Psotkov memoriál 2010 – tenkrát poprvé

Mato:
Ani už celkom presne neviem ako som sa o memoriáli dozvedel ale pamätám si, ako sa mi zapáčil odznak z tohto podujatia, ktorý som chcel do zbierky.
Navyše bežať vo Vysokých Tatrách na Psotkovu počesť sa mi videlo ako vcelku vznešený počin s možnosťou hodnotného zážitku.
V tom čase som mal za sebou niekoľko diaľkových pochodov a behov napríklad nízkotatranskú stíhačku, alebo Plulíkov memoriál. No i tak som stále zvažoval, či na to mám. Tatry sú predsalen Tatry, na memoriáli je časový limit, koná sa už takmer v zime a vôbec, nehodno takto ohrozovať kancelársku krysu, čo chladný vzduch znáša iba ak z firemnej klimatizácie.
Každopádne okrem zaujímavého odznaku, čo sľuboval organizátor, prispela k definitívnemu rozhodnutiu o účasti aj naša milá Viola. Osudné stretnutie sa odohralo kdesi na hlavnom hrebeni Vysokých Tatier. Vravím, Viol a ty by si šla na toho Psotku? Zaznela až prekvapivo priamočiara odpoveď. No veď ja chcem ísť. Akoby to bolo rozhodnuté už dávno. Znelo to odvážne, navyše Viola spomenula, že bežecké Salomony už má a že na tatranskom chodníku sedia výborne. Odvtedy začala panovať riadna nervozita.
Ísť, neísť, maturoval som. Bol som nervózny z počasia, aké bude, či čakať až do poslednej chvíle a prihlásiť sa až na mieste, alebo cez internet v predstihu, čo si obliecť, zbaliť, čo zjesť atď. atď. Zdalo by sa to jednoduché. Dám si nejaký 25 km okruh a hotovo. O nič nejde. Rešpektu pred Tatrami som sa však nevedel zbaviť. Navyše z Plulíkovho memoriálu som už vedel, že sústrediť všetku rýchlosť na krátku horskú trať, vyžaduje špecifickú prípravu napríklad behanie po skalnatých tatranských chodníkoch, čo som samozrejme nemal kde natrénovať.
Nervozita pretrvávala a ja som s batohom na chrbte neuroticky pobehoval po najotrasnejších malokarpatsých terénoch, pokúsiac sa aspoň čiastočne simulovať tatranské podmienky.
O účasti nakoniec rozhodol až posledný týždeň a predpoveď počasia tesne pred konaním memoriálu. Predpoveď a podmienky v Tatrách na víkend mali byť totiž ideálne aj na moju premiéru v tejto súťaži. A tak sa šlo. Napočudovanie sa pripojila aj manželka, ktorej patrí poklona za starostlivé udržiavanie zázemia. Bolo dobre mať tu spoločníka. Podporný monotím.

Viol:
Memoriál Jozefa Psotku a Sherpa Rallye – dve úžasné akcie, ktorými vyvrcholili moje tohtoročné vysokohorské aktivity.
Keď začínam písať tento článok, uvedomujem si, že nemôžem písať o mojej účasti Memoriáli bez toho aby som si pripomenula všetky tie (častokrát náhodné) okolnosti, ktoré ma k nemu doviedli.
Ako žubrienka medzi vysokohorskými bežkyňami by som sa na pretek v tomto roku určite za normálnych okolností nebola prihlásila. Ale prvé slovo padlo už od Yetiho a Lukáša, ktorí mi hneď po mojom absolvovaní májového Behu do Choča nasadili chrobáka do hlavy otázkou „A na Memoriál sa nechystáš?“
Touto myšlienkou som sa ale veľmi nezaoberala, času bolo ešte dosť a iných aktivít a povinností tiež.
Katkine slová po absolvovaní Trnavskej Stovky, že sa uvidíme na Memoriáli, som nebrala veľmi vážne.
V lete som sa tento rok žiaľ veľmi lezeniu nevenovala. Chcela som, ale nešlo to. Raz bolo na vine počasie, inokedy chýbajúci parťák alebo nedostatok voľného času.
Strávila som však tri mesiace aktívnym pohybom v horách: turistikou, prácou na Chate pod Rysmi, horským behom a občasným rozjímaním pod limbou (rozumej tiež ako pohyb – pohyb mysle :-)). Po týchto troch mesiacoch som cítila, že tak nejak asi dozrel čas a že sny je lepšie neodkladať ale je treba pokúsiť sa splniť ich čo najskôr.
Klinec do rakvy mi dal Katkin telefonát, že vraj či sa teda aj ja prihlásim na Memoriál, lebo že ona chce ísť.
Nakoniec sa pridala aj moja priateľka a spolurysáčka LenKa a starý dobrý Yeti. Ešte sa s nami tesne pred pretekom stretol aj Mišov kolega z práce Juraj. To už sme boli teda vcelku početný nováčikovský tím.

