Dnes je 24. 07. 2019   | Počasie v Európe | Sprievodcovia | Weblinks | Download | Rozšírené vyhľadávanie    
  Články
Úvodná stránka
Kde sme boli
Metodika
Fotogalérie
Rady a tipy
Klubový život
EL LOCO
Pajštún
Najčítanejšie články
Ako písať články

  LokoFoto

  Fórum + odkazy
Fórum
Rýchle odkazy

  O nás
História klubu
Stanovy
Spomíname
Kontakt na nás

  Registrácia čitateľov
Ak máte záujem dostávať nové články na Váš email, zaregistrujte sa na odber noviniek.
Registrácia

  Počítadlo prístupov
Celkom1132808
Jl1947
Dnes9

Dolomity 2007 (14. 7. 2007 – 31. 07. 2007)
Zverejnené 08. 12. 2007 (3520 × prečítané)

Tohto roku, po ročnej pauze – minulý rok bol Andy s Lindou v Austrálii a tak som nemal s kým liezť ... sa mi konečne podarilo zorganizovať moju už piatu výpravu do najkrajšieho pohoria na svete – Dolomitov.

Zostava bola vcelku nová a medzinárodná, kľúčom k úspechu sa stal výkonný alpinista Peter Korman, ktorého som nejakým zázrakom nahovoril na svoje údesné ciele (miestami ale akiste ľutoval, ale tak to chodí ...). Trojicu dotváral relatívne skúsený, ale v horách pomerne neskúsený, už hotový doktor chirurg Paweł z Gdaňska, ktorého jedinou horskou skúsenosťou bola Štáflovka 5 na Voliu vežu vo Vysokých Tatrách. Druhá časť výpravy (Andy, Linda, Towdy, Lucia) jazdiaca na japonských autách prišla až na koniec zájazdu spolu s príchodom monzúnu, ale o tom neskôr.

Naša trojka – Peter, Pavol a Viktor – sa nateperila do žltej Fabie – Combi v sobotu 14. 07. 2007 o 6.40 h. ráno (SEČ). Čoskoro za výdatnej pomoci tradičných kvalitných mäsových fašírok od Viktorovej mamy (už v roku 2005 padla pamätná veta zájazdu „Nedáš si fašírku ?“ – mal som ich vtedy nabalené 3 kg...) sa už o 14.40 h. ocitáme v kempe v Misurine. Rok taliančiny na Talianskom inštitúte v Bratislave priniesol svoje ovocie, konečne sa dohovorím s miestnou babkou – touto vzletnou rečou krásnych talianok, poetov a poetiek (noc sa povie po taliansky „notte“ a nie „noche“, ale pani sa tvárila, že nič nepočuje a zopakuje provokatívne „noche“ – ale to zistím až 2 mesiace neskôr).

Večer si vyberáme cieľ na zajtra, keďže mám opäť ako zvyčajne iniciatívu, presadzujem výdatnou argumentáciou Dülfera na Cima Grande – môj výber vzrušujúco lahodných a ešte lahodnejších ciest, kde asi len sám v šírom okolí vydávam škreky extázy, je už dlhší čas povestný... Už doma sa mi síce zdalo, že tých pätiek je v nákrese akosi priveľa (ešte stále mám v pamäti Pravé vhĺbenie v južnej stene Ľadového štítu z roku 2001, kde zo šiestich dĺžok je prvých päť za päť a to akiste Welzenbacha... Ale výrok Stefana Wagenhalsa „eine der schönsten Routen in den Sextner Dolomiten“ (jedna z najkrajších ciest Sextenských Dolomitov) mi už v roku 2004 nasadil chrobáka do hlavy.

A tak ... sme hneď deň na to v nedeľu 15. 07. 2007 „už“ o 8.45 h. vyrazili z kempu (v aute samozrejme). Za neuveriteľného povzbudzovania Petra sa vykokcem svojou taliančinou a vybavím nám mýto na celý zvyšok zájazdu za jednorazových 20 EUR za celé auto vrátane posádky. Nástup je prekvapivo-neprekvapivo nesmierne strašný, a hoci trvá iba 1 hod. som úplne na šrot. Cestou vidíme zvláštnu dvojicu führer (frajer) – obeť (frajerka), ktorí visia v strašlivej stene Il Mulo, a vytrvalo na nás sypú kamenie. Vo Forcella di Grande (veľmi vzdušné sedlo) medzi Cima Ovest (2 973 m) a Cima Grande (2 998 m) fúka svieží vetrík. Vidíme pred sebou severovýchodnú ozrutnú 350 m hladkú stenu Cima Grande a nejakých lezcov. Skoro sa začneme všetci smiať, lebo stena vyzerá aspoň za 8 a náš Dülfer za 5+ sa zdá byť čírou ilúziou ... Čo chvíľa k nám zostupujú akísi ľudia z Cima Ovest. Prvý mi vraví, že musíme ísť okolo (??), to azda nie...! Ale jeho druh nám potvrdzuje, že náš Dülfer je pred nami. V skutočnosti nakoniec zistíme, že Dülfer, ktorý vedie mohutným, estetickým vytvarovaným kútom, sme predtým nevideli a predtým sme nevedomky obdivovali cestu Via Sandro Pertini za 6Ae (Maranpon – Piovesan, 9. – 12. 9. 1981, 300m; týchto 300m si vyžiadalo od autorov 4 dni lezenia a 70 skôb, ktoré v stene zanechali, kvalita skaly je zlá ...). Pred nami je už nalezená nejaká trojka lezcov, okrem toho si všimneme asi 100 m dlhý červený fix, ktorého umiestnenie pochopíme až neskôr...

