TRE CIME / SELLA (18.7.-8.8.2009)

Autor: viktor (mailto:), Téma: Kde sme boli
Vydané dňa 02. 02. 2010 (2991 × prečítané)




Ako po minulé roky, aj teraz smerovali nase kroky do narucia nebotycnych hor.
Prvy tyzden sme stravili len dvaja, t.j. Peto (Sevcik) alias princ Hercules a Viktor alias princ Hector, v oblasti Tre Cime.

Dorazili sme klasicky v sobotu, 18.7. (2009). Camp bol dost prazdny, a noc pekne mrazivá, moj stan mal dalsie rano ladovu prikrov…

Comici/Fabjan/Cottafavi/Pompei VI [7dl., 19.7.2009, 11.00-17.00]*

Pred nami je len jedna dvojka, Peto lezie prve dlzky za V. Na to, ze je po prvykrat v horach, mu odvaha a sila urcite nechybaju, hotovy Hercules-vyvzlina, to zcela bez namahy, ba este sa aj usmieva…Zato mne akosi mrzne usmev na perach v klucovej dlzke za VI. Je to taky pekny previsnuty kut – sem tam kazdych 5m skoba, sem tam nic, zalozit sa neda nic, bez tych skob sa mozeme rovno odviazat z lana…Zaver tvori kominik, tie maju podaktori nemenovani v zvlastnej oblube, a tak sme coskoro na rampe. Uvaha pokracovat na vrchol Punta di Fridy nam pripada mierne iluzorna, jednak strechy nad nami vyzeraju nevabne, a jednak nas suri i pokrocily cas. Zostup nie je o nic menej dobrodruzny-solo zliezanie dost exponovanych prahov za III. Jediny zlanak nas vyvedie len na rampu, po nej mimoriadne exponovane po uzkej rimse, v jednom mieste si treba sadnut, natlacit sa k stene, a prehodit congale na druhu stranu. Pekny zazitok, trochu psycho, ale pekne.

Na druhy den zaraz dvihneme level na cestu, ktora bude najtazsou celeho vyletu, hoci nie tak uplne, ale o tom neskor…

Cassin VII [12dl., 20.7.2009, 11.00-19.17]

„Maly Cassin“(ten velky je v S stene Cima Ovest, je za VIII, a povoleny len od 18 rokov…)bol 1.opusom velmajstra Yashimota Riccarda Cassina, drzitela 17.danu v lezeni neskutocnych, neprelezitelnych stien (Cima Ovest, Civetta, Walkerov pilier, Piz Badile etc.). Stena Cima Picolissima alias Torre Preuss je vskutku dych vyrazajuca 300m stena, hore mierne previsajuca, zazrak statiky a pravy esteticky vytvor.
Pocasie je nedobre, hmla, cochvila to vyzera na dazd, trochu mi to pripomina nas 1.prelez Hokejky (VI, Z Lomnica, 4.10.2002-najkrajsia narodeninova oslava…) s majstrom Misom Tarcikom…Prve dlzky ukrajuje Peto, je silny, odvazny, a hladanim cesty sa prilis nezdrzuje, takze coskoro visim v previsnutom sokoliku, nastastie nemusim vyberat istenia (ziadne tam neboli)…Stena nad nami vyzera prijemne. (jedina informacia od Packa: „kultivovane lezenie v chytovatej skale”, hotovy poeta).Vlavo je pozoruhodna Via Mazzetta VI+ A2 alebo 7a volne. Hm. Cassin vedie peknou logickou liniou ciki-caki cez akesi umelecke rimsorajbasorampicky cez striesku so sparkou, kde sa neda chytit (len pre tigrov a tigrice) do previsleho pekneho vykrojeneho kutu so sparou. Hercules to vsetko natiahne, ako obvykle esteticky, bez zbytocneho dychcania. Zastanduje tesne pod strieskou, kde sa neda chytit. Dve skoby, jedna sa hybe, takze tam prida 1ckoveho coka, tutovka, pekne vo vise ako sa patri. Potom trochu s namahou prekona prezvislu prekazku, no akosi urobi variant Erika Svaba za VII-, ako sa neskor docitame. Vrati sa do originalu, variant stredom cez dalsiu strechu je nastastie pre neninjov totalne neprelezitelny, aj Dudikoff by bol uplne strateny.

