2 x 3 – 4.

Všetko sa
väčšinou začína na konci niečoho (kde sa
začína nekonečno budeme riešiť až v
pokračovaní). Teda najprv nám padla dovolenka v
Alpách. Ono vlastne padla Lubica, ale to je jej
príbeh. Tak sme s Jirkom hľadali
náhradný program, až z toho boli Tatry. Maťo
nerozchodil depku a Peťo s Chosem boli v zálive = nesedel
nám termín. Rozhodli sme sa teda v dvojke
vertikálnym pohybom (celého tela!)
osláviť sviatok vierozvestcov na Zbojníckej chate
až do nedele. Nerozlezený, jeden deň na Hohe Wande
nestačí, zničený teplom a inými
problémami som sa oddal osudu a
vzájomným dohodám o spôsobe
oslavy.

Cesta vlakom do Smokovca a pozemnou
lanovkou na Hrebienok prešli v pohode a teple. Ale tepla
bolo určite viac, aspoň v mojom prípade. V tomto bol
však Jirko nevinne. Aj cestu hore som zvládol v
čase s ktorým som bol spokojný, aj keď som občas
nestíhal. Letné horúčavy asi
ešte nezhltli celú
štvrťročnú prípravu. Aj ubytovanie sa
našlo, aj keď iba na jednu noc. Potom sa vraj buď niečo
opäť uvoľní, alebo budeme v jedálni na
matracoch s dekami. Dohodli sme si ubytovanie s večerou. Raňajky s
cenou niečo nad sto sa nám zdali priveľkým
luxusom. Povedal som si, že to vydržím aj na
burákoch, čo som si doniesol ako súčasť mojej
bežnej výbavy na horách.  Na rozlez v
Tatrách sme si zvolili ľavé rebro na
Streleckú vežu. Mne dobre známa cesta,
ktorú Jirko ešte neliezol. Točená
jedenástka z Topoľčian ma pripravila na spánok do
druhého dňa.

Aj keď vonku bolo
príjemných okolo desať, na povale chaty sa to moc
neprejavilo a môj sen dobrom spánku sa nie celkom
splnil. Ráno šla väčšina
spolunocľažníkov dole na raňajky. Ja som si ich
sám prestrel v posteli. Buráky a
čierno-ribizlové guave. Počas raňajok som postupne triedil
veci na potrebné na výstup a
nepotrebné. Keď sa Jirko vrátil z
raňajšej polievky sme to spolu doladili.
Nepotrebné veci šli podľa návodu kočky
z poza okienka do sušiarne a my na Belehrad, sorry na
Streleckú. S časom kedy sme vyrazili som bol v duchu
spokojný. Aj pod nástup sme sa dostali v norme,
napriek tomu, že sme obchádzali počiatočné
snehové polia na odbočke z turistického
chodníku. Inak snehu bolo v doline dosť, najmä na
strmších a patrične na to otočených
miestach. Pár kameňov na sebe asi nepredstavovalo mužika,
ale ako označenie nástupu by stačilo aj
neznalému. Nástup bol v tieni a tak bola
poctivá kosa až sme sa obliekli do teplého, moja
pamäť mi nepovedala, kedy budeme opäť na slnku telo
potiť. Po vzájomnej dohode posielam ťahať Jirku naisto
veriac, že to zvládne bez problémov. Po dohode si
obaja si nesieme svoje batohy.  Pre rev potoka a vetra sa
dohadujeme na dĺžkach podľa počuteľnosti. Celú
šesťdesiatku jednoducho neprekričíš,
najmä keď si z druhej strany rebra. Česká dvojka na
strednom rebre už tiež nastúpila. Pred druhou dĺžkou
vyjadrujem Jirkovi dôveru, inými slovami
momentálne nedostatok svojho morálu, a aby som
nezabudol varujem ho pred utekaním doprava pred prevismi v
tretej. Platňa v druhej dĺžke ho potešila, ale
nenarušila jeho pokoj. Slnko už do nás
páli a vidíme kritické miesto cesty.
Jirko ošahá všetko čo je v dosahu a
miesto prestáva byť kritickým. Nad ním
po dohode zaštanduje a ja mu po doleze ukazujem kde som bol
kedysi zapráskaný. Či je tam ešte
Radova skoba som si nevšimol. Ťahám
najľahšiu dĺžku k trávam. Ale aby sme ostali
verní tatranskej tradíci:
„Nepolezieš jednu cestu dva razy
rovnako!“, miesto ľahkého ľavého oblezu
ideme priamo a je to jak sme sa zhodli chrumkavé.
Zvyšok už sľubujem bezproblémový a aj
bol. Malý zlez absolvujem ako prvý a aj potom
pokračujem až hore popod hrebienok, ktorý divoko
končí vrcholom z nakopených obrovských
balvanov. Asi si tu zašantila doba ľadová, na
tetu eróziu sa nám to nezdalo. Nakoniec sme
usúdili, že by to asi šlo aj tým
hrebienkom, bez zložitého úteku pred balvanmi.
Vychutnávame si vrchol, trochu jedla a pitia a
zvukovú kulisu tvorenú potokom a vetrom
nám dopĺňajú turisti
schádzajúci z Priečneho sedla, ktorí
takto prejavovali svoje individuálne pocity nad miestnymi
snehovými podmienkami. Poniektorí
dokonca  došli až k nám na vrchol.

