Dnes je 24. 07. 2019   | Počasie v Európe | Sprievodcovia | Weblinks | Download | Rozšírené vyhľadávanie    
  Články
Úvodná stránka
Kde sme boli
Metodika
Fotogalérie
Rady a tipy
Klubový život
EL LOCO
Pajštún
Najčítanejšie články
Ako písať články

  LokoFoto

  Fórum + odkazy
Fórum
Rýchle odkazy

  O nás
História klubu
Stanovy
Spomíname
Kontakt na nás

  Registrácia čitateľov
Ak máte záujem dostávať nové články na Váš email, zaregistrujte sa na odber noviniek.
Registrácia

  Počítadlo prístupov
Celkom1132808
Jl1947
Dnes9

Les Calanques (27. 12. 2007 – 09. 01. 2008)
Zverejnené 15. 06. 2008 (3075 × prečítané)

Kedysi dávno, keď ešte obloha modrá a vysoká bola a voda zelená (1997), držal som jeden výtlačok amerického magazínu Climbing v ruke. Pojednával o istej pre mňa vtedy ešte neznámej oblasti v Provence – Les Calanques. Zapadajúce slnko a lezci na belasých útesoch nad čoraz viac tmavnúcim morom... Pred piatimi rokmi zasa pre zmenu nemecký časopis Klettern venoval jedno číslo takisto tejto oblasti. Dotyční autori tam boli zrovna na Silvestra a odvtedy mi už „Kalanky“ nedali pokoja.

Stačilo už len si vystriehnuť vhodnú obeť. Po desiatich rokoch (1997 – 2007) som sa dočkal (náhoda chcela, že to bolo presne rovnako dlho ako môj vysnený výlet do Frankenjury: 1995 – 2005). Peter Korman sa nechal prehovoriť, ba po Dolomitoch v lete 2007 úplne nečakane začal naháňať dokonca on mňa – príjemná zmena.
Sviatky ubehli ako v rýchliku Leonardo da Vinci a tak vo štvrtok 27. 12. 2007 konečne letíme zo Schwechatu cez Düsseldorf do Nice. Tam si požičiavame náš čierny koráb Seat Ibiza, ktorý ihneď kompletne zabordelizujeme. Čaká nás vyše 200 km diaľnica do La Ciotat, kde zriadime nás Base camp v najlacnejšom apartmáne, aký sme našli, čo sa nezaobišlo bez dôsledkov, ale do je už iná kapitola ...
Naša cesta neostane bez jedného skvostného intermezza. V turniketoch pre autá vojdeme do zlého na predplatnú kartu a máme po chlebe. O chvíľu príde „tiketnaja bábuška“ a pýta sa nás, že odkiaľ sme ?! Odopovedám, že z Bratislavy, ďalej sa nás pre istotu už viac radšej nič nepýta ... Zložito cúvame a nakoniec ideme úplne správne. Chlapík chce od nás kartičku, ktorú sme predtým nedostali, avšak ihneď sa mu ozve hlas z tranzistoru, že to sú „Tí ...“ a že je to O.K. ...::)))

V La Ciotat sme čoskoro v našej ulici, kde po telefonáte a krátkom pokece sa ubytujeme. Nie je to bohviečo, niet tu perín, len niekoľko starých dek, ešte že som Petrovi poradil zobrať si spacák, ktorý som si však ja prezieravo nechal doma ...

