Dnes je 14. 08. 2020   | PoÄŤasie v EurĂłpe | Sprievodcovia | Weblinks | Download | RozšírenĂ© vyhÄľadávanie    
  ?lánky
Úvodná stránka
Kde sme boli
Metodika
Fotogalérie
Rady a tipy
Klubový život
EL LOCO
Pajštún
Naj?ítanejšie ?lánky
Ako písa? ?lánky

  LokoFoto

  Fórum + odkazy
Fórum
Rýchle odkazy

  O nás
História klubu
Stanovy
Spomíname
Kontakt na nás

  Registrácia ?itate?ov
Ak máte záujem dostáva? nové ?lánky na Váš email, zaregistrujte sa na odber noviniek.
Registrácia

  Po?ítadlo prístupov
Celkom1204926
August11008
Dnes518

Hrad Pajštún
Zverejnené 09. 10. 2003 (15339 × prečítané)

     Ešte dávnejšie než dávno, skôr ako do vápenca pajštúnskeho brala vnikla prvá skoba pretiahnutá krúteným konopným lanom, zabivakoval na jeho vrchole za múrmi ?erstvého kamenného hradu dobový privatizér kraja a s ním po?etná skupina bodrých ob?anov – profesionálov

Pochopite?ne s oprávnením nosi? zbroj a pravidelne fasova? žold v jednom z opevnení, ktoré v za?iatkoch uhorského štátu zabezpe?ovalo západnú hranicu ako druhé pásmo výšinných hradov. Medzi Malými Karpatami a Moravou boli v tých ?asoch ešte predsunuté nížinné vodné hrady pohrani?ia (napr. vodný hrad v blízkej Stupave, spomínaný už v r. 1271 a prestavaný na renesan?ný kaštie? v 17. storo?í, s dodnes zachovanou ?as?ou vodnej obrannej priekopy).
     Vznik hradu je nedochovaný, prvú písomnú zmienku o ?om máme až z r. 1284. Je možné, že vznikol v ?asoch tatárskeho vpádu, alebo ho založila ?eská krá?ovná Konštancia, ktorej dal otec P?emysl Otakar I. okolité územie do vena. Hodnotnou sa ešte javí by? hypotéza, pod?a ktorej dala podnet k jeho vzniku vojna medzi P?emyslovcami a Arpádovcami v druhej polovici 13. storo?ia.
     V záznamoch je vedený pod menom Perostyan, Paylstain, Porostyan, Borostyánko, Paulenstein, naj?astejšie od nemeckého základu slova vo význame „Skala Paulínov“. Rád Paulínov sídlil v ne?alekom pútnickom mieste Marianka. Tí v neistých ?asoch na hrade prechovávali legendami opradenú zázra?nú sošku Panny Márie z hruškového dreva. Z nateraz záhadného dôvodu bol podniknutý za?iatkom 20. storo?ia pozoruhodný pokus premenova? hrad na Kvetov, ale vytriezvelo sa z z toho. Je možné sa ešte v starších písomnostiach stretnú? s názvom Stupavský Kame?. Ale Paulenstein posloven?ený na Pajštún predsa len zaryto odolal. Miestny folklór si nenechal vnúti? trápne umelé intelektuálne konštrukcie. Mimochodom, Peilstein, na ktorý sa s ob?ubou uchy?ujeme s lanom v susednom Rakúsku, má pravdepodobne zhodný význam.
