu
hore, šetriac maximálne na váhe a berieme skoro čisto snehovú vystroj
v súlade s našimi plánmi. O štvrť na jedenásť vyrážame hore sami dvaja.
Nik sa nepridal. Vlastne som to ani nečakal, ale predsa aspoň pre Evku
to bolo jediná reálna možnosť niekam ísť.
O jedenástej si kupujeme za
púhých 45 tisíc lístky na lanovku. Keby sme boli piati, bolo by to o tretinu
lacnejšie, ale boli sme len za dvoch. Budeme dva razy prestupovať. Prvá
kabínka pre šiestich mi pri nastupovaní pripomenula predošle „veselé“
nastupovacie chvíle, ale zvládol som to. Druhá bola pre basketbalistov.
Zato posledná, to bol kus pre 140 ľudí aj so sprievodcom.
Na pravé poludnie sa pred nami
vo výške 3455 m na mieste zvanom Testa Grigia ukázalo Plateau Rosa. Až
skoro po vrchol je táto juhozápadná strana Kleine Matterhornu popretkávaná
vyratrakovanými zjazdovkami a vlekmi nepoznajúcimi fronty. Letný raj lyžiarov
a snowbordistov. Pomaly, veď sme opäť trafili obednú páľavu a opatrne,
aby do nás niekto nenabúral, tak aby sme nepokazili dielo ratrak-majstrov
sme najprv kúsok zbehli dole a potom strmo hore k tunelu, kde sa križovali
dve zjazdárske trate. Potom už miernejšie na horné plató pod Breithornom
vo výške okolo 3700 m.
Boli štyri hodiny, keď sme odložili
svine do snehu a rozhodli sa ísť na vrchol iba s čakanmi a na lane. Podľa
stôp a ľudí sme si naplánovali prechod hlavného vrcholu a jeho suseda
a návrat k batožine. Za trištvrte hodinu sme sa v pohode dostali na vrchol.
Škoda mrakov nad Matterhornom, bol by to super pohľad, spomínal som Kike
svoj predošlý výstup s Blažejom a liptáčkou Soňou za plechu. Urobil som
Kike fotodokumentáciu a pokračovali sme ostrým hrebienkom k druhému vrcholu.
Po skúsenosti zo Zumsteinu žiadny problém. Naľavo skoro tisíc a napravo
asi dvesto – pohodička, aj tak sme pre mraky nevideli až dole.
V sedle nás ale čakalo prekvapenie.
Stopy viedli iba k našim báglom a nám sa na druhý vrchol experimentovať
a prešľapávať nechcelo. A tak poďho po stopách.
O pol šiestej dvíhame svine
opäť na chrbát a riešime čo s načatým večerom. Ideme k stavbám na Kl.
Matterhorne, aby sme si tam našli trochu závetria na spanie ochranu pred
prípadným snežením. Je tam konečná lanovky zo Švajčiarska. Prechádzajúc
okolo stanu odpovedáme na známe české ahój. Mlaďas nás poznal už z Monte
Rosy. Ja som si jeho nepamätal a neviem či je tým, že tam bolo Čechov
o niečo viac ako Slovákov, alebo je to v mojom harddisku. Vymenili sme
si skúsenosti a plány a keďže sme si aj trochu odpočinuli šli sme za svojím
cieľom.
Často odpočívajúc sme sa dostali
pod vlek idúci z nášho cieľa a vtedy sme si všimli pohyb okolo budov.
Je to dobré, alebo zlé, nevedeli sme rozhodnúť, ale šli sme ďalej. Všetko
sa nejako vyrieši. Keď sme došli tak sme bachli bágle vedľa a seba na
lavičku. Bolo skoro sedem a my sme spokojne odfukovali.
Civilizácia mi dávala nádej
a istotu bezpečne prežiť noc. Po chvíli som išiel urobiť obhliadku terénu
a nájsť to pravé miesto na odpočinok. Pri veľkých dverách do tunela lanovky
som nazrel dnu a vidím troch ľudí ako si varia a aj dvere boli iba prichýlené.
Vstúpim a skúšam po anglicky vyzistiť situáciu. Stručne povedané – spia
tam a my môžeme tiež. S dobrou správou idem po Kiku. Neznámi boli na ľavoboku
tunela a my sme obsadili pravý. Išiel som po sneh a poďho do varenia obvyklej
vietnamskej polievky a čaju.
Medzi tým si trochu všímame
našich spolunoclažníkov. Typujeme čo sú zač. Ich oblečenie a výstroj je
pre nás mierne povedané šokujúca. Aj aspoň trojlitrový čajník, ktorý zakrývali
pri varení hrubou filcovou handrou nás nútil k myšlienke, komu z nás by
sa chcelo ho trepať hore. Môj prvý tip bol na švajčiarskych (alebo talianskych) bezdomovcov na dovolenke. Neskôr sa dozvedáme, že idú spať na druhý
koniec tunela, kde je vraj lepšie. V tuneli nemrzne, ale je tam strašne
vlhko. Spomínam si minulý rok, keď sme s Jarom pred takýmto tunelom ušli
spať do teplého záchodu. Tu asi taká možnosť nie je.