Dost pulim oci, ako sa snazim nezrutit sa v prezvislej hrane. Hercules je velborec. Druha klucova dlzka vyjde na mna.

Najprv zlahka fixovat skrabky nad ministrieskou do dobreho madla, so stopou po skobe, ktora tam nie je, odvazne po krasnej bielej stene s peknym odlezom pod dalsiu strieskou s dvoma skobami do pavuka, polodynamicky  excentricky do ostreho ihlanu, nestrepat sa, prudko do prezvislej sparky, kde sa ledva da chytit, dve zachovale skoby a hop na odchlipnutu velku supinu, hotove orlie hniezdo s majestatnym vyhladom. Nad nami sa tyci Killer VIII+, nazov je programom, vraj psychocesta, len sa pozriem, a uz potrebujem terapiu…

Peknym traverzom (VI-)si to sinieme do bezpecia prezvisnuteho kutu s nepevnou skalou (V+).

Dalej akosi hladame liniu, je to trochu psycho. Finale vedie vo velkom ponurom vlhkom komine. Po 13.dlzkach sme hore. Cas (19.17) nas mierne zmrazi, zostup nie je ziadna zabava.

Nastastie nam nase jedine 70m ultrahrubenaseoblubenepodmorskykabelextrapevnemammutlano vystaci do sedla. Potom uz len dalsich 6 zlanakov a sme pod nastupom, akurat sa zmraka, nemozeme tomu uverit. Pri zostupe obdivujeme nasu stenu v poslednych lucoch slnka…
Fortuna nam je pocas zvysku tyzdna nevelmi naklonena. Chceli sme skusit Comiciho 6b+, no raz tam bolo 12, dalsi den 14 ludi pred nami, zasadne pomaly lezucich, po 2h sme vymrznuti na kost, nuz co, pytel…Psychika uplne v kybli, Peto fajn, ja som uplne rozlozeny, ideme na rekonvalescencnu turu na skalky pod Pico Col di Varda. Vylezieme tolko 8000viek za den (mena ciest:Cho Oyu, Gasherbrum, etc.), Messner by zarucene bledol zavistou !
Kedze Petovi skoncila dovolenka, odvezie ma do Canazei, kde coskoro prirazi Petova (Kormanova) horobanda. Aj Tomas pride na svojom francuzskom 4 dverovom tatosovi.

Pocasie vyborne. Na zaciatok treba nieco vyberane. A tak v nedelu (26.7.) ideme na Vinatzera na 3.vezu Selly. Dvojek skoro ako v Comicim. Tak 2.veza Selly. Messner? Kym sa spamätame je obsadeny…

Mikali VI+ [10dl. 26.7.2009, 11.00-19.20]

Najlepsie plany su tie neplanovane. Prva 6kova dlzka je poriadny zaberak na moju chatrnu psychiku. Odlez do nicoty rovno hore, neviditelne skoby tak po 5-6m, lezenie ako hrom, na stande miniaturny nitik s peknou skobkou.Hm.Tomas je borec.Da to ako nic. S batohom.

Dalsia 6ka. Cez 2 hrdzave nitiky vo vybrusenej platni po skrabkach, no po 1m. Niekto sa tu velmi bal, ja tiez. Nasleduje seria 5tiek, ktorym nechyba nic na divokosti. Najlepsi psychostand je v akejsi minijaskyni, stand je pochybny na ohybnej skobke a nitiku, radsej ho zakryjem lanom, aby to Tomas nevidel, nakoniec sa tam napchame do diery obaja, len nohy nam trcia. Pozoruhodnym lezenim prerazime do lahsieho terenu, a coskoro i na vrchol. Uff!

