Dnes je 22. 06. 2018   | Počasie v Európe | Sprievodcovia | Weblinks | Download | Rozšírené vyhľadávanie    
  Články
Úvodná stránka
Kde sme boli
Metodika
Fotogalérie
Rady a tipy
Klubový život
EL LOCO
Pajštún
Najčítanejšie články
Ako písať články

  LokoFoto

  Fórum + odkazy
Fórum
Rýchle odkazy

  O nás
História klubu
Stanovy
Spomíname
Kontakt na nás

  Registrácia čitateľov
Ak máte záujem dostávať nové články na Váš email, zaregistrujte sa na odber noviniek.
Registrácia

  Počítadlo prístupov
Celkom993596
Jn6203
Dnes145

Sny sa plnia (treba im však pomôcť).
Zverejnené 09. 10. 2008 (7415 × prečítané)

Tak, ako zvyčajne, by to bola opäť pekná extra predstory o tom, ako sme sa dali dokopy, od vybratia cieľov, až po vyformovanie zostavy. Možno, časom z nedostatku iných príležitostí, začnem písať aj také...

Teda aspoň pointu. Všeobecne známa, ale dosiaľ nedefinovaná sila Mont Blancu (cieľ Dent du Geant (OBR001) som presadzoval ja, veď o ňom snívam odkedy som ho prvý raz s Evičkou videl, okrem snov o babách a iných normálnych veciach) nás nakoniec zgrupila do trojky a Jirkovho auta. Po minuloročných skúsenostiach ho na dlhé trate prehlásil za trojmiestne so silno obmedzenými možnosťami zásob piva. Vzťah k výškam dokázal spojiť aj zdanlivo nespojiteľné, pri splnenom nutnom predpoklade istého stupňa vzájomnej tolerancie. Teda predstavím kolektív. Tridsiatnikov reprezentoval lekárnik Oldo z Chomutova, štyridsiatnikov statik Jirko – náš Moravák z Bratislavy a päťdesiatnikov ja – Miki – známa to firma. Spájal nás spoločný cieľ: traverz z Aig du Midi na Aig du Plan – navrhla Kika, vtedy pôsobiaca v Chanbery - a normála na Dent du Geant. Nerozdeľoval nás ani vek, ani profesia, ani pohlavie, ani večný Oldov optimizmus v objavovanie nových (v istých kruhoch však už dávno dobre známych) energií kryštálov, aur, homeopatických odtlačkov a indického myslenia, narážajúci na pesimizmus Jirkovho technického vzdelania a moje pokusy o zachovanie logiky a metodiky vedy. Dokonca ani skoro abstinentský prístup mojich mladších spolulezcov nebol na prieky. Zhodli sme sa aj na zásadách bezpečného postupu v teréne. Teda celkový výsledok – no problem - hajde.


