Dnes je 27. 06. 2019   | Počasie v Európe | Sprievodcovia | Weblinks | Download | Rozšírené vyhľadávanie    
  Články
Úvodná stránka
Kde sme boli
Metodika
Fotogalérie
Rady a tipy
Klubový život
EL LOCO
Pajštún
Najčítanejšie články
Ako písať články

  LokoFoto

  Fórum + odkazy
Fórum
Rýchle odkazy

  O nás
História klubu
Stanovy
Spomíname
Kontakt na nás

  Registrácia čitateľov
Ak máte záujem dostávať nové články na Váš email, zaregistrujte sa na odber noviniek.
Registrácia

  Počítadlo prístupov
Celkom1130589
Jn2751
Dnes37

Skrivené tváre, rovný tieň
Zverejnené 18. 07. 2007 (4736 × prečítané)

V pozoruhodnom zozname "100 vecí ktoré musíte urobiť, aby ste mohli v kľude zomrieť" určite nenájdete pochod na 100km. Teda niežeby vás podujatie "Trnavská 100vka" urobilo nesmrteľnými, len si z každého dobrého dňa odložte polovicu na horšie časy.
DOPLNEÝ ČLÁNOK od ZUZKY

Maťo Kiňo

Edgar Allan Poe spriada myšlienky za ponurého večera: „Keď autor píše, celému dielu predchádza chladná úvaha o tom, že tvorí len preto, lebo chce byť čítaný.“ Text píšem preto, lebo mi to prišlo ako nutná bodka za stovkou, alebo tri bodky? A tiež by text mohol navnadiť viacerých účastníkov na budúci ročník. Na úvod pekný citát z takej knihy, lebo potom to už nebude mať úroveň:
„Vždycky, keď som si určil tempo, bolo dobre. Keď ma niekto nútil ponáhľať sa, bol výsledok horší, ako pri mojom vlastnom tempe. Chyby, strata kontroly, prehriate rezervy, to sú následky náhlenia. Žijem, pretože som udržal svoje tempo. Som perpetuum mobile, ktoré má svoj rytmus, ktoré ho samo od seba musí nájsť, vo dne, v noci, od východu až po západ slnka a opäť v noci... Odniekiaľ som prišiel a niekam idem... i keď výzor sa mení.“
Požiadajme maliara, aby nám namaľoval obraz stovky!... namaľuj mi zmorené, lopotiace sa, krvavý pot vylučujúce postavy - indivíduá. Ďalej namaľuj vykorisťované, upotené robotnícke masy drejúce na zhýralého panovníka, plahočiace sa po kolená zaborené v glejovitom galejníckom bahne, slizkom ako ostrokyslá polievka z ázijského bistra na Obchodnej ulici. Namaľuj tiež les, tmavý, dusný, daždivý, plný krvilačného cudzopasného hmyzu s množstvom klamlivých, mätúcich prtí lesnej zveri. Vlož do obrazu vrchy, neprístupné, ako menu v Le Monde, Alize, alebo Camouflage, opachy nezvratných skál, pod ktorými sa muži menia na deti, mlčanlivo uhýbajúce prekážke. To všetko nech je ponorené do akvária s ťaživou atmosférou obrazu Burlaci na Volge. Ak to niekto nechápe, skrátene povedané, podmienky sú ako na Coteraze.


