Dnes je 22. 06. 2018   | Počasie v Európe | Sprievodcovia | Weblinks | Download | Rozšírené vyhľadávanie    
  Články
Úvodná stránka
Kde sme boli
Metodika
Fotogalérie
Rady a tipy
Klubový život
EL LOCO
Pajštún
Najčítanejšie články
Ako písať články

  LokoFoto

  Fórum + odkazy
Fórum
Rýchle odkazy

  O nás
História klubu
Stanovy
Spomíname
Kontakt na nás

  Registrácia čitateľov
Ak máte záujem dostávať nové články na Váš email, zaregistrujte sa na odber noviniek.
Registrácia

  Počítadlo prístupov
Celkom993596
Jn6203
Dnes145

Maliovitsa Sky Run - Alebo ako sa behá Psotkáč v bulharskej Rile
Zverejnené 26. 08. 2014 (1677 × prečítané)

Jeden by povedal, že tento beh bude podobný nášmu Memoriálu Ing. Jozefa Psotku: vysokohorský terén, priemerná nadmorská výška okolo 2200 mnm, niekolko sediel a kotlín na trase, vrcholová pasáž zaistená lanami a napokon štart i koniec na tom istom mieste dole pri parkovisku. Ale, veruže, jeden by sa mýlil.


„Tri, dva, jeden... ŠTART!“ počujem zvonka keď si práve umývam ruky na wécku. Rýchlo bežím von a chmatám môj mini ruksak. V momente však brzdím a hľadám Asena. Vidím chrbty posledných bežcov a bežkýň, otáčam sa a schádzam pár metrov naspäť po parkovisku. Po dvoch-troch minútach pribieha od auta a konečne aj my prekračujeme štartovú pásku s 5-minútovým meškaním. Pán pri štarte sa na nás usmieva a ja mu zo srandy kričím: „my sme rýchli, my máme čas“.




„Volal si tomu zverolekárovi?“ pýtam sa mojho spolubežca popri tom ako fučíme v strmom výšľape lesom. Dáva mi stručnú odpoveď v anglickom jazyku: „F*ck“. O minútu mu už telefonuje a dohaduje stretnutie na neskôr. Stále ešte bežíme ľudoprázdnym lesom. Jeden by nepovedal, že tu pred piatimi minútami bežal zástup z viac ako 100 bežcov. Zväzujem si vlasy do gumičky, roztieram opaľovací krém po tvári, tlačím do seba raňajky: banán a müsli tyčinku a pritom sme stále v polobehu strmo hore. Ci pana, to je situácia...
Asen trochu spomalí, prišiel na ňho hlad. „Asi nas diskvalifikujú, nestihneme limity“ ozýva sa červík pochybností. „Ale nie, máme dobrú vytrvalosť. Uvidíš, čoskoro dobehneme tých na konci“ zlepšujem náladu.




A tak aj bolo. O chvíľu sme obehli pár chodcov so štartovými číslami a pálili ďalej za tými rýchlejšími. Začlenili sme sa medzi nich a neustále stúpali vyššie a vyššie. Asko kdesi zaostal, oddelujú nás už zhruba 4 ľudia. Občas si zamávame. Terén sa mení, vidno skaly pred nami. Bežíme po klzkých blatových lúkach. Šlups, obe nohy mi podkĺznu a už dostávam grátis bahenný zábal. Vstávam, oprašujem, bežím.

Na štarte vraveli, že nemáme rátať s občerstvovačkami s vodou. Vraj máme piť z potokov a jazier. To si teda veľa práce s prípravou pretekov nedali, myslím si rozčarovane. Trochu váham, no onedlho sa napijem z potoka. Bežím a bežím, obieham Ninu, kamošku z predošlého preteku. Letmo sa pozdravíme.

Na malom vŕšku nad jazerom vykúka chata Maliovitsa. Tu je aj kontrolný bod. Pani organizátorka sa usmieva: „Zdrasti, nomer 60?“ „Da, 60 som. A voda, ima li niakade?“ vyzvedám od nej. Očakávam, že ma nasmeruje k najbližšiemu potoku, no čuduj sa svete, prekvapí ma slovami, že hneď pri chate stojí zopár organizátorov s vodou a keksíkmi. To, že nás najprv varovali, že žiadna voda nebude a potom predsa bola, a to po každých 5 kilometroch, bolo asi najlepšie prekvapko na trati.