OBR001 – Sen z Helbronneru, vzadu Jorassy


Po absolvovaní potrebných dohôd, alebo kompromisov, sme sa nakoniec s Jirkom zišli 20.8.08. o 8:30 pred mojim domom. Tento čas uvádzam, lebo vtedy sme spolu tvorili už celé dve tretiny kolektívu. Naložili sme mojich pár batohov a kabiel a poďho na Prahu. Po dohode sme totiž prišli na to, že cesta do Chamonix cez stovežatú je prijateľným kompromisom pre všetkých troch. Miesto kde sme mali nájsť Oldu – stanica metra Chodov - sme našli okolo jednej a ku podivu bez väčších problémov. Aj Oldo sa prakticky trafil časovo do nášho príchodu (mobil je mobil) a tak sme sa dlho nezdržali. Keďže ako navigátor som nestíhal na podrobnej mape určovať kde práve sme, lebo Jirko išiel až povolenou rýchlosťou, nedokázal som ho popliesť a južný obchvat sme absolvovali v pohode a na počudovanie bez zápch. Potom sme sa rozhodli trochu vylepšiť internet a vyhnúť sa obchvatom Mníchova pre vážne podozrenie z prepchatých diaľnic v okolí a namierili sme si to na juh až cez Ulm. Večer kúsok za týmto mestom sme zišli z diaľnice a našli malý lesík, kde sme pri lokálnej ceste pre podozrenie z dažďa prespali pod vonkajšou časťou Jirkovho vrcholového stanu. Nezapršalo.
Ráno sme vyrazili ďalej. Rakúsku nálepku sme ušetrili tým, že okolo Bodamského jazera sme šli lokálkami. Nebola to až tak veľká časová strata, aj keď cesta bola miestami dosť plná. Švajčiarske diaľnice boli v pohode a za 40 miestnych frankov na rok. A tak sme už okolo pol šiestej vrhali prvé lačné pohľady na ľadovce a vrcholy Argentiere, Verte, Dru, ihly, včítane Planu a Midi. Samotný Blanc ani nespomínam. Potom to bolo zas na mne. Trafiť sa do kempu. Ku podivu sa mi to skoro podarilo. Miesto mi sedelo, len kemp akosi nie, zvaľoval som si to svoju slabú pamäť. Ale keďže sa nám cenovo aj úrovňou pozdával o pol siedmej sme si povedali, že prvý cieľ máme úspešne za sebou. Rovno prezradím neskoršie zistenie. Nad našim – les Cimes – za živým plotom bol hneď druhý a s nim susedil tretí – ten čo sme hľadali. Lokál sme však už nevymenili. Glutamanovú večeru sme si s Jirkom plne zaslúžili. Evička sa tentokrát zúčastnila nielen kempovým stanom, ale aj varičom a tak bol každý sám sebe kuchárom. Aj Oldo si vychutnal tú svoju, trochu v štýle BIO. Pri večeri sme rozoberali možnosti aklimatizácie. Chceli sme zájsť do Chamonix a pozrieť počasie, vyviezť sa na Montenvers a potom sa uvidí – počasie a časové možnosti nám povedia čo vlastne chceme.
Je piatok, našťastie 22., lebo keby bolo 13: tak kufrujeme možno ešte aj teraz. Ako miestny znalec som to nabral podľa svojej pamäti do centra alpského lezenia skratkou. Mapa a naša poloha sa mi však trochu posunuli o jednu cestu a tak miesto do centra sme si to namierili rovno pod Bossonský ľadovec. Keď mi to moji spoluaklimatizátori dokázali, bolo už neskoro a tak sme pokračovali náhradným programom. Výjsť popri ľadovci (cez 1000m výškových), strihnúť to potom cez dve rebrá doľava k starej lanovke a na značku a potom dole do centra. Kúsok nad spodkom ľadovca sa však naše názory, a aj my, rozišli. Jirko chcel ísť lesíkom po rebierku za žľabom a Oldo chcel pokračovať priamo po skalnatom rebierku, na ktorom sme boli, a traverzovať až hore. Išiel som s Jirkom. Cesta lesom bola viac ako protivná. Keď konečne les skončil, čakalo nás pár dvojkových krokov medzi skalami a boli sme na vrchole rebra. To pokračovalo mne vôbec nepáčiacim sa exponovaným zostupom do sedla s neistým výlezom a pokračovaním. Ako sme videli, Oldo dopadol v skalách podobne. Vyslobodilo nás počasie. Akútna hrozba padajúcej vody nás presvedčila. Dali sme si signál byť múdrejší. Zostup pri mrholení bol nepríjemný a záverečné strmé mokré trávy do žľabu sme s Jirkom radšej zlanili. Oldu sme nestretli ani na chate a tak sme si to už úplne bezstarostne namierili po značke do Chamonix po predpoveď. Chyba! Keďže sme horolezci, tak sme opäť zakufrovali – neskoro sme pochopili spôsob francúzskeho turistického značenia. Keď sme zistili kde sme, vracať sa nám už nechcelo, a boli sme riadne mimo náš smer. Pohľad na systém ciest pod nami nás však umiestnil v mape na presne miesto a povedal koľko nás to bude stáť chodenia naviac. Pri odpočinku v lesíku blízo pri civilizácii nás našiel Oldo. Spolu sme už konglomerát dediniek schovávajúcich sa pod jednotný marketingový názov Chamonix našli. Získali sme potrebné info o lanovke na Midi. A dom s infocentrom som tiež trafil. Počasie nevyzeralo dlhodobo stabilne, možné prehánky alebo búrky. Na záver sme si časovo odkrokovali cestu do kempu. Zajtra bude ďalšia aklimatizácia a na večeru mám iný magiglutaman. Ešte som ho ani nedovaril, keď začalo pršať, ale naozaj. Schovať veci do stanu malo prednosť. A tak mi do večere napršalo, stihla prihorieť, vykydnúť sa na trávu. Mokrý som ju vrátil do ešusu a v stane sa snažil najprv urobiť niečo s vchodom do predsiene stanu. Zips už vyše roka nefunguje, ale zicherky zabránili najhoršiemu. Ale celkovo bol stan vodoodpudivý a tak sme boli relatívne v suchu. Večera mi chutila. Ako vždy.
Po kufrovacej aklimatizácii, sme zvoli pre zmenu finančnú. Vyviezť sa na Midi a tam byť do záverečnej a návrat dole. Spiatočný lístok za 38 eur sa nezdal drahý v porovnaním s tým, čo sme chceli získať. Veď dobrá aklimatizácie je na nezaplatenie – na ostatné sú platobné karty. Počasie sa vydarilo. Výhľady skoro ideálne. Grand Combin, Matterhorn, Monte Rosa, ... Digitalisti skúšali veľkosť svojich kárt, ja som šetril svoj celuloid a miestny zamestnanec čistil následky výškového rozdielu na malom chlapcovi – rodičov to vôbec netankovalo. To všetko medzi davmi normálnych ľudí všetkých možných a nemožných typov. Potichu som závidel tým nenormálnym, čo po strmom hrebeni klesali do ľadového lona prírody, alebo sa šťastní z neho vracali. Na inom hrebeni sme objavili tiež pohyb v horolezeckej podobe. Potom sa cez plot vyhliadkovej plošiny prehupol vodca a dve šťastné, ale zmorené tváre a my sme objavili cestu arete cosmiques, o ktorej som niečo vedel z netu. Oldo aj tak vyspovedal vodcu. Možno sa zíde. Pred odchodom sme si ešte trochu pobehali (teda ja som sa snažil o rýchlu chôdzu) po miestnych schodoch medzi jednotlivými terasami. Potom obvyklý večerný predkrm v podobe najnovšieho počasia. Je rozhodnuté, zajtra ideme plniť plán – teda pokúsime sa o traverz na Aiguille du Plan. Balíme večer. Zajtra ráno, ako každé ráno, bude málo času. Výbava obsahuje aj pár teplých vecí v prípade nestíhania spätnej lanovky. Potom už iba načerpať životu potrebnú energiu z tescoglutamanu.