No jednoducho, stovka je ako život. Má zhruba rovnakú dĺžku, nastupuje sa na ňu svieži ako decko, je tam jedna hlavná cesta, kopec podvratných odbočiek, sem tam sa oslavuje nejaké jubileum - méta, a na konci zostáva krivkajúci starec s počtom rokov sto.
Stovka mi vniesla do života nepokoj. Išiel som spať o polnoci, avšak už o štvrtej ráno som nemohol spať. O pol šiestej už som bol na Hlavnej stanici. Hľadal nejakú zábavku. Celkom dobrá kratochvíľa býva, pozorovať iných ľudí. Na štart už totiž kdekto dovalil. Čakal som hlavne osoby veľmi špecifického výzoru. Predstavoval som si diaľkoplazov, že sú to väčšinou starci v pumpkách a vibramoch v roztrhanom tričku ako Sveťo Krno. O ňom pojednáme neskôr. Takto mi boli vykresľovaní. Nebolo to však celkom tak, prišiel kdekto. Pravými diaľkoplazmi však aj tak boli starci ako sa nakoniec ukázalo. Dostavili sa aj zahraniční účastníci, napr. maďarskí plaziči. Z ich tlupy sa mi jedno dievča sťažovalo, že nikto tu nerozumie maďarsky ani anglicky a že ona súrne potrebuje, aby jej previezli do Brezovej batožinu, lebo takto sa teda plaziť nedá, že ide do Trenčína - 169 km /skončila v Brezovej/. Inak bola dosť blbá, šak stačilo použiť slovenčinu a dohodla by sa.
Postupne sa ľudia zbierali, červené plátno transparentu Trnavskej stovky ich priťahovalo nie ako býka, ale ako lampa ohlúpnutý nočný hmyz, ktorý nakoniec od vysilenia otrčí nožičky a vyvráti zložené očká. Žeby to mala byť symbolika následovného pochodu? Z účastníkov asi najviac zaujal slepý chlapík, to je jasné. Sila vôle naživo.
Ľudia sa zaregistrovali a postupne odchádzali. Účasť neviem porovnať, ale som čakal oveľa menšiu. Bol som súčasťou útočného šesťčlenného tímu. A koľko nás pochod dokončilo? No koľko? Vyplynie to z doleuvedeného.
Vyrazili sme medzi poslednými, čakali sme kamaráta, ktorý občas vypne na trafostanici v Stupave elektrické vedenie zabezpečujúce prívod elektrickej energie na východ Slovenska. Za trest stovku nedokončí.
Na pochod sa dostavili ešte 2, slovom dvaja, členovia klubu AC Lokomotíva. Obidvaja mali úhľadne upravené vlasy do copu, termotričká, aero - a termodynamika jak vyšitá. Naša tlupa, vyrastená na klasike z roku 1918 si tiež dovolila až priveľa. Moderné termotričká, nylonové nohavice, horibilne drahé ponožky, bundy s membránou. Etiku sme pochovali, vyradili sme pôsobenie malokarpatských živlov na našich telách podopieraných slabým mestským genotypom. Vypadali sme ako nejaká elitná paradesantná brigáda. Už chýbalo len napatlať si ksichty maskovacou farbou. Proste obličej natřený barvivem, kapsy jsou narvaný střelivem... Naproti tomu starí klasici v pumpkách a potom aj stredný turistický prúd, ktorý bežne zhadzuje kamene z Pajštúna. Celkovo hodnotené - na štarte stovky sa zišla prehliadka odevov z dvoch posledných storočí.
Jedlo bolo skromné, akoby zozbierané v bangladéšskom slume. Ja som si dovolil len výstrednosť - bambino, ktoré bude o chvíľu obradne podrezané na obetnom oltáriku na Čermáku. Áno, každého sa počas stovky chytali chúťky stvárať šamanské kúsky. Jeden z nás mal aj energetický nápoj! Boom! Tieto názvy energydrinkov sú ozaj originálne: Kráľ energie - power king, boom, up... fakt sa na tom dá pobaviť.
Tak sme teda kráčali, vcelku svižne, bezstarostne, boli sme nesmrteľní. Na nejakom stanovišti nás tety ponúkli koláčikmi. Tu treba stručne pojednať o organizácii. Diaľkoplaz musel s ňou byť ozaj spokojný, nebudem zrádzať aké príjemnosti na stovkárov čakajú, keďže hlavne je to o nepríjemnostiach, nechajme týchto zopár žiarivých uhlíkov v kope popola tlieť, až kým nepríde ďalšia stovka. Pár plazov sme prešliapli a zanechali hltať prach za sebou. Potom som sa utrhol všetkému. Páročky vonku a klobáska dnu totiž priťahovali ako magnet. Predbehol som Sveťa Krna - je to šéf expedičnej sekcie Klubu slovenských turistov. Vášnivo diskutoval o SNS. Vraj je aj politológom.
Na Babe radno zaplašiť smäd jedným, dvoma bernardami. To nie je reklama. Proste je to jednoduché a účelné. No a potom poprípade odpovedať na volanie sirény, ktorá vábi putujúcich námorníkov mámivým hlaholom: Páročky dnu, páročky von....


Pookriali sme a už letíme v ústrety tmavým zajtrajškom - na Čmeľok! Netreba sa s ním srať. Keď pahrb rozdýchame, zapneme sa do fixov, niektorí dajú reláciu so ženskými, čo ostali doma a postupujeme nezadržateľne vpred a vedieme plodné dialógy. Napríklad, že sa oplatí nosiť do hôr kobercofku /mali sme ju prvý krát, potom ako sa mi osvedčila na lepenie leziek/, dá sa s ňou vyspraviť čokoľvek, napríklad zafixovať boľavé kĺby poprípade vyrobiť z nej cieľovú pásku. Počas takéhoto pochodu človek pospomína aj starých skutočných horolezcov. Do reči prišiel Fero Kele, ktorý tvrdí, že najlepším vankúšom je balvan spod vrcholu nejakého kopca. Tiež nás oslovil jeden odrb systému v podobe založenia sekcie SAV pre výskum vysokých pohorí. Nuž tak. Postupne sa začala prebúdzať aj citová zložka stovky. Menej sa kecalo, skupinky sa rozdrobili, chodci sa zahlbovali do svojho vnútorného sveta a prežívali metre na stezke. Akoby sme začali splývať výzorom aj chovaním s Karpatmi. Účastníci pôsobili ako prapôvodná malokarpatská fauna. Keď bytosť zrástla s chodníkom a kráčala do nekonečna lesom, bolo to akoby sa navracala k tomu, čo jej je blízke a už oddávna vlastné.


Mala nás preveriť Vápenná. Nevedeli sme odhadnúť, ako sa po nej budeme cítiť. Nesrali sme sa s tým a vybehli hore. Na vrchole som podchvíľou videl hviezdičky. Rozhodli sme sa zistiť počet členov našej tlupy. Mali sme 50% straty a hora začala ukazovať svoju moc nad nami. Nedalo sa totižto nikomu dovolať. V Malých Karpatoch sú aj gigantickí mobilní operátori vyradení. Budúcnosť je jasná, budúcnosť je stovka. Len s oneskorením niekoľkých časových zón - bolo to až na druhý deň - sa dozvieme, že náš kamarát, Francúz, nazývaný aj Riman bol pozorovaný ako bosý zostupuje do Sološnice. Vápenná vyberala dane. Mohol byť rád, že ju uplatil topánkami, korupčník jeden. Hlavne sa začalo ukazovať, že každý ide vlastne sám. Tu som sa cítil vinný, pretože na Čermáku som sa tak nechal opantať popravou bambina, že som si neuvedomil, že s Francúzom sa niečo deje, že má vlastne dosť. Vnímal som to len podvedome.