Našli sme dve dosť široké lavičky
a tie sme prehlásili za vyhovujúce. Ráno sme si prechádzkou overili, že
na druhej strane bolo fakt teplejšie a ani vlhkosť nebola až taká veľká.
Tiež sme sa dozvedeli dôležitú info, že po siedmej prichádza prvá lanovka
a vtedy treba byt hore. Naplánovali sme si vstávanie o šiestej, Kika nastavila
mobil a odpočívali sme v pokoji.
Ráno sme vstali do pekného dňa
a tak sa rozhodlo smer Castor. Opäť sme obdivovali lezeckú výstroj našich
známych neznámych. Inak to boli žena okolo 30-40, chlap o niečo starší
a dedo vyzerajúci cez 60. Ten preukazoval znalosť v ich materiáli. Okolo
pásu mal kus lana a ňom mu visel šroub do ľadu na karabíne. Keď vytiahli
mačky, mali sme dojem že práve vykradli múzeum. Na topánky si ich priväzovali
motúzmi, aké som vídaval ako malý v dome u babičky. Keďže sa dedovi špica
topánky nevošla medzi čeľuste, tak ju jednoducho nechal vyhnutú hore.
Žena mala tiež problém s upevnením. Plochý popruh bol krátky a tak jej
nadviazali kúsok iného motúza a bolo poriešené. Zabrali do rúk klasické
drevené čakany s rovným zobákom bez zubov a naviazaní na lano pripomínajúce
nám šnúru na prádlo vyrazili už si nepamätám kam. Možno na Breithorn.
Svoje predpotopné rugzagy si nechali v tuneli. Mal som stále chuť si ich
odfotiť, ale nevedel som ako by zareagovali a tak sme iba znovu a opäť
tipovali, čo asi sú to za exoti.
To už ale nastal v tuneli čulý ruch. Po prvej lanovke ktorá doniesla obsluhu,
došla ďalšia a tá už bola plná lyžiarov, snowbordistov a samo aj japonských
turistov s foťákmi. V doline boli mraky, ale hore bolo fajn a tak sme
o štvrť na deväť vyrazili s celou svojou výbavou smer Castor a variácie
okolo.
Cestou na mňa začali nepríjemne
doliehať prírodné tlaky, ale skús nájsť na ľadovcovom plató nejaký strom,
alebo aspoň niečo, za čo by sa dalo skryť pred davmi ceprov, horolezcov
a inak úchylných ľudí. Stále som dúfal, že o kúsok ďalej už ich bude menej,
ale na potvoru tam mali stan. A tak som si povedal, že možno mám dosť
dlhú vetrovku a vzdialil som sa od Kiky tak na 50 m. Ďalej to vyzeralo
nepríjemne s možnosťou skrytých trhlín. Tak som si kvokol a dúfal, že
si tú moju vetrovku pri tom nazašpiním a že se… na každého komu sa moja
činnosť, prípadne riť, ak ju bolo vidno nepáči.
Potom sme sa naviazali a poďho
po stope. Viedla zvlneným terénom pod vrcholmi Breithornu a pomedzi niekoľko
veľkých trhlín. Môj pohľad stále priťahoval ten prostredný – tretí. Stále
sme hľadali bivak, ktorý mal podľa mapy byť na úrovni piateho vrcholu.
Aj sme ho našli a na skale, čo som tipoval včera, že tam by mohol byť.
V duchu ma to potešilo, aj keď bol niečo pod sto metrov nad nami. Pred
sebou sme videli ľudí ako idú hore ľadovým grúňom na Castor a na ľavo
sme mali Pollux (4082 m), na ktorom bolo tiež dosť postavičiek. Tu sme
sa rozhodli zanechať všetkú príťaž a ísť hore naľahko.
Bolo asi štvrť na jedenásť a
my sme si odhadovali, koľko nám to bude trvať (za tri). Ani sme sa veľmi
nemýlili, ale aby som nepredbiehal. Vyšliapaná stopa sa tiahla zo strany
na stranu aby sa vyhla trhlinám. Bolo to dosť strmé a tak sme častejšie
oddychovali. V záverečnom prechode na ľavú stranu bola nepríjemná dlhá
časť, kde bola tenká škrupinka pod ktorou boli ľadové guličky a pod tým
tvrdý ľad. Aj keď tam boli stopy, len veľmi ťažko som odhadoval, ako bude
ten ktorý z nich držať, najmä keď guličky vytvárali papuče. A tak som
zatínal dočahovák a postupoval za Kikou.
Potom došlo pásmo hlbšieho snehu
a za ním nepríjemná trhlina. Myslím si, že to boli Francúzi, čo nám dali
prednosť, lebo im asi šiestim jej prekonanie smerom dole trvalo dosť dlho
a nechceli nás zdržovať. Taká maličkosť ale poteší. Medzi tým sa oblaky
pomaly dvíhali a my sme videli toho čoraz menej. Ale vytrvali sme a za
chvíľu sme boli na obvyklom vrcholovom ostrom hrebienku.