Začiatky lezenia v horách sú vždy ťažké. Ako obyčajne, aj tento raz dostávam riadne na frak – výlez do previsnutej stienky po kapsách dobrých 4 m nad posledným novučkým camalotom, mi ihneď ukazuje moju neznesiteľnú krehkosť bitia, za to „kollerovsko – sekajovská“ rovnováha medzi fyzickým a psychickým výkonom ihneď naberá reálne kontúry (prvá dĺžka 5-). Čoskoro si aj Peter a Pavol vychutnávajú lahodné lezenie v mrazivej severovýchodnej stene – celý čas sme sa triasli v tieni, teda oni dvaja, mne bolo na prvom konci lana niekedy až priveľmi horúco (Niagara)...
Druhá dĺžka ma však upokojí. Pohodlný traverz a potom vzrušujúca zľahka previsnutá špára na štand (druhá dĺžka 4+). Nad nami sa vypína to podstatné – 40 m hladký, maximálne estetický, no mimoriadne zatečený, občas i príliš kolmý, až prezvislý kút, s tromi skobami na dĺžku, avšak super miesto na moje camaloty a aspoň 3 sady čokov (úplne však stačí jedna sada camalotov a jedna sada čokov). Samozrejme založil som aj svoj kultový hex z obchodu K2 v Cortine. Lezenie je pekelne náročné, lýtka sa mi pri zakladaní istení stojac na nepatrných stupoch klepocú v pravidlených rytmoch ako stará dobrá Singerka, ruky sa mi bez mocne kĺžu v zelenej, slizkej špáre, nakonies to však vybojujem v ľútom boji na štand (5). Už chápem ten červený fix, ale nechytil som sa.. Ani moji spolulezci nie – sú to hrdinovia!
Nasledujú dve krásne dĺžky za 5, kým dôjdeme pod tú oficiálne kľúčovú za 5+. Je to v skutku nádherný výlez do previsnutej stienky obliezajúc machnatú strechu vľavo, naliezajúc do skvostnej platne vpravo a jednou skobou na 20 m. Prekrok späť do komína z previsnutej platne je veľmi vzdušný a neskutočne exponovaný (200 m vzduchom).
Nad nami sa teraz týči skutočný problém – záverečný komín. Je dlhý 45 m a má byť za 5. No veľmi na to nevyzerá, a ani nie je ... Nakoniec však presvedčím samého seba, veď predsa komíny leziem v jaskyniach sólo v kanadách a z komína sa predsa nedá vypadnúť... Zaťato sa deriem vpred prvým previslým stupňom. Čoskoro stojím pred problémom – divoký výrazne previsnutý komín, ktorý končí vo vnútri dvomi previsnutými paralelnými trhlinami, akurát na rozpätie rúk, po ktorých tečie voda. Postupne zakladám svoje tajné tromfy - dva najväčšie calamloty. To mi ihneď dodá odvahy. Striedavo komíno-sokolíkujúc po pravej mokrej škváre, vtláčajúc sa do ľavej škáry, robím nebezpečný divoký výkrok pod striešku, kde konečne stretnem dve skoby. V komíne je tma, takže ich skoro ani nezočím. Striešku preleziem fenomenálnym sokolíkom, ktorý zo spoďáku prechádza do kolmej steny, aby som sa neskôr rozkročil a dramaticky preliezol na vklinený balvan v komíne, visiaci 250 m nad údolím a z neho nakoniec i na policu nad ústím komína a celého zárezu. Paweł statočne bojuje, rúčkuje po camalotoch a kríčí „To se nedá!“, ale nakoniec to aj s batohom vymaká až nahor. Peter lezie ako veľký frajer – úplne štýlovo rozkročený v komíne (má rozpätie hodného kormorána) vychutnávajúc si neopakovateľné kroky vysoko nad údolím.
Nasleduje pekná 4+ škárka s bruškom s dobrými skobami, ešte kúsok a stojíme na podvrcholovej polici o 20.45 h.
Je prekrásny večer v horách, svetlo zapadajúceho slnka nádherne osvetľuje neopakovateľnú scenériu dolomitských končiarov... Zmocňuje sa ma neskutočná radosť, prvý z mojich veľkých snov sme vyliezli... Zostup už poznám z roku 2004, keď som s Towdym zostupoval po vylezení Dibonovej hrany (15 dĺžok, 4, 15. 08. 2004), spolu so Stoupovcami, ktorí rýchlejšie zliezali, ako my zlanovali (neveriacky zízame na Stoupove 4 roky na sedáku – práve vyliezli Alpskú ružu 8+/9-, ktorú bratia Coubalovci – povestní drtiči veľkých stien – vyliezli za dva dni, a Stoupovci za jeden deň). Dnes je však o hodinu neskôr ako vtedy a tak nás tma čoskoro neminie. Jediný, ktorý mal čelovku bol metodik Peter. Zlaníme z reťaze, potom ešte raz z 2 skôb, úspešne sa vyhýbajúc kolíku z plotu – zlaňáku vďaka naším 50 m dvojičkám. Sme na veľkej polici, z ktorej do šera vybiehajú žľaby nevedno kam. Som spokojní, že sme cestu vyliezli a s bivakom som zmierený. Paweł je už taktiež vyrovnaný so všetkým a tak mal byť Peter naším motorom zostupu, čo mu nakoniec prischlo až do konca zájazdu.
Po chvíľkovom bezmocnom pobehovaní nachádza Peter skalné, trochu podozrivo popraskané hodiny, previazané akousi starou slučkou papierovej farby, zľahka prskajúcej ako papier, nasleduje zlaňák z dvoch skôb natlčených do suťky – ešteže bola tma. Ale cvaknúť si osmu v úplnej tme do sedáku sa ukázal ako mimoriadne vzrušujúci problém. Zrazu narazíme na originálny zostup. Konečne vidím povedomý nit a neskôr kruh. Žľab sme si vybrali, ale očividne iný, avšak išlo to aj ním. Je v ňom poriadne ponuro, takže nie je nič vidno. Peter má skvelý nápad, aby sme si lano prehodené okolo veľkého oblého balvanu pritiahli ako slepci slučkou. Čoskoro sa začína vyjasnievať. Ale nie nám v hlave, ale na oblohe. No nie je to mesiac ... ale slnko... Nachádzame posledný zlaňák, nevyzerá veľmi bezpečne – mnoho skôb previazaných pukajúcimi repkami zaťažených systémom amerického trojuholníka (veľmi nebezpečné), a rovno do previsnutého komína, ktorý po 30 m vzduchom končí v suťke... Avšak aj to bolo nakoniec za nami. Celý deň sme liezli (od 11.00 do 20.45 h.), celú noc zostupovali (20.45 – 4.30 h.), akiste dobrý tréning do Patagónie... Cestou k autu stretávame lezcov nastupujúcich do stien, kde jedni končia, druhí začínajú.

