Kokosy a Kokosky, nástup!

Eskimáci vraj ovládajú viac než 20 výrazov pre farbu snehu. Ty z neho v noci síce mnoho neuvidíš,
ale určite objavíš netušene bohaté množstvo výrazov pre pocity z neho, od toho v ponožkách až po
ten dvojvajcový. Možnosť sa o ne bezprostredne podeliť s ostatnými účastníkmi pochodu ťa naplní
zvláštnym druhom uspokojenia.

Doprava – máš len jeden pokus, 19:40 vyráža z AS Mlynské Nivy bus. Zraz účastníkov v hale nad aktuálnym nástupiskom spoja. Pár slov, obrazov a skúseností z ročníka minulého nájdeš tu.

Dôležité upozornenie – určite si nezabudni protisnehové návleky a náhradné ponožky.
Ako snežný červ hodujúci na vychladnutých rebrách noci oceníš revitalizačné mystérium
horúcich nápojov. Nesených svojpomocne pochopiteľne, najlepšie v Termoskiho aparáte.

POSTREHY ÚČASTNÍKOV:

• Peter

Začalo to celé úplne nevinne. Mal som pocit, že idem s kamarátmi na pivo do mesta. Len ten batoh na chrbte bol navyše /ale možno ani nie, mal som v ňom totiž čerstvo kúpený Fernet/. Až keď prišli všetci „účastníci zájazdu“, sa predstava o večere strávenom pri pive vytratila a bolo jasné, že ideme na To. Nočný pochod „Kokosov na snehu“ zo Zochovej chaty do bratislavskej Rače. V buse sme skoro pribrali tri krásne „blondíny z Auparku“, ktoré nám však nakoniec dali košom. Našťastie. Bolo tesne po deviatej večer, keď sme hrdinsky zapli sviečky v našich čelovkách a vyrazili do lesa na duchov. Tentokrát bez špekáčkov. Ako palivo a mazadlo nám mali poslúžiť horúci čaj, fernet, či Jašterove víno navarené podľa utajenej receptúry alebo slivovica Zuzkinho dedka, ktorá lákala až natoľko, že sme sa jej na konci pochodu zľakli a Zuzka ju, dúfam, odložila na budúci rok. Počasie nám celú noc prialo, obloha bola jasná, mesiac vysoko, hviezdy nám ukazovali cestu a vietor bol nezvyčajne ticho. Prvú radosť priniesla Skalnatá, na ktorej vrchu som prvý raz otvoril ruksak a odľahčil náklad v ňom. Potom sme sa zohriati zvnútra a ponorili sa opäť do lesa, ktorý sa pod sadajúcou mrznúcou hmlou zmenil na ľadové kráľovstvo. Stromy spúšťali námrazou a inovaťou oťažené konáre do cesty a vytvárali tak tunel, na konci ktorého bolo svetlo Jašterovej čelovky, ktorý už opäť ponúkal varené víno. Na tento koniec tunela som sa vždy tešil. Som rád, že „Kokosy“ sú vlastne v preklade fajn ľudia, s ktorými som vždy pripravený zažiť zopár podobných „výpadkov zdravého myslenia“. Môj obdiv patrí obom dámam, ktoré nás sprevádzali a celú dobu dýchali na chrbát. Len jedno nás asi všetkých zarmútilo na konci noci a začiatku rána. Boli sme rýchlejší ako Tri zajace, a tak sa nám neušla ani ranná dávka vitamínu B.

Ten večer som dlho úpenlivo pri vyhriatom radiátore a pani Boučkovej na TV Markíza rozmýšľal či som aj ja „Kokos“ a pôjdem pozrieť Zochovu chatu v noci. Dnes som rád, že som tam bol, je to zážitok o ktorom sa oplatí písať, no a budúci rok si, Zuzka, rezervujem opäť to miesto v autobuse. To za tebou.
Nech vás všetkých ani v roku 2007 neopúšťa priazeň hor a skál. Šťastný nový rok.