1. Štart – vysmiate a hrdé na svoje štartovné čísla

2. Účastníci pretekov pozorne počúvajú posledné info pred štartom

3. Štartovné info

4. Štart – odštartované, časomiera bežíMato:
Čoskoro po príchode na Hotel Sorea – zaujímavý to výtvor, zrejme socialistickej školy, už stretám Viol, Katku P. a zopár ďalších borcov. Časom sa zaregistrujem, dostávam číslo jedna, z čoho sála istý prvok irónie a pochybnosti.
Potom už v podstate iba zaspím a zobudím sa ráno na hotelovej izbe. Aký to nezvyk oproti všetkým doteraz absolvovaným horským prechodom.
Z Plulíkovho memoriálu viem, že jesť veľmi netreba a tak vrhnem do obehu nejaké to magnézko a mussli tyčinku. Zdá sa mi to až priveľmi profesionálne, stále som nesvoj z toho, čo si vlastne obliecť a obuť a ako sa presne vystrojiť. Skrátka, chýbajú skúsenosti. Navyše nikto netuší, čo presne bude spadať do povinnej výbavy aké sú podmienky na trati. To osvetlí až výklad trate po raňajkách. Zaodejem teda svoju kancelársku schránku podľa svojich najlepších odhadov a čakám, čo bude. Topánok mám trojo – bežecké Salomony, staré-dobré otlčené najky, a ťažké kožené vibramy.
Počas výkladu trate sa dostavia zmiešané pocity a veru pri slovách, že hore je ťažký zmrznutý terén sa aj začnem seriózne báť, že hádam dakde aj krk zlámem. Predstavujem si ako padám najskôr v Prielome a potom v Priečnom sedle, ako zablúdim v hmle a zamrznem niekde pod strašnou a neľudskou stenou rozlámaný na kúsočky. Na druhej strane, to čo sa mi premieta v mysli sa mi už hádam v realite nestane. Vysvitne, že cepín, ani mačky brať netreba, postačia vibramy. V najťažších úsekoch s komplikovaným terénom sa budeme prezúvať. Na nohy nazúvam otlčené najky a do batoha putujú ťažké vibramy.
Limit sa zdvihol na šesť hodín. Dovtedy je potrebné celý okruh hlavnej kategórie t.j. Sorea – Sliezsky dom – Prielom – Priečne sedlo – Sorea absolvovať. Na trati budú dve časovky: Sorea – Poľský hrebeň a Kotlinka pod malým Závratom – začiatok stúpania do Priečneho sedla. Všetko zabezbečené členmi horskej služby.
Štartuje sa v pároch a ja vyfasujem takmer päťdesiatnika, čo by sa mohlo zdať motivačné, že však toho isto dám, avšak z iných podujatí dobre viem, že toto sú presne tie typy, čo vás akože aj naoko pustia, aby vás nevládnych na x-tom kilometri zašlapili niekde do blata trate. A to ešte netuším, že tentoraz budem v prvej časovke pomalší ako sedemdesiatročný pánko. Dajme tomu, že poprvé to zväčša nikdy nebýva ružové.
Tak teda vyštartujeme, ja osobne skôr vlažne popoženiem organizmus naložený batohom, nech sa rozohreje. Ranný beh, to je hotová pohroma, nieto ešte takmer priamo z hotelovej izby ísť riešiť tatranské prevýšenia. Borec, čo somnou štartoval, zmizne v prvej húštine a nespomínam si, že by som ho odvtedy s výnimkou neskoršieho prezerania fotiek ešte niekedy videl. Tak už to chodí, zrejme domorodec, vyzná sa tu, vravím si.