Po návrate do kempu sa nás klasik Tomáš s lepšou polovičkou pýtajú, kedy sme došli. Odpovedáme, že pred pol hodinou. Kým iní vstávali, my sme si líhali. Očividne sme vyznávači učenia Diogena zo Synope. Neskôr nám trvanie ďalších podnikov Tomáš vyrátal na týždeň... Keďže sme na kašu, ide sa Paweł poprechádzať k jazeru a ja s Petrom na Monte Piano. Je tam krásne, vliezame aj vo vlhkým dier, čo ostali po neľútostných bojoch medzi Talianmi a Rakúšanmi v prvej svetovej vojne. Nedopatrením sa obtrieme o plesnivé drevené trámy – Petra až striasa, no napokon ušľachtilá pleseň na povrchu nezaškodí...

Hoci ešte zďaleka nie sme v pohode, rozhodneme sa hneď ďalší deň zrealizovať môj vysnívaný cieľ – Žltú hranu na Cima Picolla, o ktorú som sa pokúšal už v roku 2003 a v roku 2004, hneď dvakrát, no zakaždým som musel zlaniť z prvej dĺžky (6-), lebo nik z mojich vtedajších spolulezcov nevedel doliezť na štand. Z retrospektívy to však nebolo na škodu, ako správne poznamenal Andy, bolo treba na cestu dorásť. Teraz však cítim svoju chvíľu a Petrova podmienka, aby som ťahal všetky dĺžky, ako napokon vo všetkých cestách tohto zájazdu, len dodávala na dobrodružstve už aj tak lákavej predstave vyliezť tento skvost. Spigolo giallo (Žltá hrana) bola vylezená legendárnym Emíliom Comicim a Zanuttim a Varle 7. – 8. septembra 1933. Ako píše sám Comici: „Dva dni zúrivého boja sme zažili na tejto hrane. Držiac sa obkročmo na miniatúrnych chytoch sa zatiaľ hrana bránila s ozajstnými prúdmi padajúcich skál.“ Autom sa naše trio dostane na parkovisko pri horskom hoteli Auronzo. Tam sa naše cesty rozchádzajú. Paweł sa rozhodol pre turistiku, ja s Petrom pre Žltú hranu.