• Jašter

Kým predošlé ročníky KOKOSOV ustálili obraz podujatia ako svojráznej pakárne v snehu i v ľade, tento rok sa nám miesto KOKOSOV prihodili skôr ANANÁSY. Restované na nečakane vlažných uhlíkoch hviezd v pahrebe tmy, priživovanej južným vetrom. Aspoň predmet, ktorý Orión na oblohe držal v ruke, sa v danej situácii ďaleko viac ponášal na ražeň než na kyjak.
Poslednou nádejou na tradičný ráz akcie boli rýchlo zamŕzajúce nočné prehánky, ale toľko šťastia zdalo sa, nám nehrozilo.
Stretávam Tomáša vo vestibule autobusáku a okamžite bočíme na výčapný breh bufáču zasľúbeného, ale pivo v ňom nebolo ono. Tieto pri autobusoch sú ôsmou ranou egyptskou. Na vlakáčové nemajú. Staničné bufety na vlakových nádražiach, tie pri prvom peróne asi už máme spoľahlivo zakódované do genotypu. Nástupište pomaly zakvitalo indivíduami. Prišiel náš dostavník. Po ceste pribral tri efektné blondíny. Na rozdiel od našich príležitostne praných membránových búnd ony voňali. Obecné povedomie o správnom udržiavaní goráču je bohužiaľ na biednej úrovni. Prisadli si k nám nehodným, čo nás stálo odbornú debatu o vykonávaní telesných potrieb počas výstupov, keď už gate boli na pol žrde, ale.. veď v najlepšom sa vraví treba prestať. Blondíny sa medzi nás evolučne neadaptovali. Boli a zostali druhom samým o sebe.
Na štarte tejto záležitosti sa nás zišlo 15 čudných. Maťko žul kakaovník. Pudová záležitosť. Čerstvý vzduch na pľúcach. „Už sa môže jesť?“, opáčil príležitosť Tomáš. V ruke držal suchý rohlík. Teda pojedli sme zľahka.(Poznámka – slivkový perník hrúbky štandartnej kreditnej karty vytiahnutý z našlapaného batohu naznačil určité perspektívne možnosti v kompresii kalórií do úsporných rozmerov. No ty koky…)
Povytiahli sme s istou rutinou trenky a ako Kyklopovia s jediným vidúcim okom čeloviek vyrazili, skôr zanorili sa do tmy trblietavých korálov inoväte na bukových útesoch.
Opúšťali sme Čermákovu lúku keď zavolal Maro. Potvrdil som, že skupina bola úspešne infiltrovaná do priestoru a potom sa spojenie s ústredím Slovenského vertikálneho odboja v Bristole prerušilo. Venceremos!
Výstup na Skalnatú.. dýchavičné kroky. Znelo to ako keď tuberácky holub zdochýna na obločnici robotníckej ubytovne, otrávený textami mladých raperov , textami ktorým sa nedá veriť ani len to že chlapci tú biedu života videli aspoň z počutia. Sú vlastne netopiere vtáky, alebo len myši závislé na adrenalíne???
„SKAPTÉÉÉ!!!“, zaháňal démonov noci z Čertovho kopca Maťo, a možno to patrilo nezúčastneným členom klubu, či kurzu, alebo výrobcom tequily?
Čelovky premietali na strieborné plátno mrholenia efektné pasáže zo slovenských povestí.
KAŽDÚ NOC CHODÍ POD TÚ JABLOŇ AKO ČIERNA KOZA. POD JABLOŇOU LEŽÍ A SVIETI OHNIVÝMI OČAMI. V každom prípade sme boli vo svete, ktorý nám ľuďom v hodinách noci nepatrí.
V sedle Javorina sme stiahli výparom v bundách zipsy, až naokolo začalo zrážať suché haluzie zo stromov. To nebolo ani tak vetrom. To vie každý vzdelaný nočný chodec ktorý si už schuti odpľul nad reklamou „NAŠE TERMOPRÁDLO SPOĽAHLIVO POHLCUJE VŠETKY VAŠE TELESNÉ PACHY“. Ej, zavádzajú občana, kapitalisti.
Z vrcholu Čmeľku sme nazreli na červený koberec v infračervenom spektre. Nočná inverzia v sedle Baby. Na uvítanie šable vztýč! Schádza družina, pohov. Na medzičase pri strašidelnom hoteli o dve hodiny rýchlejšia než rok minulý.
Mali sme motív (prituhovalo z vetra pod kožu, stromy zase mali ruju), príležitosť sa naskytla. Majka priviezla občerstvenie. Ďakujeme. Napravili sme si kroky a látkovú výmenu ukrajinským koňakom.
Biely kríž nad Račou.. v podstate ani nie je isté či rána skutočne existujú. Zuzka konečne ponúkla slivovicu, na ktorej kvality sa celý pochod spoliehali tak mnohí z meditatívnych pútnikov. „Zuzka, nevzala si omylom metylalkoholové mazanie na reumatické kolená čo si doň starší ľudia pagaštany konské strúhajú?“ Chutilo to tak akosi približne. Pútnici zosmutneli. Hm, nedá sa využiť každá presilovka.
Prvá ranná električka a ľudia ktorí v nej mĺkvo sedia a nemajú na sebe pokrokové technické materiály sú čudné živobytia. Bol som hladný ako maliar španielskeho realizmu v 17. storočí.
Pokiaľ nad nami nekrúžia muchy, všetko je pod kontrolou. Zuzka ponúka dva voľné lístky na romantickú firemnú akciu s masážou. Pavúci vzduchoplavci sa zasmiali v útrobách mechanizmu otvárania dverí. Smrad Palmy sa vnútil do nozdier na najbližšej zastávke.
„Zdá sa ti to, čo sme práve absolvovali málo romantické!?!“

