Ako som prestal byť v riti.

Pre
istotu sa hneď predstavím. Volám sa Kuntscherov klin. Tak a teraz viete, ak
sa vám náhodou podarí dočítať, komu a čo mu riecť. Hoci som z tej najlepšej
ocele, vlastnú pamäť nemám a tak to, čo budete čítať, je z periférnych biologických
zdrojov, ktoré týpkovia ako ja, ak sa im život vydarí, užívajú tak poldruha
roka. Preto nemám o sebe žiadne informácie o mojom narodení a následnom samostatnom
živote. Myslené z výroby a postupnosti skladov.
Vonkajšiu pamäť a iné periférie, vo forme normálnej ( ?! ), ľudskej, mi prirobili
4.9.2002 v Popradskej poliklinike. No veľké šťastie som práve nemal, nebola
práve najnovšia. Doteraz ju dlhšiu dobu používal, alebo skôr likvidoval, bývalý
matematik a v poslednej dobe aj horolezec. Ja som mal vystužiť časť jeho pochrámanej
pohybovej sústavy. No a teraz sme boli na tú, pôvodne iba jeho pamäť už traja.
Ja, jeho noha a on. Na roztrojenie osobnosti odborný výraz nepoznám.

Tak teda od začiatku. Ono dá sa aj inak, ale takto je to jednoduchšie. Cez vyvŕtaný
otvor, vedľa krčku stehennej kosti, do jej dutiny ponavliekali na mňa postupne
v správnom poradí všetky jej tri časti. Urobili to určite dobre, veď to robili
doktori. Aby som neemigroval, držali ma v kolene dve skrutky a hore v stehne
jedna. No a to podstatné, moja rozšírená časť trčala cez už spomínaný vyvŕtaný
otvor priamo do sedacieho svalu periférie. Doteraz som neprišiel na to, ako
to vlastne bolo. Či som mu vyrastal z riti až do kolena, alebo naopak. Túto
relativitu odmietala riadiaca jednotka mojej vonkajšej pamäti riešiť. A to sa
v nej diali veci … Proste trčal som jedným koncom v riti. Zhruba rok a pol
nepodmienečne. Dobré správanie nepomôže.

Čo sa so mnou kvázi nepriamo dialo asi už mnohí viete z iných výplodov zverejnených
na stránke AC Lokomotíva a preto iba stručne. Mesiac čo odložil barle ma zobral
na beh Devin – Bratislava,
12300m. Absolútne posledné miesto ho plne uspokojovalo. Ľudia bývajú čudní.
Krátko na to, na Veľkú noc, ma vzal na Žiarsku
chatu, a až na Plačlivô. Druhý májový sviatok si išiel užívať hory na Zbojnícku
chatu. Každý piatok sa začal vnucovať kamarátom na basket, spoliehajúc sa
na ich porozumenie. A na jeseň sme „oslavovali“ jeho už druhého padáka z roboty
na a pod Rysmi.
Do roka sa vrátil do Tatier liezť. Žabí kôň a Štaflovka. Bol bez kondície a
morálu, ale spokojný sám so sebou a stále ma nechcel brať na vedomie. Všetkým
tvrdil, že si ma neuvedomuje, a že nič nevážim, a že tá ťažoba nohy je z jej
opuchov. Chýbajúca časť svalu to nestíhala vyvážiť. Potom nasledoval pomerne
jednotvárny život. Pracoval ako nezamestnaný na úrade práce, snažil sa pomaly
( rýchly pokus v lete zastavili jeho kolená ) a postupne posilovať celú perifériu,
čumel do bedne a striedal jednu depku za druhou. Aspoň že mali rôzne príčiny,
tie depky, inak by to bola riadna nuda.

Začiatkom zimy sme si definitívne vybavili termín rozchodu. Aj keď sme boli
ešte „jedna duša a jedno telo“ začal som o sebe a svojej človečenskej nadstavbe
zvažovať v množnom čísle. To aby som si potom ľahšie zvykol na samostatnosť.
Po dobrom sme sa dohodli, že to zvládneme aj v Bratislave a netreba nám preto
ísť až pod rodné Tatry. Padlo to na 4. 3. 2004. Ako inak, bolo s tým kopec veselosti,
veď aj humor vraj lieči. Nuž ale na kritizovanie systému zdravotníctva si v
našej demokratickej republike platíme opozičných poslancov. Môžeme síce kritizovať
aj my, ale výsledok je ten istý. Ono si platíme aj tých opozičných k opozičným,
ale tí sú zas na to, aby podporovali najväčšieho šéfa a jeho reformy, ktoré
sú pre zmenu iba v náš prospech. A to si neviem prečo nechcú mnohí uvedomiť.