Od Vápennej začalo hrmieť, okrem toho, že nám to trávilo, bola aj ozajstná búrka, pár prehánok. Divili sme sa, že aspoň nám dvom, čo sme zostali z pôvodnej zostavy, nič okrem kamarátov nechýba. Obradné voodoo s bambinom sa začalo vyplácať. Hnali sme sa ďalej. Niektoré podvratné bytosti začali obchádzať určité úseky trasy nultým variantom. Mám aspoň jedno ganglium aj cytoplazmatické retikulum, ale nepochopím, prečo to robili. Tak sme sa teda ocitli na Klokoči sami. Vlastne nie. Stovka je dosť promiskuitná a počas cetsy sme vystriedali niekoľko partnerov. Na Klokoči napríklad sa k nám pridali dvaja bratia. Boli to sympaťáci a bolo nám takto veselšie. Mrzelo ma, že sa vynechávajú Záruby, neviem nakoľko nebezpečný by bol prechod nimi, ale štvalo ma, že pred nami to ľudia chodili a bolo to čistejšie.
Aby som to skrátil. Na Bukovej sme bombardovali Pearl Harbour v hajzli. Sem sa hodí pesnička:

    Keď sa rite dotýkajú záchodových mís
    hovná dole padajú tak ako Tetris
    Neviem, hovorili, že to kvôli zákonom
    viem len že už sú všetky z najhoršieho von
    Kto si radšej dobrovoľne všetko odserie
    ten už môže s hovnom rovno spísať prímerie
    a čakať až sa ľuďom čo mu serú na hlavu
    zúži ritný otvor do pôvodného stavu

Odľahčení a šťastní dali sme ozaj nechutne nevegetariánsky guláš, zapli podľa európskych noriem všetky čelovky a vyrazili na posledné dve etapy, pomerne tmavé, daždivé a poasfaltové.
Šli sme celkom s istotou, kým sa neobjavila chatková oblasť Sokolské chaty, či jak sa to tam volá. Je to tam také ako v nebi, hlavne tá početnosť populácie. Aj si spomeniem na pesničku Lost in the supermarket, keď sa stratíme. Správny smer znie: cez tri potoky späť a doprava. No jasné. Cestu sme našli. Cítil som sa ako vo výprave na koniec vesmíru, len tma a nikde nikto a stále nie a nie dôjsť na koniec. Predbiehame niekoľko svätojánskych sólomušiek v pončách. V tejto etape bolo ozaj dosť plazov, ktorí šli s nami. Boli to osamelí bežci v pumpkách a vibramkách, ktorí sa počas niekoľkých ročníkov stovky dokázali napojiť na samotné nekonečno a pradávny rytmus obiehajúcich planét. Ich tempo je presné a nekonečné ako atómové hodiny. Sme čumeli na tých pradedov.
Ak v Tatrách je mäsožravá kosodrevina, v Malých Karpatoch je potom mäsožravé bahno. Zostup na Dobrú Vodu bol bojom s týmto živlom. Ťažkosti by tu mal aj pásový hakel nemeckej armády. Na takéto podmienky som mal veľmi nevhodnú obuv, plahočil som sa posledný a bol som celý vysratý, že si vylomím členky. Aj som spadol. Myslím, že tu som si natiahol nejaké šľachy, od tohto úseku som mal ozaj bolesti. že som až zuby zatínal občas a som myslel, že si vyhryziem vložku v stoličke, ktorú tam mám dočasne miesto plomby. Napočudovanie som bol ozaj čerstvý a spať sa mi nechcelo. Trochu mi aj došlo zle, ale už sme boli blízko.
Vcelku podpitá posádka na Dobrej Vode nám dala potrebné štemple a my, že teda ideme na poslednú etapu. Pridáva sa k nám chalanisko, že vraj či ho potiahneme. Nakoniec išiel prvý. Ale potiahli sme ho duchovne, lebo uštedroval stovke prúd nadávok a my sme zase vôbec nenadávali. Zrazu sa začal ospravedlňovať, že tak nadáva a potom úplne prestal. Ale my nie sme takí slušní. Nakoniec ma to už nebavilo a som sa vychytil a doklepal tú poslednú časť. Hrozne ma boleli predné šľachy na členkoch pri zostupe asfaltovou cestou do Brezovej. Ale už sme tu, už počuť fanfáry, výšku znížime, klameme radary. Útok na špicu hitparády sa vydaril. Na Základnej škole to vyzerá ako po brutálnom fláme - každý kde odpadol tam spal, tak jak došiel, spotený, zablatený, neprezlečený. Skladáme sa na linoleu - aké to skvelé poležaníčko. Zrazu sa klepem od zimy, dám bundu a je dobre.