OBR002 – Miesto tragédie – stopy po sraku vľavo, po lavíne vpravo


Budík prehlušili helikoptéry rojace sa nad nami už pred piatou. Cestou z WC sledujem jednu čo letí veľmi nízko nad nami. Veľkým oblúkom cez Les Houches letí smerom hore na Dome du Gouter, kde ju čaká druhá a spolu letia niekde smerom k Taculu k tretej. Skoro úplná tma sťažuje presnú lokalizáciu. Tam však stoja, krúžia a svietia na ľadovec. Vyzerá to vážne aj keď vôbec netušíme čo sa deje, zdá sa mi, že na pár chvíľ vidím aj pás svätojánskych mušiek v podaní čeloviek. Ďalšie zdanlivo nelogicky lietajú všetkými smermi a všade. Keďže raňajky nevarím, iba zapíjam energetické tyčky s guave, mám viac času hľadieť hore. Sme v diere nízkej oblačnosti, ktorá postupne s príchodom svetla mizne. Skoro sme dodržali časový plán a s pribaleným veľkým otáznikom prichádzame do pokladne lanovky. Predavačky nás spovedajú kam ideme, lebo Mont Blanc je vraj uzavretý, ale Plan je voľný. Otáznik na druhú. Hore na Midi nevydržím a skúšam svoju angličtinu na pracovníčke lanovky. Aj keď sme mali zhruba spoločný level, pochopil som. Slová ako „avalanche“, „dead“, „many“ sú aj v mojom slovníku. Od vrchného seraku na Tacule, ktorý sa obchádza veľkým oblúkom vpravo, sa zreteľne tiahne zubatá stopa lavíny končiaca v miernom svahu sedla. Presne v trase populárnej výstupovky na Blanc. Dosková lavína z pod neho veľa stôp nezanechala. (OBR002) Dole v sedle pomaly končia aktivity záchranárov a mám dojem, že cítim mrazivosť ranného vzduchu i situácie. Obúvame mačky, cepín do ruky a sólo zostupujeme strmou strechou. Plne sa sústreďujem na svoje nohy a tak ani nevidím ako Jirku, idúceho predo mnou, brzdí údajne obkročmo sediac klesajúci milovník ľadovcovej prírody. Po zmiernení klesania sa naväzujeme a postupujeme k cieľu po prešľapanom chodníku. Získavame info od predčasne sa vracajúcich – je to ťažké. Na placatom kameni (na mape kóta 3605) jasne vidíme strednú časť nášho plánu. Je tam strmý ľad a my máme iba po jednom turistickom dočahováku. Výbava podľa popisov nemusí vždy stačiť. Asi aj pod vplyvom ranných udalostí sa rozhodujeme rýchlo. Ideme späť. Plan ostane naďalej iba v plánoch. Kika, čo si si vymyslela, to si aj prejdeš keď pojdeme po sviňu. (OBR003) Vraciame sa tou istou stopou a pri prvej šanci si to namierime k chate Cosmiques. Cestou obdivujeme lezcov v Rebufatovej ceste na Midi (6-), ale viac závidíme tým na arete, študujúc kade to strihajú. Nebyť nevhodnej výbavy, asi by nás Oldo do toho nahovoril. Vegetíme pod chatou (dnu sa treba vyzuť) na malom snehovom plató. Spomínajúc na ruštinu odfotíme na požiadanie devušky hýriace až sovietskou odvahou a vybavené niektorými celkom netypickými prvkami výstroja. Pozorujeme aj dve malé troj a štvorčlenné skupinky na vrchole Taculu. Tesne pred miestom odtrhu dosky, kde stopa končila sa otočili a vracali sa späť hore. Ocenili sme ich konanie, aj keď vzhľadom na čas to s ich zostupom nevyzeralo vôbec dobre. Strachovali sme sa o nich zbytočne - boli sme vo Francúzsku. Do pol hodiny ich začala do sedla pod Midi znášať helikoptéra. Neponáhľajúc sa dáme cestu hore na zhruba trištvrte hodiny, čo považujem osobne za pozitívny signál.


OBR003 – Traverz z Midi na Aig. Du Plan, pohľad z vrcholu Geantu


Užívam si výšky, Jirko však už menej, asi nedoliečená choroba si ho našla aj tu hore. Dole v Chamonix sa rozhodneme naštudovať a použiť miestnu autobusovú dopravu. Kusé informácie sme získavali iba postupne a na zástavke sme nezmúdreli už vôbec. Tak som poslal Oldu za peknou babou, čo to mala namierené okolo nás. Svet je malý. Angličtina sa môže schovať. Česi sa predsa dohovoria po česky a my Slováci tomu tiež rozumieme. Najprv sa však musela vyspovedať ona a my sme ťažko hľadali slová, ktoré by ladili do jej príbehu. Vyviezli sa spolu s manželom na medzistanicu na Midi, Plan de l´ Aiguille, a potom šli tisíckrát prejdeným značkovým chodníkom dole. Zubatej však jedna lavína nestačila a tak poslala dole obrovský balvan. Manžel skončil pomocou helikoptéry v Ženeve s ťažkými zlomeninami oboch nôh. Potom sme sa dozvedeli, že s autobusom nám pomôcť nevie, ale Jirko jej odporučil najlepšiu cestu na Ženevu. Popísať moje pocity by potrápilo nielen Dostojevského, ale aj Idiota. Oldo to potom nazval osudové stretnutie. Neviem či videl moju auru alebo dušu, ale asi to myslel iba na seba. Nakoniec po hodine autobus naozaj prišiel a za 1,5 eura sme boli v Les Bossons. Ešte tak desať minút peši a sme doma. SMS-sky dávajú našim doma vedieť, že sme mimo. Spätne dostávame info z našich médii. Zajtra bude voľno. Telo i duša si to zaslúžia, nielen glutaman s pivom. A Jirkova choroba aj extra stan (platí sa za miesto, počet stanov na ňom nehrá rolu). Verím, že za deň voľna sa dá lezeckého stavu.