Dalsi den sa obaja zhodneme na niecom prijemne lahkom.

Schubert VI/VI+ [8dl., 27.7.2009, 11.00-17.30]

Aha. Prva dlzka v estetickej sparke popod strechu po madlach do platne za hranu. Odlez ako v Adrspachu, usilovne napcham najmensi camalot do gastonu, cvaknem nieco z niecoho a uz visim vo vise na borhakovom stande…Aj dalsie dlzky su nelahke. Tomas sa vyznamenal. Druhá 6ka je fenomenalna. Previsnutym kutikom bez chytov, do krasnej vymadzovanej veldiery so skobami, cez atleticky previs cez stienku s mnozstvom skob, uz niet co cvakat, dojdu uz aj HMS. Non plus ultra! Aj dalsia 5ka vedie cez previslu sparu, vylez technicky cez stisky. Z dalsieho standu je tazko najst smer, uz chapeme cez nas zlanujucichbodajichparomvzal Italiánov. Na 50.pokus najdeme smer. Epikurejsky (vahladavajuc slasti, a vyhybajuc sa strastiam)sa pozitkarsky opalujeme na poslednej polici v hrejivych lucoch vecerneho slnka. Mimoriadne nadhernou platnou s fantastickymi odlezmi sme coskoro na Jägersteigu, a cochvilu i pri aute v sedle Sella.

Po 1dnovom restday sme odhodlanii na dalsie esteticke zazitky.

Vinatzer VI-/VI [13dl., 29.7.2009, 10.00-19.45]

Tentoraz trielime do Messnera, no je obsadeny, zato Vinatzer na 3.vezu Selly je volny. Sledujeme jednu 2ku, takze odpada hladanie, no linia bruchmajstra, Johanna Ishimota Battistu Vinatzera, drzitela 18.danu v lezeni nemoznychobcasrozpadnutychdychvyrazajucichsuperspar (Furchetta, Marmolada,  Stevia, etc.) si nas vedie sama, linou najmensieho odporu-cez pekne divoke prezvisle ramenne spary tak s 1 skobou, az na policu. Klucova 6ka ma skoby az za klucovym miestom. Sparka to jest prstova, tazka, no zaverecna strecha je esteticka. Skala zrazu zmeni skupenstvo z pevneho na mierne premenlive, hotova radost. Najlepsi je sokol za odchlipnuty blok, no paráda. Tomas so stoickym kludom Senecu prelstí pekny strechovity komin, na druhom tam vejem ako vlajka v povetri, vrchol je stolova hora Roraimi s peknym vyhladom. Zlezieme zaujimavo  ciki-caki (III solo), potom technikou terénkoza sa vrtko prenesieme nad priepastou cez uzkychodnicekstrbina. Zlanaky stoja za to, posledny je na 5 skobach, ani jedna poriadna, cez jaskynny komin, lana aj tak vyzeraju…

Messner VI [9dl., 30.7.2009, 11.00-19.26]

Vsetci sprievodcovia sa zhoduju na jednom-odvazna cesta dua flauér-pauér.

Horlivo suhlasim. Prva dlzka vedie silovou vytlacajucou previslou sparou s jedinym fixnym abalakom na 30m. Na Pajstune dobrych 7-, tu vraj 6-. Uhm.
Dalsie dlzka vedie vzdusnym traverzom po rimse a cez previs (5). Druha 6ka je najtazsia. Dieskovsko-kollerovská rovnovaha medzi psychickym a fyzickym vykonom. Tak.

