Dnes je 24. 06. 2018   | Počasie v Európe | Sprievodcovia | Weblinks | Download | Rozšírené vyhľadávanie    
  Články
Úvodná stránka
Kde sme boli
Metodika
Fotogalérie
Rady a tipy
Klubový život
EL LOCO
Pajštún
Najčítanejšie články
Ako písať články

  LokoFoto

  Fórum + odkazy
Fórum
Rýchle odkazy

  O nás
História klubu
Stanovy
Spomíname
Kontakt na nás

  Registrácia čitateľov
Ak máte záujem dostávať nové články na Váš email, zaregistrujte sa na odber noviniek.
Registrácia

  Počítadlo prístupov
Celkom994299
Jn6906
Dnes182

Lano má dva konce.
Zverejnené 10. 01. 2014 (2146 × prečítané)

Traja králi po dlhej púti usadli u Bernarda, aby sa osviežili pred ďalšou cestou. Najskúsenejší z nich stanovuje ciel a plán ako ho dosiahnuť. Nasledujúci deň hneď sa riadim plánom.

       Celú zimu som trénoval a ani cepínov som sa poriadne nechytil. Aspoň som sa po dlhom čase dostal aj na lyže, najprv na Chopku a potom vo Veľkej Fatre som si vyskúšal backcountry lyže pod dozorom statného ošetrovateľa Juraja Gelenekyho. Potom v zostave Juraj Rusnák, Tomáš Teleky, ja a Lubo Klimek, vajda ľadových medveďov, sme vyrazili vybúchať lady dvoch dolín v Rakúsku. Skončilo to veľkolepým prelezom strechovitého ladu, o ktorom vzniklo super video. Ďalšie dobrodružstvo som si tak trosku „ukradol“ pre seba, aj keď som chcel zorganizovať akciu pre druhých (mrzí ma to, že to nevyšlo, nabudúce sa polepším). Prešľapávali sme cestu k Veľkému Kriču, ja na čele peletónu. Človek by neveril, že aj v zalesnenom teréne sa dá spustiť dosková lavínka. Vnútorný pocit, pozrel som sa smerom hore do svahu a v momente som uvidel odtrh. Napadlo ma zabodnúť cepín pred seba a dať sa do podrepu, ale aj keď odtrh nebol veľký ten tlak ma zmietol, letím strmhlav dolu svahom, cepín strácam. Bolo to len par sekúnd, ale sám nechápem tu rýchlosť vlastných myšlienkových pochodov. „Mam strach! Nie, musím sa sústrediť! Môže ma to zasýpať?! Nie je toho snehu až tak veľa predsa! Musím držať hlavu hore! Čo keď narazím na strom chrbtom?! Ako zastavím, veď nemám cepín?! Pozri konár! Zastavujem! Hurá! Ufff!“ Bolo to len nejakých 15-20 metrov za par sekúnd, ale stihol som si premietnuť všetky možnosti a ešte vnímať realitu, až tak že si pamätám ako keby som sa na seba pozeral ako sa kĺžem po bruchu dolu svahom a brzdím o konár.





Velka Fatra



Zimu som zakončil reťazoukou na Pajštúne. S Marekom sme dali 28 ciest zhruba za 8 hodín. Dva týždne pred Budíčkom s Tomášom sme ochutnali „chamonix style“- sneh na nástupe a skala sucha a prijemne vyhriata. Veľká noc nás počasím nahnala do K2 a tak s Hankou sme dali indoorovú reťazovku v pocte 39 ciest. Nasledoval Budíček, kde som liezol s Deni. Podarilo sa mi pár prvých RP prelezov a tým som nazbieral body na vlastný osobák na Budíčku. Najviac ma však potešil prelez Reality (ešte pred úpravou) a Kodiaka. Na druhy deň sme vybehli na Kršlenicu potrénovať OS prelezy. Podaril sa mi Neznámy sokolík VI+ a aj Sultán, ale mne osobne sa zdal ťažší aspoň za VII-.



