Dnes je 23. 03. 2019   | Počasie v Európe | Sprievodcovia | Weblinks | Download | Rozšírené vyhľadávanie    
  Články
Úvodná stránka
Kde sme boli
Metodika
Fotogalérie
Rady a tipy
Klubový život
EL LOCO
Pajštún
Najčítanejšie články
Ako písať články

  LokoFoto

  Fórum + odkazy
Fórum
Rýchle odkazy

  O nás
História klubu
Stanovy
Spomíname
Kontakt na nás

  Registrácia čitateľov
Ak máte záujem dostávať nové články na Váš email, zaregistrujte sa na odber noviniek.
Registrácia

  Počítadlo prístupov
Celkom1117820
Marec15011
Dnes140

Paklenica namiesto Súľova
Zverejnené 19. 07. 2011 (3408 × prečítané)

S blížiacim sa prvým júlovým víkendom sa teším na tradičnú klubovú akciu na Súľove. Počasie sa však rozhodlo riadne zvíriť vody a preveriť naše odhodlanie liezť – predpoveď počasia na najbližších 5 dní: dážď, ochladenie, vo vyšších polohách snehové prehánky.
Vo štvrtok bežím v lejaku na schôdzu, v krčme však nikoho nenájdem.. Prší a pri čaji premýšľam, či niekto príde. Ešte že Steffi dlžím peniaze, určite sa ukáže. Tak aj je, postupne príde ešte pár kamarátov… Jašter pri pive vyhlasuje, že Súľov sa odkladá na ďalší víkend, v daždi sa nám tam neoplatí chodiť. Steffi navrhuje víkendový Höllental, ja zas len tak v amoku (asi z toho, že mi končí semester) načrtnem myšlienku ísť do Chorvátska... veď na 4 dni sa to oplatí!

V piatok večer vyrážame. Dve autá v zložení: Steffi, Božo, Dano a Peťo, Veronika a ja.
Kto by to bol povedal. A čo nás ešte všetko čaká ani netušíme. Plánovaný príjazd okolo 2.00 ráno sa zmenil na 5.00 po všetkých tých kolónach a zdržaniach. V sobotu ráno si teda líhame do spacákov v tradičnom kempe Popo (ubytko 5,50 €/osoba). Vstávame naobed, niečo si varíme a hybaj na pláž. Šnorchel, plavky a opaľovací krém. Peťo telefonuje s kamoškou, čo na Slovensku práve pozerá von z okna na dážď a my sa škodoradostne vytešujeme.

Peťo vo Watersongu
Peťo vo Watersongu


O štvrtej poobede sa konečne vymotáme z kempu ovešaní lezeckým materiálom do paklenického kaňonu. Platíme rovno za tri vstupy vopred. Paklenica je úplne prázdna. Až sa nám to nechce veriť, keď boli diaľnice také plné dovolenkárov. Kde sú vštci tí ľudia? No, asi pri mori a nie na skalách... Aj turistov v kaňone je len poriedko.
Pôvodný plán, že sa všetci „skonsolidujeme“ v ľahkej a peknej ceste Sjeverno Rebro na Veliki Čuk (4b+, 170m) sa mení, lebo sme tri dvojky a museli by sme dlho čakať. Tak si Severné rebro dávam iba ja s Nikou a Steffi s Peťom a chalani idú na Watersong (6a+, 160m). Obe cesty sú športovo odistené a krásne. My s Nikou si užívame pohodu a zvykáme si na seba, Peťo si vytiahne dĺžky Watersongu ktoré minule neťahal, Steffi si zvyká na paklenické „vlnité plechy“, a chalani si skúšajú prvú vážnejšiu viacdĺžku, hneď vo veľkom štýle v 6a+ke..

Dano v kľúči Watersongu 6a+
Dano v kľúči Watersongu 6a+


Božo v poslednej dĺžke Watersong
Božo v poslednej dĺžke Watersong


Stretáme sa na vrcholovej polici a schádzame spolu do romantiky večerného pobrežia.
Nedeľné ráno sme ešte kvalitne rozbití z predošlej noci strávenej na cestách a tak volíme destináciu Stup a jeho krátke troj-štvordĺžkové športové cesty. Máme v pláne zísť naobed k moru sa ovlažiť a potom navečer sa znovu vrátiť... Plány sa ale menia. Peťo si plní sen a nalieza so Steffi do povestnej cesty Domžalski (6a, 120m). Je to relatívne mladá cesta, ktorej autormi sú S.Karo a J.Jeglič a je známa svojou absenciou chytov a stupov v kľúčových dĺžkach – lezenie na trenie ako vyšité. Božo a Dano si dávaju Karabore (5b, 120m). Pred nimi lezie dvojica Rus a Poliak, ktorí v ceste niekoľkokrát sedia, obliezajú ju omylom variantom za minimálne 6a a keď ich stretáme pri zlaňovaní, odpovedajú nám s úsmevom na našu otázku „how was Karabore?“ „nice and easy!“...