Do Švajčiarska čudný lepivý
sneh a do Talianska tvrdý ľad, aj šroub sme v ňom našli. Myšlienka zobrať
si ho ma obletela len z úctivej vzdialenosti. Vrchol sa nám však už strácal
v oblakoch. Iba po pamäti sme tušili, že je blízko. V skutočnosti asi
tak sto metrov a možno aj menej. Stopa bola vyšliapaná tak, že na pravo
sme mali trochu obrubník a v strede cesty sa to menilo. Práve v tomto
mieste stretla Kika zostupujúceho vodcu s otcom a synom. Ducha svätého
som nikde nevidel. Na tom trochu rozšírenom mieste sa s Kikou minuli skoro
v pohode. Mne sa podarilo vymyslieť iba, že som si urobil v mäkkej švajčiarskej
strane stup poniže a do tvrdej talianskej som zaťal dočahovák čo najnižšie.
Potom som sa znížil a ruku držiacu dočahovák položil na sneh. Snáď to
nejako prekročia. Otec to urobil pomaly, ale relatívne v pohode. Syn to
veľmi nedokázal a tak sa vodca na predných hrotoch v Taliansku dostal
až k nemu a podal mu ruky pri prekračovacom akte.
Potom nám už nič nebránilo v
ceste na vrchol. Bolo to úžasné. Nič sme nevideli, ale tušili sme ako
pokračuje cesta po hrebeni smerom na alpského zabijaka a náš sen Lyskamm.
Bolo pol jednej a to, že by sme chceli byť hore za tri hodiny sme poriadne
poopravili. Počasie nás ale hnalo dolu a tak po vlajkových fotkách a obvyklej
horolezeckej gratulácii sme sa pobrali dole. Tam si väčšinou gratulujeme
opäť, ale už nemo. Ani tyčinky, ani nič na osvieženie. Až dole. Hrebienok,
trhlina a plné ceprov s veľkými batohmi miesto, čo nám robilo najväčšie
problémy cestou hore. Tlačenica tam bola veľmi nepríjemná najmä pri našej
zväčšujúcej sa únave a papučiach na mačkách. Dočahovák si opäť prišiel
na svoje. Opäť som obdivoval istotu vodcu, ktorý nás obchádzal mimo stopu.
Až sa narodím v Alpách aj ja tak budem chodiť (alebo až budem veľký a
bohatý, to je jedno). Potom to už bolo relatívne ľahké, ale každý pád
by asi zle dopadol, ak by sa ho nepodarilo hneď zastaviť.
Aj tak sme boli už o druhej
pri bágloch a Kika rozhodla, že ideme spať do tunela. Bivak sa jej perspektívne
s počasím a zajtrajškom nezdal. Skutočne sa obloha už celá zatiahla a
z hora padali maličké kryštáliky snehu. Bolo mi trochu ľúto, ale treba
sa prispôsobiť, keď si to situácia vyžaduje. Cesta k tunelu bola nekonečná.
Najmä záverečné stúpanie k už spomínanému stanu nám trvalo neskutočne
dlho a pritom sa stále zdal akoby za rohom. Únava a počasie nám pridali
na fantázii a tak sme spomínali na Schuberta a jeho príhody z okolia Breithornu.
Stopa ale nepustí.
Česi už odišli, tak ako nám
to ráno naznačili, ale naši „priatelia“ z tunela nie. Bolo pol
piatej a my sme boli opäť na našej lavičke, kde nás našiel chlap čo hovoril
trochu anglicky. Nejako mu nedala naša reč a tak sa spýtal odkiaľ sme.
Zo Slovenska. No to by sme sa potom asi lepšie dohovorili po rusky povedal.
Mal pravdu iba na polovicu. Kika ju zažila na škole už iba štvrť roka
a tak som je to potom prekladal. Dozvedel som sa, že sú z Lotyšska a
pozajtra majú byť na Trockener steig vo Švajčiarsku, kde sa asi zgrupuje
celý ich zájazd (túto noc sme ich napočítali v tuneli deväť, pričom niektorí
mali aj trochu lepšie niektoré časti vybavenia), že bol vojakom na Sibíri,
kde ich ako rodinu vysťahoval Stalin, že celá jeho rodina má hroby po
celom Rusku a že teraz im je už dobre. Aj tak som ich neodfotil. Chceli
nám ukázať umelo vyrobenú ľadovú jaskyňu, podľa plagátu najvyššie položenú
v Európe, kde chodili aj po vodu čo tam, neviem prečo, nejako tiekla.
Nevedeli pochopiť, že nás nezaujímala a že aj tých sto metrov k nej sa
nám už vôbec nechcelo.
Po obvyklom varení čaju a polievky,
sme zaľahli na naše lavičky a počítali osadníkov druhého konca tunela.
Ako som už spomínal 9 a ten posledný bol podľa Kiky vraj aj fešák.