Narocne doleziem do bezpecneho dvojkruhuskoby. Odtial mimoriadne odvazny 10m odlez za VI do strmej trhlinky, kde sa neda nic zalozit, vpravo cierny vodny stekanec, kde sa neda ani postavit, ani chytit…, s mierne nezdravo vyzerajucim vyrazom v tvari dojdem do jaskynky. Zachraneny. Omyl. Stand je na jedinej staromuzlolane vklinenom v spare, ani camalot nic moc. Tomas je borec. Tretia 6ka je len tazka, cez atleticky previs po dobrych kapsach. Dalsie vzdusne 5ky, a sme skoro hore. Lenze stratime smer, a nevieme ho najst. Zacina prsat. Coraz viac. Ustup nie je mozny. Jedine nahor !

Bohapusto rucim kliatby do doliny (Tomas stoicky:”aha, asi ide do tuheho…”).


Vypnem manual, a prejdem na autopilota. Skala je plna dier, velkych a mokrych, po preleze sa pytem Tomasa, ze pekne dva previsy, vraj ake dva sest, bolo ich sest...previsov, nejake skoby, totalna koncentracia, ziadny styk s pozemstanmi, po prilbe mi steka voda, adrenalin strieka von usiskami, hrozba aspon 30m pádu, ruky na klzkej liste, teraz nesmies spadnut ! Extremny zazitok na ostri noza...vdaka...

Sme v lahkom. Prestalo prsat. Sustredene dolezieme na vrchol. Uff, uff !

V campe na nas vestci trpezlivo cakaju, jeden z najlepsich zazitkov, ktore som v horach zazil...

Tissi VI [6dl., 2.8.2009, 10.45-15.15]

Po dvojdnovom oddychu chceme s Tomasom vyliezt klasiku Schober na 1.vezu Selly, tradicne je obsadena. Hned vedlajsi  Tissi  je vsak volny.

Na nastupe sa nam prida Dorothea a Marcus z Innsbrucku. Ochotne im natiahneme prvu dlzku veducu uzkym pozitkarskym sparokominom, vyciveni maju nevyhodu. V najlepsom sa samozrejme seknem, klasicky to nejde ziadnym smerom, nakoniec vsak prerazim, aj bez pouzitia zvodneho starej slucky.

Nasledujuca dlzka je uz skor nas styl. Strmy sparokutik s moznostou rozplasnutia sa na polici, nastastie nevyskusame, ale ake krasne lezenie...Pokracujeme bez medzistandu cez seriu previslych sokolov za 5 do standu. Dorothea sa drzi tesne za nami, takze este je aj dost casu na spolocensku diskusiu na urovni (mikrobiologicka na Univerzite v Innsbrucku; Marcus je Prof. mikrobiologie). Dalsia dlzka ma byt za 6. Bola nadherna, skvostne oskobovana, a s velkymi chytmi-hotova rozkos! Sparokomin za 5 pada na Tomasa, vsetky skoby presne na tych podstatnych miestoch, neskutocne! Zaver tvori previsnuty sokol a krasny vrchol. Tam sa vsetci pockame, dojde aj Karci s Katkou, ktori ma nevahaju zakryt miesto bundy(liezol som v kratkom tricku-vdaka!). Dorothea nas pozve na pivo do miestnej putiky pod Langkofelom, skvele rozpravanie ! Lucime sa. Zase oddychujeme(dazd).

Schober VII- [7dl., 5.8.2009, 12.00-18.30]

Konecne sme sami. Druha dlzka vyzera tazko. Lahka nebola. Jedina ohnuta strieborna skobakruh strazi kluc-tolko vaham, az skoro spadnem z malickych bocakov. Rozdycham to na nasledujucom dobrom chyte. Este, ze skob tu je hojne. Hlavne pokojne, pomaly, a na istotu, vzdy oddychnut, kde sa len da. Cestu rozlozim na seriu 3-4 liepakov po sebe, co sa da pri trocha stastia zvladnut. Poslednu skobu ani necvaknem(lebo by som zhucal do TANAPU), a rovno sa vyplazim do standu. Nasledujuca dlzka klame svojou lahkostou (akoze VI-), krasna platna cez stisky, velmi technicke, a rozhodne krasne! Tomas o chvilu natiahne svoju 1. VI v horach, a ma nesmiernu radost. Dlzka to bola mimoriadna, vychutnavam plnym priehrstim i na druhom! Zvysok je totozny s Tissim; opakovanie je matkou mudrosti.