OBR004 – Vchod (východ) do siete tunelov Midi


Pozdné ráno ako v spomalenom filme. Až chorý Jirko nás dvoch zdravých prebral k činnosti (jedenie a vážne debaty o dokázaných a nedokázaných veciach mu zjavne nestačili) a už o štvrť na dve sme vyrazili po najnovšie správy o počasí. Aj v infocentre však majú obednú siestu a tak čakáme. Predpoveď je dobrá, a na dlho, žiadne búrky alebo prehánky. Zajtra chceme isť s Oldom na arete. Inak ideálna cesta, najprv je zostup. Jirko sa chce liečiť. Počkáme na lavičke pred, kým neotvoria (15:00) a necháme Jirku kresliť. Vnútri dostaneme na základe dotazu peknú knížku, ktorá je však oficiálne NO COPY, a tak aspoň potrebnú časť Oldo schová do svojho digitálu. Pani nám však s príjemným úsmevom vraví, že je to ľahké – má tam byť štvorkové lezenie. Pohoda, veď ideme na to vo vybramoch. Vonku vyzdvihneme Jirku a dohadujeme si individuálny návrat do kempu, keď naše vrcholové družstvo šokuje Jirko, že mu chýba jeho trekšporťácka kabelka s dokladmi, peniazmi, kartami, mobilom a jedinými kľúčmi od auta. Srandičky skončili. Od guidov nás poslali druhý koniec námestíčka do všeobecného infocentra. Tam pani pochopila vážnosť našej situácie a prejavila znalosť miestnych pomerov. Preložila Jirkovi na papier do francúzštiny podstatné veci pre políciu (tí vraj reči nevedia). S týmto papierom Jirko strávil pár dlhých krušných chvíľ v budove označenej francúzskou trikolórou, keď tam dorazil telefonát, že sa má vrátiť na infocentrum. Boli sme zachránení. Všade na svete sú aj poctiví ľudia. Rozchod. Riešenie možných darčekov, tmavá bageta (sú ozaj dobré a vydržia oveľa dlhšie ako tie biele, aj nám doma známe – sú však drahšie), fotenie miestnych dreveníc (OBR005) a pomalý návrat po vlastných. Milionárky boli buď moc staré alebo slepé. Proste nezaberali, rovnako ako pred dvoma rokmi. Večer som si s Oldom pri glutamane dohodol detaily na zajtra. Teda časový rozvrh a matroš podľa získaných info (jedno dvojča za 60m sa bude používať dvojito, dva malé frendy a dva mikrofrendy, sada čokov, štyri expresy, zopár slučiek, dva ľadové šróby plus bežná základná osobná výbava do mixového terénu a lekárnička). Pobalili sme sa už večer. Aj keď som ešte s Oldom nikdy predtým neliezol veril som, že sa dohodneme a uspejeme. Tešil som sa pri obvyklom večernom glutamane, ale bolo mi aj trochu smutno, že nejdeme komplet.



OBR005 – Staré Chamonix


Ráno sme vstali o hodinu neskôr ako som predpokladal (o 7:30). Asi sme sa predsa len poriadne nedohodli kedy vstávame. Pohoda (som na dovolenke), mali by sme mať stále dosť času. Asi „naj“ je Jirko a snaží sa zrýchliť naše konanie a tak už o 9:15 opúšťame jeho, a aj kemp, a o necelú hodinu sme pri lanovke. Pred nami sú davy a ešte aj davy. Na konci radu sme iba chvíľu. Davy sú už aj za nami. Oldo sa pokúša vybaviť lístok nejak skôr a tak si ho kupujeme v okienku pre vopred nahlásené skupiny. Cena je rovnaká a naviac dostaneme karetku s číslom. A číslo nepustí. Naše prichádza na radu až okolo jedenástej. Zdá sa mi, že sme tým veľa času nezískali. Teda hore sme na pravé poludnie. Zostup bystrým skokom. 13:15 a my sme na nástupe. Dvojka pred nami nám mizne za oblúkom rebra. A dole ešte v snehu vidíme, že nebudeme vyrážať poslední. Oldo ťahá prvú dĺžku. Ja druhú. Pravidelne striedame v dvojko-trojkovom teréne. Dvojka zo spodku lepšie pozná terén a tak nás hneď na začiatku predbieha. Pred nasledujúcimi traverzami si dáme pauzu na doplnenie tekutín a energie. Oldo sníva nahlas o Rebufatovi, kde vidno niekoľko lezcov. Ak pritlačím na pílu v tréningu tak ponuku neodmietnem. Tento rok už nie. Oskar páli jedna radosť. Za hranou musíme pár metrov klesnúť a traverzovať. Miesto spomínaného 20m zlaňáku nájdeme slučky na polovičný. Stačilo, cesta je dosť jasná – ideme súčasne - a vidíme aj kľúčové miesto. Je obsadené lezcom. Tak teda takto na to. Na snehu mačky netreba, ale čakan som si do ruky aspoň ja, ako prvý zobral. Ide to dokola.


OBR006 – Protipóly vrcholu Midi – krása prírody a ohavnosť civilizácie


Jeden nezabudnuteľný pohľad strieda druhý , pre zmenu akoby neskutočný.