Ráno sme vstali opäť o šiestej
a pre zmenu do skoro plechu. Chcel som si vyfotiť východ slnka, ale bolo
stále schované za štvortisícmetrovou hradbou hrebeňa Monte Rosy. A tak
som si aspoň odfotil západ mesiaca nad Mont Blancom, čo sa neskôr ukázal
ako jeden z najlepších mojich záberov. Postupne vstávala aj Kika s otázkou, či nie je trochu opuchnutá v tvári. Bola a nielen trochu. Včera keď
bolo pod mrakom sa nenatrela opalovákom a výsledok bol zlý. Vyriešilo
nám to to, čo s načatým dňom. Ide sa dole. Obom nám bolo ľúto pekného
dňa, ale nič rozumnejšie sa nedalo vymyslieť. Tak som aspoň Kiku nahovoril
na malý výstup na Malý Matterhorn. Veď je krásna viditeľnosť a rozbité
šutrovisko za 1+ nejako zvládneme aj sólo, lebo výťah ešte nepremával.
Vyberal som cestu a občas ju
počkal a poradil. Pri prechode cez plot na schodište vedúce od konca výťahu
až na vrchol som počul to obvyklé. Ja to neprejdem! Prešla. Na vrchole
ohradená plošina s vrcholovým krížom a anténou, ale najmä kovové platne
so siluetami viditeľných vrcholov. Tentoraz nám bol obom jasný aj Mont
Blanc aj Grand Combin, aj skoro všetko ostatné. Dohodli sme sa na tom
čo vidíme, ale nedohodli na tom čo sme videli z Rosy. Viditeľnosť skoro
ideálna. Tak som pofotil okolité panorámy, i Kiku a dokonca aj východ
slnka nad Breithornom (myslím, že tiež podarený zaber).
Po asi hodinovom filozofickom
pôsobení na vrchole sme to o deviatej otočili smerom dole. Pri pomalom
Kikinom zostupe som si stále spomínal na Rada a Hanku a ich spôsob zdolania
Dufouru – bol by to bivak!?
K lanovke na Rose sme prišli
rýchlo, asi za trištvrte. Cestou nás potešila lyžiarka, ktorá svojím štýlom
a schopnosťami nedosahovala našu úroveň, teda podľa nás. Možno som po
Eigri zaťažený na sociálne zariadenia, ale to poschodové pri lanovke,
tiež neodolalo môjmu foťáku. V obrovskej lanovke sme boli sami so sprievodcom.
Cestou som z okien kabiniek fotil Cervina z rôznych uhlov, aby sme mali
dobré obrázky talianskej výstupovej trasy do budúcnosti.
Cesta dedinou v skeletoch bola
otravná a stále sme hľadali našich, aby sme sa neminuli. napriek zákazu
som išiel cez tunel, ale nepomohlo to. Ani na mieste nášho posledného
spania neboli. Tak prišla na radu technika – mobil.
Za štvrť hodiny bol Karol pri
nás. Boli s ním aj Rado s Hankou cestou po obvyklé info o počasí. O 11:45
sme boli na mieste nášho nového táboriska. Kika sa vrhla na panthenol
(jej tvár vyzerala naozaj zle) a hygienu, ja na jedlo a pitie. Kým sme
boli my hore náš zvyšok stihol absolvovať pár skalkárskych ciest neveľkej
obtiažnosti, nákup pekných lezeckých tričiek a čakanie na počasie. Za
tuto svoju aktivitu si neskôr vyslúžili dosť kritiky od Evky v čase krízových
„rokovaní“. Keď došla dvojica z hora so správou, že nasledujúce
dni by mohlo byť počasie vrcholové, začali naše klasické akademické debaty.
Kto, s kým, s čím, ako, a stále dokola s pridávaním nových možností, na
ktoré treba byť pripravení.
Stálo by to veľa papiera popísať
všetky reči, najmä keď sa nám ešte do toho vrátil aj náš pacient Edi,
známy to kuvik a rečník. Zhrniem aspoň výsledok. Ideme hore všetci šiesti
a na troch lanách. Na poslednú chvíľu sa pre výstup rozhodli aj Janka
s Kikou, vraj pokiaľ to pôjde. Keďže sme chceli za prvý deň nastúpať do
Riffugie Carrel a to bolo tak 1800 m výškových, Janka navrhla aby sme
vstávali o druhej v noci. Aj keď sa mi to videlo prehnané, nechcel som
komplikovať situáciu a pre zmenu som sa prispôsobil.
Aj Karol chcel aby všetko klapalo
a tak vyskúšal baterku a tá iba zabzučala. Otvorené dvere a preto svietiaca
lampa urobili svoje. Po pár pokusoch sme sa rozhodli pre roztlačenie,
čo nie je práve najlepšie pre dieslak, ako je expert. Ale zabralo to a
nechali sme ho dobiť baterku.