     Od 14. do 16. storo?ia bol hrad v moci mocných svätojurských a pezinských grófov, ktorým v tej dobe patrila mimo iné aj Bratislava, Devín, Stupava. V roku 1440 sa hrad pokúsili doby? husiti v rámci nezištnej bratskej pomoci šírenej formou „spanilých jázd“ do okolitých krajín (nemýli? si s „easy rider“, to ?o drží brat Žižka na vyobrazeniach vo vztý?enej pravej ruke je palcát, nie tu?ne ubalený joint). Husiti tu potupne dostali na búdku, vychutnali si teda zatia? Stupavu a ke? nedobyli ani Bratislavu, odtiahli rozkradnú? Trnavu. Tentoraz úspešne. Trnavu nebol problém rozkradnú? ani v stredoveku, nieto po roku 1989...
     Ešte v roku 1446 bol hrad v majetku Hedvigy Marcalovej, vdovy po svätojurskom grófovi. Po vymretí rodu grófov svätojurských a pezinských hrad a k nemu patriace panstvo prešlo do d?žavy krá?ovskej.
V 16. storo?í morová rana takmer vyhubila obyvate?stvo, na územie dnešného Záhoria prichádzajú ako novoosídlenci Chorváti utekajúci pred masívnou etnoturistikou nezamestnaných obyvate?ov Osmanskej ríše. V osade Borinka pod hradom pribudli mená zakon?ené na –i?.
     V r. 1550 panovník dal hrad Pajštún do zálohy Gašparovi Serédymu. Ten hrad zve?adil. .
     V r. 1552 sa hrad záložným právom dostal do rúk grófa Ecca zo Salmu a Neuburgu. Fortifikácia hradu prešla renesan?nou prestavbou na ktorej sa podpísali talianski majstri.
     V r. 1592 cisársky generál barón „turkobijec“ Mikuláš Pálffy dostal povolenie od cisára Rudolfa II. hrad Pajštún od grófa Julia Salma vymeni?, ?o sa udialo r. 1599. Po smrti Mikuláša Pálffyho hrad prevzala jeho vdova Mária, rodom Fuggerová a ich starší synovia na základe krá?ovskej darovacej listiny zo d?a 7. júla 1603. Vdova Mária sa r. 1619 podelila o celý majetok so synmi. Hrad Pajštún pripadol rytierovi Zlatého rúna Pavlovi Pálffymu, ktorý bol v tom ?ase krajinským palatínom. Hrad sa vtedy nachádzal vo ve?mi zanedbanom stave. Palatín Pálffy dal s ve?kým nákladom hrad opravi? a dostava? k nemu podstatnú ?as?. Na západnej a severnej strane získal mohutné delové bašty. Bola to predsa len doba tureckých vpádov a nebol ?as na hrdinstvá.
     Neskôr si majite? hradu postavil pohodlné panské sídlo v Stupave a Pajštún osirel. Za?al pustnú? a rozpadáva? sa. V r. 1735 zdedila hrad vetva druhorodeného syna Rudolfa Pálffyho.
     V polovici 18. storo?ia hrad postihol osud, nie ojedinelý, podobne opustených opevnení ponechaných na staros? pár knechtom s halapart?ou a k?ú?om od brány (nie?o ako vtedajšie dôchodkové zabezpe?enie vojenských vyslúžilcov). Mizerné lacné kyslé víno na staré vojnové zranenia a ve?a, hra v kocky, delírium, prevrhnutý olejový kahan... Mohlo to tak by?. Tentoraz zhorela strecha a zna?ná ?as? hradu.
     V r. 1810 vojaci cisára Napoleona vyhodili hrad do povetria (podobne šarmantný šikan postihol aj Devínsky hrad). Zbyto?ne potili tri?ká chlapci, v tej dobe už mali hrady v podstate nulovú strategickú hodnotu a skapal tam pes.
     V r. 1825 boli majite?mi hradu Leopold Pálffy a jeho brat Ernest. Neskôr sa stal majetkom rodiny grófov Károlyich, zrejme posledných majite?ov, ale na?o im to bolo ?ažko poveda?.