Steffi v poslednej dlžke Watersongu
Steffi v poslednej dlžke Watersongu


My s Nikou, respektíve ja a moja pošetilosť si vyberám cestu Pero (5c/6a, 80m). Potom ako vyvzlínam prvú veľmi zaujímavú dĺžku s morálovým odlezom k prvému nitu sa rozhodujem nepučiť aj v ďalšej dĺžke podobnej obtiažnosti a tak zlaňujeme z prvého štandu. Nika vraj nemá rada platne na trenie, ale prvú dĺžku po pár odsadnutiach s úsmevom doliezla ku mne.
Dávame pauzu, dívame sa na kamarátov 60m nad nami a mierime do cesty Danaja (5b, 100m). Cestu každá z nás už liezla, je dobre odistená a prívetivá. Všetky tri dĺžky relatívne rýchlo vyliezame a stíhame našich na vrchole, odkiaľ potom spoločne zlaňujeme cez dva 40metrové zlaňáky na našich dvojičkách.
Slnko páli a viacerí z nás dostávajú chuť sa ísť kúpať. Len Peťo, skalný fanúšik sebatrýznenia, a Dano (ktorý sa chce ešte „zviezť v nejakej ceste“) si dávajú ešte Danaju. My ostatní sa ponáhľame do kempu a na pláž. Trochu si tam poležíme (som taká mŕtva, že sa dnes ani nekúpem, len ležím v tieni tŕnistého kríčka). Keď prídu chalani, opúšťame pláž a dávame si luxusnú morskú večeru v reštaurácii Lucija (?) hneď vedľa nášho kempu. Milý čašník nám opäť rozlieva rakiju na záver, po všetkých tých kalamároch a bielych rybách, ktoré nás tlačia v bruchách.

na Stupe po Danaji - Nika a ja
na Stupe po Danaji - Nika a ja


Na pondelok sú naše plány naozaj odvážne. Posledný deň lezenia, krásne počasie a konečne ako tak „skonsolidovaní“ si vyberáme ciele: ja a Peťo cestu Kača (6a+, 350m) a Steffi s Danom a Nika s Božom Mosoraški (5c, 350m).
Kača. Je to cesta s ktorou sa mi spája príhoda našich kamarátov z klubu (Peťo K, Janka a Tomáš), ktorí si do nej naliezli jednej jari tesne predpoludním a ani nevedeli ako, ocitli sa kdesi v 6tej dĺžke v inej ceste, o ktorej nemali nákres a ani tušenia o jej obtiažnosti a vyliezli, resp. vyhákovali a vysedeli ju až na vrchol toho dňa o polnoci. Neskôr sa dozvedeli, že sa jednalo o cestu Passenger (7b, 350m).
Keď v nej však človek nezablúdi (upozorňujem na 5.dĺžku, tá je asi najkritickejšia), tak by to mala byť fajn cesta, zhruba našej obtiažnosti, ktorú bežne na skalkách lezieme. V sprievodcovi od B. Čujiča sa píše „zaujímavá cesta, ktorá sa hadí stenou až na vrchol Aniče“. Na internete sa dočítate napr. aj toto: „Už pohled do průvodce dával tušit nezapomenutelné zážitky, neboť jugoslávský prvovýstupce F.Knez patří do kategorie zvučných jmen a jeho linie např. v severoitalských stěnách Tre Cime Lavaredo nemívají příliš mnoho opakování. Co může být slabinou stěny mezi samými plotnami? Pouze komíny, spáry a kouty. (...) V Paklenici převažují tři typy lezení: jednodélkové a vícedélkové vynýtované moderní sportovní cesty, vícedélkové klasické často technické cesty zajištěné jen skobami a vícedélkové klasiky, které jsou dojištěny nýty s ponecháním občasného původního jištění, ale kde se nějaká ta smyčka a vklíněnec rozhodně neztratí. Čili člověk se vybojí, proletí, ale nezabije. A právě tento druh cesty jsme si vybrali my.“ (http://www.homatahari.cz/kronika/paklenica/)
Toto sme my ale nečítali a tak sme si tam o 10tej ráno spokojne naliezli. Naštastie aj so sadou friedníkov, a vklínencov a slučkami...