OBR007 – Vežičky v arete cosmiques


Tu by mala byť so mnou Evička a pokúšam sa o foto. Spomaľujeme, lebo štvorková kolmá platňa je ešte plná. Keď sme pod ňou, sú v nej jasné dve pukliny. Oldo nastupuje do pravej, frend, slučka na odštep, plný plyn a má rozhodujúce madlá a po pár metroch aj štand (v tejto ceste sú všetky dĺžky robené krátke). Leziem. Vyberám frenda, ale stále ma ťahá do ľavej pukliny s využitím privaleného balvanu, zboku vyzváňam slučku a pridávam plyn. Chyty v šikmej pukline sú OK, len nájsť niečo kam postaviť moje nové nerozlezené nepály. Na trenie by to asi nešlo, keď si všimnem podľa mňa vysekané dierky, tak ideálne na hroty mačiek (vodcovia s klientmi to tak lezú). Prvá drží, druhá špicu mojej topánky odmietla a tak visiac na rukách zahrabem nohami, tretia poslúcha. Prečah, krok súm krok, a som v madlovej a stupovej oblasti. Som na rade – traverz, zlez a potom malý výlez. Nad nami je viacero možností, ale Oldo volí správnu (teda logicky povedané – určite tadiaľ niekto chodí, lebo sú tam vo firne stopy). Doleziem ho a vidíme, že sme skoro doma. Idem prvý, ale terén nám umožňuje ísť obom pri zakladaní pár istení. Z plošiny ma filmuje jediný jej osadník. Zamávame si klasické uznanlivé, resp. víťazné gestá. A je tu rebrík. Jeho UIAA obtiažnosť radšej nehodnotím, ale bol uzučký, ohybný a dosť slabo uchytený. 17:45.


OBR008 – Vrcholové foto na Midi


Hore nás už nemá kto odfotiť. Hlásateľ(ka) stále čosi brble o lanovkách – posledná má ísť trištvrte hodinu a tak sme spomalili na minimum. Dvaja japončíci sa predsa ukážu a tak máme s Oldom spoločné vrcholové foto na terase. Ubrblaná osoba komusi gratuľuje k narodeninám klasickou anglickou frázou (že by nás videli?) a po chvíli prichádza jej uniformovaný kolega. Na jeho popud rýchlo hádžeme všetko do báglov, lebo posledná lanovka už nepôjde. Lanovka, autobus, kemp s Jirkom, glutaman s pivom. Reči a reči. Zajtra odpočívame.

Charakteristika cesty. Túto cestu odporúčajú vlastne úplne všetkým. Najmä začiatočníkom, ktorí sa chcú oboznámiť s mixovým alpským lezením. Vyslúžilcom, ktorí väčšinou na to ešte majú. A všetkým ostatným, ktorí majú radi nezabudnuteľné pohľady. Samozrejme, že sa lezie aj v zime.
Technický popis cesty:
    Cesta – Arete des Cosmiques na Aiguille du Midi v oblasti Mont Blanc – Beaufortain
    Nadmorská výška cieľa – 3842m
    Nadmorská výška začiatku – 3600m
    Prevýšenie – 250m
    Dĺžka obtiažnych partii – 200m
    Typ terénu – hrebeň
    Orientácia – západ
    Maximálny sklon snehu alebo ľadu – 60°
    Celková obtiažnosť – AD
    Voľné hodnotenie – IV+ (cotation libren obl. – IV)
    Hodnotenie nástupu – II
    Typ lezenia – mix, skala, sneh
    Poznámky – horský výstup; výstup vo výške; pozor na vietor; častý (treba počítať s možným zdržaním od iných lezcov); aj v lete počítať so zimnými podmienkami;
    Prístup – lanovka na Midi, resp. chata Cosmiques.