O chvíľu ide bus do domova. Okolo päťdesiat ľudí kríva nejaké 2 kilometre na zastávku, je tu aj Slávo Krno v prastarých kopačkách a podivným ruksakom. Bledé mŕtvolky okamžite zaspávajú. Ak aj nie sú mŕtvi, minimálne tak smrdia. Absolútne komicky pôsobí zástup krívajúcich zombíkov, ktorý vystúpi v Bratislave na Nivoch. Celý týždeň som natieral nohy Fastum gélom, to nie je reklama, proste to len bolo potrebné. Ale som bol spokojný a vytešený. Pár hodín ktoré vcelku dosť naplnia dušu. Inak silným momentom bol v celkovej šedi druhej polovice stovky aj nezničiteľný Zuzkin úsmev. Z pôvodnej tlupy sme zostali dvaja. Muflóny som opäť nevidel.
Prečo sme vlastne šli na stovku? Asi preto, že nás nepozvali do Vertiga.


Jašter

Dejstvo prvé
ZVLÁŠTNY DEŇ A NOC NA PLANÉTE ZEM, TENTORAZ PROSTÝ HEXAMETROV ALEBO KEĎ TÚ TRÓJU DOBIJEME, MÔŽEME ÍSŤ DOMOV?

    04:00 utrpím budíček a do hlavy sa dostavuje prvá zásadná štúdia o veciach nastávajúcich. 100km.. to je vzdialenosť na meranie čohosi v astronómii.. alebo tak podobne. Zíííííív. Lenže v našich krajoch trknutých neuctievajú.
    06:08 stojíme so Zuzkou v nepochopiteľnom ľudskom hade pred registračným miestom. Hroznový cukor, náhradné ponožky, 200gr oravskej slaniny, horká čokoláda a ruská buzola ( .. vóda negaríť, padúmal Štirlic).Pod prístreškom bývalého výčapu „Utrhnutý vagón“ hmýrenie bazáru diagnóz. Škľabí sa v ňom na nás Maťo von Podhubie. Mieša sa flanelová klasika s fleece avantgardou. Plátené trofejné ruksaky s camelbackmi. Zastrihnuté šediny s farebnými odtieňmi „už nikdy žiadna helma“. Naše štartovacie pozície 149 a 150. Had za nami stále tučnel. Zdá sa, že pochod je verejnosťou chápaný ako pecka nekonečná. Tak do toho. Deep forest soloing. ŠTART. Účastnícka procesia optimistickým tempom stúpa k televíznej veži v odéroch aviváží. Nemá to brzdy. Už za Kamzíkom nás zaujal týpek kráčajúci s bakuľou masívnosti kola do prenosného rímskeho palisádového opevnenia. Bolo zrejmé, že len on sám vie, čo od toho očakávať a ja som nechcel klásť nezdvorilé otázky. Boli sme len zvedaví kedy to zahodí. Nie prečo to nesie. Cvrlikanie mobilov zdravo konkuruje spevavému vtáctvu.
    13. kilometer – na Bielom kríži obchádzame lesný bufáč „Včelín“ (proces oddelenia zrna od pliev), s výhľadom na čapovaný bernard na Babe nebolo ťažké zostať zrnami najrýdzejšími.. Zajatecký tábor pre divé svine vpravo od cesty spĺňal všetky ženevské konvencie, mašurkovia vykŕmení do veľkosti odstrojených cestných motoriek Yamaha boli happy že sa pre nich existenčná vojna skončila. Nám všetko ešte len začínalo. Prípadná smrť na hnoji z ponožiek a iné stavy európskych variánt praktizovania duchovných náuk. Pri ohrade spevňujeme poradový krok a salutujeme.
    23. kilometer Tri Kamenné kopce – z krabice zavesenej na rampe vojenského priestoru nečakane fasujeme sladké koláčiky. Tak to bolo, prisahám! Kdežeby glykemické haluzie pozrážané na mozog kilometrami pochodu. Pred Konskými hlavami sa mi Zuzka potichu zdôveruje s podozrením, že „ten istý biker už okolo nás prešiel aspoň tretí krát“... Ubezpečil som ju, že je to úplne normálne. Bikeri sú už raz takí tajomní šuhajkovia.
    29. kilometer Baba – „Páročky boli dovnútra.. von???“, vyletela teta z kuchyne s tanierom v napriahnutej pravačke. Záchvat smiechu paralyzoval všetkých prítomných partizánov z Hnutia za oslobodenie Slovenska spod záhradkárskej poroby. Páročky ála von dnu.. Tak takéto veci sa stávajú čudným ľuďom na čudných miestach ako keby ani nemali hodinky. Bernard juchúúúúúú poď do mňa a kam zatečieš, tam prospievaj!!! Ešte stále sme mali po dve nohy a pocit, že sto je málo. O 110% je to iné.