Pobudickova pohoda na Krslenici



       Neprešiel ani týždeň a už som sedel v aute spolu s Marekom, Peťom Skywalkerom a Karolom veľvyslancom AC LOKO v Nemecku smerom do Chorvátska. Prvýkrát som navštívil Paklenicu. Je to úžasné miesto. Cítil som sa tak silný a odhodlaný isť si po svoje sny. Na zoznámenie sa s paklenickým vápencom som vybral Watersong. S Marekom sa nám hneď zdaril tímový OS prelez. Po zostupe sme stretli Peťa a Karola, ktorí ako správni paklenickí veteráni nám poukazovali nástupy k cestám. Človek sa len čuduje nad koncentráciou toľkých ciest rozmanitého charakteru na tak malom mieste. Nasledujúci deň sme vyrazili do Velebitašiek. Prvá dĺžka ma priam zaskočila, ale každou ďalšou som sa rozliezol. Chalani ma upozorňovali, že kľúčové spoďáky zvyknú byť vlhké, ale ako náhle som ich uchopil, v momente som mal plne dlane vody. Opätovne som nastupoval a vracal sa z kľúčového miesta. Skúsil som to obísť platňou, ale bolo to veľmi ťažké. Tak som sa vysilil, že mi ostalo už len hákovať. Marekovi sa naopak podarilo preliezť kľuč bez odsadu, až ma mrzí, že sme si neprehodili garde. Po ôsmych hodinách stojíme na vrchole Aniči. Tretí deň „oddychovka“ – Pero. Marek ťahal prvú kľúčovú dĺžku, bravúrne OS v jeho podaní. Ďalšia na programe Diagonálka na Debeli. A opäť cesta, kde sme si mali prehodiť poradie. To čo nesadlo Marekovi sadlo mne a naopak. Predposlednú dĺžku som šiel podľa nákresu a hneď som zistil, že to často veru nie je lezené. Väčšina lezcov to zrejme lezie variantom cez Senza Pieta. Potom sme si dali ešte pár jednodĺžok. Najviac ma zaujala cesta Inox, začína po madlách v miernom previse a v hornej časti prechádza do typických paklenických rín. Piaty deň sme ale už naozaj dali restday a na záverečný sme si nechali Mosoraški. Oddych bol výdatný a tympádom lezenie jedna radosť. Tak som sa vytešoval a vyspevoval si, že som tým Marekovi liezol na nervy. Išlo nám to od ruky, stihli sme aj fotiť a natáčať, kochať sa okolím a za tri hodiny sme boli hore. Potom sme už len počkali Janku a Boža a spolu vyšli na vrchol. Na zaver výletu rozlúčka s Paklenicou priamo na Aniči, čo viac sme si mohli priať. Sen mi síce nevyšiel ako som chcel, ale nabral som cenné skúsenosti a pri zostupe som došiel na ďalší, ktorý je len otázkou času. Či sa podarí alebo nie to sa uvidí, ide hlavne o to, že mám možnosť sa o to pokúsiť.



Paklenica 2013



       V polovici mája som pozbieral menšiu grupu a vyrazili sme spoznávať Hollental. Ako štandardne sme začali v obľúbenej Vordere Klobelwand. Dvojky v zložení Marek Bálent – Mišo Ferianc a Martin Gazdík – Maroš Mitucha som nahnal do Suderera a ja spolu so Zuzkou Kiňovou-Stohlovou sme sa zavesili za Kristiána Stohla v ceste Gaisbauer-Jug weg. Vsetkym sa podaril pekný prelez hodnotným štýlom, aj keď orientácia v stene sa nezaobišla bez úsmevných situácii. Podvečer som im ešte ukázal populárnu vežičku nad kempom. Niektorí si dali Ga GaGaa na OS a potom aj Westside story. Ja som sa pokúsil o OS cesty RUNA RUNA. Chcel som obe dĺžky spojiť do jednej a tak som zvolil istenie polovičkami a aby som minimalizoval trenie prvé dve istenia som necvakol a na ďalšie tri som si predlžil 60-kovymi expresmi. Prvá VI+ bola dosť hustá, ale síl mi ostalo dosť. Medzištand som cvakol ako postupové 120-kou a pokračoval som ďalej, takých sedem metrov nad nim začína kľuč. Končekmi prstov pravej ruky som zvieral nejaký malý odštiepok, ľavou rukou som držal mikro listu, jediná dobrá bola pravá noha, ale ľavou som márne hľadal dobrý stup. Neustále som striedal nástup s úkrokom späť. Sily sa rýchlo minuli, tak som sa vrátil na medzištand, kde som si odpočinul aby som sa pokúsil aspoň o RK. Na koniec nevyšlo ani to, tak som to musel háknuť. Podľa sprievodcu je to za A0, ale mne sa to podarilo až A1. Po okúsení Paklenice som si zlepšil cit pre posudzovanie obtiažností a po neúspešnom pokuse v RUNA RUNA som zistil, že prvá VIII- ma bude musieť počkať. Druhy deň bol na programe Blechmauer. Kristián a Maroš sa pustili do Woachtalakante, Martin a Mišo do King Kong Karl a Marek a ja sme plánovali Johna Wayne-a, ale na nástupe už čakali bratia Česi (lepšie povedané jeden brat a tri sestry) a ani otázka „Koľko pív by stalo predbehnutie?“ s nimi nič neurobila. Tak sme zvolili isť do King Konga za chalanmi a urobili sme dobre. Počkali sme kým odlezú Rakúšania, čo šli za Martinom a Mišom, a vyrazili sme. Marek natiahol prvé dve dĺžky naraz, ja som spojil 3.-5. dĺžku do jednej, pričom som predbiehal Rakúšanov. Marekovi ostali posledné dve, tiež na jeden ťah a ešte stihol dať babu doliezajúcemu Mišovi a Martinovi. Dali sme to za hodinku a štvrť, ja som síce cestu už liezol, za to Marek šiel svoje dĺžky OS. A hneď bol za nami pekný víkend.