Snažím sa držať tempo, no postupne ma predbiehajú neskôr štartujúci. Sú medzi nimi aj horskí bežci, ktorí bežia na Poľský hrebeň a potom po rovnakej trase späť. Pre úplnosť, ženy a veteráni bežia ďalej cez Prielom a Zbojníčku naspäť na Soreu. Trasa sa zvykne podľa podmienok v horách meniť. Nie každý ročník sa beží rovnako.
Hovorím si, že to chcem dať v limite a v zdraví, ako obyčajne. Čas na rekordy bude neskôr. Telo sa aj tak prieči, takže dávam indiánsky beh. Od istého úseku smerom k Sliezskemu domu sa tiahne trasa po vrstevnici a je to bežatelné, tak do toho dám, čo to dá. Bojím sa medveďa, že sa zjaví v húštine, ktorá lemuje celú prvú časť, ale zakrátko už je tu prvá občerstvovačka. Vcelku dobrý čas a tutový výhľad na Velické pleso zaháňajú znaveného ducha. Prvý hang nad plesom – kým sa dá bežím, neskôr už len krokujem tatranské žulové schodisko. Ukazuje sa, že podmienky na trati sú pohodové – sucho, obloha mierne zatiahnutá, teplota vzduchu vykazuje pomerne príjemné stupne, nejaká tá hmla, sem tam sa mihne ovzduším nejaký ten puch z bežcov predomnou. A inak bezvetrie.
Dolina sa zrovná a opäť sa dá pobehnúť. Do pipiny, tie vybrami sú ale ťažké. Zatiaľ sa dá naštastie stále bežať v mojich ojetých najkoch. Už som si ich ozaj obľúbil, tridsať eury a prebehol som v nich slušnú štreku v našich pahrboch. Aby sa dalo povedať, že prvá časovka má parádne vygradovanie, je tu grandiózny záver – Poľský hrebeň. Tu už málokto beží, ak vôbec niekto. Stupák zo mňa vytriasol, čo sa dalo, Beh nehrozil. A to sme ešte iba začali. Treba si rozložiť sily. Na ďalšom štande s kontrolou dopĺňam čo to tekutín, podávajú kryoterapeuticky ľadový ionťák. Tatry sú zrejme už raz také a tak to vypijem, povinne obujem vibramy a podobne ako ostatní rekreačne kráčam ďalej. Zostup z Poľského hrebeňa je riadne oľadnený, šmýka sa. Prídem k zamrznutej, šikmej ploche snehového poľa, kde sa mi zdá, že zletím. Chôdza vo vibramoch sa mi zdá nemotorná. Dolu Prielomom má byť natiahnutý fix, z čoho mám už dopredu nervy, lebo si presne neviem predstaviť, čo to tam vlastne pripravili. Podmienky sú ale až po najvyšší bod sedla dobré. Väčšina bežcov pohodovo vykračuje, ako na prechádzke. Na rozdiel odomňa majú ale príjemnú časovú rezervu. Musím valiť. Hore v sedle čaká kamera a červeno odetí horskáči. Srandujú okolo môjho štartového čísla 1. No veď jasné, nekomentujem to. Zbehnem fix, veľa času rozmýšlať o nejakých hrôzach nakoniec nebolo. V zásade fix viedol opäť o strmé, zmrznuté snehové pole, ktoré sa za pomoci lana dalo rýchlo zísť. Bol som rád, že to mám takto bezbolestne za sebou a vo vibramách upaľujem k najbližšej kontrole pri Zbojníckej chate. Tu sa prezujem do bežeckých topánok, dám keksík a čajík a nejaký ten hroznový cukor. Uvažujem o blízkych stretnutiach s turistami na zostupe z Priečneho sedla. Digitálky pripomínajú, že bude treba fičať.