Cesta späť popod
Javoráky Jirku stále nútila
dvíhať hlavu a identifikovať cesty z obrázku.
Istotu sme nadobudli až z protisvahu. Na chate sme trávili
čas normálne. Pivo, večera, pivo a vfšetko to
striedané hľadaním zajtrajšieho
programu. Jirku strašne lákali
Javoráky, ale uznal moje argumenty. Dĺžku cesty
(myslím tým našu rýchlosť)
a zostup, aj keď sme mali mačky i čakany. Môj
návrh na Haberleina na Ostrý nakoniec
prešiel najmä vďaka možnosti zlaniť z vrcholu. A
tak sme poctivo začali zbierať všetky možné info
o ceste. Piskáčov popis nám nestačil a tak sme si
ešte odpísali aj Kroutila. Nezmiatlo a neodradilo
nás ani to, že jeden z nich písal, že z
komína sa ujde pred previsom špárou
doprava a druhý, že doľava. Nakreslili sme si aj
plán zlaňákov. Kto nemá
geniálnu pamäť, doporučujem. Okolo deviatej počujem
svoje meno s tým, že sa opäť našli dve
miesta na povale.

Ráno opäť
buráky a iné guave v posteli, pobaliť ako včera,
zvyšok vecí do sušiarne a
kúsok po ôsmej vyrážame.
Snažím sa potláčať nesprávne
myšlienky, no nie som si istý zmyslom a
úspešnosťou tejto mojej činnosti. Podľa knihy
vieme, že na štíte nebudeme sami a postupne
zisťujeme, že ani v ceste. Ale dvojica pred nami má
náskok a teda dúfame, že nás nebude
brzdiť. Moje polovičné garmonty sú do snehu pod
nástupom nevhodné a tak si beriem do ruky kladivo
na ktorom som ešte zo zimy nechal aj ľadový hrot.
Jirko v spisovnejších topánkach
dolieza snehom a potom aj skalou na policu k zmiešanej
dvojke nad nami. Po vyhladených sklách so
skrehnutými rukami idem pomaly a na posledný krok
si nechám hodiť lano. Máme čas.
Spomíname si ako som včera teoretizoval, že vystrojiť by sme
sa mohli už pred snehom a súkame na seba matroš
na polici istený starou skobou. Naši
predchodcovia naznačujú svojím postupom, že dolez
stienky s puklinou bude nie zadarmo. Trochu nás to
láka ísť o rampu vyššie,
ale nakoniec sa Jirko rozhodne ich nasledovať. A naozaj prečah okolo
previslého balvanu stojí za námahu. Zo
štandu na trávnatej polici pozorujeme
stenu  a oranžové prilby v nej. Kade?! Podľa oboch
popisov by sme mali mat teraz dva varianty. Sme rozhodnutí
pre ten 6m doprava a ľahší. Jirko sa teda
púšťa ešte viac vpravo od lezcov nad
nami. O chvíľu kričia.
„Našťastie“ padá iba
karabína a kus vedľa. Tak tú im už nedonesiem,
ako expres, čo im padol do snehu. Jirko kričí, že to
našiel a mizne mi zo zorného poľa ešte
vpravejšie ako som predpokladal. Ťahá a