Hollental maj



Začiatkom júna nás pozval Michal Ferianc k nemu na Liptov osláviť jeho narodeniny a tiež sme si boli zaliezť v Bielej dolinke. Marek tak bol už o deň skôr, tak mi poukazoval skvosty. V City center a na Veži som poliezol nejakých 10 ciest prevažné okolo VI/VI+, najviac mi však utkveli zaujímavé cesty ako Vtáčik, Los Čvirikos a Bordel, v ktorom som dal tri neúspešné pokusy a až na druhý deň ten štvrtý pokus bol úspešný a pekná, aj keď krátka, ale previsnutá sedmička bola na svete. V ten posledný deň som však vyliezol cestu Spomienka za VII- na Hrádockej, ktorá ma však oslovila najviac a najviac si ju cením z tej akcie. Kto ma rad výlezy z bazéna po rajbasoch a riešenie hlavolamov na malých lištách vrelo odporúčam. Nebojte sa, nie je to žiadna „VYSOKA KÁVA“.
Vysoka káva prišla o mesiac, ale predtým sme s Hankou a Martinom vybehli na Kršlenicu. Opäť sa nám podarilo pár pekných OnSight-ov. No mne vlastne iba jeden, v ktorom som v lezení objavil 4. dimenziu. Ale vráťme sa k tej káve, ktorú som si navaril na tradičnom Súľove. Prvý deň paráda, pozvešal som si staré resty West side story a Midnight shark, podaril sa OS ciest Adéla ešte nevečerala a Modré misky. Večer dopadol perfektne (ale ráno rozhodne nie), podľa vyhlásenia predsedu klubu: „Tak toto sa nám ešte nepodarilo, zrúbať sa hneď po prvom dni.“ Tápam v potravinách a narážam na spásonosný mok VINCENTKA, ktorú dolaďujem piskotmi a hneď je jasný program restdayu. Záverečný deň sa mi podarilo si zachovať tvar zvesením ďalších pytľov Hodvábna cesta a Paramónia, slávna to „päťka“, a ešte RP prelez o nič menej populárnej Cesty svedkov liehovových.
       Prišiel čas zúročiť prípravu na skalkách a natrénovať vytrvalosť vo viacdĺžkových cestách, tak sme opäť vyrazili do Hollentalu v zložení Marek, Maroš a ja. Druhý deň za nami prišla Heda s Henou z Filozofu. Liezli sme v trojici, dve dĺžky ťahal Marek, potom dve ja a tak sme sa striedali, Maroš bol v úlohe koordinátora, ale už si nepamätám čo koordinoval. Prvú cestu sme si vybrali jednu z noviniek v Klobelwande s názvom De Oide Wurzn za VII-. Kľuč vyšiel na mňa a opäť moje naliezanie a vracanie sa späť až kým som sa nevyčerpal. Vrátil som sa na štand, chvíľku som si oddýchol a hneď som to preliezol štýlom RK. Piata a šiesta dĺžka sú taká agrárna turistika a dá sa to spojiť, ale zvyšok cesty je veľmi pekný a odporúčam. Nasledujúca cesta bola ďalšia novinka Rosehochzeit v stene Blechmauer. Je to susedka cesty King Kong Karl, nástup majú spoločný. Celkom