Teda 16.2. 2004 to predzačalo. Boli sme za pánom doktorom, ktorý nás v Bratislave
učil spolunažívať a vybral mi jednu skrutku z hornej časti. Potvrdili sme si
masový záujem na našom rozchode. Keďže lekári najlepšie vedia aký je pohyb zdravý,
posielajú pacienta na predoperačné vyšetrenia aj svojím kolegom v iných častiach
mesta. Náš spoločný závodný, alebo osobný, ktorého už som stihol poznať, nás
zas po vykonaní svojej časti poslal za internistom a EKG-istom. Nech si aj oni
zarobia dvacku. EKG-istka mala smolu, lebo sa jej pokazil nástroj obživy a tak
sme s malou dušičkou išli za internistkou. Vec sa vyriešila prekvapujúco. Internistke
jej vlastné EKG fungovalo a aby si svoje peniaze naozaj zaslúžila, tak nám ho
urobila asi štyri razy, kým nebolo také, aké má byť. Ostatné parametre mal môj
biologický nosič v poriadku. Myslím tým iba to, že bol schopný absolvovať náš
rozchod pod lekárskym dohľadom. A tak sme sa mohli v dohodnutý deň hlásiť s
vecami na prežitie v skoro už reformovaných nemocničných podmienkach a barlami
na nám dobre známej úrazovej ambulancii.

Je štvrtok, 4.3.2004, asi 9:00 SEČ a lokálne konštantná sestrička berie naše
papiere od iných doktorov a vraví obvyklé sadnite si, počkajte. A tak čakáme
a tipujeme si, kto z ostatných čakajúcich ide ešte na operáciu a kto iba tak,
na kontrolu. Tip nám vychádza, sme traja. Navonok pokojne sedíme a čakáme na
zdravotnícko – administratívne konanie. Sedíme vo svojej obľúbenej polohe, ktorá
je skôr poloha ležmo, keď vidíme babičku okolo sedemdesiat, ktorá vyzerá tak,
že jeden z jej posledných životných cieľov je bezpečne prejsť cez náš čakajúci
dav. Sklopíme nohy, trčiace do pol chodby, pred seba a ešte že sedíme. Babička
nám so šarmantným úsmevom vraví, že kvôli nej nemusíme robiť toľko pohybu, že
ona so svojím premiestňovaním ešte problémy nemá, iba že by sme chceli aby si
nám sadla na kolená. Ako som už spomínal bol to šok, najmä pre neho. Ja som
nechápal, čo na ňom ešte tie ženy vidia. Ale dostal sa z toho, a mňa z toho
dokonca vynechal. Ponúkol jej na sedenie iba ľavú nohu, vyhovárajúc sa na mňa
a môj názor. Nikdy sa ma na nič nepýtal a robil si po svojom. Babičke zjavne
jedna noha nestačila. Skončilo to skoro ftipno – humorno – zábavnou debatou,
do ktorej sme zatiahli aj ostatných bradatých čakajúcich. To boli tie správne
typy pre babičku, bývalú sestričku z Kramárov. Jednoducho oživila napäté čakanie.
Životný optimizmus je na nezaplatenie, aj keď v cudzom podaní. Po zhruba obvyklej
hodinke sme boli pozvaní do ambulancie a dostali papiere na prijímací ceremoniál
u špecialistov za to platených. Tam sme zaplatili reformných denných 50,-Sk
za nemocničný pobyt pre oboch na štyri dni vopred. Za to sme dostali ďalšie
papiere a mohli si zadarmo odložiť šaty v miestnej úschovni, a iba v pyžame
ísť hľadať svoju posteľ na oddelenie. Na štvrté sme vyšli pešo, kondičku vraj
treba zbierať kde sa dá, hovorieval s obľubou všetkým. Potom si to pri prijímaní
odniesol jeho tlak. Nesedel s tým, čo mal v papieroch. A tak rovno súhlasil
so sestričkiným návrhom. Na papier sa napísalo niečo vhodnejšie. Na izbe si
vybral posteľ pri čerstvom vzduchu. Stredná už bola obsadená a pod umývadlom
pri dverách sa mu to nezdalo vhodné. Zabudol, že za sklami je nielen luft, ale
býva tam aj slnko a nič na jeho zatienenie nebolo vo výbave izby. Čo by ste
za päťdesiatku chceli. Ale inak sme boli pokojní a on sa so svojím mladým dohodol,
že príde a donesie ešte nejakú minerálku a odnesie PN-ku na „úrad nepráce“.
Chorí, nechorí, byrokraciu treba vykonať, aspoň pomocou zástupcu. Inak sa potil
na slnku a čítal knihu, ktorú preložil jeho kamarát Igor. Krásna kniha od Stephena
Hawkinga : Vesmír v orechovej škrupinke. Moc tomu nerozumel, o čom tam bolo
písané, ale o to viac chápal Igorov výraz tváre, keď mu povedal, že túto knihu
začal čítať. Nech mi je dovolené povedať, bohužiaľ pre nás smrteľných čitateľov,
autor nedovolil prekladateľovi aspoň trochu, poznámkami, poľudštiť písmo. A
tak mal z toho v hlave veľké tresky dva. Večera bola celkom jedlá a sestričky
vnučkami sedavej babičky. Oveľa skôr by motivovali umelcov a iné indivídua.
Zajtra bude deň D, ale hodinu H nezistil ani približne, ale obvyklé predoperačné
suchoty a pôst sa už začali. Moc sa mu nedalo zaspať a tak si uvedomil, že z
celého vesmíru vidí cez okno iba jednu hviezdu, pár oblakov a nevidný luft.
Súc zblbnutý orechovou škrupinkou sa rozhodol, že doma sám o nej niečo napíše,
čomu možno porozumie viac smrteľníkov. Doteraz stihol až nadpis.

