Dnes je 20. 09. 2020   | PoÄŤasie v EurĂłpe | Sprievodcovia | Weblinks | Download | RozšírenĂ© vyhÄľadávanie    
  ?lánky
Úvodná stránka
Kde sme boli
Metodika
Fotogalérie
Rady a tipy
Klubový život
EL LOCO
Pajštún
Naj?ítanejšie ?lánky
Ako písa? ?lánky

  LokoFoto

  Fórum + odkazy
Fórum
Rýchle odkazy

  O nás
História klubu
Stanovy
Spomíname
Kontakt na nás

  Registrácia ?itate?ov
Ak máte záujem dostáva? nové ?lánky na Váš email, zaregistrujte sa na odber noviniek.
Registrácia

  Po?ítadlo prístupov
Celkom1222996
September7066
Dnes348

Maliovitsa Sky Run - Alebo ako sa behá Psotká? v bulharskej Rile
Zverejnené 26. 08. 2014 (2092 × prečítané)

Jeden by povedal, že tento beh bude podobný nášmu Memoriálu Ing. Jozefa Psotku: vysokohorský terén, priemerná nadmorská výška okolo 2200 mnm, niekolko sediel a kotlín na trase, vrcholová pasáž zaistená lanami a napokon štart i koniec na tom istom mieste dole pri parkovisku. Ale, veruže, jeden by sa mýlil.


„Tri, dva, jeden... ŠTART!“ po?ujem zvonka ke? si práve umývam ruky na wécku. Rýchlo bežím von a chmatám môj mini ruksak. V momente však brzdím a h?adám Asena. Vidím chrbty posledných bežcov a bežký?, otá?am sa a schádzam pár metrov naspä? po parkovisku. Po dvoch-troch minútach pribieha od auta a kone?ne aj my prekra?ujeme štartovú pásku s 5-minútovým meškaním. Pán pri štarte sa na nás usmieva a ja mu zo srandy kri?ím: „my sme rýchli, my máme ?as“.




„Volal si tomu zverolekárovi?“ pýtam sa mojho spolubežca popri tom ako fu?íme v strmom výš?ape lesom. Dáva mi stru?nú odpove? v anglickom jazyku: „F*ck“. O minútu mu už telefonuje a dohaduje stretnutie na neskôr. Stále ešte bežíme ?udoprázdnym lesom. Jeden by nepovedal, že tu pred piatimi minútami bežal zástup z viac ako 100 bežcov. Zväzujem si vlasy do gumi?ky, roztieram opa?ovací krém po tvári, tla?ím do seba ra?ajky: banán a müsli ty?inku a pritom sme stále v polobehu strmo hore. Ci pana, to je situácia...
Asen trochu spomalí, prišiel na ?ho hlad. „Asi nas diskvalifikujú, nestihneme limity“ ozýva sa ?ervík pochybností. „Ale nie, máme dobrú vytrvalos?. Uvidíš, ?oskoro dobehneme tých na konci“ zlepšujem náladu.




A tak aj bolo. O chví?u sme obehli pár chodcov so štartovými ?íslami a pálili ?alej za tými rýchlejšími. Za?lenili sme sa medzi nich a neustále stúpali vyššie a vyššie. Asko kdesi zaostal, oddelujú nás už zhruba 4 ?udia. Ob?as si zamávame. Terén sa mení, vidno skaly pred nami. Bežíme po klzkých blatových lúkach. Šlups, obe nohy mi podk?znu a už dostávam grátis bahenný zábal. Vstávam, oprašujem, bežím.

Na štarte vraveli, že nemáme ráta? s ob?erstvova?kami s vodou. Vraj máme pi? z potokov a jazier. To si teda ve?a práce s prípravou pretekov nedali, myslím si roz?arovane. Trochu váham, no onedlho sa napijem z potoka. Bežím a bežím, obieham Ninu, kamošku z predošlého preteku. Letmo sa pozdravíme.

Na malom v?šku nad jazerom vykúka chata Maliovitsa. Tu je aj kontrolný bod. Pani organizátorka sa usmieva: „Zdrasti, nomer 60?“ „Da, 60 som. A voda, ima li niakade?“ vyzvedám od nej. O?akávam, že ma nasmeruje k najbližšiemu potoku, no ?uduj sa svete, prekvapí ma slovami, že hne? pri chate stojí zopár organizátorov s vodou a keksíkmi. To, že nás najprv varovali, že žiadna voda nebude a potom predsa bola, a to po každých 5 kilometroch, bolo asi najlepšie prekvapko na trati.