kompaktná, treba len rátať, že nie je ešte olezená a očistená. A ako v skoro každej hollentalskej ceste, aj tu sa nachádza travičkova dĺžka a to štvrtá. Záverečnú kľúčovú dĺžku ťahal Marek, dobrý výkon v jeho podaní. V tope sa uvádza VI+, ale všetci sme mali pocit, že to bolo o trošku ťažšie a o to krajšie. Poobede nám Hena ukázala sektor jednodĺžkových ciest blízko kempu za vežou. Parádne možnosti v obtiažnosti od VII až do nejakých X, klenby a previsy ako z lezeckých filmov s najlepšími lezcami. Najľahšia cesta a jediná za VI+ Gamschartolympiade ma len ťažší nástup potom to je už pohoda. Hena mi odporučila cestu Ritual VII+. Nie celkom istý som sa do nej pustil. Snažil som sa poriadne sústrediť, robiť logické a technicky správne pohyby, aby som ušetril čo najviac síl a tiež som si dával načas, liezol som hlavne na istotu. A ani som sa nenazdal a môj prvý OS cesty za VII+ bol na svete. Po preleze sa mi zdala byť ľahšia, čí to bolo tým, že mi tak sadla alebo je naozaj jedna z tých ľahších, neviem, hlavne, že sa podarila. Na tretí deň sme si zvolili jednu z klasik Hollentalu Blechmauer Verschneidung. Tentokrát Marek zastal úlohu sprievodcu dámam, nastupovali variantom cesty Absurdistan a ja s Maršom sme išli regulérne. Tretí štand som obišiel a liezol ďalej priamo do kľúčovej dĺžky. Kútom hore, nasleduje traverz plný chytov a stupov, ktorý ale vyžaduje správnu techniku a vytrvalosť. Istiace možnosti sú výborné, ak mate istítka väčších veľkosti, a preto sú borháky od seba vzdialene 3-5 metrov, ktoré mi postačovali, lebo som sa cítil isto. Keď som sa ocitol v najťažšom mieste, nemohol som cvaknúť expres lebo v borháku sa nachádzala slučka so silno zatiahnutým líščím uzlom. Visel som na jednej ruke, natekalo mi a začal som nadávať na celú stenu zatiaľ čo som ho rozoberal. Rýchlo som cvakol expres a v klude som vyklepal bandasky. Naštvaný som chcel zobrať tú slučku, ale pohľadom dolu na zástupy za nami som dal slučku späť spojením cez majlonku. Kútik nad kľúčom tiež nebol zadarmo a keď som doliezol na štand, celý spotený v tričku bez rukávov, tak ma zarazil pohľad na českú dvojicu. Chalan a baba v páperových vestách. Ledva sa mi odzdravili a boli podozrivo ticho. Zrejme oni tam zanechali tu super slučku, za ktorú som im bol tak „vďačný“. Maroš doliezol za mnou a hneď sa pustil do ďalšej dĺžky. Je to hodnotná V+ s dlhými odlezmi a Maroš ju bravúrne vyliezol. Posledné dve dĺžky obliezame variantom Seitelbergerriss VI-, ktorú vrelo odporúčam milovníkom špár a komínov.