Mne to tak vyšlo, že ak to výjde,
nebudem mať času na nákup pohľadníc, a tak som sa rozhodol ísť ešte večer
do Cervínie na nákup. Pridala sa ku mne aj Kika, len tá mala stále akosi
čas a keď si musela ešte aj hlavu umyť, začal som byť trochu nervózny.
Pre zmenu som chcel ísť skoro spať ja. Nakoniec sme tie pohľadnice aj
stihli, aj malý nákup potravín. Len pohľadnicu napísanú do roboty som
prenechal Karolovi na zahodenie do schránky. Večer sme zľahli okolo deviatej.
Ak sa to tak dá povedať príjemne napätý, tešiaci sa na zajtra som dosť
ťažko zaspával.

Tretie dejstvo – pre väčšie napätie bez prestávky.
Keďže celý svet sa stále mení,
aj my sme nakoniec nevstávali o druhej, ale po dohode až o pol tretej
s tým, že o tretej nás Karol odvezie hore do dediny. Edi súhlasil, že
sa postará o naše stany, aby sme sa nemuseli zdržovať. Nemennosť časov
sme si pár razy zdôraznili, na nikoho nečakáme.
Z môjho polospánku ma presne
o pol vytrhol Jankin hlas zo susedného stanu. Tak ako som vstal, tak na
mňa doľahol naliehavý problém. Rýchlo som zistil, že všetky papierové
vreckovky som už požičal, ale narýchlo ma zachránila Janka svojou rolňou.
Ledva som sa stihol dostatočne vzdialiť od stanov. S úľavou som sa vrátil
k stanom a vrátil papier považujúc to za žalúdočnú nervozitu. Ako som
sa zohol do stanu po spacák, pocity sa zopakovali. Janka mi rolňu rýchlo
vrátila, ale ja som už tak ďaleko nestihol. Oblial ma studený pot. Teraz,
pred výstupom a takéto problémy. Keď som si to zopakoval po tretí raz,
začal som to považovať za vážne, ale potom sa moje vnútornosti alebo ukľudnili
alebo úplne vyprázdnili. Neskôr som sa dozvedel, že podobnými problémami
trpeli tam viacerí a do konca mal kde tu niekto podobné problémy. Pravú
príčinu sme asi neodhadli, ale tu sme to zvalili na vodu z potoka. A tak
pre istotu s papierom v pohotovosti som spolu s ostatnými nastúpil o štvrť
na štyri do experta.
Skoro sme čas odchodu dodržali.
Karol nás vysadil na parkovisku pri golfovom ihrisku a po prezutí sme
o štvrtej vyrazili hode dedinou. Nálada bola vcelku dobrá, aj keď na oblohe
len sem tam presvitala nejaká hviezdička. Nebolo to obvyklé počasie, ale
predpoveď nám dávala šance na vyčasenie. Hanka s Radom vpredu hľadali
cestu. Keď však Hanka vybehla cez most na druhý breh potoka tak som sa
zamyslel. Tak tadeto nie. Nakoniec sme sa kúsok vrátili a našli tú pravú
cestu.
Ostávalo nám už iba držať hubu
a krok. Keď nás míňal teréňak mali sme stopovacie chúťky, ale nezamávali
sme. Aj Rado s Hankou sa strašne potešili, keď sme ich našli odpočívajúcich
pri kraji cesty, že sme sa neodviezli a nezastali pri nich.
Svetielka, ktoré sme považovali
za náš medzi cieľ – Rif. Duca Degli Abruzzi v. 2802 m boli v skutočnosti
kravínom a nám ostávalo ešte tak pol hodiny šlapania. Tiež začali padať
prvé drobné kvapky, ktoré nás ale nedokázali odradiť. O 6:45 sme spolu
s Marekom došli k refugiu a mrholenie bolo už dosť husté.
Keď som otvoril dvere, tma vpredu,
tma napravo a naľavo prikladal do pece drevo pravý taliansky Číňan. Tak
to sme asi netrafili ten správny vchod hovorím Marekovi, ale v tom sa
zdnu ozvala Hanka, že sme dobre a máme ísť dnu a doprava. Do siedmej sme
sa postupne všetci zišli v jedálni a začali riešiť čo s načatým ránom.
Od Poliakov sme sa dozvedeli, že v Zermette im sľubovali tri dni pekného
počasia. Od Číňana zas že dnes už pekne asi nebude. Tak tentoraz to s
počasím niekto poriadne zblbol a nielen naša pani.. Okolo deviatej sa
stavili na refugiu Česi. Vzdali to pre sneženie a námrazu na platniach
pár sto metrov nad nami. To bolo asi rozhodujúce, keď to už zbalia aj
Česi, tak ideme od toho aj my.