na 5.štande v Kači
na 5.štande v Kači


Prvé dve orientačne zaujímavé dĺžky v ktorých boli po dva nity nám ukázali, ako to asi bude s istením v stene. Monumentálna rampa, ktorú je vidno už zo vzdialených pohľadov na Aniču, prechádza z takmer chodeckého terénu až po solídne šestkové lezenie. Vzdialenosti medzi nitmi v niektorých dĺžkach také, že skôr slúžili na určenie smeru v stene (niečo ako keď sa námorníci riadia v noci podľa hviezd ?)
Štvrtá dĺžka za 5b by asi mala odradiť každého rozumného lezca, keď ju nedá ľavou zadnou. Naklonená platňa sa tam traverzuje ponad 100-metrové vzduchoprázdno a potom sa cesta podľa vzoru „had“ krúti v komíne. Odlezy začínajú byt vzrušujúce, lano drie. Končí sa v štande s pekným výhľadom, ktorý ako by sa snažil kompenzovať nepohodlie.
Kľúčové dĺžky sú 7. a 8.. Prvá z nich je vzdušný kút, ktorý sa mi vo vrchnej časti zdal rásť na obtiažnosti a chudnúť na počet istení (rozumej staré skoby). Peťo zakladá odušu, po 30tich metroch mi kričí, že už má len dve expresky. Sedí a zúfa. O chvíľu však pokračuje ďalej, cvaká a oznamuje, že vidí štand. Lezie ale ešte pekných 8 metrov, nezakladá a komunikuje so mnou až keď dosiahne štand. Ďalšia 6 áčka vyzerá ľahšie, rozbitý 10 m kút. Ďalej od štandu nie je vidno. Tam sa skrýva malá platnička a nad ňou sa skvie previslý zužujúci sa vzdušný kút so 4metrovými odlezmi od istení. Peťovi na tomto mieste vzdávam všetku vďaku, že tieto dĺžky natiahol on, pretože by som sa v nich riadne vybála. On sa však asi tiež.
Slnko sa neúprosne skláňa, Peťov úsmev z tváre sa po dvoch 6 áčkach stratil, voda z našich flašiek sa zredukovala na pol deci pre každého.... Dve dĺžky zostávajú pred nami. Traverz doprava a traverz doľava. Prvý za 5a dávam ja, je to krátka vzdušná dĺžka po akejsi zaprášenej skale (kde tu aj holubie hovienka). Druhú lezie Peťo s vypätím energie, vcelku agresívnym štýlom (niečo ako „ty blbá skala, pusti ma už hore!“). Prosím ho, aby doliezol až na vrchol a spravil tam dobrý štand, lebo možno budem sedieť.
Doliezam za ním, riešim posledné úskalia traverzu a stretáme sa pri krásnom strome na vrcholovej rovinke Aniče.

po Kači!!! (čas 21:00)
po Kači!!! (čas 21:00)


Juchúúúú.... Na klasiky se nesahá, ako to bolo v jednom popise Štáflovky vo Vysokých Tatrách.. niečo podobné si mysím aj ja teraz. Nie je totiž 6a ako 6a.
A tak zničení a vysmädnutí schádzame nekonečnou Aničou po „turistickom“ (lepšie povedané masochistickom – žiletkovom) chodíku dole. Pri aute vypijeme na mieste kažý po litri vody. V kempe varíme a naši priatelia, čo už pred pár hodinami spokojne doliezli Mosoraški k nám prichádzajú pred polnocou z reštaurácie.
Tesne pred zaspatím zahrmí a začína liať. Tento dážď nás potom sprevádza aj na druhý deň cestou do Bratislavy.
Krásny predĺžený víkend za nami. A o týždeň hurá na Súľov! Alebo žeby zas niekam inam?..... ?


(Viol, Peťo Šimonovič)



Súvisiace články:
AC Lokomotíva Boulder Session 2018 - Loučovice (18.11.2018)

[Aktuálna známka: 1,33]
hodnotenie článku (ako v škole)   <--1 2 3 4 5 -->   

( Celý článok | Autor: Viola | Počet komentárov: 0 | Pridať komentár | Informačný e-mailVytlačiť článok )

Web site powered by phpRS