Micheluzzi/Castiglioni (Velky Micheluzzi) VI [12dl., 6.8.2009, 11.45-23.30]

Este ani v den lezenia nevieme co pojdeme. Ambicie by boli aj na nieco tazsie, no citime sa pokazeni po dvoj(troj)tyzdnovom lezeni.

Micheluzzi je velkou klasikou, Dorothea nam radila z pred tyzdna, ze ho liezla, a urcite je to nadhera. Aj sprievodcovia sa predbiehaju v superlativoch.

Pred nam je jedna britska dvojka. A jedna americka. To sa nam neskor malo stat zabavnym…

Lezieme huberovsky v blokoch-Tomas taha prvu polovicu cesty, ja zase druhu od zaciatku 90m traverzu. Prva 6 vyde na Tomasa. Je tam sice borhak, no klucovy krok je tak strasny, ze sa tam urcite hodi. Druha 6 na Tomasove konto, a este aka!

Svieti na nas slniecko, a je nam super. O chvilu vsak odide, a zacina sa vkradat zima. Americania nie su prave najrychlejsi. Poctivo sa istia, jeden fajci cigarko, a neustale sa obzera okolo seba i za seba, druhy skusenejsi zase dlhodobo rozjíma nad nakresom, a lezie podla moznosti najtazsie varianty, takze to zacne byt zaujimave. Ale ludia to boli velmi svojski, horlivo disputujeme v Americtine o vsemoznych celosvetovych temach.

Traverz bol hotovy skvost. Od traverzu sa utrhneme z retaze, lezieme stylom buldozer/traktor, istenie tak 1-5 isteni na 40-60m, na istotu, trochu sice istene sólo, no aké! Nádherná 200m hlbka pod nohami, a tá volnost, sloboda-uz len vzlietnut sta orol-vták!

Na Jägersteigu pockame nasich suputnikov. Spolu hore, spolu aj dole. Sudrznost v horach je φ a Ω !Borci maju dve celovky, my klasicky ziadne, ved naco, ked sa nastupuje klasicky na obed (treba byt vernym tradiciam). Obcas nevieme kam ideme, po lavej ruke hned 200m sluchta, naramne vzrusujuce!O polnoci sme dole. Tomasa sice stretne horska sluzba(zavolala horliva chatarka Americanom, lebo sa nevracali), no ziadna krasna tirolska zachranarka nas nakoniec neprichyli, takze musime este aj po vlastnych zist k autu. Lucime sa s nasimi stenovymi znamymi.
Kedze zvysok vyletu prsi, chodim aspon pri krcahu dobreho vina, a pizze pisat memoare, reku pre vnucata…Pocasie sa nelepsi, prave naopak, velime na odchod. Pod mojim stanom vyrastli psychedelicke pupavy, vyzerajuce akosi mäsozravo…

Tomas je hotovy predator, odlahceny o cast mojich batozin, ktore sa zviezli v korabe Mata & Heda (vdaka kamosi!), ruti sa zavratnou rychlostou dolu serpentanami, ze by aj Senna bledol zavistou ! V Cortine d’Ampezzo nas skrtnu mladi Italiani; najprv dlho rozjimame nad problemom, nakoniec odide kazdy kontemplovat svojim smerom…

A co dodat na zaver? Nie som priatel masovych velkoakcii. Ale Sella mala jednoznacne svoj spolocensky rozmer, a nemenej aj ten lezecky, pacila sa mi aj samota a individualizmus s Herculom.
Trojtyzdnova akcia trojskych typkov (Hercules & Hector=HH; nepopliest si s Hansestadt Hamburg), rozvazneho stoickeho Senecu (Tomas), horskych faunov a morskych vil…
Mille grazie a tutti!

[*:casy sa vztahuju na nastup aj zostup]