Radšej neskoro... alebo ešte raz o LokoTatroStretku

Autor: Kosťa (mailto:@), Téma: Kde sme boli
Vydané dňa 05. 11. 2017 (1313 × prečítané)




Áno, áno, viem, trvalo mi to. Keď niečo nedokončíš hneď, potom sa k tomu ťažko vracia. Ale keďže radšej neskoro ako nikdy, tak ešte raz a naposledy o tohtoročnom stretku v Tatrách, pohľad Lotyša v slovenskom znení.


Už dávnejšie sme boli dohodnutí s Lukášom, že LokoTatraStretko začneme o deň skôr. Jeho plán pobaliť batohy už večer, vyraziť z Blavy o 4-tej, doraziť do Smokovca o 8-mej, a za hoďku a pol vyletieť na Zbojníčku ohrozil on sám- s asi hodinovým meškaním a vysvetlením že “raz za uhorský rok prídeš načas” :-) Lukáš nastúpil do auta. Keď sme o 9-tej dorazili do Smokovca a zhodnotili kombináciu tmy, vetra a našich batohov bolo jasné, že spíme v aute. Pochopiteľne, že bez karimatiek lebo sme plánovali spať na chate. :-) Tak sme sklopili sedačky, dali laná pod hlavy, pritúlili sme sa pod jedným spacákom a začala skvelá rehabilitácia chrbtice až do rána. Budíček o 5-tej. A po asi 500m (a nemyslím výškových :-) ), s našimi batohmi už aj Lukášovi bolo jasné, že za hoďku a pol to nebude :-) Ale za dve a pol sme to dali.



Po rýchlych raňajkách zhodnocujeme, že sily na Motyku nám ešte zostali a za ďalšiu hoďku a pol sme pod nástupom na Širokú vežu. Zisťujem, že veci na chate som prebalil dobre a z lezeckého materiálu mi chýba len sedák . :-) Tak do akcie ide slučka 120tka . Lukáš si dal záležať na kvalite a vyrobil aj “gumičky” na držanie “nohavičiek” môjho náhradného sedáka. Zavesenie všetkého materiálu len na pútka prsáku žiadny komfort pri lezení nezaručovalo, ale sólovať sa mi nechcelo a odliezam do prvej dĺžky tak, ako som si sám zariadil :-)



Z lezenia si dobre pamätám len pár veci - slonie stopy, a to že sme mali 2 rôzne topo z rôznych sprievodcov, ale posledné 2 dĺžky sme aj tak liezli svoju variantu :-)




Na Zbojníčku dorazíme okolo 6, postupne nás začína pribúdať. Mišo Semanik, Ioan a Maja, Rado a Iza, Mišo s Marcelkou. Dvoch starších Poliakov z vedľajšieho stola pekne prosím “vypadnúť”, vysvetľujem že za chvíľku nás bude 20 ľudí a chceme sedieť spolu. Spájame stoly a čakáme… Čakáme hodinu, čakáme dve a začína to byť podozrivé už aj pre tých dvoch Poliakov... Lukáša, ako jediného, ktorý mal signál posielame na kopček zistiť čo sa deje. Dozvedáme sa že Majo, Matúš, Andrejka a Peťo Simonovič zhodnotili počasie ako nepriaznivé pre výstup a ostávajú na noc v Smokovci. Tomáš, Rasťo a Aďa Havranová, skoro 2 hodiny stáli v zápche v Ružomberku a už vyrážajú hore. Štvorka: Pat a Mat, Andy a Peťa už parkujú v Tatranskej Lomnici. Túto správu sme si museli prečítať asi 3-krát každý, aby sme tomu uverili, ale aj na 3-tí krát tam bola “Tatranská Lomnica”… Spoločné odhodlanie dočkať sa všetkých, ktoré sme mali na začiatku, sa rýchlo nahradzuje únavou a postupne sa ukladáme spať :-) Zaspával som s myšlienkou “no som zvedavý na zajtrajšie lezecké výkony”.

Hneď po polnoci aj cez štuple som zachytil hluk a aktivitu v izbe. Dorazili Tomáš, Rasťo a Aďa Havranová. Najmladšia štvorica, ktorá vyrazila z Tatranskej Lomnice bola ešte stále na ceste. Vzhľadom na neprestávajúci dážď a silný vietor, túra bola ďaleko od prechádzky ružovou záhradou. Tak som sa dal do goráčov a vyrazil im oproti. Po asi polhodinovom rýchlom zostupe som už videl čelovky. Privítajúc ich slovami "vám úplne načisto drbe?" :-) som ponúkol záchranný balíček: horúci čaj a slivovicu. Andy, najmenšia zo štvorice bola obvešaná batohmi spredu a zozadu, tak som jej zobral obidva a vyrazili sme na chatu. Ale keď sa Andy s Peťou vzdialili asi na 300m bolo jasné, že som nezvolil správne… Po prvé som ohrozil život Andy lebo bez batoha nebezpečie jej odfúknutia z chodníka bolo veľmi reálne, po druhé som pochopil, že na chrbát som mal radšej zobrať Maťov batoh, možno aj so samotným Maťom :-) . Ale nič, ako bojovať ďalej chalanovi neostávalo a dobojovali sme to na chatu okolo pol tretej. Po plnohodnotnom privítaní obsahujúcom Demänovku a Slivovicu sme si dali niečo medzi veľmi neskorou večerou a veľmi skorými raňajkami. Okolo pol štvrtej som zaspával s myšlienkou “no som zvedavý na zajtrajšie lezecké výkony”. Deja vu… :-)