Opäť ranný spomalený film. Ale nakoniec sme sa dohodli. Zajtra dáme s Oldom pokus o sen. Jirko o Balthusa (v Martigny – vlakom kúsok – je výstava jemu známeho umelca minulého storočia) a že po jednej vyrazíme do sveta. Už sa nám podarilo zistiť, že autobus má zástavku aj tesne pri kempe. Aj horolezec sa učí celý život. Skúšame to však vlakom. Tipujeme, že bude lacnejší. Išlo to v pohode, len lístok nám nik nechcel predať. Na stanici nepredávali a sprievodca sa neukázal. Bol lacnejší. Ako je to naozaj s kúpou lístkov nepíšem, lebo nie som si istý, či sme získali kompletné a správne info. Pri najpozeranejšom výklade s počasím s Oldom nemo študujeme rôzne druhy pekného počasia predpovedané na nasledovné dni. Som spokojný, dvojica postaviaca sa za nás začne štúdium nahlas. Chvíľu počúvam a potom sa zapojím, veď hovoria po slovensky. A keďže jeden bol dosť rečný o chvíľu už vieme čo sú zač. Známy slovenský cestovateľ F. Kele organizuje pri príležitosti stého výročia výstupu M.R. Štefánika na Blanc výstup spojený s osadením pamätnej plakety. Spomínam na jeho prvý podobný pokus. Oldo ho túži poznať a tak nás predstavili všetkých. Kele sa pochváli, že na Geante bol v 1955 (snáď si to dobre pamätám), čo som mu okomentoval, že už som bol vtedy na svete. Lúčime sa, oni majú nejaký spoločenský program v múzeu a my rozchod. Chcem byť v kempe skoro, treba sa nachystať, lebo ráno nám treba vstať na „prvú“ lanovku. Večer pred, pri a po glutamanovom jedle riešime s Oldom v podstate iba dva problémy výstroja. Ideme maximálne naľahko (matroš ako na arete), ale budeme pripravení na možné núdzové prespanie (prežitie) na Helbronnere. Riešim to páperovou vestičkou od sira Josepha. Druhý problém je vytrvalejší. Obuv. Nakoniec sme lezky nebrali, aj keď tam majú byť podľa istých zdrojov päťkové miesta. Dobrú noc.
6:00. Podarilo sa nám vstať ako sme plánovali aby sme stihli vlak idúci štyri po siedmej. Sedím vedľa peknej francúzsky a držím v ruke eurá. Predavač lístkov nás opäť ignoruje. Prvé spozdenie v pláne nám vyrobí technická cesta lanovky a druhé nečakané zistenie na Midi, že prvá lanovka na Helbronner pôjde až o 9:00. Nuž s tým spolu vyše hodinovým sklzom sme naozaj nepočítali (treba sledovať sezónnosť chodu). Keďže dole nám lístok nepredali, musíme si ho kúpiť hore. Doplácame ešte 17Eur. Na talianskej hranici vidíme nielen svoj úžasný cieľ, ale aj pohyb v našom smere. Vopred poviem, že väčšina išla na veľmi populárny Rochefortov hrebeň. Náš cieľ ako správny zub má tri časti. Koreň – prístup po mierne zvlnenom ľadovci – dali sme ho zhruba za hodinu. Krčok – strmý, veľmi rozbitý terén s ťažkou orientáciou, lebo chodníky sú prakticky všade – vodcovia sa držia pravej časti, kde sa môžu vyskytnúť aj dvojko-trojkové miesta a nebezpečný ľad pod tenkou vrstvou prachu a štrku (mnohí to idú v mačkách). Cestu pomedzi správne vežičky sme zvládli v pohode okolo dve a pol hodiny. Korunka – skalné lezenie s obtiažnosťou až za 5 UIAA. Kdesi som sa dočítal, že zub patrí medzi desať najťažších štvortisícoviek Európy, čo sa týka najľahšieho možného výstupu. Podľa mňa však určite patrí aj medzi desať najkrajších vrcholov Európy a bez ohľadu na výšku. To zapríčinilo, že už okolo sto rokov je táto normála zabezpečená hrubým fixným lanom pre vodcových klientov. Na tzv. Fruhstuckplatzi dávame pauzu na jedlo, pitie a preladenie výstroja. Sedia tam s nami dvaja už navrátilci z vrcholu, ktorí nás upozorňujú, že našej obuvi budeme pomalí. Tiež nám povedia, ktorú možnosť zlanenia si máme vybrať vzhľadom na svoju lanovú výbavu. Pred nami však práve nastupuje iná dvojka. Všetko zbytočné ostáva na platzi a ideme na nástupnú platňu posiatu drobnými kryštálmi kremeňa v ružovo-hnedých odtieňoch. Je tam pár nitov a kusy lana menej ako morálového charakteru (jedno už bolo dopoly rozodrané). Oldo nastupuje hore a doľava. Riadne sa zapotí a to má byť nástup za tri. Prípadným nástupcom by som poradil (rada na základe zlaňáku a opakovaného štúdia popisov) skúsiť to ešte zo dva kroky vľavo, alebo oblúkom po snehu a potom skale zísť pár metrov dole – sú tam slučky - a až potom hore. Nasleduje naozaj trojkový terén a štand. Cez neho zlaňuje dvojka na dlhých lanách ku mne. Leziem. Nohy nie a nie sa chytiť. Prečo som tie lezky nebral? Stupím na nit a je to. Druhú dĺžku idem ja a Oldo ma upozorňuje, že sľúbil uvoľniť zlaňujúcej dvojke zaseknuté lano. Keď som pri ňom nejde. Popoleziem ešte kúsok a podalo sa. Zobralo však so sebou aj za dva veľké melóny firnu v jednom kuse – tak asi 7m nado mnou. Uhnúť nemám kam a tak nastavím prilbu. Žeby som mal cyklus šesť rokov?!? Bol to firn, nie tuhý ľad a tak leziem do kúta, kde vidím zlaňák. Nejdem do platne k nemu, ale doliezam kút a prídem k nemu z boku. Som na známej polici (Mummeryho balkón) pod ešte známejšími Burgnerovými platňami.


OBR009 – Burgnerove platne, v hornej časti vidno lano vedúce do komína


Tu sa začína súvislé lano na vrchol a aj iné istenia možno nájsť. Odlo ma strieda. Zdalo sa mu že som bol pomalý a mne sa nechcelo tvrdiť, že si to nemyslím. Prvá dĺžka za štyri je v pohode, špárou v ktorej miestami zavadzia asi päť centimetrov hrubé lano. Potom ma Odlo už dopredu nepustil a ja som si povedal, že nie je práve doba na spory.