Vietnamská krevetová a šampanské. Ľahké raňajky šampiónov podávané k večerným správam. Boli pozitívne. Pre veľký záujem verejnosti pokračovanie sveta predĺžené…

Tak a to je všetko z toho čo som si takmer nezapamätal. Bola to veľmi rýchla záležitosť.

• Zuzka

Ahojte,
vzdavam hold vasim dlhym a duchaplnym literarnym dielkam, na ktore som sa ja tentokrat nezmohla. Nejako mi to nepise. Ale kto vie, mozno ze pravidelne posobenie AC LOKO vo mne prebudi aj ine zavity, nielen tie pohybove 🙂
Peto, komunikacia v autobuse skrz operadlo, v neskory vecer, v zavislosti od stavu cesty a vodica, moze byt niekedy skoro gymnasticka :-), ale ked sa ti tak paci, mas ho mat. To miesto za mnou. A preco vlastne za mnou? Nechces si radsej normalne prisadnut? (Ked este bude volne….aby ta nepredbehla nejaka sikovna blondinka 😉
Dakujem ti, ze si mi celu cestu pekne svietil a daval na mna pozor.

Jaster, nevedela som, ze mas taky fajnovy jazycek 😉 Beriem na zretel buducnost klubu, tvoju psychicku a fyzicku pohodu, a nebudem uz viac drazdit tvoje jemnocitne zmysly ohnivou vodou slovenskeho krasu 😉 Zato tvoje varene vino bolo naozaj vyborne a zakazdym potesilo moje utroby. Nabuduce donesiem radsej to sampanske, specialne pre teba, ako kompenzaciu, za romanticky saunovo masazny vecer, ktoreho si sa nezucastnil 😉 To predsa nemozem porovnavat, sauny a masaze su skor pozitkove, kdezto pochody zazitkove… a romantika? Pre mna osobne nezavisi az tak od miesta, ako od ludi…ked sa uz pytas…Kokosy boli naozaj romanticky krasne, aj ked velmi kratke a rychle. Kam ideme najblizsie? Vymyslite nieco… zacinam postradat nejake prirodne zivly 😉