ťahá a ja revem čísla dĺžky. Zastaví
sa až pri dvojke. Prvá polovica je ľahučká, no
kolmá stienka mi vnucuje obdiv k prvolezcom i Jirkovi. Ten
sa nezdá, tak ako sa mi nezdá
klasifikácia cesty. Doliezam ku štandu zo slučky
na zube, podporenej hodinami. Koreň horca, z ktorého voda
zmyla zeminu by tiež možno niečo udržal, ale ostal
nedotknutý a naďalej chránený
zákonom. Jirko si vychutnáva odlez cez puklinu na
trávnaté police. Krátka dĺžka a sme
stále v presvedčení, že sme v tom. Traverz,
malý zostup a za rohom hore. Opäť krátka
dĺžka a doliezam na zvlnenú trávnatú
policu. Jirko je zapráskaný asi sedem metrov nado
mnou. Komunikujeme s dvojkou, čo už chystá zlaňák
z hrebeňa k osamelému borháku.
Šesťdesiatka vraj vydá a mali pravdu.
Nás poslali dole, hore a dole po trávnatej polici
do kúta, čo mal byť komínom. Jirko zlaňuje ku
mne. Prvá obeť- slučka. Už z diaľky to vyzeralo
nepríjemne, ale teraz kúsok pod vrcholom to
predsa nevzdáme bez pokusu. Štand z dvoch hexov
si dopĺňam o slučku na veľkom balvane v ktorej pre jej funkčnosť skoro
visím. Jirko vidí aj skobu v pukline tiahnucej sa
zo desať metrov do kratučkého previsnutého
komína (mal mať zo 30m?!). Ja ako vždy nie, aj keď je v nej
aj slučka. Ťažko k nej dolieza a podporí ju aj
vlastným istením. Tvrdé
sokolové kroky sú spásou k
vodorovnému chytu. Relatívne ľahšia
pasáž až ku
„komínovému“
zárezu. Ďalšie postupové istenie
posunie Jirku asi o meter. Najväčší hex
tiež zaujal svoje miesto, len na posledný chyt nie a nie
dočiahnúť. Obrovský úkrok doľava
zabral a Jirko je hore. Skúša zhora uvoľniť hex
aby mi uľahčil cestu za ním. Neuspel a tak mi mizne z
dohľadu. O chvíľu som už na rade. Viac to
tuším ako počujem. Leziem. Skoba je ozaj
stará vražda a sokolíkové kroky som
zvládol. Na druhom konci sa to lezie … Doliezam pod
maxihex a podarí sa mi ho aj vybrať a hľadám kade
pustí. Nezdá sa mi, že by som mal až
taký rozkrok a tak pomáham ľavou rukou ľavej nohe
ešte asi desať čísel hore na
päťkorunový stup. Stále uvažujem
ktorú ruku použiť na ten jeden chyt. Kde bude
druhý a na ktorú ruku? Vyšlo to na
pravačku a dva pevné body. Ľavá noha a
pravá ruka sú od seba tak na tridsať.
Ťahám, lebo noha v tej polohe mi vôbec
nezaberá, ale nakoniec sa to podarí a
mám aj tretí bod. Potom už iba kúsok
rozlámaným terénom a môžem
Jirkovi opäť poďakovať. Rozhľady sú super. Aj žľab
z Javorákov vidno a tešíme sa, že tam
nie sme.

