Dnes je 19. 06. 2018   | Počasie v Európe | Sprievodcovia | Weblinks | Download | Rozšírené vyhľadávanie    
  Články
Úvodná stránka
Kde sme boli
Metodika
Fotogalérie
Rady a tipy
Klubový život
EL LOCO
Pajštún
Najčítanejšie články
Ako písať články

  LokoFoto

  Fórum + odkazy
Fórum
Rýchle odkazy

  O nás
História klubu
Stanovy
Spomíname
Kontakt na nás

  Registrácia čitateľov
Ak máte záujem dostávať nové články na Váš email, zaregistrujte sa na odber noviniek.
Registrácia

  Počítadlo prístupov
Celkom992659
Jn5266
Dnes52

Schneeberg winter Geschichte
Zverejnené 06. 04. 2015 (1678 × prečítané)

Samotnému nápadu predchádzal výjazd do Tatier. S Lacim Korčekom z nitrianskeho klubu sme vyrazili na Tupú. Naším cieľom bol Puškášov pilier (III). Zavčas rána sme vyrazili z chaty a ocitli sa pod stenou ešte v tme. Ostávalo nám len čakať kým sa rozvidni, aby sme mohli pokračovať v hľadaní nástupu. Začali sme liezť niečo po ôsmej hodine. Navrhol som liezť súčasné. Po nejakých troch dĺžkach, ktoré viedli prevažne žľabmi ťahajúcich v pilieri, sme si vystriedali vedenie. Potom Laci naliezol do skalnej časti piliera. Zhruba po ďalších dvoch dĺžkach sme sa opäť vystriedali vo vedení. Po nejakom čaše doliezam na vrchol, kde sme stretli dvoch turistov. Bolo niečo pred dvanástou hodinou. Počas zostupu sa hmla rozplynula a v sedle pod Ostrvou sme uvideli početné stádo kamzíkov. Na chate sme boli o druhej poobede. Podmienky sme mali veľmi dobre a aj zvolený štýl lezenia sa nám oplatil. Cestu vrelo odporúčam z hľadiska technickej náročnosti každému, kto si chce vyskúšať zimné lezenie. Treba však brat do úvahy štýl. Lezenie od štandu k štandu by nám určíte zabralo aj dvojnásobný čas.

Nasledujúci deň sme sa vybrali, že si trosku viac lezieme. Nastúpil som do novej varianty Banán Extra za M5-. Po prelezení úvodných metroch, kde sa prekonáva kosodrevina (pozn.: k zachytávaniu používajte vodorovne korene a nie zvislé vetvy ?), som uvidel širokú špáru, kde by mi možno sedel najväčší BD frend, ktorý som samozrejme nemal. Bolo dosť zaujímavé liezť špáru kde cepín moc zachytiť neviete, stehno musíte do nej zaraziť aj s polovicou zadku, keď chcete urobiť krok vyššie, jedno lano mate v istení cez vklinený balvan par metrov pod vami a čok založený v platni (áno v platni, tiež som sa čudoval, ale išlo to a samozrejme, že som mu trosku pomohol cepínom a predlžil slučkou). Snažil som sa urobiť vyšší krok na lištu a dočiahnuť na policu, v tom mi vystrelila mačka a v zapätí som si narazil koleno. Nie silno, ale presne. Bolo jasne, že ďalej nemôžem liezť. Čok z platne, ktorý ma zachytil, som vybral, kúsok zliezol a nechal sa spustiť z vklineného balvana v špáre. Nasadil som bandáž na koleno a pomaly sme zostúpili do chaty. Cestou som si v hlave naladil rádio, kde sa redaktor pýtal lezcov: „V čom tkvie vaše tajomstvo v taktike speedclimbingu?“ Na čo dostal odpoveď: „Treba vstať zavčasu, drbnúť si koleno v prvej dĺžke a raz dva ste prví na chate.“ ?



V novom sprievodcovi o Hollentaly sa nachádza cesta na Schneeberg v oblasti Breite Ries (čítaj „brajte rís“ ?). Tak sme sa vybrali Laci Korček, Kristián Stohl, Maťo „Stiso“ Stískala a ja odhaliť čaro tej cesty. A ako sme sa tam túlali a hľadali ju, naďabil som očami na líniu. To by mohlo byt pekné lezenie. Myšlienka ostala v hlave, línia vo foťáku, ale času nám neostávalo veľa, tak sme si aspoň vyšlapali žľabom na vrchol.