O 9.50 h. som už pripravený a naliezam do prvej dĺžky za 6-, v ktorej som sa po minulé roky musel už trikrát vrátiť. Prekvapivo sa mi však lezie výborne, šijací stroj sa nekoná, len v jednom kroku sokolíku sa trochu roztrasiem, ale predovšetkým založím more istení do špáry, takže minuloročný kurz špárolezenia v Sasku (Elbsandstein) s domácou legendou medzinárodného formátu Berndom Arnoldom jednoznačne priniesol svoje ovocie. Vďaka Bernd! Štand pozostával z mnohých skôb, ktoré sú poohýbané do čudesných tvarov, poprepájaných trochu podozrivými slučkami, ktoré navyše nejako praskajú, ale držia (štand vo vise). Peter na moje uľahčenie čoskoro dosahuje štand, prekonávajúc môj kritický bod cesty.
Najsamprv to skúsim vpravo, síce by to aj šlo, no do neodisteného previslého kúta sa mi moc nechce. Preto sa vraciam zložito prekračujúc a preliezajúc Petra a leziem vľavo, kde čoskoro ckavnem zopár skôb. Špára začína byť previsnutá spolu s kútom, ktorým vedie. Ponorím do nej novučičkého zeleného O,75 camalota a preleziem kľúčové miesto (ručná špára) na super držiace žaby, vo výleze cvakám starú vertikálnu skobu. Robím divoký obkrok celého previsnutého kúta, podo mňou nie je nič, len 70 m vzduchu... Štand je spravený z pekných ligatavo-žltých skôb s krúžkom na peknej polici.
Ďalšie dĺžky sú pomerne mierumilovné, občas s nepríjemnými odlezmi. Nad nami v kľúčovej dĺžke je už nalezený taliansky párik, vyzerá to poriadne desivo a som celý spotený už len pri pohľade na problém... Starosti mi začína robiť aj môj neblahý stav tela. Materiál musím vešať zásadne na pravú stranu sedačky, pretože ihneď dostanem kŕč do ľavej strany tela... Čoskoro už visíme po troch dĺžkach (3, 3, 4) v štande, odkiaľ Comici odbáča doľava (je vidno aj Buhlovu variantu z roku 1946 , ktorá vedie priamo hranou – veľmi závratné...) a Del Cecchio (6) previslou širočinou trochu odchlípenej od steny vedúc priamo stenou. Nad nami je aj akýsi iný štand (mal byť náš).
Lezenie má byť síce len za 5+, ale mení sa na nebezpečné jemné lezenie v kolmej platni len s tromi isteniami na 30 m. Nejak sa však doplazím na pohodlnú, až 1 m širokú poličku, priamo pod kľúčovými dĺžkami (6, 6). Som totálne vyfľusnutý a ďalšie napredovanie mi pripadá iluzórne. Doháňajú nás dvaja mládežníci z Insbrucku, vraj lezú len 8+ a tri roky, niekto sa má ... Čakanie na nich, kým nalezú do šestkových dĺžok, nás stálo hodinu času a namiesto oddychu sme trochu stuhli.
Akonáhle druhý z nich začína liezť, leziem čochvíľa aj ja. Prvá skoba, ktorá je ináč veľmi pekná, striebornej farby, je relatívne vysoko, 6 až 7 m nad štandom. Skôb je v tejto šestkovej dĺžke plno, v každej metrovej dĺžke sú staré, zvláštne poohýbané a občas nebudia dôveru. Lezenie je však neskutočne krásne v previsnutej žltej skale, s ktorou esteticky kontrastujú veliké omádžované biele chyty a ten vzduch, keďže leziem na svojom 70 m Mammutovi bez oddychu ihneď do ďalšej šestkovej dĺžky, kde aj borci pred nami mierne spomalili. I skôb je tu poskromne. Nadýchnem sa a robím rýchle tempá v tomto peknom škárokomíne, kým sa mojej ľavej ruky nezmocní kŕč. Zrazu začína škára výrazne prevísať. Cvakám sa do skoby, no kýve sa. Nado mňou je krásny erárny žltý Technical friend od Wild Country, takže precvakávam expres do neho. Nad ním je erárna biela slučka omotaná okolo prírodného vklínenca – balvanu zaklíneného v špáre. Pretáčam sa, ľavý lakeť, aj ľavá noha spolu s kolenom idú do škáry, práva noha na trenie, vytriasam pravú ruku, ktorá už nevládze, neskutočne vzrušujúcou škárou prekonám kľúčové miesto, zakladám svoj červený camalot č. 1. Opäť oddychujem. Už viem, že dľžka je moja – zakladám teraz už do prstovej špárky môjho čierneho Koubu a už som pri skobe pod strechou, kde končí táto fenomenálna 65 m dĺžka. Peter potom niečo hovorí o 7-... Traverzujem doľava, chytajúc sa polmetrovej poličky, no vyliezť sa na ňu nedá, je priúzka. Lano strašne trie a štandu nikde. Takže sa tam ešte raz poprechádzam tam, aj späť. Nakoniec i štand nachádzam. Rôznymi podrepmi pripomínajúcimi galejníka na starovekej galére, doberám lano a čoskoro aj Petra. Mám chuť sa vyvaliť na policu, no Peter ma ihneď súri ďalej. Nasleduje nepríjemný rozbitý komín (5-) s pekným výlezom cez špáru (5-). Okolo preletí vrtuľník...
Mám slzy v očiach. Máme to. Vliezli sme Žltú hranu.
Naliezam do vymádžovanej dierky na tri prsty, ktorú nám zanechali naši predchodcovia. Krásnou špárkou vedúcou doľava sa vyhúpnem na hranu (5), ňou vzdušne do komína (4+), ktorý trochu páchol močom, ma vzletne vyvedie až na vrchol Anticimi, kde Žltá hrana končí. Sú tu dva nity a nádherný výhľad (19.45 h.) a z tejto 340 m vysokej rozhľadne.
Zmocňuje sa ma ako obyčajne po grandióznom výstupe povznesená nálada. Zostup vedie zložito dole a hore na exponovaný 1 m široký hrebienok, a všade naokolo šluchta ako hrom. Hoci tam bol zlaňák, nakoniec to po mojom presvedčovaní zliezame, čo bolo veľkým zážitkom.
Zvyšok zostupu už vedie po strieborných masívnych kruhoch (Prečo nie sú aj na Cima Grande ?), ktoré poznám z výstupu na Cima Piccolo cestou Innerkoflera s Andym Kováčom (4-, 14 dĺžok, 11. 8. 2004). Čoskoro už za tmy pristávame vo Forcella di Piccola (sedlo medzi Cima Piccola a Cima Grande) a za pomoci dvoch zlaňákov konečne pristaneme aj v bezpečnej suťke (tentoraz sme mali obaja čelovky). Peter mi však zmizne. Ako neskôr vysvitli, zablúdil. Napokon sa stretávame tam, kde tento eň začal – pod Žltou hranou. Pri aute sme o 23.29 h. O pol noci si v kempe uvarím brokolicu zo sáčika popíjajúc Staroprameň pod krásnou hviezdnatou oblohou ... Dokonalý deň.