Hollental jul



       Leto naberalo na intenzite a teploty boli na nevydržanie. Nastal čas na hory, len žiaľ Tatry asi nie sú veľkým hitom. Tak som osedlal svoju Pandu, požičal si grigri a navigáciu. Večer po prací som kráčal k autu, tak zahľadený do myšlienky, že čo to vlastne idem spáchať, že som si ani nevšimol Alex, ktorá išla oproti mne. Popriala mi veľa šťastia a mňa hneď napadlo, čí to nie je posledná z mojich blízkych, čo ma uvidí živého. A podobne veselé myšlienky ma napadali celu cestu. Ráno som sa utvrdil vo výbere cesty. Blechmauer Verschneidung bola správna voľba, cestu poznám a je väčšinu dňa v tieni, takže teplo ma tak neunavovalo. Lano do batoha, batoh na chrbát, pohľad na hor a vyrazil som. Prvú dĺžku som liezol bez istenia a hneď som si uvedomil podstatu lezenia najintenzívnejšie ako sa len dá. Miera ovládania strachu je úmerná s mierou sústredenia, a je jedno čí leziete sólo alebo s partnerom. Tie dve schopnosti sú so sebou tak prepojené až ma mrazí. Cvakol som odsadávačku do prvého štandu a v momente úľava a rovnako bleskové uvedomenie si reality. Spojil som 2. a 3. dĺžku, následné zlaňoval späť, pritom cvakal kľúčové istenia v zlomoch cesty, zrušil som štand a opäť liezol hore tu istú dĺžku. Na štande som prekufroval lano do batoha, cvakol ho do grigri a vyrazil do kľúčovej dĺžky. S batohom to bolo úmorné. V kľučí som stretol spomínanú slučku na mojej majlonke, v hornom kútiku som sa sunul ako slimák a sily mi ubúdali ako krv z preťatej tepny. Po dosiahnutí štandu som dychčal ako slon. Keď som sa zbadal, začal som zlaňovať, čo bolo pracné lebo kľúčová dĺžka je taký cik-cak. Hore som už neliezol, ale žumaroval. Po každom vycvaknutí nasledovalo pekne kyvadlo, pripadal som si ako vo filme o Yosemitoch. Keď som sa hojdal na lane v previse priamo pod štandom a začal som žumarovať hore, znova som si uvedomil krehkosť bytia. V tom momente mal život hrúbku 10 mm a odolnosť vlákien, ktoré sa šuchajú o drsnú skalu. Opäť prekufrovať lano, opäť natiahnuť dĺžku, opäť zlaniť a opäť žumarovať, čí liezť. Stále ste v pohybe, nie je oddych ako keď sa s parťákom striedate vo vedení. Psychicky oddych je iluzórny. Je rozdiel medzi ťahaním a žumarovaním, ale to ovládanie strachu z pádu pre sústredenie je rovnako únavné ako strach z desivých predstav, ktoré sa objavovali počas kufrovania lana na štande. Preto som si nemohol dopriať dlhší oddych, musel som liezť. 5. a 6. dĺžku som spojil a tak som sa pustil do záverečnej. Najťažšie miesto za IV+ onsight-ujem na hranici pádu. Dosiahol som vrchol a ďalšia ilúzia, musel som sa ešte vrátiť a žumarovať. Po piatich hodinách nepretržitej ... (hore-dole-hore) som sa zmohol len na zvalenie na zem, pitie a jedenie.
       Nasledujúci deň predpoveď hlásila oblačno bez zrážok. Ráno ani mráčik. John Wayne je orientovaný na východ, začalo to zaujímavo. Zo sedem dĺžkovej cesty som spravil trojdĺžkovú. V prvej mi dal zabrať traverz cez pilier za VI-. Na rad prišlo kľúčové miesto, veľmi pekný bouldrik v platni. V drobných stupoch a chytoch som dostaval zabrať, dal som expres do borháku za kľúčom, ale lano som nevedel cvaknúť. Už som nevládal a odsadol som. Ocitol som sa na polici tri metre pod. Tam ma napadla myšlienka nechať ruksak v stene a vyťahovať si lano. Prvý a posledný kráť! Len tak tak som doliezol ku štandu. Potom hneď nasledovalo druhé miesto za VI+. Lezky mi horeli ako v ohni. Opäť moje tanečné kroky, vpred a hneď späť, len vtedy som nemal viac síl ako na tri pokusy. Bolo zbytočné špekulovať a tak som to hákol. Dostal som sa k suchému stromu, kde bola kniha výstupov. Nikde žiaden tieň. Bol som na kašu. Zaver je choďák, ale lano som chcel vytiahnuť až hore. Nebol som si istý čí naozaj bude stačiť, ale vydarilo sa. Fixol som ho o strom a hodil sa do prvého tieňa. Vodu som hltal ako o život, ale musel som si ešte niečo nechať. Veď ešte musím zlaniť a potom žumarovať. Posledný hlt vody a potom zostup. On Sight a ani voľný prelez sa mi nepodaril, ale cenná skúsenosť to bola. Keď sa ma kamaráti pýtali, že aké je istene sólo, napadla ma jediná odpoveď. LANO MÁ DVA KONCE. A myslím si, že tato veta to vystihuje presne. Je len na človeku samom, či vidí všetky významy týchto slov, alebo len ten, ktorý chce vidieť.