Dejstvo druhé
POKRAČOVANIE O TOM, ŽE VESMÍR JE VEĽMI ZVLÁŠTNE MIESTO PRE ŽIVOT...
  Odysseus: „Kto načmáral na moju veliteľskú loď ´ ZA PÁR´ ?!?“
  Achilleus: „Buhaha!“

Skupinky i jednotlivci prekračujú asfaltku v sedle Baby a za pravidelného prdenia (viac i menej zodpovedné kalorické kombinácie a experimenty), stúpajú na Čmeľok. Znelo to ako morzeovka, volací znak ALFA BIO. Cícerové pomazánky v črievku sú tomu príčinou.. ou ou R and B soul. Až po Čermákovu lúku sa míňame s pánom v plátených kopačkách, hlasno rozoberajúcim zúfalý stav ekonómie vo vlasti synov pridájaných Poľanou. Každý má svoju mantru, prečo nie.
    36. kilometer 13:59 hod Čermákova lúka - Žalúdok ohlásil presný čas, je o päť minút vietnamská krevetová. Ale nebola. Dopĺňame vodu a razítka do kontrolnej karty. Ísť niekam ďalej z miesta, kde sme už niekde ďalej boli, je podstata celého podniku. S výhľadom svinského prevýšenia na Vápennú. Vápenná.. to je osud. Týpek Riman medzitým vystriedal niekoľko druhov priemerov palíc, naposledy bol videný s pružným konárikom hrúbky prstenníka. Môj odhad – ak to napikuje strmhlav až do cieľa, pravdepodobne mu oporu poskytne už len steblo trávy. Za Taricovými skalami sa už schyľovalo v Sološnickej doline k dobrým slovenským zvykom k odsúdencom.. na kopci sa vešalo, pri rieke upaľovalo, pri kaplnke stínalo a na diaľkových pochodoch bol vždy dážď s blatom. Prekliata dolina, ideme do búrky. Dŕŕŕŕŕŕb... Znelo to ako plná ráž zo 125-ky, keď čierne hadice v čiernych hovoriacich čiapkach opäť raz nič netrafili (laická predstava, že z tanku je niečo aj vidieť je naivná). Krátka prehánka. Raz som si dal poldeci z indických pakobyliek macerovaných v liehu, v druhej polovici stúpania na Vápennú by určite zabralo. Hladký a intenzívny účinok. Horúci pot v termotrencliach. Jednoducho.. paráda. Juchúúú..
    48. kilometer - Vápenná 748 mnm. Celý severovýchod vypĺňa čierňava stáda zdivených baránkov bez pastiera. Až teraz to bude zaujímavé. Zuzka nasadzuje do kampane tajnú zbraň – fľašu slaného bujónu. Určite je to lepšie než piť vlastný moč. Zuzka, geniálny nápad. Tak si pripime, nech bohovia držia dlho sucho v našich topánkach a dážď mimo našej trasy. Súdiac podľa zvukovej kulisy dŕŕŕb, za blízkym kopcom tie čierne hadice stále nič netrafili. Horká čokoláda so slaným bujónom nám stabilizovala základné duševné funkcie. Zbiehame na Mesačnú lúku po razítka, veselá kontrola ponúka pútnikom sponzorské pivo chladené v prameni. Topvar. No fasa. Nie.. spomienka na bernard bola stále živá, nič také. Uznávam, mierne iracionálny postoj, najmä ak som o 16 km ďalej neprofesionálne vysmrkol dva zúfalé Steiny. Alebo, zostup z Vápennej vyvoláva v duši romantické momenty. Ale to nás už so Zuzkou zamestnávala vízia, že Bukovú za svetla predsa len stihneme. Aloha!

Dejstvo tretie
ODYSSEOVO BLÚDENIE ALEBO AKO KIRKÉ NEĽÚTOSTNE OTVORILA DVERE CHLIEVIKA, ROZHÁDZALA PO ZEMI NIEKOĽKO HRSTÍ ŽALUĎOV A DRIENOK A NECHALA NÁMORNÍKOV, NECH SA TAM VÁĽAJÚ V BAHNE...