Ďalšie ráno sme natoľko pokazení, že sa rozhodneme zavítať do krásneho horského strediska Cortina d´Ampezzo. Celý čas sa snažéme nájsť lezecký obchod K2 a stále sa nevieme strafiť do správnej ulice. Ďalší týždeň zistíme, že sme sa motali asi 40 m od neho. Za to sa však naobedujeme v miestnej pizérii. Najlepší bol jeden český bratr, ktorý po našom nákupe v supermarkete vybehol za mňou a vraví mi „Zapoměl sis housky.“ Kým pochopím, čo tým myslel, je už dávno preč. Takže len zízam na pečivo, ktoré som si nezakúpil – milé.

Hneď ďalší deň na to (štvrtok 19. 7.2007) sa rozhodnem zrealizovať môj ďalší dávny sen – Preussovu špáru na Torre Preuss (2 700 m) od legendárneho Pavla Preussa, ktorý ju vyliezol s Paulom Rellym 6. 9. 1911 bez použitia jedinej skoby! Tak tomu teda hovorím čisté lezenie. Nastupujeme klasicky o 10.00 h. v ceste pred nami je už nemecký párik, avšak po chvíli zlaňujú, prichádzajú španielski amigos, ktorí hromžia na drobivú skalu, chváliac ich skvelé Picos de Europa. Púšťame ich zdvorilo pred seba, takže nám snoria po ceste, ktorá je prekvapivo, miestami až hrozivo, exponovaná.
Prvá dĺžka za 3 je veľmi drobivá, zle odistená skala neprináša žiaden pôžitok z pohybu. Druhá za 4, dlhý traverz s výšvihom cez špárku, je už krajšia. Tretia dĺžka je však fenomenálna. Krásnym sokolíkom v jemne previsnutej stene s obrovskými vaničkami vyleziem do oskobovanej previsnutej trhliny s dreveným klinom ustiacej do náročnej širočiny, ktorá ihneď zhltne môjho 4.5 Camalota.
Zvyšok je však len za 4+ v komínoch, ktoré predsa tak vášnivo obľubujem a vyhľadávam. Tu sa však jednalo o vysokú školu komínovania. Prvá 4+ vedie úzkym, miestami kútovým, komínom výrazne občas aj previsnutým. Väčšina istení okrem zopár skôb je tvorená podivnými vklínenými balvanmi, okolo ktorým omotávam slučky. Štand je na dvoch novučkých nitoch. Dobrý príklad na to, že sanované štandy pri zachovaní charakteru lezeckých dĺžok zväčša so zakladaním nestrácajú nič na svojej hodnote, skôr zvyšujú bezpečnosť. Aj keď napríklad taká Žltá hrana bola vrátane štandov bezpečne oskobovaná. Taktiež aj v ostatných cestách nášho zájazdu.
Nad nami v komíne lezú Španieli. Prvolezec vyzerá ako veľký nadrozmerný červený pavúk. Táto ďalšia dĺžka (4+) je v skutku nádherná, výlez z komína nad štandom do previsu popod vklínený balvan tvoriaci strechu, potom okolo neho a závratne veľmi exponovane do pokračovania komína závratnými komínovými prevismi, až mám miestami srdce v gatiach.
Tretia komínová dĺžka (4+) vedie konečne mojím obľúbeným úzkym profilom (30 až 40 cm), kde sa konečne cítim bezpečne, na rozdiel od štandu, kde sú tri skoby, ktoré sa nejako hýbu. Peter a Paweł majú však s batohmi veľké problémy. Dokonca si batoh naviažu pod slučku na sedák a ťahajú ho za sebou.
Zábava nekončí. Z komína ťažko siedmou dĺžkou špárou do rozbitej stienky (3). Spanieli zlaňujú späť na našu stranu (a teda zle), lebo má sa zlaňovať na opačnú stranu). Španieli zhadzujú hŕbu kamenia. Rýchlo zaštandujeme a posledných 20 m na vrchol doslova vyšprintujem (3-), kde si pokojný líham a opekám sa na krásnom hrejivom slniečku.
Zlaňák je nadmieru dobrodružný. Najprv zlaniť 25 m, potom nebezpečným nezaisteným traverzom 200 m nad dnom rokliny (2 až 3) natraverzovať na hranu, kde dva zlaňáky vedú do sedla medzi Punta di Frida a Torre Prois. Ďalších päť zlaňákov vedie priamo v rokline, o ktorej dolomitská legenda Richard Goedeke píše ako „o rokline nervov“ (Nervenschlucht): „Pri dobrom počasí a malej prevádzke len trochu stiesňujúca na myseľ za silnej búrky inferno z vody a padajúceho kamenia, v ktorom niet žiadneho mŕtveho uhla.“ Ale nakoniec to bolo celkom pekné. Posledný zlaňák akurát stačí na naše 50 m dvojičky. A ďalšia excelentná klasika je za nami. Pri aute sme o 23. 26 h. Zlepšenie o 3 minúty ...