Bežím hore kopcom po kame?och, hmla sa dvíha a presvitá ?ou slnko. V tejto ?asti mi staršia pretekárka - šedivá vyšportovaná pani – (tak trochu môj sen ako chcem vyzera? v šes?desiatke) u?ah?uje orientáciu. Sta?í, že ju sledujem a príliš nezaostanem. ?alsí kontrolný bod. Kontrolór sa potmehúdsky usmieva a ukazuje kade ?alej.




Tade? Ve? tam nie je chodník! A veruže bulharskí bežci v horách o?ividne nepotrebujú chodník. Trasa nášho preteku pokra?uje šikmo cez strmé lúky, skrze nieko?ko menších kamenistých valov a potom hore nestabilným su?ovo-kamenným ž?abom. Orientácia je trochu problém, stále sa obzerám kde je ukrytá ?alšia zna?ka. Ke? ju netrafím strácam minúty. Trochu ako orienta?ný beh.

Tu v su?ovisku obieham pár žien (dala som si druhý banán, tak mi to šlape) a zrazu medzi nimi znova vidím Ninu, ktorú som obehla tak pred 40 minútami. Opä? sa pozdravíme, prehodíme viac slov a o?ividne sa raduje že ma vidí. No, ?o vám poviem, záhada. Po zvyšok preteku som si niesla chrobáka v hlave: ako to, že som ju obehla dvakrát. Až v cieli sa ukázalo, že tá prvá bola jej dvoji?ka.

Po tejto skupinke som dlhý ?as nemala nikoho pred sebou. Cestu som musela stále vybera? sama. Nejaka vlajo?ka sem, nejaký žlty f?ak na kameni tam. Ob?as sme bežali úplne mimo, šliapajúc po horcoch a zvon?ekoch. Ob?as zase po chodníku ako v Tatrách.

V jednej chvíli ma to celé prestalo bavi?. „Beh je vraj Maliovitsa Sky Run a my stále bežíme hore a zase dole ako popletení“ hundrala som si. Zdalo sa mi to nekone?né. Po viac ako dvoch hodinách, po dvoch sedlách, troch jazerách, po?etných stúpaniach a klesaniach sa nad nami ukázal štít Ma?ovice s drobnými postavi?kami na samom vrchu.




Asena za mnou už nebolo. Bežala som na ten kopec v snahe dohna? nejaké ?alšie ženy predo mnou. To je tá moja sú?aživos?.
Prudko do kopca, žiaden chodník, kde-tu vlajo?ka a nejakí bežci v okolí. Strmú travu vystriedala ešte strmšia, potom h?ba kame?ov a napokon pevná skala. Vrchol Ma?ovice bol zaistený lanami. Jednému by sa aj hlava zato?ila.




Zásoba cukrov v tele kon?í, cítim sa trochu slabá. Aj ostatní spoma?ujú. No ni?, stúpam po úzkom hrebeni, držím sa lana. Ob?as špekulujem kde da? nohy na trenie a ako do?iahnut vyššie stupy. Hop, ešte pár výšvihov a zrazu som hore. Akoby som práve vyliezla z kanála, na jednom mieste sa terén zlomil a už je predo mnou iba holá lúka. Také sú vrcholy kopcov v Rile.

Horská?i si zapisujú moje ?íslo a hopaa, už si to fr?ím zase dole po druhej strane kopca. Bežím, lebo chcem dojs? do cie?a ?o najskôr a chcem si tam už kone?ne oddýchnu?. Bežím, lebo neviem pre?o, ale ni? iné mi nenapadne. Napríklad som si tam hore mohla na 5 minút sadnú?. Ale ja jednoducho len bežím dole.

?o vám poviem, bežat dole z kopca, ktorý má 2729 mnm, na parkovisko v 1704 mnm nie je žiadna sranda. Zo za?iatku ma obehne pár ?udí, nemajú žiadne brzdy. Jedna diev?ina mi podá mrkvu, ktorú si od nej zo slušnosti vezmem. Potom ma obehne, kým bojujem so suchou oranžovou hmotou v ústach. Vyp?u? - ?i nevyp?u?, by? - ?i sa zadusi?. Taká rana pod pás, hrúza!

Potom bežím cez pár rovných mokrých lúk, kde sa beží fajnovú?ko, ako v perinke. Od chaty Maliovitsa sa pre zmenu už zase ide po kamenistej ceste, kde si každú chví?u myslim, že sa potknem. Je to tam doslova o hubu. Turisti sa tu prechádzajú ako na promenáde a už sú o?ividne leniví uhýba? sa bežcom, lebo tých bol predo mnou už celý húf.