Dobre, ale čo potom? Prerušili
sme zábavu na úkor Radového (alebo Marekového) výroku na adresu Evky na
Balmenhorne a šlo sa demokraticky rozhodnúť. Podľa mňa nik nechcel hovoriť
prvý svoj názor a tak som začal ja. Bol som rozhodnutí investovať do nocľahu
na chate 30 tisíc a počkať, čo urobí počasie zajtra. Bol som s týmto
názorom osamotený, ale vôbec mi nechcelo k moru, možnosť často omielaná
babami. Potom Hanka prejavila chuť ísť do Arca. Vraj je to po ceste. A
bolo rozhodnuté a Kika sa podujala, že ona to povie Edimu s Evkou, ktorí
sa na rozhodovaní nezúčastnili Nemajú na výber nás je šesť. Niečo sa vo
mne ježilo, ale bol som ticho.
Okolo pol jedenástej dážď poľavil
a my sme sa pohli smerom dole. Bez nálady som sa vliekol na chvoste a
obzeral kravami zdevastovanú pôdu, ktorú sa snažili miestami spevniť
nejakými sieťami. Na miestach kde sa kravy neprejavili tak intenzívne
boli krásne kvietky a tak som likvidoval film. Aj kaplnka s delami a krásnym
krížom z ihličnatého stromu a puknutá skala si to odniesli. Ostatní ma
asi dole už dlho čakali, ale ja som si najprv zalepil otlak.
Cestou na čokorum som si liečil
náladu tričkom za 45 tisíc. Komínový motív a nič iné. THE WORLD IS NOT
A PERFECT SPHERE (tribute to the great alps climbers).
Miesto čokorumu som si povedal
grapu a potom ešte jednu. Na ten môj raňajší problém podľa mňa to najvhodnejšie.
Pretože som ešte tento deň pre istotu nič nejedol, dva poldecáky mi urobili
celkom slušnú náladu. Karol po nás prišiel a odviezol nás späť do základného
tábora. Edi s Evkou boli na malom treku, čo mierne krížilo naše plány.
Čakal nás totiž asi 400 km presun. Ako sme jedli a pripravovali sa na
presun sa aj oni vrátili. Po Kikinom oznámení sa situácia opäť napäla.
Edi v podstate Arco bral, ale Evka bola za more o ktorom sa dlho hovorilo.
Nuž ale demokracia väčšiny je k jednotlivcovi rovnako spravodlivá ako
diktátor, ale občas nemôžu mať všetci pravdu.
V napätej situácii odchádzame
z Álp. Je 17:00 a ideme do neznáma. Jediné čo ma upokojuje je, že Karol
to tam trochu pozná. Cestou opäť nakupujeme potraviny a okrem toho aj
päťlitrový demižónik lacného vína. Nebude valné, ale teším sa naň, bude
nálada.
Lago di Garda je Mekkou turistiky.
Užívať si tam môžu všetky typy turistov, veď okrem mora, ktoré nepotrebuje
lebo ako jazero je dosť veľké, má všetko a aj my horolezci tam máme svoje
zasnúbené miesto. Myslím si, že všetci sme sa spoliehali so spaním na
Karola a tak ideme pár km od jazera do dedinky Vesio, do malého parčíka,
ktorý má z jednej strany pár svätých a z druhej odpočívadlo pre ľudí a
parkovisko. Je desať a aj Karol má toho už asi dosť, lebo sa aktívne pridáva
k nášmu demižónu s tým, že zajtra sa nikam neponáhľame. Je po polnoci
keď zaliezame do spacákov pod stromy, veď demižón je prázdny.

Druhá prestávka. Iba krátka.
Ráno je opäť pekne a my postupne
vyliezame zo spacákov a Edi s Evkou aj zo stanu. Najesť, prebaliť a usušiť,
to sú hlavné naše činnosti do obeda. To druhé sa snažíme urobiť tak, aby
sme už nepotrebné zimné veci mohli odložiť na trvalé miesto dole a vzadu
prívesu. Nie sme ale dokonalí a tak ako sa to každému podarilo nech si
posúdi sám.
Ja som musel do zimného báglu
šáhnúť raz, čo považujem za svoj úspech. Tak ako sme sa to s Marekom snažili
ukladať veci do optimálneho poriadku, počujem spoza prívesu spolulezkynin
hlas: „A teraz niekomu niečo poviem, keď mi založil to čo potrebujem“.
Citácia možno nie je presná, ale snažil som sa aspoň ducha výroku zachovať.
Nemusela nikomu nič povedať, nič sme jej nezaložili. Neviem ako to pocítil
Marek, ktorý by si určite zaslúžil aspoň ďakujem, pretože to bol on, čo
sa najviac staral aby sa naše rozrastajúce sa svine popratali do prívesu,
ale ja som bol asi v tej chvíli trochu precitlivelý.
Napriek tomu, že v Taliansku
sa vraj môže stanovať všade sa miestny policajt, keď prechádzal okolo
druhý raz vidiac naše od včerajšej noci mokré a sušiace sa stany, upozornil,
že tu spať nemôžeme. Tak mu to Hanka vysvetlila a on odišiel pokojný na
svojom mopede. Keď išiel okolo po tretí raz, mali sme už skoro zbalené
a tak nás ignoroval.