• Annonymus

No všetci o kokosoch napísali strašne veľa ..tak ja musím byť úplne iný 🙂 ….. Bola to super akcia, len škoda že nás nebolo viacej.
Dosť som sa sklamal zo snehu, žiaden dvojvajicový sneh ani nič podobné. Takže to bola taká prechádzka ružovou záhradou. Čo dodať…..písať sa mi nič nechce, nech píšu ostatný!!! Cawte

• Rasťo

‚Kokosy? Áno, to je to pravé orechové!‘ Asi taký mám na to názor.
Vždy sa teším ako malé dieťa, kedy to už príde, kedy bude ten správny čas.
Ešte aj keď sedím v autobuse na Zošku sa teším aké to bude fajn.
Potom sa začne šlapať, ale stále je to fajn. Prichádza polnoc a ja si
začínam hovoriť: ‚Chlape, na čo si sa to zas dal nahovoriť. Čo sú to za
nápady takto celú noc, jak taký pako, šlapať po pás v snehu a zime.‘ Teším
sa na každú zastávku, kedy sa bude dať oddýchnuť, ale keď zastavíme, tak
zasa chcem ísť ďalej aby som sa zahrial a aby to bolo skôr za mnou. A tak
príde ráno a s úľavou prichádzame na Biely kríž. Prichádzame? Skôr sa potácam,
pohybujem sa dajako zotrvačne. Kolená mi nadávajú do bláznov a vyhrážajú sa
generálnym štrajkom. Batoh na chrbte, v podstate už prázdny, neuveriteľne
oťažieva. To bude asi tou Einsteinovou relativitou. Na Bielom kríži končíme,
ale tam paradoxne začína ten najhorší úsek s nekonečnou asfaltkou pokrytou
utlačeným snehom a ľadom.

Tento raz síce nebol sneh, ale scenár nebol príliš odlišný od
predchádzajúcich rokov. Tie myšlienkové pochody boli podobné. Keďže som sa
necítil zrovna v dobrej forme, trošku viac som sa obával už pred nástupom do
autobusu a mal som aj zajačie úmysly (priznanie je vraj poľahčujúca okolnosť).
Cesta bola fajn – pod nohami lístie a opadaná námraza zo stromov, obloha len
mierne zatiahnutá, teplota tak akurát. Výstup na Čertov kopec však zahreje
v každom prípade. 🙂 Postupne ako prichádzala polnoc sa ochladzovalo a nejako
to neprestávalo ani pri využívaní vnútorného ohrevu. A práve o to príjemnejší
bol výstup na Somár, keď sme sa zrazu, ako by dákym časopriestorovým skokom,
ocitli v miernom subtropickom pásme s palmami a pomarančovníkmi naokolo… no,
nie tak úplne. :o) Ale skrátka, bolo tam neuveriteľne teplo a rozhodne to nebolo
len tým výstupom.
Osobne Somára pociťujem ako taký bod zlomu. Odtiaľ to už ide tak akosi lepšie,
už sa utešujem, že len kúsok a máme vyhrané. Ale aj tak myslím len na to jedno…
pravá – ľavá – pravá – ľavá… ozaj sa mi chce spať… pravá -ľavá… ešte pár
krokov a budem v posteli… pravá – ľavá… Keby som ich rátal, ozaj by ich bolo
veľa, ale to nerobím, len sa snažím pokračovať, udržiavať rovnováhu a nezaspať
úplne.
Do Rače sme prišli skoro. Čakáme na prvú rannú električku. Krčmy sú ešte zavreté
a tak nám ostávajú len naše zásoby. Ale tých je našťastie ešte dostatok. Spokojní, v dobrej nálade nastupujeme do električky ktorá nás svojím teplom presviedča, že sme späť v civilizácii.