Nasledujúci deň (v piatok 20. 7. 2007) sa rozhodneme oddychovať. V sedle Tre Cime sa necháme odfotiť. Pri Drei Zinnen Hütte sa lúčime s Pawłom, ktorý má vlastný program. S Petrom ideme via ferratu na Paternkofel. Tak ako v roku 2004 s Towdym a Andym, avšak s tým nepatrným rozdielom, že tento raz máme obaja svetlá (2004 sme mali len žiarivý mobil, takže sme šli 600 m vysekaným tunelom, ktorým si Rakúšania razili cestu na vrchol Paternkoflu, t. č. obsadený Talianmi; v bojoch zahynul sám veľký horolezec Sepp Innerkofler).
Scenéria je veľmi krásna a malebná. Vyšplháme feratou bez zaistenia aj na protiľahlú vežu, z ktorej sa kocháme úžasným výhľadom na prekásne dolomitské končiare. Zbehneme na druhú stranu späť do sedla pod Tre Cime, kde nás má čakať podľa dohody Paweł. Lež ten je už pri aute. Vybehnem ešte sám pod Žltú hranu hľadať stratené vreckovky. Miesto toho som našiel starú slučku ... Za to bolo však veľmi pekné a nostalgické (už v 17- rokoch veku som dostal prezývku „starouš“) navštíviť opäť staré známe miesta – pod nástupom Žltej hrany som už bol takto celkovo piatykrát. Tak ako v stredu, aj tento raz končíme deň popíjaním talianskych vín pri jazere ...

Ďalší deň v sobotu (21. 07. 2007) v rámci druhého oddychového dňa ideme na prechádzku okolo Tre Cime. Pozeráme lezcov vo Via Cassin (8- severná stena Cima Ovest), ďalšia dvojka zase zlaňuje stenou vľavo od nášho Dülfera (5+). Nasledujúce ráno v nedeľu nám však už zasa chýba lezenie. Keďže spolulezci požadujú niečo ľahšie, kratšie a niečo menej namáhavejšie navrhnem Via Comici na Punta Col de Varda (2 504 m). Slávny Emilio (Comici) cestu preliezol spolu s del Torsom 1. 9. 1934. Vľavo od tejto línie sme roku 2004 s Andym Kováčom preliezli líniu krásnych trhlín paralelne s Comicim a nazvali to Via bratislavské tigre (3, 3+, 5, 5, 5, 3, 2) za 4 1 hodiny. Je však viac než pravdepodobné, že sme neboli prvými, ale kto vie ? Druhýkrát som (26. 07. 2005) vyliezol originálnou cestou s Andym a Towdym. No kľúčovú dĺžku (5+) sme obišli, lebo sa na spolulezci necítili. A to bola práve motivácia sa po tretíkrát do cesty vrátiť.
Lezenie bolo pekné, v celku ľahšie ako som si ho pamätal. A tak čoskoro naleziem do neznámeho terénu. Prvá nová dĺžka (4+) je veľmi vzdušná, vedúca exponovanou trhlinou pod malý previs, kde sa sťa v orlom hniezde usalaším na štande. Kľúčom k postupu je práve previs, v ktorom ako jediné istenie trčia chatrné hodinky s trochu časom poznačenou slučkou. Kroky sú nádherné, nevyšmýkané a neopakovateľné. Čoskoro cvakám solídnu skobu a bežím na štand, ktorý poskladám z dvoch hodiniek a jedného zeleného camalota. Poslednú dĺžku viac-menej sólujem (4), je trochu drolivá, no vyvedie nás tesne pod vrchol, kam už dôjdem bosý. Pekne je pozrieť si zápisky od minula (2004, 2005) vo vrcholovej knižke. Som ja ale nostalgik...
Zostupujeme tento raz nie schádzaním vo veľkom suťovom žľabe, ale zostúpime štyrmi zlaňákmi do druhého žľabu (z nitov). A tak čoskoro po horúcej sprche ideme na pizzu, kde si s Petrom dávame Quatro formaggi a Cappricciosu – neskutočne opojivé!