A stále po turistickej značke. Počasie sa drží, dokonca vykukne slnko. Podľa predpovede aladinovej lampy na shmu, ma o tomto čase malo zastihnúť sneženie. Som rád, že sa tomu vyhnem. Pripojím sa k bežcovi, čo je trikrát objemnejší ako ja. Spolu začneme druhú časovku. Najlepší to údajne dávajú za pätnásť minút. Časom mi odbehne a už sa nestretneme. Aspoň sme stihli prebrať niektoré vlastnosti horských bežeckých topánok Salomon. Jemu vraj vydržali dva roky. Príjemné mať aspoň na chvíľu parťáka.
Chcem mať za sebou čím skôr Priečne sedlo. Kým vládzem utekám popod Širokú vežu a ďalej až kým nezačujem povzbudzovanie z ďalšej kontroly. Zase sa prezujem do povinných vibramov a suniem sa do Priečneho. Čakám, čo sa zjaví na druhej strane sedla. Vysvitne, že žiadna hrôza sa zrejme konať nebude. Napriek tomu stratím kopu času vyhýbaním sa turistom, ktorými sú reťaze obvešané ešte aj v neskorú jeseň. Škoda, že aj tu nie je spustené lano. Dalo by sa rýchlo zbehnúť zasneženým žľabom a bolo by to snáď aj bezpečnejšie. Onedlho už vidím Téryho chatu, čo mi dodá na pohode. Pamätám si, že som stále kráčal, ale chata akoby sa nepribližovala. Pohľad na hodinky vzbudzuje predzvesť nutného úprku z Térynky. Na kontrole sa potvrdí, že srandy bude kopec až dokonca a že sa to stále dá stihnúť v limite, ale budem musieť bežať až na hotel. Ešte nikdy som odtiaľto nebežal a už vôbec nie až na Hrebienok. Nič sa nedá robiť. Rozbehnem sa a bežím.
Turistom to príde divné, keď tak poskakujem s batohom, no niektorí povzbudzujú a to je vcelku príjemné. Som tu v podstate jediný bežec, rozostupy medzi súťažiacimi sú v tejto časti veľké.
Telo už je vcelku zhumplované. Chytím kŕč. Musím zastaviť a ponaťahovať nohy. Stojí ma to čas a zas chytím nervy, či beh dokončím. Teraz, taký kúsok od cieľa skončiť. Nič moc. Bolí ma nejaký väz na vonkajšej strane kolena a noha stráca hybnosť. Navyše, čím som nižšie, tým je cesta horšej kvality. Kamene sú guľaté a beh je na hranici vykĺbenia. Chce to hodne sústredenia, postrádam tréning na týchto chodníkoch. Aj si zanadávam. Nerozumiem ako je možné, že na Zamkovského chatu to trvá tak dlho. Stále však bežím, chodník sa stráca v lese a už je tu chata. Dúfam, že na rázcestí som správne odbočil a ďalej. Nikde žiaden bežec. Z Téryho chaty som jedného predbehol a odvtedy nič.
Za Obrovským vodopádom nadávam na masy turistov, čo sa tu potulujú a upchali celý chodník. Bežím už len na výpary. Nakoniec beh na chvíľu preruším, čas je v limite. Kde to už je?
Rozbehnem sa a zrazu som tam, odkiaľ som ráno vyrážal. Splnil som si sen. Vyhnal som kancelársku krysu a ona prežila aj tento tatranský okruh. Tento beh si cením. Bola to vcelku dôstojná rozlúčka s tohtoročnou súťažnou sezónou.
Ešte mi ktosi ponúka horec. Ale toto posledné stúpanie už odmietnem. Nebolo to zlé.