Edi s Evkou šli dokonca aj na
obhliadku mestečka. My ostatní sme v pokoji dovegetili do jednej, kedy
sa nám podarilo vyraziť – smer asi 30 km vzdialené Arco. Cestou sme obdivovali
krásne scenérie strmých brehov jazera ako aj vybudovanú cestu spájajúcu
dedinky a mestečká na brehu. Karol našiel aj pláž, ktorú si pamätal, ktorá
bola enem pro nás. Vyskytol sa tam aj jeden dedo – nudista, ale to nás
nerozhádzalo. Horšie bolo sklo medzi pobrežným štrkom, načo najviac doplatila
Janka.
Boli tri, keď sme prišli do
cieľa na parkovisko pod skalný hrb s hradom, dominantu mesta. Náš cieľ
– horolezecké obchody majúce povesť lacných aj u nás. Našli sme jeden
otvorený a jeden zavretý, čo mali otvoriť až zajtra. Ale ten pravý, za
riečkou, sme nenašli, ale to sme sa dozvedeli až doma.
Niektoré veci boli ozaj za ceny,
ktoré stáli za úvahu. Marek možno ešte dnes prepočítava dvojčatá od Bealu.
V miestnej horolezeckej kaviarni si naši narkomani dali svoje obvyklé
presá a kapucinov a ja som opäť koštol grapu. Miestna pálenka do ktorej
dajú niečo pre chuť vyluhovať. Ako už máme pomaly tradíciu, zložili sme
sa na miestneho fuhrera a každý chvíľu v ňom hľadal niečo pre nás. Teda
na naše lezecké umenie a súčasne aj s možnosťou bivaku.
A ako inak, opäť sme chceli
tú pravú taliansku, čo robia cesto priamo pred našimi očami. Kšeft však
otvárali až o siedmej a tak sme museli čakať. Dočkali sme sa, aj dažďa
poriadneho, aj demižónik na spanie sme si zadovážili, aj sme si miesto
odpočinku tipli a do noci ho šli hľadať. TORBOLE NAGO. Podľa schématických
mapiek, podporovaní lacným talianskym vínom, sme ho aj okolo pol jedenástej
našli. Marek s Jankou našli aj pri čelovkách miesto vhodné na stany a
bolo rozhodnuté. Narvali sme sa siedmi, bez Ediho s Evkou, ale s demižónom
do Evičkinho stanu. Keďže nám teraz Karol nepomáhal, zostal demižón nedopitý
a my sme premýšľali, čo ráno dokážeme v tých 4c, po našom za 5.

Štvrté dejstvo.
Ráno sme všetci vstávali po
svojom, napriek babským prekáračkám o počte vylezených ciest za deň a
čo je pre koho dovolenka.
Edi s Evkou boli dole na skale
prví. My sme prišli asi pol hodiny po nich. Skala začínala krásnym oblým
previsom s cestami okolo desať a jazierkom pod nimi. Tiež diera do skaly
vedúca vojenskému opevneniu so strieľňou tam bola. Proste romantika.
Na mňa však útočili problémy
z nástupu na Matterhorn a aj keď stromov a kríkov bolo dosť v tom strmom
svahu bolo ťažké nájsť si medzi ostatnými turistami pokojné miestečko.
Marek a Rado sa pustili do ciest vedľa Éčiek. Rado si vybral ťažšiu cestu
a tak sa trochu vybál, kým našiel správnu vlnovku idúcu do cieľa. Aj Kika
išla ťahať jednu voľnú.
Všetky cesty boli husto oborhákované
a tak som po Kike išiel ťahať po dlhom čase aj ja. Tak sme od desiatej
do pol štvrtej v pohode natiahli Kika šesť a ja päť ciest včítane tej
Radovej. Väčšina toho naliezla viac ako ja, ale mňa hrialo, že som sa
opäť dokopal do toho liezť prvý. Aj Karol po rokoch skúsil čo ešte nezabudol.
A pamätal si toho dosť.
Potom sme to zapichli a hor
sa okúpať do jazera a na včera zatvorený obchod. Voda tu bola o niečo
studenšia, lebo vedľa bol jeden z mála prítokov. Ale dalo sa. Baby si
aj hlavy umyli v sprche na pláži. Miestne vrabce nám drzo behali po uterákoch
a zobali doslova z ruky. Obchod bol pre nás trochu sklamaním, ale aj tam
viacerí o všeličom vážne uvažovali. Sem treba ísť na tradičné jesenné
výpredaje, bol jasný záver, len ako zistiť kedy bývajú.
Posledným vážnym rozhodnutím
bolo čo s poslednou večerou. Či opäť pravá talianska, alebo sa pokúsiť
doraziť zásoby. Tentokrát bola väčšina podobného názoru ako ja. Ideme
do stanu. Mali sme zvyšok v demižóne a prikúpili sme aj gumidžús, aby
sa k nám normálnym vždy pijúcim alkoholikom pridali aj tí občasní.