Zakreslil som si do fotky líniu s variantmi, kade by to mohlo pustiť. Zaujal ma jeden kút, ktorý v tom prevažne rozbitom teréne, vyzerá kompaktnejšie. O dva týždne som sa ocitol pod stenou spolu s Evou Ťažárovou. Úbytok snehu poodkrýval voľné bloky a len to tak dunelo. Na 25 metrov som mal tri istenia, aj to také že keby som sa začal od strachu triasť, tak by boli dolu skôr než ja. Od police kde začína kút ma delil len jeden krok. Vedel som, že nie je ťažký, ale hlava si aj tak pýtala istenie. Uspokojil som ju zarazeným cepínom v špáre a malú účkovou skobou v tráve. Ako som tak stál na polici a hľadel do kúta so špárou, ktorá mi hneď pripomenula Extra Banán na Tupej. Bez veľkých frendov to môžem rovno sólovať. Jediná možnosť bola návrat. Repka cez šupinu, slučka cez vklinený balvan v špáre a po hudiniho triku účkovu „trávovú“ skobu do špárky. Pre zmenu sme mali čas nazvyš a tak sme vybehli žľabom na vrchol.
O ďalšie dva týždne som sa ocitol pod stenou s Kristiánom a vyzbrojený so štyrmi najväčšími klubovými frendami. Avšak medzi časom nasnežilo, aj primrzlo a žľab naľavo od kúta sa zdal byť leziteľnejší. Nádherné mixové lezenie po zamrznutých trávach s troška morálovejšími možnosťami istenia. Zaštandoval som v kominíku pod previsíkom. Prvú dĺžku som odhadol na takých M4. Po dohode, že druhá dĺžka je tiež moja, som dumal kade ďalej. Vpravo to bolo fest ťažké, vľavo ľahké, ale bez možnosti dobrého istenia, tak jedine priamo hore cez previsík. Bolo to len pár krokov, odhadom za M5-, ale to sa mi za triezva ťažko opisuje. ? Nasledoval 45 metrový slalom s dvomi isteniami okolo kosodrevín a vylez M3 žliabkom na hrebienok, kde som zaštandoval cez dva zuby. Tretiu dĺžku viedol Kris krásnym naviatym hrebienkom a ešte krajším arborétom. Potom som oblezením dostal na skalný masív, pod ktorým zaštandoval Kris, kde som sa ocitol na prekrásnom previatom hrebeni, som si uvedomil, že som si do čaju nepridal prípravok MORAL-tín a navyše sme nemali dosť času na ďalšie štyri dĺžky. Zlanili sme na plne dve dĺžky lán s myšlienkou dokončiť cestu.



Medzi časom som poprosil Maťa Kiňa, či by mi vyzistil u Rakúšanov info o možnostiach prvovýstupu. Počasie sa zhoršilo a tak sme sa Krisom dohodli, že hneď ako sa zlepší dokončíme cestu. Vybavil som si dovolenku a študoval stránku miestneho lezca s jeho líniami (http://www.thamer.at/gallerie/v/Alpin/niederoesterreich/). Preklikal som sa všetkými a presne tá posledná ktorú som otvoril bola ako cez kopírak so zakreslenou líniou v mojej fotke. Rakúšania ju vyliezli iba rok pred nami. Dokonca som aj hodnotenie dĺžok dobre odhadol. Klamal by som tvrdením, že som nepocítil sklamanie, ale rovnako som pocítil aj motiváciu. Pretože som v sebe objavil zmysel pre smer, ktorý je jeden z hlavných predpokladov pre prvovýstup.
Nevzdali sme to a opäť sme sa potulovali po Schneebergu. Oči sme sústredili na druhú stranu Krisovho obľúbeného „Brajt Rajs“ ? (anglická výslovnosť Breite Ries). Chvíľku sme sa motali, až som naďabil na jednu na prvý pohľad nevýraznú líniu. Nachádza sa v ľavej časti približne 100 výškových metrov nad výrazným komínom, ktorý si určite všimol každý, kto bol v Breite Ries, za prvou markantnou stenou, ktorú obídete a nástup je prirodzene označený červeným fľakom rozlámanej skaly. Nastúpite sprava a postupujete priamo menej výrazným rebrom po trávach a skalami. Prvý štand som robil po 50 metroch na zube a véčkovej skobe v tráve. Nasledujete opäť priamo. Po 55 metroch doleziete k prvým výraznejším skalám. Odtiaľ diagonálne doprava do kľúčového miesta, ktoré je možno o niečo ťažšie ako M3. Potom mierne doľava a priamo hore po policiach na väčšiu plošinu s veľkým skalným zubom, kde je tretí štand. Od druhého štandu to logicky zvádza priamo cez dva kúty, lenže sa tam nachádzajú voľné bloky. Štvrtá dĺžka vedie priamo úzkym žliabkom, nasleduje malý hrebienok po zaviatej kosodrevine, vpravo po skalách k poslednej vežičke, štvrtý štand. Odtiaľ obídete vežičku zľava a po pár metroch travičkami vpravo hore za vežičku na menšiu pláň. Potom smerom na vrchol pomedzi skaly na južné svahy Schneebergu a hore približne 45 min. Iné varianty zostupu sme nehľadali. Cesta má 220 metrov a podľa Floriana Thamera zrejme lezené už skôr. Je vhodná pre začiatočníkov v mixovom lezení, odporúčam však skúsenejšieho spolulezca pre obmedzené možnosti istenia. Zišli by sa aj trávové skoby.

Básnik by napísal báseň,
maliar by namaľoval obraz,
skladateľ by zložil pieseň,
ja som Ti vyliezol cestu.

Cesta pre Moniku M3




[Aktuálna známka: 1,00]
hodnotenie lnku (ako v kole)   <--1 2 3 4 5 -->   

( Celý článok | Autor: Lukas Messner Gubani | Počet komentárov: 1 | Pridať komentár | Informačný e-mailVytlačiť článok )

Web site powered by phpRS