Hollental - prve istene solo



Koncom augusta zorganizoval Maroš Marek bouldrovú akciu na Kamennej svini nad Račou a poukazoval nám jeho bouldre, ktoré vyliezol ešte v rokoch sedemdesiatych a poviem, že niektoré kúsky nám dali veru zabrať. V polovici septembra som sa konečne dostal do Tatier. S Adim Zvarom sme si vybrali Koziu stenu vyskúšať nejaký ten prvovýstup. V sobotu sme sa pustili do smeru, ktorý si vybral Adi. Prvú dĺžku v nástupových platniach sme vybehli bez istenia. Následné sa Adi pustil po malom pilieriku, na konci ktorého navŕtal nit. Potom cez previs obtiažnosti za VII+, nad nim malou špárkou, ktorá po par metroch konci, tak navŕtal do platne ďalší nit, takže naliezol do platne za VII a odtiaľ dlhým odlezom až ku štandu. Keď som sa vyzlínal až k Adimu, tak sme navŕtali ďalší nit. Týchto 25 metrov nám trvalo 5 hodín. Adi sa ešte pozrel čo sa nachádza nad previštekom a zlanili sme dolu. Usúdili sme, že lepšie bude, keď sa bude pokračovať s vŕtačkou a nie vŕtať ručné. V nedeľu sme sa pustili do smeru, ktorý som si vybral ja. Prvá dĺžka sa začína pilierikom, ktorý prechádza do špáry, ktorá v jednom mieste dosť vykláňa. Nad nim sa spara rozšíri do komína a nim asi po takých 10 metrov vyleziete na pilier a pred trávami som urobil štand. V komíne bolo dosť voľných šutrov, tak som musel liezť opatrne. Ohodnotil som to tak na VI-. Druhu dĺžku šiel Adi, snažil sa obchádzať trávy a liezť čo najviac na skale. Nejaké metre sú tam spoločné s ďalšími dvomi cestami čo tam vedú. Obtiažnosť tak II-III. Tretia dĺžka vedie po hrane veľkej šupiny, ktorá sa opiera stenu a tou potom po platni jasným zárezom. V polovici som narazil na ďalšie šupiny v rozmeroch 2 x 2 metre a ani za svet som nechápal ako silou sa tam držia. Rozhodne som to nechcel ani skúšať, tak som odbočil doprava a skončil na polici, z ktorej už niekto zlaňoval. Adi doliezol za mnou a pre pokročilý čas sme sa rozhodli vrátiť, snáď cez zimu tie šupiny padnú a budeme mať voľnu cestu.



Kozia stena



       Sezóna sa rýchlo skončila a na jeseň som sa začal venovať opäť drytooling-u. Bol som v pomykove, lebo v predchádzajúcu zimu mi to moc nešlo, ale zrejme dozrel čas a začal som sa trosku zlepšovať. Na múriku mi to išlo o dosť lepšie, doma si upravil náradie, aby som mohol zhybovať na cepínoch. Adi Zvara organizoval Majstrovstva drytooling-u v K2 a tak som sa spolu s Martinom Gazdíkom zúčastnil. Bol som v opäť vytrasený, lebo na umelej stene to bolo pre mňa opäť niečo nové. Nabral som skúsenosti a začal si zvykať na umelú stenu.



Dry Tool Cup Bratislava 2013



       Začiatkom decembra som sa zúčastnil na Drytool Cup-e v Brne. Bol som v skupine, ktorá začínala v ceste za M8. Povedal som si, že skúsim a uvidím. Dostal som sa do dvoch tretín a tam som vyletel. Potom nasledovala cesta za M5, v ktorej som dosiahol TOP. Potom ďalšia cesta za M7, kde som sa dostal nejaké tri kroky pod top. Štvrtá cesta bola za M8+ a keď som videl, že sa začína paragánmi, tak som zaváhal. Nakoniec sa mi na počudovanie podaril úvodný paragán a keď som sa dostal k druhému bolo jasné, že pre dnes stačilo. V piatej ceste som dal tri pokusy, ale tam tiež paragánový začiatok ma dorazil. Finále bolo parádne, u žien jasne dominovali Lucie Hrozová a Martina Kratochvilová. U mužov to bolo veľmi napínavé. Najlepšie zo Slovákov sa umiestnil Ďuri Švingal na treťom mieste. Po vyhodnotení sa začala búrlivá afterparty. Ľudia nainfikovaní drytool-ovým vírusom sú úžasní. Skvelá partia s úplné iným nádychom ako v iných lezeckých disciplínach. Ja som sa umiestnil na 34 mieste zo 41, čo ma milo prekvapilo. Hlavne som bol spokojný so svojim výkonom, v podstate som flashoval obtiažnosť M5/M6. Tak dúfam, že svoje skúsenosti budem môcť v zime v roku 2014 zúročiť.



Dry Tool Cup Brno 2013





( Celý oznam | Počet komentárov: 2 | Pridať komentár | Informačný e-mailVytlačiť oznam )

Web site powered by phpRS