Hore na parkovisku sme najprv
uvarili torteliny a potom kolienka s tým, že sme do toho pridávali všetko
možné. To prvé sme stihli zjesť už hore a to druhé sme si zobrali dole,
aby sme nerušili Karola, čo si chcel pred cestou aj pospať. Kým prišli
ostatní riešili sme s Radom problém zanechania Ediho na Balmenhorne. Tam
som poznal, že nie každý odchádzal odtiaľ pokojne ako ja. Potom prichádzali
ostatní a my sme ukončili vážnu debatu. V stane však miesto záverečnej
zábavy bolo ticho. Baby stvrdli na karimatkách a tak sme cestoviny v podstate
dorazili my princovia 1 a 3. Aj miešaný kompót mandarinko-jahodovo-ananásovo-vermutový
nám pomohla zdolať iba Kika. Aj tá sa s nami prestala čoskoro baviť. A
tak sme to postupne rozpustili. Veď aj zajtra je deň.
Síce odchádzame, ale srandy
si možno ešte užijeme.

Tretia prestávka. Trvalá. Namiesto záveru.
Nejako sa mi nepodarilo navnadiť
včera rozhovor na tému o približnej činnosti v deň odchodu a tak všetko
prebiehalo po našom. Kto ako chcel, tak robil. Času dosť. Karol mi to
okomentoval slovami, že keby sme boli organizovanejší, tak sme mohli aj
dnes ešte poliezť a on by to domov stihol. Nuž ale skús ľudí na dovolenke
popoháňať. To nejde, ani keď je to v ich vlastnom záujme.
A tak sme boli už o jedenástej
zbalení a šli na parkovisko do Arca sa na pol druhej hodiny rozpustiť, za účelom posledných nákupov. Ja som si kúpil ako vždy a všade pár pohľadníc,
malú karabínku od Campa a v kaviarni dal grapu na záver.
O 12:15 sme vyrazili smer domov.
Hodili sme ešte jeden nájazd na obchoďák. Čokolády pre mladých som už
mal. Posledné stovky lír som nasypal Radovi do ruky, že nech to k niečomu
pridá, lebo ich neviem ako minúť. Ešte sme sa pokúsili nájsť jeden obchod
s naším obľúbeným tovarom, ale bol zatvorený. Taliani, musia mať obedné
pauzy.
Potom nám už okrem upchatých
ciest nič nebránilo na ceste domov. Okolo bolo množstvo jabloňových sadov
a Karol nám o tom rozprával svoje skúsenosti z každoročných oberačiek.
Aj Dolomity nám trochu ukázali svoje končiare. Potom už Rakúsko a jeho
Brenerský priesmyk s poplatkom.
Keď sa zotmelo, začali sme hľadať
vhodné parkovisko. To „Marekovo“ bolo moc veľké a s veľa ľuďmi,
ale zato mali za 99 pálenku z jarabiny. No neokoštuje to náš človek za
tie peniaze, veď toho bolo plné dva deci a pekná fľaša k tomu. Tak sme
si našli malé parkovisko za mestečkom Enns a tam sa vyvalili v spacákoch
pod stromy. Prikúrili jarabinou a nepamätám si čo mal v takej fľaške Marek.
A keď nad nami na oblohe zahučal a zhasol meteor, tak sme mohli pokojne
zhasnúť aj my.
Ráno sa na parkovisku začali
množiť autá a tak sme vstávali už o trištvrte na sedem. Zjedol som posledné
tyčinky o oddal sa osudu. Za pár sme doma. Prechod hraníc bol opäť bezproblémový.
Bolo desať keď sme dorazili
do Mlynskej, vraj pôjdeme na pivo povedala Kika. Zabudla však, že sa
dohodla s Karolom, že pôjde domov cez Kramáre. Z piva nakoniec nebolo
nič – všetci sme si zabezpečovali čo najrýchlejšiu cestu domov.
Karol to spočítal a my sme to
zaplatili. Z pôvodne lacnej dopravy to bolo našou cestovateľskou vášňou
trochu inak. Keď som si potom zrátal lanovky, pizze, triko, lacné víno
a potraviny suma ma mierne prekvapila, aj keď som ju trochu očakával.
Tak sme mali v lacnom Taliansku, o kus drahší výlet ako v drahom Švajčiarsku.
Ale hory to nie je o peniazoch,
aj keď jeden vysoký funkcionár oddielu hovorí, že keď nemáš peniaze do
hôr nelez.
Hory to je o ľuďoch a tak napriek
všetkým ľudským problémom, čo sme si sami navarili a sami aj zjedli,
som rád, že som sa tejto expedície zúčastnil. Že som do zbierky svojich
horolezeckých úspechov toho veľa nepridal ? Nuž aj to sa stáva. Mám aspoň
v duši pevné rozhodnutie vrátiť sa kondične aspoň o dva roky späť. Teraz
keď dopisujem tieto riadky je nedeľa 9. 9. 2001 a od piatku mám z basketu
udretý stehenný kĺb a čo na to moja kondička… asi si viete domyslieť.
Ale rozhodnutie je trvalo platné
a idem sa aspoň na hrazdu obesiť a zapiť to burčákom na ktorý som sa tešil
už v Taliansku.