5. Sliezky dom – posledný pretekár 🙂 na prvej občerstvovačke

6. Poľsky hrebeň – pretekári dobiehajú na prvú časovku

7. Kto by sa nechcel odfotiť s horskou službou na Polskom hrebeni?

8. Polsky hreben – Pod dohladom HZS

9. Občerstvovačka pri Zbojníckej chate – najhoršie máme za sebouViol:
Čo povedať o samotnom preteku?
Atmosféra bola príjemná a počasie nám dokonale prialo. Teplota niečo okolo nuly, nízka oblačnosť a bezvetrie – môže byť niečo pre beh lepšie?
Bola som rozhodnutá vziať so sebou vibramky i keď by si ostatní bežci nebrali, – kvôli zostupu. Ten je z Prielomu v teniskách naozaj „o hubu“. Mala som šťastie a organizátori tentokrát zaradili vibramky medzi povinnú výbavu každého bežca pre zostup. Takto som nemala teda nijakú nevýhodu oproti ostatným.
Beh samotný bol príjemný. Ono, chodiť do kopca sa bez námahy nedá, ale to nezamená, že to zároveň musí byť nepríjemné. Záleží len od toho, ako sa naladíme. Beh bol fajn, pretože na trase z Hrebienku na Sliezsky dom sa otvárali krásne, a väčšine z nás i dôverne známe, výhľady na Podtatranskú kotlinu. Zo Sliezskeho domu na Poľský hrebeň som už bola medzi poslednými a snažila som sa vlastne už len dôjsť do cieľa a pritom sa nenechať predbehnúť už nikým ďalším. Večný dážď ma schladil a oživil mi v pamäti spomienky na výlety v týchto končinách Tatier. Znie to ako by som pri behu mala veľa času premýšľať, ale boli to naozaj len kratučké útržky spomienok. Skôr len také pocity, ako nejaké dlhé deje.
V cieli časovky nás privítali veľmi milí členovia Horskej Služby, urobili nám pár fotiek a zablahoželali k úspechu.
Úspech nie je len o dosiahnutí prvých priečok v akejsi tabuľke víťazov, ale je hlavne o víťazstve nad vlastnou lenivosťou a nedôverou voči svojim schopnostiam.
Zostup cez Prielom bol na veľkom snehovom poli zaistený lanom a celkový časový limit bol predĺžený kvôli zvýšeniu bezpečnosti zostupu. Bola som fakt opatrná, zostupu som sa bála viac ako výstupu, lebo pri zostupe je človek unavený a má pred sebou ešte dlhú cestu.
Do cieľa sme s Katkou svorne dokráčali v časovom limite so skvelým pocitom, že sme to naozaj zvládli.
Ak by bol tento beh pre mňa len sebazapretím v snahe niečo si dokázať a odfajknúť v tabuľke plánov, nemala by som pri behu a počas zostupu takú príjemnú a vyrovnanú náladu. Áno, vždy ma trochu ma škrie, keď ma v krátkom časovom úseku predbehne niekoľko dievčat za sebou, ale zároveň sa s tým veľmi nezaoberám a radujem sa z toho, že aj ja medzi ne patrím a tiež mám tú možnosť zúčastniť sa preteku s takou povesťou ako je Psotkov Memoriál.
Rada sa zúčastním znovu ale som presvedčená že bude veľmi záležať na tom, s kým.
Tento rok som bola v príjemnej spoločnosti ľudí, ktorých mám naozaj rada. A o takých dňoch, ako bol aj tento 16.október, je predsa život, …či nie?

  James – XXVI. Memoriál Jozefa Psotku