Som rád, že som sa zúčastnil a dúfam, že pôjdem aj budúci rok.

• Štefan

Kokosy 2006
(alebo mierne naivný, sprostonárodný, zemepisno-oslavný pokus o nielen sebamotiváciu do ďalšieho ročníka v rytme pivného jamb-daktyla-trichuja)

Cestou k Zoške na stanici,
čudných ľudí menší kŕdeľ,
divné saká z goretexu – veni vidi vici,
nič to, bude riadna prdel.

Už v Pezinku v autobuse,
jak vodič dvere otvoril,
pálených to sliviek závan,
zozadu ma ovalil.

Vtedy večer tmavý bol,
občas hviezdy svietili,
hmla presvetlená čelovkou,
kým baterky stačili.

Snehu nikde, samé blato,
pýtam sa sám seba v duchu,
bude to stáť, blázne, zato,
že pohrdol si telom v suchu?

Skalnatá sa blíži rýchlo,
nohy pletiem, ledva funím,
preklínam sa – iba ticho,
načo poriadne si batoh plním?

Čertov kopec cestou dole,
po Skalnatej – brnkačka,
hlava mi však vraví – vole,
v ďalšom kopci – makačka.

Jedna hviezda načerveno,
zas sa vrátia staré časy?
Stanica je na tom Čmelku,
Pravdepodobne to bude – asi!

Na Babe len naše vytie,
do dialky sa šíri hmlou,
Ešteže nám Majka pitie,
priviezla sem Pežotkou.

Na Somára rútime sa,
Jašter rýchlosť ukazuje,
tretia kozmická je šuviks,
jeho cop to dokazuje.

Ľavá, pravá, ľavá, pravá,
binárne si rátam kroky,
Biely kríž sa blíži – aha,
Krčma je už na dva skoky!

Tri hodiny sú, berme roha,
na ciferníku veľký smäd,
Dal by som si veľký pihár poha,
možno dva-tri – ale hneď.

Beda – krčmár sníva sladko,
nevzbudil ho vibrám buchot,
nezarobíš na chlieb, zlatko,
keď si tu spíš ako ko…(pí, pí, pí).

Čím to, že tu v Rači ráno,
spotení a znavenejší,
o tej štvrtej na zastávke,
sme tu vlastne najtriezvejší?

Dnes už premýšať mi radno asi,
prečo názov Kokosy,
viac by sedel Úchyláci,
čo radi šliapu do noci.

Štefan

• Martin K.