Všetko má svoj koniec a aj ke? som tomu nemohla uveri?, kone?ne som po 4 hodinách a 56 minútach v cieli. Som 9 zo 16 žien v mojej 18,5 km kategórii. Bola ešte aj druhá, 14,5 km.
Zjem špagety, zaslúžene si prevezmem tri?ko a naplním f?ašku s vodou. Potom vyrážam smerom spä? na Ma?ovicu. H?adám Asena.

Prešla už hodina a ja som prešla asi kilometer. Po Asenovi ani stopy. Nebol predsa to?ko za mnou, v prvej tretine preteku sme sa videli. Potom mu volám, aj ke? ho nechcem ruši?, ale už mi to nedalo. Ozývajú sa cudzí ?udia. Vraj telefón našli na trase a nik nevedel komu patrí. Tak im hovorím nech mu ho v cieli odložia, že majite? je ešte na trati. Na obavách mi ten telefonát teda neubral.

Asen sa ukázal po hodine a pol. Krá?al a kríval. Spadol niekde na za?iatku a potom sa už len snažil prejs? to celé, aby sa mu ušlo tri?ko. Vraj ho na Ma?ovici predbehli dve babky v bielom so svojim krpatým trojnohým psíkom. Žeby halucinácia? Alebo naozaj. Kto vie.

Preteky skon?ili. Dobre sme sa najedli v miestnej kolibe a už je nám zase celkom fajn. Sme radi že sme to prežili bez ujmy.




Pred odchodom ešte pohladíme malé ma?iatko, ktoré sme ráno nechali u organizátorov na štarte.
Totiž, v tom je tak trochu pôvod nášho trápenia...
O siedmej ráno sme na ceste zbadali zrazenú ma?ku. Sedela uprostred cesty bez pohnutia, stato?ne h?adiac do našich predných svetiel. Ke? sme sa tak nad ?ou sklá?ali a špekulovali, pribehol aj jej malý ?ierny potomok. Celkom bezstarostný a zvedavý. Nezostalo nám iné, než ich oboch naloži?. Tým sa za?ala nahá?a?ka za veterinármi v celom blagoevgradskom regióne. Jeden by nemyslel, ale v nede?u o pól ôsmej ráno je to na bulharskom vidieku celkom problém.

V Samokove sme kone?ne našli jedného, ?o mal prís? do práce na deviatu. Nechali sme mu teda pred ordináciou mamu-ma?ku zabalenú v deke a ponáh?ali sa na štart. Štart bol totiž presne o 9:00 a my sme pod ním zaparkovali naše fáro o 8:45. Na to, že sme si museli ešte prevzia? a pripnú? štartové ?ísla, zbali? batôžky, zveri? niekomu naše ma?iatko, zjes? ra?ajky, prezliec? sa a odbehnú? na wc to bolo trochu natesno. Ostatné už poznáte.

Doslov:
Mama ma?ka bude opä? v poriadku, bola prevezená do vä?šej zvieracej kliniky. A ma?iatko si našlo novú majite?ku medzi bežky?ami.

?o sa týka behu, pre porovnanie mi prichádzajú na um dva rozdiely oproti Psotkovmu Memoriálu:
1. Trasa nie je rozdelená na ?asovky. O umiestnení rozhoduje iba moment kedy dobehnete do cie?a, ?o vás môže privies? ku kamikadze výkonom pri 1000-metrovom zbiehaní.
2. Tra? vedie z 15% mimo akýchko?vek chodníkov a z ?alších 15% mimo zna?ených turistických chodníkov. Inými slovami – je to krkolomné a ?ahko sa stratíte.

A dve pikošky:
1. V blízkosti štartu je útulné miesto pre lesný kemping, ktoré pred behom využilo zopár pretekárov.
2. Obed v cieli je ?isto vegetariánsky. Takúto skúsenos? mám aj z iných pretekov v Bulharsku. Dá sa teda skonštatova?, že gulášová tradícia v tejto krajine nezapustila korene. (Pre niekoho dobrá, pre iného zlá správa.)

Hore zdar a behu zvlášte!



[Aktuálna známka: 1,00]
hodnotenie ÄŤlánku (ako v škole)   <--1 2 3 4 5 -->   

( Celý článok | Autor: Viola | Počet komentárov: 0 | Pridať komentár | Informačný e-mailVytlačiť článok )

Web site powered by phpRS