Ďalší deň sa ideme poprechádzať po kilometrovej pláži v La Ciotat. Vyberieme sa aj do Cassis, východiskového mestečka oblasti Les Canaques, ktorá leží medzi Marseille a Cassis (vyše 3 000 ciest od športových cez tradicionalistické až po tvrdé A4 miestami 100 až200 m vysokých stenách ...). Sprievodcu síce nekúpime, za to sa však pekne „popromenádujeme“. Pokračujeme do Marseille. V nastrašnejšej, najtemnejšej uličke á la Kopčany vkročíme do lezeckého obchodu La Montagne. Sme rýchli ako partizánska skupina Jánošík. Za dve minúty vychádzame aj so sprievodcom ... Peter vyberá kaňon (fjord) En Vau. Je k nám najbližšie (16 km). Po preparkovaní parkujeme priamo v sedle, na ktoré vedie cesta Gastona Rébuffata (tomu hovorím uctenie si svojich občanov ...). Pozvoľna zostúpime až do kaňonu. Tiesňava je aspoň 150 m hlboká (á la Manín) s desiatkami pitoresknými vežičkami (á la Súľov), s miestami vyše 100 m stenami (á la Höhlentahl). Chodníček v údolí nás nad naše očakávanie vychrstne priamo na nádhernej štrkovej pláži, v ústi fjordu. Vyberiem cestu na najvýraznejšiu dominantu – La petite Aiguille (Malá ihla) - vysoká 35 m (nie až tak malá). Stojaca rovno v strede pláže v prostriedku fjordu. Slnko už dávno zapadlo a tak sa trasieme zimou. Prvá cesta La diagonale (Barrine – Gispert 1932) za 5a je náramne dobrodružná. Nástup cez oblý previslý sokol odistený jednou starou skobou v 6 m, našťastie sa dá zakladať v krásnych prerušovaných prstových trhlinkách, stretnem dva nity, no odlezy sú aj tak pekné. Hex mi vypadol a tak mi nezostáva nič iné, ako prepučiť krátku peknú previslú špáru. Výlez je skutočná perla založený žltý DMM čok 6 m odlez k nitu, z neho ďalší 4 m odlez do previslej špáry bez istenia, zakladám bielu slučku okolo skalnej hlavy previsnutej hrany a vzdušne natraverzujem do zlaňáku... Uff, uff !!! Nasledujúca cesta Directe droite de la Diagonale 6a (Morizot 1958) vedie stredom údolnej steny. Kroky sú ťažké a krásne, ledva to predýcham pod záverečný previs, keďže však do neho ani len nenastúpim obleziem ho krásnou previslou špárou vpravo (Peter potom niečo hovoril o 7+). Posledná cesta Face ? la mer (David 1913) je skutočná višňa. Previslou špárou ťažko doprava v previsnutej stene brutálne 15 m odlez so zaručenou zemovkou do krásne previslej prstovej špárky rovno až na vrchol s opojným výhľadom na celú smaragdovú zátočinu ...

Ďalší deň opäť En Vau. Vyšlapeme pod Dalle de la conversation (doslova dláždica konverzácie) vedie na ňu cesta La Grote d´Ali Baba (Alibabova jaskyňa). Názov hovorí za všetko. Bola vskutku krásna, výrazne previsnutá a zásadne neodistená. Keďže najväčšie camaloty zostali doma a morálka družstva bola nízka, spomeniem si na nádhernú skalnú placku začínajúcej na skalnej lavici, rovno v jednom z ramien fjordu priamo nad morom. Až neskôr sme pochopili, prečo sa sektor volá Le Doigt de Dieu (Prst boží). Cesta – Le doigt de Dieu integral (Chauvet – mogol 1937). Viedla až na vrchol najvýraznejšej supervežičky zátočiny (= Calanqueues). Prvá dĺžka je najťažšia (6b). Ešteže sú tu na nástupe dva nity. Dobyvačným spôsobom vynechávam ťažké miesto (2 x AF) a pokračujem až za ním (ako aj správne radí Ivan Bajo). Krásnou previslou trhlinou kvási na sokola bez stupov (asi za 6). Štanduje sa na vzdušnej kazateľnici. Ďalšia dĺžka (druhá 4c) začína previslou trhlinkou, kde treba zakladať, ako ostatne všade v ceste (už chápem, prečo boli domáci tak famózni aj v horách – Georges Livanos, Gaston Rebufat ... ), čo len umocňuje zážitok zo scenérie. Nasledujú dve dlžky po 3b, piata dĺžka je najlahodnejšia (6a). Nástupnou platňou po nechtových škrabkách do kvalitných kapsí v druhej previslej časti steny s výlezom cez previsnutú špáru. Týchto 15m malo všetko a to najlepšej akosti ! Keďže odklad je nepřítel úspěchu rozhodnem sa ešte raz nastúpiť do prvej dĺžky (6b) a to hoci sa už začína stmievať a mám už len jeden pokus. Zakoziť ľavou rukou vežičkou na stisk, pravá ruka sa snaží chytiť oslizené oblé chyty, tadiaľto cesta nevedie ... Už mám naozaj len jeden pokus. Stisk na pravú ruku, ide mi ju odtrhnúť, ako ju priťahujem k pásu (ľavá ruka škrabka, dva deadpointy do dvoch dobrých sokolov, pravá noha na zúbok ma posunie správne do lištičky a ľavou rukou na veľký obliak na začiatku špáry. Za stabilnej pozície cvakám trochu hrdzavý kruh. Treba ešte silovo zabrať za spoďák, našlapať do špáry, vychutnávajúc si záverečný 5 m odlez od posledného istenia... Nádherné kroky nad čoraz viac tmavnúcou hladinou mora...