Hneď ďalší deň ideme na miestu skalku – Palestra di Roccia priamo na hrebeni vysoko nad Lago di Misurina. Cestu som síce liezol (23. 07. 2004), všetko OS, 24. 07. 2005 (RP), no aj tak sú krásne: Edelweiss 4b, Sorapiss 4b, Alex 4b, Scira 4b, Ciao Marco 6a+.
Pytel od minula (24. 07. 2005 len TR s funením...) – Niki 6b však tento raz neodolá ľútemu náporu (PP na prvý pokus) a tak vychutnávame krásne vrcholpvé výhľady na celé údolie. Skvelý oddych tieto vynitované skalky!
V utorok si chcem pozrieť cestu Spitagoras (6+, nity) pri Dürrensee. No brutálne zmokneme. V stredu sa ideme preto vysušiť opäť na skalku. Po prelezení starých ciest od minula Bonjour, Lalla 5a a Beta 6a ideme do pre nás nového sektoru B. Tu dávame Sára 6a a Misurina 6a+ OS (Peter, resp. FL Viktor). Skala občas nie je pevná a bombarduje ističov (Viktor). Máme chuť ešte na jedno 6a+, no nechávam si ho nabudúce, šetriac sa na štvrtkové veľké dobrodružstvo... Spigolo Demuth, famózna 700 m hrana na Cima Ovest (2 973 m), vylezená Demuthom, Lichteneggerom, Peringerom 24. 07. 1933. Už pri prvom lezeckom dni v Dülferovi sme tu obdivovali snáď tri dvojky lezúce na tejto krásnej slnkom osvietenej belasej skale, neskutočnej scenérii, kým my sme sa triasli v tieni. Odvtedy mi cesta nedala pokoja, takže som hučal do Petra celý týždeň, kým prisľúbil svoju účasť.
Vstávame o 4.15 h. Je strašná zima. Ráno sa motáme. Ešte skočíme do kosovky. Všetci už lezú. Holanďania Cassina na Cima Ovest (8-), Taliani Jean Couzy (10), zdraví nás dokonca Alex Huber s druhom, ktorý práve v ten deň preliezol voľne svoju novú cestu Panorama (11-) v severnej stene Cima Ovest.
Najsamprv máme problém nájsť náš nástup do Demuta, nakoniec však trafíme. Treba preliezť nepríjemným firnovým jazykom v žľabe, a traverzovať dlhou policou až pod nástup. Lezenie je zo začiatku nepríjemné, skala studená, istenie skoro žiadne, pohyby strnulé. Čoskoro však šlapeme ako dobre namazané stroje. Čaká nás 20 dĺžok.
Štvrtá dĺžka (5-) je nádherná – exponovaný nezaistený traverz od štandu na hranu a po nej hore nad divokou scenériou, nevedno kam... Pod najťažšou dĺžkou zblúdime príliš naľavo, takže musíme traverzovať nepríjemne zase späť doprava.
Kľúčová 10. dĺžka (6) vyzerá veľmi sympaticky. Previsnutá trhlinka s hranou so skobami každý jeden meter. Tak sa mi to páči. Nástup však začína vo výške hrude, takže sa vlastne nastupuje ako v streche. Lezenie je veľmi silové a atletické. Očividne som mal viacej trénovať na umelých stenách. Ako bónus ma materiálová slučka s vklínencami a camalotmi usilovne ťahá v mojej vratkej horizontálnej polohe do doliny. Až na štvrtý pokus sa mi po predchádzajúcom dyname podarí na kríž naopačák skočiť do krídla na bočák. Ako na preglejke. Zvyšok vedie skvostnou previslou oskobovanou špárou. Presne také ja rád. Všetky necvakám, lebo my som zhučal do Tanapu, ako zvykol hovorievať klasik Imro. Moja radosť je bezmedzná. No už v ďalších dĺžkach zisťujem, že mi došiel saft a to sme ešte len v polovici tejto ozrutnej steny. I počasie sa dajako kazí, naťahujú sa mraky a naša hrana s markantným 70 m šikmým zárezom čoskoro zmizne v hmle.
Po ďalších dvoch dĺžkach (4, 5-) si naordinujem krátky 15 minútový oddych. Cesta vedie ďalej traverzom doľava a stenou späť doprava do jaskynky na začiatku 70 m zárezu. Bolo to snáď najpamätnejšie miesto cesty. Nebezpečný odlez nikam, do steny zakladám do horizontálnej trhliny camalota, čoskoro cvakám aj starú skobu. Nesmierne sa radujúc nad krásnym vybehnem celý zárez v jednej 65 m dĺžke (4+, 3). Opäť oddychujem, lebo som úplne na padrť. Dlho odkladaná Toblerone, čokoládomajstrov zo Švajčiarska spolu s vodou z novej závesnej bandasky Laken však dokáže zázraky.
Chytám druhý dych. Cez položený kotol iba prebehnem a následne urobím divoký variant cez previsnutý sokolík s komínom, až skončím na podvrcholovej polici. Náročným nástupovým komínom (4) sa prebojujem k vežičke so superštandom veľkosti zadku. Vzletným hrebeňom sa prískokmi sťa klokan ženiem vrcholu v ústrety (4+). Posledný štand je na hodinách s výhľadom na celé severné údolie a čoskoro vychutnávame krásny panoramatický vrchol s krížom. Nirvana.
Zostup je značený červenými čiarami, ktoré ustavične menia smer. Čaká nás osem zlaňákov, kým sme späť na matičke zemi. Stretávame Talianov. Keď sa ich spytujeme, čo liezli, chabo odvetia, že Jeana Couzyho (10) – tak potom nič ... Veru, Dolomity sú v skutku nádherné ! Chceme ísť ešte na pizzu, no samozrejme nič nestiháme. Pri aute sme zase späť za tmy, neskutočne uspokojení dobre vykonanou prácou. Pekná zaslúžená noc po tvrdom lezení. Vraj som chrápal. Mne to nevadilo. Zato ostatným áno.