    Tam hore rastú vysoké byliny a majú tvar niekoľkoramenného svietnika. Klokoč je kopec tajnosnubný a predsa len začal robiť drahoty. Pecka do činelov, sólo dŕŕŕŕŕŕb na dva kopáky prerastá na ethno world perkusenie dažďových kvapiek na kapucniach bleskovo tasených membránoviek. Do minúty chodník, posiaty epileptickými bublinkami peny v záchvate vypľúva rozdrvenú sklovinu bielych kamienkov. To je výhra, to je tiket.. Traverz z otvoreného terénu pod buky, utesňujeme oblohu pršiplášťom nad hlavami, lebo dokiaľ nebo nespadne, treba aspoň naznačiť nejaký zámer nekonvertovať na život sladkovodných rýb pijúcich slaný bujón. Nasadili proti nám vodné delá? Opar stúpajúci z prehriatej zeme dostal jemnú vanilkovú príchuť. No proste padali sračky. Po 15 minútach nehybnosti prehodnocujeme situáciu. Uhrať partiu so samými esami v ruke nie je umenie. Ale vyhrať so zlými kartami, to je život. Nemôžeme strácať čas čakaním na lepšie časy ktoré možno ani neprídu. Búrka ustáva presne v momente keď opúšťame deravú strechu korún stromov. Dejú sa veci. Prichádza pestovaná dáma v bielom klobúku (Iste madame, držte sa červenej značky a dostihy v Ascote nemôžete minúť), so záhadným úsmevom bytosti ktorá dosiahla posledný stupeň tajného poznania. Ale hovorí sa, že rovnaký druh úsmevu majú tiež osoby ktoré len zriedka niečo chápu. Hovorila maďarsky. Zmetené oči malých žiab nedôverčivo hľadeli z kaluží. Tri razy za sebou odievame a zhadzujeme bundy. Byť zmáčaný dažďom alebo vlastným potom? Volíme dážď. A nie tie smrady. Rýchlo dosahujeme Mon Repos a silná vízia gulášu v Bukovej nám dáva krídla. Vyhorené trosky chaty Brezinky sú majákom. Vôňa kravína sladko prestúpila nozdrami, už sme blízko, to sú priaznivé znamenia pre suchoplavcov vyzerajúcich nejaký sofistikovanejší nápojový lístok.
    65. kilometer 21:00 hod – obec Buková. V krčme nachádzame Maťa von Podhubie hodujúceho s družinou Zlatého rúna. Odpil som si zo steinu až po peklo čierne (STEIN. CHUŤ KTORÁ SI ŤA NÁJDE. Čo.. vyhrážajú sa mi?!?). Mužný závan z WC preráža ponožky (praktické v prípade straty vizuálneho kontaktu s „jedálňou“, stačí ho mať po pravej strane a rovno, jedného pekného dňa nám túto interaktívnu hygienu EÚ zatrhne). Zjeme so Zuzkou guláš napoly. Je to dobré. Mužstvo, hláste škody na výstroji, zranenia, drobné zbláznenia.. Nič? Potom je to lepšie ako ten guláš. Lebo ten je dobrý len preto že je jediný svojho druhu v stokilometrovom okolí. Posledných 30 km je žeravý uhlík, pohadzujeme si ho v dlaniach, páli ale nezhasne. Bukovú, tú slovenskú Tróju opúšťame za tmy. Mrholí. Podľa mňa ten guláš uvarili z dreveného koňa. Registrujem za nami postavu, nesúcu niečo ako motorovú pílu. Súmrak vraj dráždi šialencov, ako sa svojho času zazdalo Baudelairovi. Z charakterovej hororovej postavy sa vykľul 77 ročný starý pán v kockovanej košeli a z populárnej drevorubačskej rekvizity zložený dáždnik. V druhej ruke držal starodávnu plechovú baterku MAY DAY. Medzi Sokolskými chatami sa už motáme vedno, zahustená zástavba nás orientačne metie, máme problém nájsť správnu červenú odbočku. Rozchádzame sa na tri strany. Zuzka búcha na okno. Vylieza bradatý týpek a tak získavame prvého nadšeného diváka na trati: „Idete stovku? Tú stovku? Fakt? Hore a doprava.. nech vám to vyjde!“ Ísť hore a doprava síce bolo orientačne jasné aj predtým, ale nevadí. Následne ešte z kríkov vypadli dvaja ožratí, orientačne bezvýznamní občania. Pravdepodobne na nejakej chate spokojne ogrcali priečky. Wellness na slovenský spôsob. Až tretie stretnutie blízkeho druhu bolo plodné a ocitáme sa na mieste ktoré spoznávam. Prichádzajú ďalšie čelovky, za mátožne osvetlenou vlakovou traťou sme už päťčlenná grupa a pohodlne uháňame k horárni Raková. Lebo po asfaltke. Pred nami je tradične najmazľavejší úsek pochodu, raj divých sviní a malých ponyov, čo sú zase také veľké svine a rozoznáte ich podľa toho že vám neuhnú z cesty. Zuzka sa drží obdivuhodne. Mrholenie príležitostne prechádza do dažďa. Šmýkame sa v stúpaniach, surfujeme v zostupoch. Úbohá krvavá pechota. Situácia sa nám nesmie vymknúť z nôh. Dobiehame ďalších odhodlaných zúfalcov. Bahno jedinečnej kombinácie výnimočne jemne a hydratujúco preniká ponožkami. Slepý mládenec s bielou paličkou, ktorého sme minuli pred Babou (prvý raz som ho stretol na stovke v roku 2004 a prešiel ju), nám na diaľku zdvihol morál. Aký problém tu už môžeme mať my... Verím, že mu to vyšlo aj tento ročník. Noc nám berie hračky vizuálnych vnemov, myseľ je uvrhnutá do samotky pocitov. Vrátili sme sa do pračasov, keď na ďalekom severe boli havrany priekupníkmi psov a ľudia len tak stáli na zemi, sadnúť si netrúfali.
A čo by som si nezaspieval do kroku. „...ááá nikdýýý nebolo lepšie nech táto noc trvá večnééé..“ Otrasená Zuzka prejavila odhodlanie vytrhnúť a oprieť mi o lebku tyč rázcestníka na kóte Mihalinová. S patričným švihom.
„Čo.. falošne?“ (Je pravdou, že sme dovtedy prebrali všetky legendárne kauzy členov Krištofíkovho spevokolu, vrátane nácviku vianočnej piesne). Les končí u kalvárie na okraji poľa, nočná obloha sú samé mastné naftové sadze napadané v ryži, schádzame k svetielkam v údolí. Zapráskané bahno!!! Držme krok, osvietenie a slané chipsy sú na dosah. Juchúúú!
    83. kilometer 02:00 hod – obec Dobrá Voda. Výýýkupujeme termoprádlo, kóóóžky, vifónky, periééé...
Osádka kontrolného stanovišťa pred miestnou krčmou je nečakane triezva, nemusíme dolovať razítka spod chladnúcich tiel padlých hrdinov. Lebo raz sa tak dialo. V krčme, ktorá fungovala ako miesto separovaného zberu diaľkoplazov to žije a majstri špecializujúci sa na skupinové portréty kolektívov v šerosvite by si prišli na svoje. Pred nami postupujúca stará pechota vo vibramkách pokojne lámala do seba poldecáky pred záverečným útokom. Posledných 10 km. Banzaííí.. Štýlovejšie by bolo, keby ich pražili do hrdiel rovno z ešusov, v baraniciach s červenou hviezdou. Dve kávy, kofola, pivo neviem aké a mýtické zemiačiky za celkom zázračných 65 korún. „Horská soľ.. to je blbosť.. Neexistuje!“, uľavil som si nad balíčkom chipsov. Tlačová chyba. Mala to byť „morská soľ“ ?. Keď sa ti lepí na mozog nôž.. tak to je edém mozgu, zapamätal som si z Kristíninej prednášky o prvej pomoci v horách. Odložil som nôž do batoha. Nechcem to vedieť. Stále je to dobré. Starý pán s dáždnikom a baterkou MAY DAY nás prevedie zostávajúcou nocou po starej červenej trase, budeme company. A ide sa.