raz v karpatoch, raz vecer /doleuvedene sa nevyznacuje literarnymi kvalitami/

To neni normalne. To je na hlavu. Uz by som sa podivil, ak by sa so mnou tradicnym privalom zabudlo rozlucit osadenstvo domova. Proste niekto by vecer do lesa nikdy nesiel a niekto to zas vyhladava. Kazdy preziva svoju vlastnu realitu. Tak to ma byt.
Nerad na noc opustam vyhriate loze, avsak nocny masochizmus v malokarpatskych pahrboch nemoze uskodit. Dobry napad. Ze pridam sa, si hovorim. Tak to ma byt.
Som maly psik co stratil svoju kosticku…znie mi v mysli slavna pesnicka.
Takze. Beh zo safka na ASMN /druhe najodpornejsie miesto v meste. V meste ktore vsetci nenavidia a zaroven miluju a ktore si zaroven mylne namysla, ze je metropolou/.
Naozaj nie je podivne, ze do obecneho uzivania nevoslo prirovnanie pekny ako autobusova stanica. Koncentrovany hnus nazivo. A predsa tam denne musim chodit. Tak to ma byt.
Takze. Pluca potacajuce sa na okraji priepasti svojej kapacity /pitvy bratislavcanov vraj ukazali, ze maju najsedsie pluca z celej republiky/, ale stiham bus plny mojich dnesnych spoluchodcov a kokosov zaroven. A tak to ma byt.
Nasledovalo neuprosne vyvrhnutie dnes bdejúcich z bezpecia hrdzaveho korabu do mimobratislavskej divociny. /podla inych bulvarnych clankov, v tom buse boli aj nejake dobre baby, ci co. Neevidujem take nieco. To je asi dost bieda uz./ Bola tma a o cosik chladnejsie ako v hlavnej dedine. Vyborne. Nieco sa pojedlo, rozpustilo na tuky, cukry, bielkoviny a pomaly aj spoznavam niektore bytosti. Napriklad bola mi povedoma taka vyssia, chuda postava, dnes opatrena protileteckym svetlometom svetoznameho FLAKu. Pojdeme cestou hrdinov SNP. Tak to ma byt.
Les sa rozhodol neostat trapne nudny a sedy. Proste stromy boli obalene zamrznutymi vodikmi a kyslikmi ako z katalogu cestovnej kancelarie TUI Reisen, ked pozyva mestske krysy na lyzovacku.
No takze, zacali sme strmym vysvihom, macky skripali, lytka trpeli na uzkej liste sirokej tak na prst, pluca mi slo rozdrapit od riedkeho vzduchu…cize, vlastne jednoducho po najblizsej asfaltke a rozbahnenej ceste rovno do najblizsieho lesa. /zabereme hej hou, sme na to stavjeni…dalsia pesnicka mi znie./ Poslednu krcmu sme odignorovali akoby tam ani nestala, ako ked prichytia male decko fajcit a ono sa tvari akoze nic – drzim aby nespadla, taham, aby nezhasla. Odopreli sme si pookriatie v teple a spoznanie miestneho pohostinskeho koloritu. Cudzie kultury by sa mali spoznavat. Navyse, ked sme este netusili, ze na konci to nebude lepsie. /tie tri zajace ci aky to bol nazov, maju hodne neprakticke ordinacne hodiny, vraj medzicasom prisli aj o toto napadite pomenovanie/.A tak to ma byt.
No ale nemalo by sa plytvat bitami pismenok. Proste sme sa vytrepali na tu skalnatu, kde bol vcelku hic. Ci to sme sa len zapotili? Aj to, ale cely cas bola nejaka inverzia – horska anarchia. Pod nami oblaky, v dolinach kosa a hore na pahrboch malokarpatskych hic. Hore sme sa na chvilu pohodlne rozkyprili a celu vec zdokumentovali par zabermi na nas outdoorovo odety cirkus. Ja osobne som tou cestou na skalnatu moralne vyrazne zastaral a pri zostupe sa mi pred ocami zacali mihat prapodivne, divotvorne suhvezdia. Normalne sa mi aj nozicky podlamovali. Kto by nechapal, proste hypogykemia alebo nieco. Poriesil som cokoladovou tycinkou. /tu mi napada, ze vraj vo figare krstia novych zamestnancov ponorenim noh do cokolady/ Neskor ten vysoky, chudy clovek vytiahol nejaky plechovy jednovalec a zacal plnit nase karburatory dobre zavanajucou zmesou. Dal som si. Nikdy mi nesedel chlast pocas pochodu, ale toto bolo ine. Zmes mi optimalne vyvazila zlozenie krvi, bol to vyborny vyrobok, priam liek, koncentrovane dobro. Chvalim. Navyse, bol to slnecny pristav v mori fernetu. /Bol snad niekde vypredaj? Galony fernetu, navlacane v kokosich batohoch, urcite vypovedaju o degeneracnych zmenach a posunoch v mysleni dnesnej omladiny./ Tak to ma byt.