Bežím hore kopcom po kameňoch, hmla sa dvíha a presvitá ňou slnko. V tejto časti mi staršia pretekárka - šedivá vyšportovaná pani – (tak trochu môj sen ako chcem vyzerať v šesťdesiatke) uľahčuje orientáciu. Stačí, že ju sledujem a príliš nezaostanem. Ďalsí kontrolný bod. Kontrolór sa potmehúdsky usmieva a ukazuje kade ďalej.




Tade? Veď tam nie je chodník! A veruže bulharskí bežci v horách očividne nepotrebujú chodník. Trasa nášho preteku pokračuje šikmo cez strmé lúky, skrze niekoľko menších kamenistých valov a potom hore nestabilným suťovo-kamenným žľabom. Orientácia je trochu problém, stále sa obzerám kde je ukrytá ďalšia značka. Keď ju netrafím strácam minúty. Trochu ako orientačný beh.

Tu v suťovisku obieham pár žien (dala som si druhý banán, tak mi to šlape) a zrazu medzi nimi znova vidím Ninu, ktorú som obehla tak pred 40 minútami. Opäť sa pozdravíme, prehodíme viac slov a očividne sa raduje že ma vidí. No, čo vám poviem, záhada. Po zvyšok preteku som si niesla chrobáka v hlave: ako to, že som ju obehla dvakrát. Až v cieli sa ukázalo, že tá prvá bola jej dvojička.

Po tejto skupinke som dlhý čas nemala nikoho pred sebou. Cestu som musela stále vyberať sama. Nejaka vlajočka sem, nejaký žlty fľak na kameni tam. Občas sme bežali úplne mimo, šliapajúc po horcoch a zvončekoch. Občas zase po chodníku ako v Tatrách.

V jednej chvíli ma to celé prestalo baviť. „Beh je vraj Maliovitsa Sky Run a my stále bežíme hore a zase dole ako popletení“ hundrala som si. Zdalo sa mi to nekonečné. Po viac ako dvoch hodinách, po dvoch sedlách, troch jazerách, početných stúpaniach a klesaniach sa nad nami ukázal štít Maľovice s drobnými postavičkami na samom vrchu.




Asena za mnou už nebolo. Bežala som na ten kopec v snahe dohnať nejaké ďalšie ženy predo mnou. To je tá moja súťaživosť.
Prudko do kopca, žiaden chodník, kde-tu vlajočka a nejakí bežci v okolí. Strmú travu vystriedala ešte strmšia, potom hŕba kameňov a napokon pevná skala. Vrchol Maľovice bol zaistený lanami. Jednému by sa aj hlava zatočila.




Zásoba cukrov v tele končí, cítim sa trochu slabá. Aj ostatní spomaľujú. No nič, stúpam po úzkom hrebeni, držím sa lana. Občas špekulujem kde dať nohy na trenie a ako dočiahnut vyššie stupy. Hop, ešte pár výšvihov a zrazu som hore. Akoby som práve vyliezla z kanála, na jednom mieste sa terén zlomil a už je predo mnou iba holá lúka. Také sú vrcholy kopcov v Rile.

Horskáči si zapisujú moje číslo a hopaa, už si to frčím zase dole po druhej strane kopca. Bežím, lebo chcem dojsť do cieľa čo najskôr a chcem si tam už konečne oddýchnuť. Bežím, lebo neviem prečo, ale nič iné mi nenapadne. Napríklad som si tam hore mohla na 5 minút sadnúť. Ale ja jednoducho len bežím dole.

Čo vám poviem, bežat dole z kopca, ktorý má 2729 mnm, na parkovisko v 1704 mnm nie je žiadna sranda. Zo začiatku ma obehne pár ľudí, nemajú žiadne brzdy. Jedna dievčina mi podá mrkvu, ktorú si od nej zo slušnosti vezmem. Potom ma obehne, kým bojujem so suchou oranžovou hmotou v ústach. Vypľuť - či nevypľuť, byť - či sa zadusiť. Taká rana pod pás, hrúza!

Potom bežím cez pár rovných mokrých lúk, kde sa beží fajnovúčko, ako v perinke. Od chaty Maliovitsa sa pre zmenu už zase ide po kamenistej ceste, kde si každú chvíľu myslim, že sa potknem. Je to tam doslova o hubu. Turisti sa tu prechádzajú ako na promenáde a už sú očividne leniví uhýbať sa bežcom, lebo tých bol predo mnou už celý húf.