Kapitola MÝTY A LEGENDY.. starý pán za chôdze rozpráva. Asi tak prvé tri ročníky viedli hrebeňom Zárub. Trnavskí horolezci vtedy fixnými lanami odistili úsek nad Ostrým kameňom. Potom sa od toho upustilo. Starý pán to raz v cieli stovky otočil a vrátil sa pešo tou istou trasou do Bratislavy. Vraj nie je veľa ľudí čo to dokázali.

Svitá. Príboj svetla vyvrhuje na brehy nového dňa podozrivo pohodových starcov. Rady mladých povážlivo zredli až na homeopatickú úroveň. Starci sa zdravia, bujaro pokrikujú. Fakt vyvaľujem oči. Veterán so šľachami vystrúhanými z dobre odležaného agátového dreva sa drží za bok. Kríva. Takmer všetci krívajú. Veterán je navyše ohnutý do strany ako luk s ktorým Japonci odrazili prvú mongolskú inváziu. Ruka mu visí namiesto tetivy. Prechladli mu v noci platničky. Nezakasal flanelovú košeľu do gatí . Ostatní starci si ho doberajú. Veterán sa smeje s nimi. Za stromami znenazdajky presiakne našimi tupými pohľadmi rozmazaná vodotlač múrov mestečka. Juchúúú...
    Brezová pod Bradlom – 04:50 hod.. po 22 hod 20 min pochodu a nočného prechodeného autizmu sme v cieli. Aj to je dobré. V poschodovej budove školy žiaden problém nájsť registračnú miestnosť. Stačí sa orientovať podľa čuchu. Samotná miestnosť je skôr čerstvo vykopaným masovým hrobom než čímkoľvek iným. Aj tváre bez očí sú biele ako vápno. Nikto nemá divácke otázky. Dostávame diplomy a účastnícke odznaky z roku 2006. A to je tiež pekná vtákovina. Na tabuli načarbané priebežné poradie po kategóriách. Vyrozumel som, že najlepší čas bol zatiaľ 17 hodín a pár minút? Unavene sa zosúvam po stene k Zuzke ležiacej na linoleu. Nemáme otlaky, svalovicu, ani nekrívame. Len na polhodinu zahibernujeme do chladivého polospánku. Banda zablatených homelesákov, živá morová rana sa hromadne presúva na autobusový ostrovček. Znechutený vodič otvára dvere a čuduje sa odkiaľ poznáme peniaze. „Vždy som si to myslel. A teraz to musím aj čuchať!“, tváril sa. Zaspím na podlahe. Zuzka ukoristila sedadlo. Bus cvične zastavuje pred pezinskou Cajlou. K sklamaniu vodiča nevystupuje nikto v ústrety odbornej starostlivosti. Vetrá statočne až na konečnú.
Áno, domov, to je aj blahodárna údená makrela a červené víno na raňajky. Sprcha až potom.
Tak o rok ľudia, nech nás je viac na tie prazvláštne zážitky z prehýreného dňa a noci v tajomných Karpatoch. Môžem len doporučiť.
Ak niekoho prekvapí, že v mojich spomienkach chýbajú krízové momenty, vedzte, neboli. Tak akosi to celé vypálilo. Samozrejme, stovka nie je riťoprstovka. Počas posledných troch predštartových týždňov sme so Zuzkou nachodili 90 km a práve toľko nabehali. Zdá sa, že to splnilo naše nádeje na dôstojnejší priebeh diaľkoplazenia sa.



Zuzka B.