OBR010 – Oldo na prvom štande v platniach


Štvrtú dĺžku sa rozhodol ťahať, vraj podľa vodcov, po jemných odštepoch. Paráda. Polcentimetrové chyty - lištičky boli v pohode a striedané delikátnymi odštepmi. Aj vybramy to ustáli. Žúžo. Nadobudol som však pocit, že môj spolulezec je akosi priťahovaný ťažšími miestami. Nevadí, ... Nasleduje komín. Jeho obtiažnosť nám nejde do hlavy. Riešením by bol asi sokol do vyšmýkanej kolmej protisteny (kto bude mať času nech skúsi pozrieť oblezenie z niektorej strany?). Je to tvrdá päťka. Oldo to vzdáva, aj keď má dobré miestne istenie, jeho čok mu skôr prekáža v chytoch. Lano, zo dva ľahšie kroky a komín si opäť pýta lano. Potom už komín zodpovedá nami získanému hodnoteniu a lano iba prekáža. Doliezam k Oldovi podobnou technikou. Končíme komín a sme v pohodovom trojkovom teréne pod menším z dvojice vrcholov. Oldo ma posiela dopredu lebo si myslí, že to dotiahnem až hore. Lano nevydalo a tak je na Pointe Sella prvý môj spolulezec. Nepodstatné, sme tím. Vedľa vidíme Pointe Graham s madonou.


OBR011 – Pointe Graham s Madonou a čaukou a bez nás


Je 17:45 a my sa rýchlo rozhodujeme, či ísť aj naň. Mám dojem, že obavy z možného bivaku hovoria Oldovi, že nie. Posiela ma samého (isteného na lane), čo odmietam a tak po pár nutných foto zlaňujeme.


OBR012 – Hrebeň Rochefort z vrcholu


Dá sa zlaniť skoro cestou výstupu po vybudovaných miestach (stačila by aj päťdesiatka lano). Ide to v pohode, len posledný úsek je sťažený úhybným manévrom doprava. Oldo ako druhý už ten problém nemal, lebo som ho vedel pritiahnúť. Za hodinku sme to zvládli. Som v pohode, už to zvládneme a je mi jedno kedy. Do tmy sme chceli byť na ľade a s čelovkami to bude na lanovku alpská pohoda. Rýchlo jeme, pijeme a balíme. Jemne som poháňaný Oldovým nevysloveným, ale viditeľným nepokojom. Opäť sa mi potvrdilo, že dole sa ide v rozbitom teréne nielen horšie, ale sa aj horšie orientuje. Zakufrovali sme a musíme sa vrátiť. Pol hodina v kufri. Vyberáme čelovky, hoci na začiatok stačí odložiť slnečné okuliare. Je tma a my sme ani nie v polovici suti. 21:30. Škoda všetkých cez deň stratených časov. Tak sa toho predsa dožil. Ozajstného bivaku. A ja som si pre zmenu iste utužil povesť bivakového lezca. Neodviazali sme sa, ale zaistili o obrovský balvan. Oldo ho bude podopierať zdola a ja zboku. Všetok možný matroš na zarovnaný štrk, na to bágel a vestička ukáž čo vieš. Nádherný svetelný úkaz západu slnka nás neohrial, ba dokonca ani nedonútil siahnúť po fotáku. Druhá chyba, za pokus to určite stálo. Prvú si asi domyslíte. Ešte SMS Jirkovi. Sediaca poloha mi na spanie nevyhovuje a tak sa skúšam nejako skrútiť do ležiacej polohy na Cerro Torre. Vestička hreje a skaly tlačia. Oldo však klepe kosu a ako sa neskôr priznal teoretizuje aj o leteckej pomoci. Ponúkam mu termofóliu zo svojej výbavy. Trochu mu to zaberá. Mliečna dráha je užasná.

Charakteristika cesty. Dent (občas aj Aig.) du Geant (4013m) je ako som už spomínal veľmi populárny a preto nie je problém nájsť potrebné info. Možno preto sú však aj podstatné rozdiely v uvedených obtiažnostiach.. Sprievodca vysokohorskou turistikou píše dokonca iba II. – III. Malá brožúra skalné výstupy v oblasti Mt. Blancu, (rozšírená po bývalom Československu), udáva III+. Určite nájdete hodnotenie za IV a aj za V. Teda ako to vidím ja.
    Cesta – normála na Dent du Geant – skupina Grandes Jorasses
    Nadmorská výška cieľa – 4013m – Pointe Graham (Pointe Sella 4006, našiel som aj 4009m)
    Nadmorska výška začiatku – pointe Helbronner 3466m, (rif. Torino 3322m)
    Prevýšenie – zo sedla Col du Geant (3359m) – 654m
    Prevýšenie lezeckých partii – 160m
    Orientácia - západ
    Celková obtiažnosť – AD
    Voľné hodnotenie – detailne – prvé dve krátke dĺžky v kuloári za III (spomínaný prvý krok V), Burgnerove platne IV, potom IV+, vlez do komína a jeho začiatok V, potom III, dolez II, druhý vrchol (podľa netu) III
    Typ lezenia – ľadovec, rozbitá skalná stena s možnosťou mixu, skala, (časť ako ferrata)
    Prístup – lanovka z Chamonix alebo z La Palud, rif. Torino (OBR013)