Všetko má svoj koniec a aj keď som tomu nemohla uveriť, konečne som po 4 hodinách a 56 minútach v cieli. Som 9 zo 16 žien v mojej 18,5 km kategórii. Bola ešte aj druhá, 14,5 km.
Zjem špagety, zaslúžene si prevezmem tričko a naplním fľašku s vodou. Potom vyrážam smerom späť na Maľovicu. Hľadám Asena.

Prešla už hodina a ja som prešla asi kilometer. Po Asenovi ani stopy. Nebol predsa toľko za mnou, v prvej tretine preteku sme sa videli. Potom mu volám, aj keď ho nechcem rušiť, ale už mi to nedalo. Ozývajú sa cudzí ľudia. Vraj telefón našli na trase a nik nevedel komu patrí. Tak im hovorím nech mu ho v cieli odložia, že majiteľ je ešte na trati. Na obavách mi ten telefonát teda neubral.

Asen sa ukázal po hodine a pol. Kráčal a kríval. Spadol niekde na začiatku a potom sa už len snažil prejsť to celé, aby sa mu ušlo tričko. Vraj ho na Maľovici predbehli dve babky v bielom so svojim krpatým trojnohým psíkom. Žeby halucinácia? Alebo naozaj. Kto vie.

Preteky skončili. Dobre sme sa najedli v miestnej kolibe a už je nám zase celkom fajn. Sme radi že sme to prežili bez ujmy.




Pred odchodom ešte pohladíme malé mačiatko, ktoré sme ráno nechali u organizátorov na štarte.
Totiž, v tom je tak trochu pôvod nášho trápenia...
O siedmej ráno sme na ceste zbadali zrazenú mačku. Sedela uprostred cesty bez pohnutia, statočne hľadiac do našich predných svetiel. Keď sme sa tak nad ňou skláňali a špekulovali, pribehol aj jej malý čierny potomok. Celkom bezstarostný a zvedavý. Nezostalo nám iné, než ich oboch naložiť. Tým sa začala naháňačka za veterinármi v celom blagoevgradskom regióne. Jeden by nemyslel, ale v nedeľu o pól ôsmej ráno je to na bulharskom vidieku celkom problém.

V Samokove sme konečne našli jedného, čo mal prísť do práce na deviatu. Nechali sme mu teda pred ordináciou mamu-mačku zabalenú v deke a ponáhľali sa na štart. Štart bol totiž presne o 9:00 a my sme pod ním zaparkovali naše fáro o 8:45. Na to, že sme si museli ešte prevziať a pripnúť štartové čísla, zbaliť batôžky, zveriť niekomu naše mačiatko, zjesť raňajky, prezliecť sa a odbehnúť na wc to bolo trochu natesno. Ostatné už poznáte.

Doslov:
Mama mačka bude opäť v poriadku, bola prevezená do väčšej zvieracej kliniky. A mačiatko si našlo novú majiteľku medzi bežkyňami.

Čo sa týka behu, pre porovnanie mi prichádzajú na um dva rozdiely oproti Psotkovmu Memoriálu:
1. Trasa nie je rozdelená na časovky. O umiestnení rozhoduje iba moment kedy dobehnete do cieľa, čo vás môže priviesť ku kamikadze výkonom pri 1000-metrovom zbiehaní.
2. Trať vedie z 15% mimo akýchkoľvek chodníkov a z ďalších 15% mimo značených turistických chodníkov. Inými slovami – je to krkolomné a ľahko sa stratíte.

A dve pikošky:
1. V blízkosti štartu je útulné miesto pre lesný kemping, ktoré pred behom využilo zopár pretekárov.
2. Obed v cieli je čisto vegetariánsky. Takúto skúsenosť mám aj z iných pretekov v Bulharsku. Dá sa teda skonštatovať, že gulášová tradícia v tejto krajine nezapustila korene. (Pre niekoho dobrá, pre iného zlá správa.)

Hore zdar a behu zvlášte!



[Aktuálna známka: 1,00]
hodnotenie lnku (ako v kole)   <--1 2 3 4 5 -->   

( Celý článok | Autor: Viola | Počet komentárov: 0 | Pridať komentár | Informačný e-mailVytlačiť článok )

Web site powered by phpRS