Som samorast a samotár, organizovaným akciám, zaváňajúcim akýmkoľvek extrémom, z môjho subjektívneho pohľadu, som sa odjakživa vyhýbala. Ale v poslednom čase som sa záhadne zamontovala do nového zoskupenia, zatiaľ nejasného smerovania, menom - Lazy Bernards. Už neviem ako to celé vzniklo, kde bol ten zárodok zarodočný (že vraj onehdy, dávno v zime v Bernarde, ale to som tam ja nebola...), kedy skrskol ten nápad, zúčastniť sa výsostne organizovanej a hromadnej turistickej akcie Trnavská stovka. Trnavská stovka sa mi zdala vždy ako totálna blbosť. Načo ísť sto km, keď mi stačí, čo ja viem,30?
Ale červík v hlave, že čo bude, až bude, napriklad: 3hodiny ráno, tma a dážď a 70km za nami? Také otázky ma trýznili.A opäť som si ako pri kokosoch spomenula na moje pubertálne a nenaplnené sny o nočných túrach. ... a tak...
Stojíme ráno o šiestej na stanici, dusno a teplo, kopa ľudí. Hmmm, to bude paráda, prvomájový sprievod. A tak aj bolo, asi až po Biely kríž. Potom Pezinská baba. Padla celá klobása, na moje prekvapenie, a Bernard. Začína mi byť už fakt veľmi teplo. Bolí ma hlava, už od rána ma bolí. Ale moje nôžky, nôžky najlepšie na svete, oni vládzu, aj keď sa už celé telo búri voči akýmkoľvek výkonom. Idem zo zotrvačnosti, už niekoľko dní. Táto stovka, to je už len taký bonus. Viem, že provokujem, viem, že toto si budem u svojho tela ešte dlho žehliť, ale verím, že vydrží..Myslím na to, čo máme pred sebou a snažím sa ísť čo najrýchlejšie. Jašter ma zas nápady, že mohli by sme si vylepšiť časy a všetky zostupy a rovinky bežať. U mňa žiadny beh nehrozí, ešte by z toho bola - klobáska von.... No, a tak sa kľukatime Karpatami, občas v zástupe, občas sami. Všetko je zelené, vlhké dusno sa mi lepí na kožu, bleeee. Stúpame na Vápennú. Túžim vyjsť až vysoko, vysoko, ponad ten dusný opar, kde by ma ovanul ostrý horský vzduch. Ten, čo štípe v nose. Snívajte s nami, z Vápennej zas dole...
Sem tam nejaké pečiatky. Ale nie, trasu si pamätám, len, veľmi ma to netrápilo, Jašter vedel kade ísť a tak som šla za nosom. Zväšča po červenej. Dusno sa premieňalo na dážď, a tak sme mokli nielen vlastným potom. A potom, nekonečná bola asfaltka na Bukovú. To bola hrozna zrada, lebo Jašter si to pamätal ako 10minútovú záležitosť. Prečo ja všetkému uverim? Konečne...opäť sa míňame s Maťom a jeho partiou. Nasilu tlačím nejaké jedlo. Záchody prekvapivo v dobrom stave. No a zas ďalej. Do tmy. Dobieha nás starší pán s retro výbavou, ktorého nohy si už prešli svoje. Hráme sa na bludičky, až kým nás jeden jasnozrivý domorodec nevyvedie z motanice cestičiek na tú našu, plnú blata. Nechutne sa šmýka. Keďže som lenivá a pohodlná, veľmi skoro situácia vyzerá nasledovne - Jašter ide vpredu, hľadá značky a ja sa člaptám za ním. Idem hrozne pomalyyyy. Aj tak cestou stretávame nejaké ďalšie čelovky. Je to nekonečné, ako celý vesmír, len blato a ja, na večné veky, amen... až keď si vyvrtnem oba členky, blatové galeje končia a gúľame sa z kopca. V Dobrej Vode krčmárka pochopila že Stovka je šanca! Obsluhuje bez známky únavy, bez nepríjemných mimických prejavov, akokeby nič. Akokeby bolo 15.00, pracovný deň. Ale je hlboká noc, a krčma plná smädnych kreatúr...
Najlepší sú ortodoxníi stovkári profesionáli. Poznáte ich podľa špeciálnej výbavy, obuvy, oblečenia, sú skrátka nezameniteľne štýloví a vládzu. Šlapú ako hodinky. Majú svoj svet, svoj rytmus. Ale aj tak, kde sa tí hrabú na pani v bielom klobuku. Je to víla, prízrak z rozprávky. Blato od nej odskakovalo, videla som to na vlastné oči. Vždy sa objavila, navoňaná, upravená a svieža. Tajomná tvár.. Žeby 3D reklama na avivážz? Tipujem, nebola z nášho sveta..
V konečnej stanici, v škole v Brezovej, to vyzerá ako výpuk hroznej epidémie - smrad, bledé tváre rozkotúľané a nemé, rôzne kôpky zmuchlaných končatín... Sme ako vírus, nakazené bunky, poznaťt nás z diaľky. Bolestivý presun na zastávku. Nechutne sa narveme do autobusu, zobúdzam sa až na Nivách. Ulice prázdne. Len my, kríivajúci, rozliezame sa rôznymi smermi ...už nemáme spoločný cieľ. Ujo v stánku vykladá čerešne. Nekúpili sme. Sme proste Lazy Bernards a tak zakončíme stovku štýlovo, -vifónkou. Slaná a dobrá, krevetová.... Dúfam, že budúci rok to bude lepšie. Vyhlasujem koniec komatickému plazeniu. Dobre sa pred stovkou vyspim a budem sa sustredit na výkon, na čas. Dá sa to.
Takže tak nejak to prebiehalo v mojej hlave. Táto čisto subjektívna zážitková vec. Budúci rok, Lazy Bernards, vyzývam vás, príďte vo väčšom počte, je to paraaada. Viol, požičiam si od teba, bojový pokrik na záver a na začiatok slávnej éry Lazy Bernards - Juchuuuuuuuuuuuuu!


Súvisiace články:
Návrat suchoplavcov (05.10.2008)

[Aktuálna známka: 1,00]
hodnotenie článku (ako v škole)   <--1 2 3 4 5 -->   

( Celý článok | Autor: acloko | Počet komentárov: 4 | Pridať komentár | Informačný e-mailVytlačiť článok )

Web site powered by phpRS