Kracali sme. Tempo schopne. Lavinky mikrokrystalikov zo sfer nad nami. Vsade hlbokomorske rybycky z dna marianskej priekopy. Svetelne body roztrusene ako dlhy had. Taky dlhy, ze az. Strati sa niekto? Naokolo kedy, tedy vysielajuce objekty. Ich reci nerozumiem.
Baba, co mas nove? Nic. Fuka, zacina mi byt fakt kosa. Divne sak mam vindstoper. Jak to je mozne? /Az rano doma mi to doslo. Otvorene zipsy v podpazusi vindstoperu, naozaj umoznuju dokonale vetranie. Vyrobcovia dnesnych megafunkcnych otdoorovych shellov lahko dopletu uzivatela vychovaneho na klasike…clovek ma na sebe veci za tisice a predsa mu schranka schatra/. Tak to ma byt.
Prichod pohotovostnej motorizovanej jednotky prispel k vseobecnemu obveselniu. Je to prekvapujuce, ale dovoz zasoby dryaku robi divy. Znizenie promile krvi v alkohole. Dobra nalada sa rozlieva zilami, dryak popohana erytrocity v nekonecnom obehu.
Par minut a zistujem, ze dlhodoby bioritmus neosidim. Od tejto chvile som ako vo sne. Zda sa mi, ze som uprostred najtvrdsieho spanku doma v posteli a predsa kracam. Ako tak som precitol na somarovi. Tam sa vzdy tesim, da sa tu porozhliadnut, byt nad vecou.
Zvysok pochodu je vyplnany nekonecnymi transcendentnymi debatami s tou osobou, co isla vedla mna o tom, kde sa nachadzaju malokarpatske muflony, po ktorych uz storocia patram. Vraj nakupuju v non stop tescu v lamaci, znie zaver. Tolko k vykresleniu prace mojej psychiky pocas pochodu. Debata ma pohltila, ani mi nebolo jasne kolkych kokosov som cestou predbehol. Ked sa ich par stratilo, nevedel som podat doveryhodne hlasenie o pocte bludiciek, co rozhodne neupokojilo naseho dnesneho vodcu, ktory vraj za taketo sporadicke potulky onehda daval tri dni basy. A tak to ma byt.
Len sme nedockavo mrkali LEDovym okom do dialky. Nakoniec les vydal vsetky postracane bytosti a vygrcal nas na civilizovanu cestu n-tej triedy smerujucu k zatvorenej krcme. Nuz co, ked nie par piv, aspon par fotiek. Zapozovali sme. Vsetci vysli z hory rovnaki ako do nej vosli, tolko analyza fotiek resp. aspon na tele nikto neutrpel, pechota nebola zdecimovana. Tak to ma byt.
Dalo sa ocakavat, ze uz sa len posadime do dopravneho prostriedku a odvezieme na lozko, ked tu zrazu jedno blondate dievca zacalo ponukat nieco obalene flaskou. Z mnoziny moznych nazvov tomu nejakou nedefinovanou funkciou priradilo meno slivovica. /nesnazim sa ten napoj urazit/. Povod napoja /ano, malo sa to pit/ mi nebol zrejmy. Mozno malo dievca kluce od opiatovej skrinky v nejakej lekarni. Neviem. Fakt. Na zastavke sa vsak rozputala, na tuto hodinu, pomerne ziva vymena nazorov o aky napoj sa v skutocnosti jedna. Konzilium si flasku so zaujmom podavalo a degustovalo v nekonecnom perpetuu mobile /ci debile?/ a vyjadrovalo svoje dojmy z pozitej tekutiny. Disputy sa budu viest este minimalne do nasledujuceho pochodu. Tak to ma byt.
MHD porozvazala kazdeho do jeho vlastnej krtej nory a co bolo dalej to neviem. Myslim, ze pravoverna pochodova pohodicka bude vzdy nejako spojena s lezenim, aspon pre mna. Najlepsi je aj tak ten den po. Uplne produktivny. A tak to ma byt.

text vznikol pod casovym natlakom