Ďalší deň si urobíme výlet turističný po pobreží až k 300 m stene La Candelle (Sviečka). Scenéria je úžasná. Späť ideme po tme, samozrejme bez svetla. Zdá sa, že som svojím zlozvykom už všetkých nakazil. Okrem toho poblúdime, potom vidíme svetlá áut, tešíme sa, že vieme konečne, kde sme. Nevedeli sme... Aj tak sme zrazu boli na parkovisku z opačnej strany. Ďalší deň lezieme výrazným 100 m pilierom Sirene Liautard na Sirénu – výrazný 150 m vysoký masív v En Vau. Dĺžky sú krásne a vzdušné (4b, 4c, 3a, 2c, 4b), a na to že z roku 1937 aj dosť ťažké ... Dorazíme sa dvoma krásnymi 32 m krásnymi skvostami za 5b (1932, 1935) na La Petite Aiguille. Ďalší deň ideme navštíviť oblasť Morgiou. Cesta vedie okolo nápravnovýchovného zariadenia, ktoré má v múre depresívne stély – ako La cupidité (chamtivosť) a pod. Už len zvýrazňujúc tristnosť tejto inštitúcie. Cesta vedie potom cez Route du feu (Cesta ohňom). Šialenými serpentínami (v jednu chvíľu sa auto tak preklopí cez sedlo, že je vidno len oblohu ...) až do pitoresknej rybárskej osady Morgiou. Vydávame sa až na samý cíp. Príšerne fučí. Celý mys je opevnený a naproti moru stoja ešte zbytky bastiónov (až 8 m širokých), pobrežných batérií, ktoré snáď staval ešte Vauban! Zleziem sólo aj k zlaňáku jednej z lezeckých ciest, avšak divoké vlny nás odradia v tento deň od lezenia.
Ďalšie dva dni prší. Vlny sú tak obrovské, že jedna z nich sa roztriešti o prístavný maják v Cassis do výšky 7 metrov!

Na tretí deň to už nezvládneme, a tak ideme opäť do Morgiou. Zase okolo basy ... je náramne vlhko, ale aspoňže neprší. Lezieme všetko do radu. Peter vyberie jedno 6a (ale to bolo nakoniec vedľa), ktoré vraj bolo len 5c+ (Danse avec les clous). Pohyby krásne, aj odlezy, no vedľajšie 6a (Vestige d´un jour) bol hotovým skvostom a hlavne výlez po položenej platni po maličkých lištičkách a vaničkách. Toho dňa sme vyliezli 12 ciest (FL/OS). Bola tam aj partia nejakých chalanov, ale keď videli, ako sa k nim nebezpečne približujeme, tak sa radšej rýchlo zbalili. Snáď sa obávali, že sa zobudia s odtlačkom Garmontov na tvári, alebo tak ... Skvostný deň! Opojné výhľady! Toľko v sobotu.

Na nedeľu sme si už skôr vyhliadli nádhernú Rébuffatovu cestu (Super Sirene) na 150 m vysokú La Sirene (Rebuffat-Guérin 1941: 6a+, 6a+, 5a, 4b). Prvá 6a+ vedie cez náročnú platňu (!). Keď sa už aj občas zdá, že to ide už len prudko do doliny, vždy sa nájde nejaký stupík (!), po ktorom sa dá vyšlapať (!) vyššie, hotový platňový zázrak! Druhá 6a+ začína hneď zostra od štandu ťažkým cvakaním borháku, keď človek v previslom kútiku je viac vtlačený do vnútra plecom, ako sa fakticky drží... Nasleduje perfektná previsnutá supertrhlinka akurát na končeky prstov, samozrejme bez vstupov, čo aj ihneď zvyšuje obtiažnosť. Našťastie sa trochu vyššie nachádza polička, kde sa dá oddýchnuť... Čo je veľmi vhodné, lebo čerešnička na tortičku čaká v zálohe – neskutočne vzdušný prekrok 5 m nad istením do strmého miestami i previsnutého nosa 100 m nad zemou. Rébuffat bol nadčlovek! Po jemných šupinkách sotva sa držiac, či stojac, ešte zopár úžasnými opatrnými pohybmi, s množstvom vzduchu pod nohami, až na poličku druhého štandu. Tretia dĺžka je síce len 5a, zato je ale poriadne vypečená... Najprv náročne rovno hore hranou, potom do diery a silovo z nej priamo cez hladnú stienku (boulder). Štvrtá dĺžka je už krásnou baladou. Summa summarum: 6a+ OS Peter; 6a+ OS Viktor, 5a OS Peter; 4b OS Viktor. Najkrásnejší moment bol uchvacujúci pohľad z hrebeňa, na ktorý cesta vedie – 200 m nad nástupom s pohľadom na šíre more s plachetnicami s krásnymi zážitkami prežitých v jedinečných maximálne intenzívnych chvíľ z výstupu. Keďže v stredu nás už čaká perepúť domov, lezieme bez prestania – 4 dni v kuse ... Vyhliadli sme si cestu Pouce Integral znovu od majstra Rébuffata na masív Le Pouce. Skala je sklamaním – je drolivá, zarastená a zásadne neodistená. Našťastie rovno oproti je famózna veža La Grande Aiguille (Veľká ihla). Vylezieme na ňu krásnymi štyrmi cestami: Voie Abeille 3c 1889, previslý sokol Les G.H.M. 5b+ 1968, ťažkou platňou L´A.M.E. s rizikom napichnutia sa na spadnutý strom a La Paillon 4a – super plazenica v položenej platni a la Kršlenica z roku 1926! Na záver dňa si dávame nádhernú previslú špárku La Pancarte 5c+ (OS) na 12m stenu Conan rovno na pláži. Názov je programom, ako hovorí sprievodca: „5c La Pancarte s obnaženým torzom a potiac sa námahou bohate postačí k obdivu od turistov a iných „kamarátiek“, ktoré prišli len kvôli prechádzke a kúpeľu (v zátoke)...“ Na nešťastie bola naša námaha úplne zbytočná – žiadne sme nestretli... Hmmm...