Ešte ráno dôjde Andy s Lindou a spolu s nimi aj príchod monzúnových dažďov. Andy s Pawłom však ešte stihnú vyliezť Mazzorana – Adler (4+) na Monte Poppena Basso (2 224 m). Pre oboch je to premiéra ťahania v Dolomitoch a veľký výkon od Pawła, ktorého to bol len druhý lezecký pobyt v horách. Ďalší deň sa motáme po krásnej Cortine d´Ampezzo. Prichádza Towdy s Luciou. Večer ideme opäť na pizzu.

V sobotu (28. 07. 2007) balíme a ideme do Arca. Ďalší deň ideme liezť do Naga. Lezieme cesty od minula: Swami, il Bullo 5c, Nillo il bello 5c, Spleen 6b. Skúšam ešte aj Esodo 6b, no je nakoniec brutálne ťažké (i keď krásne), takže nedám ani AF (!). O chvíľu sa prirúti strašná riava, ktorá nás spláchne do Lago di Garda, kde sa kúpeme, ako v sobotu. V pondelok si ideme odfotiť Underground (8c+/9a) a podobné klasiky (Pietra Murrata 8b+ a podobne). Ideme opäť do Naga. Lezieme nádherne previsnuté Mario Pollenta 6a na OS, v krásnej čokoládovej stene, skoro dám OS aj ďalšie 6a+. Ale opäť sa otvorí obloha a vychrstne nás do jazera. Peter má nápad na krásne položenú platňu nad jazerom. Dávame Pritt 4b. Poslednú Kuki 4c idem už len ja. Ku koncu nemám už čo cvakať. Poslednú HMS cvakám do posledného borháku a vzletnými rajbasmi dobíjam policu, kde sa ako starý klasik musím odviazať z lana bez zaistenia opierajúc sa len chrbtom o šikmú stenu. Zapadajúce slnko za hory magicky osvetľujúce nádherné čoraz viacej tmavnúce jazero urobilo bodku za týmto tak nečakane úspešným výletom ...

PS od Petra:
No netuším ako Viktor prišiel k tomu „výkonnému alpinistovi“ , V Alpach som len lyžoval, skialpoval a vyliezol som tam možno „až“ tri cesty. Každopádne som sa stal počas nášho výletu zostupovým špecialistom, kedže sme si s Viktorom rozdelili úlohy. On ťahal hore, ja som nás zviedol z hory. Áno potupne sa priznávam, že počas výletu som ťahal len na skalkách. Priznám sa, dolomit som si nezamiloval, ale cesty sa mi páčili, najviac hádam relativne čisté a krásne exponované dĺžky Preussovej špáry. Kedže už teraz plánujeme dalšiu návštevu oblasti hádam nabudúce skúsim aj nejaké dĺžky natiahnut. Zároveň však pomaly nahováram Viktora na návštevu oblasti s krásnou pevnou žulou

Dalšie fotky nájdete v klubovej fotogalérii.




[Aktuálna známka: 1,25]
hodnotenie článku (ako v škole)   <--1 2 3 4 5 -->   

( Celý článok | Autor: viktor | Počet komentárov: 2 | Pridať komentár | Informačný e-mailVytlačiť článok )

Web site powered by phpRS