Ráno ľudsky nepochopiteľné skoré vstávanie aby sa to stihlo. Možno na iných
izbách bolo roboty viac. Nezisťoval to. Smädno a lačno pozeral nielen po sestričkách,
ale dokonca aj po užívajúcom si spolubývajúcom. A to slnko ešte iba príde. Ale
najprv došla vizita a jej šéf sa pozastavil nad stále opuchnutým kolenom a rozsahom
zjazvenia. Jazvy mu stihol vysvetliť mladý lekár, čo si ho pamätal z posledného
pobytu. Šéfovskej poznámke o opuchu, že to bude ako bolo, porozumel asi ako
škrupinke. Ale aspoň sa dozvedel, že bude tretí a niekedy okolo obeda.
Teda na pravé poludnie. Poslali po neho brata, namiesto sestričky, a aj keď
si neviem prečo si myslel, že ho odvezú, musel ísť so mnou pešo. Vôbec si neuvedomoval,
že je to naposledy. A to som s ním toho toľko preležal, prešiel a aj pobehal!
Načo je takým tvorom pamäť. Cestou sme stretli nášho doktora. On sa zaujímal
o náš psychický stav a my zas o môj nastávajúci osud. Boli sme odkázaní na inštrumentárku.
Len ako ju spoznať. Nahý a prikrytý erárnym županom ležal v predoperačnej miestnosti,
kde sa premávalo dosť pracujúcich. Jedna bola aj pekná a aj vyzerala po inštrumentársky,
ale chodila rýchlo a nevšímavo a vnucovať sa jej nechcel. Veď on sa tam len
tak povaľoval a ona pracovala. Potom došla nezaraditeľná sestrička s kanilkou
a to mu pripomenulo minulosť, ale tváril sa hrdinsky. Prvá kanilka putovala
do ľavej ruky, aby nezavadzala pri operácii, a potom do koša. Nuž nie každý
splní svoje životné poslanie. Zobral to športovo, dohodli sa na druhej, do pravačky.
Tá bodla! A už aj sadla. Medzi tým sa nám podarilo prostredníctvom kanilkovej
sestričky dohodnúť aj s vzdialenou inštrumentárkou, že on si ma umyje a teda
mu nebude vadiť moje veľké zašpinenie. Nevedel či je to tá, čo tak vyzerala,
alebo iná, ale bola to proste tá pravá. Potom už iba obvyklá náladovka. Tento
pich do žily sa podaril na prvý raz. Niekoho vyviezli von a ponechali na druhom
konci miestnosti. Nechcel sa moc otáčať a o chvíľu už ho brat bral na sálu.
Preložil sa na stôl a sledoval kto, čo a ako. Náš doktor sa ukázal a po patričných
pokynoch sa porúčal ruky si umyť. Brat sa ukázal ako celkom ftipný človek. Kým
mu priväzoval pravačku, aby nezavadzala, bavil sa s ním a sestričkou, čo mu
dávala kanilku. Asi sa videli v ten deň po prvý raz, lebo jej zahlásil, že je
jediná toho dňa, čo mu ešte nevynadala. Cez kanilku do neho niečo tieklo a ani
nevedel ako zhasol.