Už iba po hrebeni k
zlaňákovým slučkám. Údaje o
dĺžke sa riadne rozchádzali. Ja by som to tipol tak na 15m.
Najprv v pohode, potom na koni a potom cez pár zubov a
množina asi siedmich slučiek je naša. Idem do toho
prvý. Kto má iba päťdesiatku, nech
zlaní iba asi 8m na policu a až potom k osamelému
borháku, ktorý je trochu doprava od
vertikály. Traverz doprava po trávnato-skalnatej
polici asi 20m a za rohom dva borháky spojené
reťazou. Potom na dva borháky bez reťaze sa opäť
ťahať trochu doprava. Nasleduje osamelý kruh a z neho
šikmo doprava na spodok položenej platne s veľmi
nenápadnou skobou a borhákom. Odtiaľ
opäť cez dva borháky v stene na dvakrát
až pod nástupový sneh. Tak večeru o
šiestej veru nestíhame. Vo svojich
topánkach som si vychutnával aj
snehový zlez na Strelecké polia. Snáď
nám večeru odložia. Zato sme sa stihli zoznámiť
so zaujímavou dvojkou z Chomutova, ktorá
nestíhala večeru po Motykovi na Širokej. Cestou
na chatu sme badali výraznejšie zmeny v
počasí. Ako bude zajtra? Večeru nám dali, aj s
gynekološkou a lekárnikom sme celkom fajn
pokecali, aj miesto na povale sa opäť našlo,
dokonca až do nedele. Nie celkom sme chápali tieto
procedúry, lebo stále sme videli
neobsadené miesta. Na druhý deň sme si
dohodli iba turistiku s tlačeným sprievodcom popod
nástupy a nácvik orientácie v
teréne. Večer som ešte prehodil pár
slov pred spaním a istými potrebami s
mladým slovenským podnikateľom z Prahy a
starým tatranským vlkom z Dolného
Kubína, vraj tam majú pekné skalky na
lezenie. Nehovorím o Prahe.

Ráno to vyzerá ako
v stávkovej kancelárii. Každý tipuje
kedy to začne. S Jirkom sa zhodujeme. Do obeda by to mohlo vydržať.
Nevydržalo, pustilo sa to kúsok po ôsmej a po pol
hodine už to bol poctivý lejak. Tak sme sa prerozhodli,
pobalili, zaplatili, dali aj kapurkovú a v rozhovore s
novými známymi čakali až to aspoň trochu ustane.
Videli sme doteraz nami nevidené: ako sa kedysi
vyrábali plynové variče z olejových
filtrov do škodoviek. Okolo pol jedenástej už aj
skoro prestalo a tak sme si dali všetci štyria
ešte aj z mojej placačky a šlo sa dole za
jemného mrholenia. Keď som vyhlásil
súťaž o miss mokré tričko, aj to ustalo. A tak
som za víťazku uznal babu, čo som našiel
nezavretú na pánskej (?) latríne
prezliekať sa do suchého, zmeniac titul na miss
mokré tango. Obaja sme sa tešili ako to dobre
dopadlo a aj domov. Podľa Jirku sa nám ušiel
najpomalší rýchlik Považan a
ešte aj meškal cez päť minút.
Keď potom zastal v poli niekde pred Ružomberkom snažil som sa byť
ftipný a podľa starého sovietskeho vtipu som
povedal Jirkovi, že vymieňame lokomotívu. O
chvíľu sme sa od sprievodkyne dozvedeli, že sa
lokomotíva pokazila a treba počkať na novú.
Meškanie narástlo na hodinu a keď som v
Ružomberku zahlásil niečo v duchu: Ukončite
nástup, Titanic do Bratislavy odchádza, nemal už
Jirko pre moje žarty pochopenia. Nakoniec sme ale došli a aj
meškanie okolo 80 min sa nám zdalo
prijateľné.

Poučenie (teda pokus). Obe cesty čo sme liezli boli písané ako obtiažnosti 3-4. Ľavé rebro to aj spĺňalo. Náš variant Haberleina (až doma sme zistili, že sme sa už v druhej dĺžke poriadne odklonili od správnej cesty ) bol neporovnateľný a teda ak sa človek vypraví liezť 3-4, ľahko sa mu môže stať, že polezie 4-5. Do obrázku Jirko nakreslil náš variant.

Na dobrú noc. Doma som stihol polnočný
žurnál na TA3. Stihol som sa okrem iných
vecí dozvedieť, že P. Hámor bol prvým
Slovákom na Broad Peaku (tretia osemtisícka toho
roku – super výkon) a že na západnom
hrebeni Rysov dnes zabil padajúci kameň Poliaka … O
nás nič …