Utorok - štvrtý deň práce. La Petite Aiguille z údolia (5c, 5c, 5c, 6a). 6a je náramne bouldrové s neustálym prekrižovaním si rúk – hotová Golgota, ale skvelé kroky! Jedno 5c (1888 !!!) vedie s použitím direkt varianty rovno na vrchol vzdušnej veže stojac sťa Čingačgúk – posledný mohykán (viď. Pajštún 6+) na stráži... Priplávajú výletné lode zdraviac trúbením, ktoré sa odráža od okolitých stien zálivu. Skutočným vyvrcholením pobytu je ľadový kúpeľ v 10 stupňovej tyrkysovej vode zátočiny v Adamovom rúchu pod čoraz viac tmavnúcou oblohou, odlietajúce čajky ...

P. S.: Info o oblasti
Legendárna vápencová oblasť Les Calanques sa nachádza v Provence (južné Francúzsko medzi mestami Marseille a Cassis). Je v nej 2 440 športových a 996 tradicionalistických ciest od 10 m po niekoľko dĺžkové (5, či dokonca cez 10 dĺžok) zážitky. Špecialitou oblasti sú niekoľko dĺžkové nekonečné traverzy rovno nad morom, resp. lezenie na útesoch nad morom, ktoré vie byť občas aj poriadne divoké. Lezie sa okrem pobrežných útesov aj v zátočinách (= Les Calanques), ktoré dali názov tejto oblasti. Najlepšie obdobie na lezenie je zdá sa jar a jeseň, od 1. júla do polovičky septembra je prístup do oblasti obmedzený. Je lepšie sa pravdepodobne tomuto termínu vyhnúť (nebezpečenstvo požiarov). Stačí samozrejme jednoduché, najlepšie 70m lano. Do mnohých ciest na útesoch sa nastupuje zlanením. V tom prípade treba aspoň dve 50m laná. Okrem množstva expresov aspoň 13 – 15), netreba zabudnúť na sadu vklínencov, friendov, vrátane tých najväčších, slučky, prilba. Pridávanie nitov hlavne do tradicionalistických ciest, a to aj na štandoch je zakázané.
Najlacnejšie ubytovanie je camp Les Cigales v Cassis. Autá sa dajú požičať hlavne na letiskách (okolo 350 EUR a viac na 14 dní). Do Nice lieta Air Berlin (50 EUR tam aj späť – kupované 4 mesiace dopredu). Letieť sa dá aj do Marseille (bližšie, ale drahšie). Samozrejme najpohodlnejšie, avšak aj najdlhšie, t. j. vlastným autom – viac než 1 300 km – asi dva dni cesty.

Viktor

Kompletná fotogaléria.




[Aktuálna známka: 1,33]
hodnotenie článku (ako v škole)   <--1 2 3 4 5 -->   

( Celý článok | Autor: viktor | Počet komentárov: 3 | Pridať komentár | Informačný e-mailVytlačiť článok | Zdroj: Viktor a Peter )

Web site powered by phpRS