Je asi pol tretej a privážajú ho na izbu. Je ešte oťapený a ani si poriadne
neuvedomuje svoju osamelosť. Mne už vtedy pridelili papierový zdravotnícky sáčik,
aby som sa neupatlal. Niekto ma stihol očistiť a moje šróby tiež. S jeho súhlasom
ma postavili do kúta aby som nezavadzal. Tá ľudská vďačnosť. Ako sa preberal,
tak sa osmelil aj pod prikrývku pozrieť. Cez obväzy na oboch ranách pomaly,
ale viditeľne presakovala krv. Moc to s ním nepohlo, ani sestričku nevolal.
Až prišla, tak upozornil na svoje problémy. Tak sa mu zdalo, s ňou to pohlo
viac. Prebalila mu rany a aj štandardnú nemocničnú plienku dala pod neho. Do
večere sa to ešte tri razy zopakovalo. Konečne som ho spoznal aj zvonku a on
mňa tiež. Prekvapili ho moje ladné krivky. Myslel si, že budem rovný ako kôl
v plote. Aj moja hmotnosť ho zaskočila. Teda to nebol len opuch, čo pociťoval
pri pohybe. Aspoň dodatočne si uvedomil aj moju vážnosť. Hoci stále tvrdí, že
nemá vzťah k mobilu, stihol do spania nahlásiť mladým a kamarátom, že prežil.
Na noc dostal klasického urologického bažanta a injekciu proti bolesti. Povzbudzovače
do spania zásadne odmietal a potom opäť čumel na včerajšiu hviezdu a duchu slohoval
o nej, o relativite a mrakoch. Snáď sa toho dožijem.

Veľmi skoré ráno, ale vcelku pohoda. Citlivosť na únosnej hranici a náplaste
aspoň zvrchu suché. Na vizite mu povolili pohyb podľa pocitov. Izby sa zmocnil
jej nový tretí člen Peter. Ukecaný za tri baby z trhu. Postupne zistili, že
museli byť už v minulosti v kontakte, len si to teraz obaja už neuvedomovali
dosť presne. Ale priestoru, v ktorom sa obaja pohybovali v jeden čas a spoločných
známych našli dosť. Na obed sa rozhodol pustiť bažanta k vode a na barlách sa
vypravil na blízke záchody. Kupodivu ešte to nestihol zabudnúť. Cestou späť
sa začal postupne osmeľovať a skúšal, čo to znesie bezo mňa. Držalo to, veď
prečo by aj nie, keď to povedali učené hlavy, že to bude fungovať. A tak nezaľahol
hneď, ale sa ešte chvíľu prechádzal po izbe. Taký pohyb je vám dobrá vec, a
to v akejkoľvek podobe. V ukecanej atmosfére izby prehlásil svoje pevné rozhodnutie
ísť o mesiac na beh Devín – Bratislava, tentoraz bezo mňa, s cieľom byť lepší.
Vo svojej kovovej duši som mu to prial. Našincom je ľudská ješitnosť cudzia.
Večer začal robiť prvé pohybové pokusy bez drevených opôr. Koleno síce ohýbať
nevedel, ale pochopil výrok z vizity o opuchoch. Ako inak bol so sebou spokojný
a zo desať minúť sa pajdal po izbe. Nepomáhali ani odborné Petrove rady. A bol
to odborník ako sa patrí. V mládí aktívny volejbalista, teraz okolo 130 kg netto,
schopných údajne za deň vypiť 30 až 40 pív. Jeho sexuálnej aktivite teraz čelila
už 14-sta družka. No a on ani takého odborníka nečul. Vidina cieľa na Hviezdoslavovom
námestí bola ako červené súkno a racionálne argumenty boli na inom leveli.