Prišlo ráno. Mišo Semanik sa už určite blížil k Poľskému Hrebeňu v čase, keď sme sa prebudili vďaka hláške chatára: “RAAŇAAJKYYYY..” A presne tí ktorí dorazili neskoro, lezecky príjemne prekvapili a podali výkon. Lezecká dvojica M&Ms mali vo všetkom jasno a rýchlo sa vydali na cestu smer Široká Veža. Ostatní sa museli ešte potriediť. Adi Havranovej som sľúbil Kelleho pilier a koniec druhého lana sme ponúkli Peti Čertekovej. Tomáš a Rasťo sa pripojili k nám, a dvojicu Pat a Mat zobral na zodpovednosť Peťo Šimonovič, ktorý dorazil na poslednú chvíľu. Andy, Ioan, Maja, Rado a Iza zvolili VHT.



Liezlo sa nám dobre napriek tomu, že počasie sa menilo od výpeku do úplnej hmly a naopak. Cesta je všetkým známa, orientačne nenáročná a dobre odistená, písať o nej nemá význam. Zdolávali sme dĺžku za dĺžkou s úsmevmi a fotkami. Chalani liezli za nami s pozitívnou náladou v dosahu mojich hlasiviek.



Po dolezení cesty chalani zvolili smer zostup, my s babami smer vrchol, čo je ešte asi 20-30 minút hore položeným vrcholovým platom. Pekne výhľady a vidmo nám boli odmenou.




Cestu dole nám uľahčovali mužíci, kamzík a Andy cez vysielačku zo základného tábora. Nálada na chate gradovala tak sme sa ponáhľali. Neprišli sme predsa do Tatier len liezť a nechcelo sa nám tie fľaše vláčiť dole plné :-)

Na chate sme konečne v plnej zostave. Okrem Matúša, Maja a Andrejky dorazili aj Aďa Prokopovičová a Tomáš Teleky. Chutná večera v podaní chatárok Zbojničky, k tomu pivo, Majovica, lotyšovica a iný chlast – zábava na parádu.



Ale hygiena musí byť, a v zostave Pat a Mat, Andy, Peťa a ja odchádzame na nočné kúpanie v Sesterskom plese. Až keď som uvidel 4 čelovky smerujúce ku Prielomu asi 300m za odbočkou pochopil som, že nie všetci vedeli kde sa pleso nachádza, ale nakoniec sme to všetci trafili. Bohužiaľ srandu ktorú sme zažili pri nočnom kúpaní v horskom plese s teplotou okolo 5 stupňov nie je možné preniesť do článku. Príjemné spomienky a úsmev na tvári u zúčastnených ešte dlho bude vyvolávať pamätné foto:


Keď sme sa vrátili na chatu, v jedálni sa už vyhlásila večierka, a tak sme sa premiestnili do izby.


V sobotu ráno sme sa prebudili do silného dažďa, ale veril som, že ešte neprišiel môj čas zažiť celodenný veget na horskej chate. Pršať prestalo okolo 12-tej, keď slabšie povahy, ako môj bývalý kamarát Kenttaur nevydržali a už zostupovali smer Smokovec. Za hodinku sme už šľapali smer Svištový štít.



V momente keď sme vyšľapali na hrebeň padla dosť silná hmla a ťažko sme hľadali výstupový žľab.


Tak sme chvíľku poblúdili, poskúšali a nakoniec trafili. Za odmenu sa nám vyjasnilo a mali sme pekné výhľady a ešte lepšiu náladu.



Večer sme súťažili hlasivkami s partiou Poliakov až do záverečnej. Ale keďže náš skvelý gitarista Mišo Semanik aj po súťaži ešte vladal, pokračovali sme na izbe kým sme zničili jeho prsty, hlasivky a zničili sa sami.



Akciu hodnotím ako dobrý začiatok,od ktorého sa dá odraziť, a klubovú aktivitu v Tatrách zvýšiť, aj kvalitatívne aj kvantitatívne. Počet zúčastnených, pozitívna nálada a odozvy dávajú nadej že časom sa z toho môže stáť dobra tradícia.

Vsetky foto od Andy, M&M, Tomaša, Lukaša a Kosťa najdete tu: https://photos.app.goo.gl/WrUBhpxtOPpbpvZd2