     A tak ako pomaly miznú kamene z hradieb kedysi pyšného opevnenia, rozoberané a metané na hlavy gravita?ných dezertérov rukami zapráskaných paštikárov, vytrácajú sa z povedomia ?udí aj udalosti a deje, ktorými je hrad Pajštún zakotvený v histórii okolia.
     Ústna slovesnos? síce neviaže k hradu poves? o poklade (aspo? nenarazil som na takú v dostupnej literatúre), ale úderom polnoci rytier na bielom koni zvykne obehnú? hrad a potom z jeho najvyššieho miesta sko?í do priepasti. Táto poves? je staršia ako vynález ?elovky a vysvet?uje, pre?o sa mnohé z bielych mihotajúcich sa škv?n videných v inkriminovanom ?ase nepodarilo uspokojujúco vysvetli? ako originálny no?ný spôsob vykonávania ve?kej potreby priamo z hradieb poniektorým z prespávajúcich lezú?ov.
     Polnoc nachádzame aj v názve Polno?nej bašty, v ktorej mal ešte za Hedvigy Marcalovej nahlásený trvalý pobyt Dobrý pajštúnsky duch, úspešne fungujúci ako ombudsman ubiedeného ?udu. Vtedy bola totiž prevádzkovaná „Stonavá pivnica“ kam sa chodilo biedne zdochnú? za rôzne dobové delikty, konkrétne previnenie sa chudobou. Ožíval vždy s polno?ným zatrúbením a tohto aj ?ert považoval za mocného pána.
     Divní týpkovia nie sú žiadnym novodobým javom v podobe druhu Homo metasapiens verticalis kde tu sa pova?ujúcom na skale, história Pajštúnu zaznamenala už aj iných v?a?ných expertov. Tak tu žil pod hradom akýsi pastier. Raz v noci šiel k hradu, spravil z dreva kríž a zapichol ho blízko hradnej brány do zeme. Trikrát obišiel hrad a vždy udrel svojou baku?ou o kríž, a ke? to tretí krát spravil, porazilo ho. O ?o išlo, dodnes nevedno.
     V rôznych obmenách koluje legenda o krásnej, ale krutého srdca žene pána hradu. Boli dlho bezdetní, teda dokia? ju za neposkytnutie drobnej finan?nej pomoci neprekliala žobrá?ka s tromi resp. siedmymi hladnými de?mi na obdobné rodinné pomery. Zatia? ?o hradný pán kdesi bigošil proti Turkom, hradná pani povila sedmor?atá chlapcov. Je zrejmé z vyústenia deja, že v tých ?asoch to považovali za hanbu, hradná pani sa rozhodla jedného syna si ponecha? a šiestich v tajnosti dala slúžke skántri?. A tú práve v akurátny ?as vymákol v kroví s nošou na chrbte pán hradu pri akte triumfálneho návratu z vojny. Pretože slúžka sa mu javila by? neobvykle vystresovaná, podnikol patri?né kroky ?o sa týkalo kontroly obsahu noše. A bol prúser jak Brno. Hradný pán pod hrozbou prepadnutia hrdla slúžke prikázal, aby pani oznámila že to ?o mala vykona? vykonala a ?alej ml?ala. Synov umiestnil u kámoša z vojny na ved?ajšom hrade, kde žili internátnym spôsobom života až do ?asu dospelosti. Po celú tú dobu hradný pán svoju pani doslova ignoroval a radšej zádrapky s Turkami vyh?adával. Skon?ilo to dobre.
     Jedna z posledných povestí sa viaže s obdobím napoleonských vojen. Bratislava sa ešte len znepokojene pripravovala na možné obliehanie, ke? v Borinke pribudol do po?tu náhodne stravovaných jeden žobrák. Bol neškodný, sem tam si nie?o kreslil. Len tak od srdca mu miestna ženi?ka jedlo zvykla podarova?. Za nejaký ?as žobrák zmizol. Francúzi za?ali oblieha? Bratislavu a ?alšia ?as? armády smerovala na Moravu. Národ sa isteže šiel pozrie? na tú maršparádu. A vtedy tej ženi?ke nejaký francúzsky dôstojník z ko?a hodil mešec mincí. Spoznala v ?om žobráka o ktorého sa starala. A to je ponau?enie, že netreba sa bá? služby v prieskumných jednotkách, je to celkom zábava, škoda tam podaromnici zabíja? ?as na civilke alebo bez zážitkov modrou knižkou machrova?. O ni?om.

     Až si raz budete potrebova? vybra? svoj ?as na poriadne vyklepanie bandasiek, posa?te sa trebárs na padnutú grotesknú masku v podobe levej hlavy pri bráne a nechajte okolo seba oživi? ducha nad?asovosti. Zaslúži si to už len pre miesto, aké ste vyhradili skale vo svojom živote.

Jašter

[Aktuálna známka: 1,90]
hodnotenie ÄŤlánku (ako v škole)   <--1 2 3 4 5 -->   

( CelĂ˝ ÄŤlánok | Autor: Jašter | PoÄŤet komentárov: 9 | PridaĹĄ komentár | InformaÄŤnĂ˝ e-mailVytlaÄŤiĹĄ ÄŤlánok | Zdroj: jašter )

Web site powered by phpRS