Nedeľa ráno a on sa cíti v pohode a už mu vôbec nechýbam. Postupne skúša aj
kolenom hýbať v smeroch na to prírodou určených. Aj malý pohyb a ako to poteší.
Čo nepotešilo, bolo zlé rodné číslo úradnom papieri ľudovo zvanom PN. Ale aby
sme boli praví Slováci, tak sa utešoval, že Petrovi urobili dobre až opravu
opravy. Nuž asi bude musieť pán minister vymyslieť aj poplatok pre úradníčku
– vyplňovačku. Predbežný termín odchodu na zajtra zatiaľ nik zo zdravotníckeho
personálu nespochybnil. Vyzerá to hromadný odchod z tejto izby. Po obede mal
návštevu aj on. Došla Evička a doniesla na ukážku Mirovu autorom podpísanú knihu.
Písaná a najmä obrázková verzia televízneho seriálu od J. Rakoncaja o Českom
pôsobení na osemtisícových vrcholoch jasne hovorila, že je lepšie byť bohatý
a zdravý. Po odchode návštev sa úspešne prekecali do pozdných nočných hodín.

Posledné ráno sa na vizite potvrdilo. Idú domov všetci traja. Mladý doma nebol
a tak si zavolal aspoň mladú – Janku. Morálna pomoc pri ceste domov. Čakanie
na prepúšťaciu správu sa mu zdalo nekonečné, ale aj tak bol prvý z izby. Aj
doktori sa nakoniec dohodli, ku komu sa má hlásiť na vybratie šitia a kontrolu.
Načo na konci meniť firmu. Po dávnych skúsenostiach si to s barlami pod pazuchou
namierili na MHD. Mňa niesla v mojom sáčku a rugzagu Janka. Odmietal čakať na
sanitky premávajúce podľa zajačieho cestovného poriadku.

A boli sme doma. Obaja. Ja na zaslúženom odpočinku a on v presvedčení, že už
je zdravý. Ach tá relativita. A to sa tvári, že ju chápe. O týždeň si dal na
ambulancii, kde sa to všetko začalo, vybrať cverny, čo mu doteraz pomáhali držať
sa pokope. Od doktora aj prezvedel o príčine mojich tvarov. Bol zvedavý aj na
spôsob rozchodu. Ale všetko bolo v norme, iba z kolena bolo treba osekať nejaké
kostenné prebytky. Možno sa mi budete čudovať, ale nenechal som si veľmi prerásť
kosti cez hlavu. Aj keď som ju mal viete kde. V piatok, presne dva týždne po
našom rozchode presvedčil svojho osobného doktora, že už naozaj chce byť práceschopný
nezamestnaný. Večer si to išiel dokazovať na basket. Kamaráti už boli na jeho
pohybové pokusy zvyknutí a tak si aj trochu „pobehal“. Tak aby hre moc neuškodil.
Ja som sa cítil ako v cirkuse. Miesto zaslúženého odpočinku ma všade ukazoval.

4.4.2004. Usporiadatelia postavili cieľ. Počasie odradilo iba Evičku, čo sa
mu sľubovala ako bikeový doprovod. Od nášho rozchodu „behal“ iba tri razy, a
to na baskete. Ale prerušiť sériu dvadsiatich neprerušených štartov sa mu nedalo.
Dnes to bude rovné „oko“. Kopec kamarátov na štarte mu vlieval sily na trať,
ktorú tento rok mimoriadne predĺžili ešte o kilometer. Tak
ako počas minulých ročníkov si dával ciele. Tentokrát : nebyť úplne posledný,
zlepšiť sa oproti minulému roku, čas pod hodinu dvadsať. Teda aspoň jeden z
nich. Počas behu sa držal, a nielen svojho konštantného tempa. V cieľovej rovinke
ho sice všetky baby predbiehali, ale aj tak bol rýchlejší ako Evičkin digitál.
Ušiel jej zo záberu a tak má teraz fotku miesta na ktorom pred asi sekundou
bežal. To som zvedavý, kto mu to uverí! Nakoniec sa mu podarilo dobehnúť do
štyroch cieľov naraz. Dobehnutím do toho materiálneho, dosiahol aj svoje tri.
A tak si myslím, že je to aj moja zásluha … A čo bolo a bude ďalej, nech si
už napíše sám.