OBR013 – Nákres cesty


Zdá sa mi že nespím aj keď to nie je pravda. Len pri každej zmene polohy sa plne zobudím. Zima sa mi nezdá až taká strašná. Maximálne pár pod nulou. Oldo je ticho, a tak ani ja nič, a stále rozmýšľam (asi slabo) nad vylepšením lôžka. Je tma. Počujem čudné zvuky, ale nechce sa mi ani pohnúť. Sú to prví čelovkári z Torina. Podľa Oldu ich vystraší moje chrápanie. Ich problém. O šiestej však už vstávam aj ja a snažím sa pomaly rozhýbať stuhnuté telo. Potvora slnko pomaly osvetľuje protiľahlé vrcholy. Sme na nesprávnej strane. Pomaly po jednom úkone sa balím, jem tyčku a vypijem posledný hlt guave, čo som si ušetril z večera. Snívam, že na Torine si niečo kúpim, veď liter a pol na celý deň je málo. Oldo ma súri dole, ale ja sa chcem najprv zosúladiť so svojím telom. Vyrážame niečo po siedmej. Vraví, že sledoval už dlho čelovky a teda vie kade to pustí. Pomaly ideme. Ťahá ho to na rebro. Až nájde trojkový zlez, ktorý si pamätám zo včera, keď ho iní zlaňovali. Ako prvý zíde istený a mňa potom istí tak, že máme lano cez zub nado mnou. Sťahujeme lano a terén je stále neskutočne protivný. Keď sme o deviatej pri odtrhovej trhline ani sa mi veriť nechce, že to máme skoro za sebou. Namierime si to na Torino v istých nádejach. Sme však sklamaní z ochoty miestnej obsluhy. A tak nie je ani káva, ani grapa, ani tekutiny. Navyše na Helbronner treba ešte vyšlapať. Teda opäť si obuť vybramy vyzuté po 28 hodinách (ja – Oldo sa vyzul pri bivaku). Dokráčame hore a ťahá nás to dole, aj keď je to neviem dokedy naposledy, telo si pýta návrat a najmä tekutiny. Pohľady z lanovky sú mi už dobre známe, ale napriek tomu stále neviem kam skôr pozrieť. A chvíľa ako vždy nepostojí. Aj cez Midi prejdeme bez zástavky. Dole. Dole je ale peklo. 28 celziov nás v našom oblečení riadne prefacká a zbaví skoro všetkých postranných úmyslov. Kúpiť bagetu a fľašu vina, to je všetko čo chcem. Vlak (išiel ním Jirko) sme zblbli, pozerali sme opačný smer a tak čakáme na autobus. Kúsok po druhej sme v kempe, kde Jirko už začínal mať obavy (mobil je len mobil). Pomaly rozprávame čo a ako. A do toho treba doplniť chýbajúce tekutiny a glutaman. Tentokrát som ho vylepšil konzervou fazule a živou cibuľou, tiež ešte z domu. Na zapitie bolo Graves za päťku. Podľa Club des Sommeliers zmeska merlotu a sauvignonu z rovnakozvanej lokality. Za tú cenu slušné pitné červené. Jirko nám navrhuje zajtrajší odchod. Beriem, veď bude čas aj na nákupy. Dohodli sme si termíny a vegetíme. Veď pred spaním je najlepšie si trochu zdriemnúť. Večer sa predbalíme.
Ráno sa dobalíme. Cena za kemp ma milo prekvapila, navyše Oldo vyjednal, že za noc keď sme bivakovali platiť nemusíme. Teda som tých deväť nocí mal za zhruba 57 euráčov. Auto nechávame pri známej cvičnej skale Les Gaillands (možnosť bezplatného parkovania) a ide sa po nákupoch. Ešte sa u guidov skúsime opýtať kde je presne Keleho doska, ale pani na info túto nevlastnila. Na hľadanie nieto času. Treba darčeky, pohľadnice, bagetu na cestu, víno domov a najmä ešte raz pozrieť obchod s neznačkovým tovarom, ale super cenami. Mačky rozkopú aj pravý goráč a tak som dal 29 eur za dobre vyzerajúce gate neznámeho pôvodu, ktoré majú byť teplé a dokonca aj vodovzdorné. Inak to vyzeralo, že sezónne výpredaje sa pomaly začínali. Keď som to už mal skoro celé za sebou oslovila ma rýdzou slovenčinou pani, že podľa Rysy trička by chcela odo mňa počuť trochu našej rodnej reči. Príjemne sme sa porozprávali. Jej manžel (Ervín Velič – pamätníci vedia a mladí si info nájdu) tam robí vodcu a ona bola tlieskať v cieli ultramaratóncom, ktorí práve dokrúžili okolo Blancu po trasách 98, 166 a 220km. Boli tam vraj aj nejakí naši, len neboli národnostne označení a tak ich nepoznala. Sama prejavila záujem zúčastniť sa, len problém jej vraj robí termín kvalifikácie. Ono čas letí aj v doline, rozlúčili sme sa. Čas návratu som stihol, Jirko mi povolil aj rozlúčkové malé pivo v bufé pri skalkách a hybáj domov. Cesta ubiehala rýchlejšie ako sme dúfali, napriek tomu, že som opäť navigoval, a tak sme boli doma už v nedeľu. Človek stihol aspoň trochu aklimatizovať pred nástupom do roboty.



OBR014 – Niečo na snívanie - Mont Blanc a Peutereyský hreneň


Na záver ešte jedna skúsenosť. Väčšina alpských sprievodcov nemo predpokladá, že spíte hore v príslušnej chate. Niečo sa dá absolvovať aj pomocou lanovkového príchodu a odchodu, ale musíte byť dosť rýchly. Možno stoja za vážne uváženie cenové relácie – násobne lanovka resp. ubytovanie (tu ceny nepoznám). Každému je na uváženie aj tretia možnosť – vedome prespať pre neho prijateľne mimo chaty. Veď napr. na Col du Midi je stále zopár stanov.



[Aktuálna známka: 1,00]
hodnotenie lnku (ako v kole)   <--1 2 3 4 5 -->   

( Celý článok | Autor: miki | Počet komentárov: 7 | Pridať komentár | Informačný e-mailVytlačiť článok )

Web site powered by phpRS