Vodopády vo Velickej doline (I)

čas a miesto: 14. – 16. VII. 2002, Velická dolina
osoby a obsadenie: Ďuro, Radúzik, Hanka a Chozé

Opis cesty: Dvojitá veža – na severný vrchol
Prostriedkom steny – pravá cesta. – Výstup vedie prostriedkom západnej steny,
trhlinou, ktorá je prerušovaná dvoma komínmi, na severný vrchol. Nastupujeme
vpravo od trhliny pilierom, cez málo vytláčajúce skaly až na plošinku s voľným
blokom. Odtiaľ členitým zárezom na koniec, kde prídeme do otvorenej steny. Po
členitej platni do komína. Ním hore do druhého komína, ktorý obchádzame zľava.
Traverzujeme asi tri metre vľavo po jemných chytoch, potom hore na druhé stanovište.
Odtiaľ už ľahšie na severný vrchol. 1 hod. obtiažnosť – V.
(Š. Culka – J. Weincziller, 22. V. 1960)

Dvojitá veža

Z piatku na sobotu sme v noci fičali vláčikom do Popradu a odtiaľ sme rovno
bez prerušenia šliapali na Sliezsky dom, kam sme dorazilo o ôsmej ráno…. a
hneď sme sa rozhodli, že si pôjdeme niečo krátke zaliezť. Chvíľku sme špekulovali,
kde si necháme veci, a vtedy som zbadal, že zo Sliezkeho domu práve vyliezal
Kikin brácho Vlado a aj tento problém bol vyriešený. Pôvodne sme plánovali,
že budeme niekde bivakovať, učupení za veľkými žulvákmi a našimi kamarátmi budú
pískajúce svište a veselí kamzíci, ale počasie (každý deň čo sme tam boli o
druhej sa zatiahlo a začalo pršať)nás nakoniec prinútilo využiť služby obdivuhodnej
stavby stojacej vo Velickej doline – statočný humus, spolu s asfaltkou vedúcou
až k nej.
K
Dvojitej veži sme išli dosť dlhým nástupom, ale nie nudným. Vyšliapali sme vedľa
vodopádu hore, inak úplná paráda, a potom sme odbočili hore doprava do jedného
zo žľabov. Kráčali sme v relatívne strmom a mokrom žľabe, na konci ktorého sme
pri jaskyni odbočili doľava. Vzápätí sme sa rozhodli, že sa naviažeme, vyliezli
sme asi 50 metrov a ďalej nasledoval ľahký chodník mierne stúpajúci hore ukončený
strmým výšvihom, kde bola upevnená reťaz (neskoršia zostupová cesta). Odtiaľ
sme pretraverzovali lúkou a boli sme pod nástupom.
Zatiaľ, čo som Ďurovi pomáhal s budovaním štandu, Hanka s Radúzikom obďaleč
zaľahli a zaspali. Ja ani Ďuro sme sa necítili ospalí a to viac sme sa zabávali
na spiacich horolezcov pod nástupom… Ďuro to okomentoval slovami, že je to
úplne neskutočné, ako môžu proste takto zaľahnúť, že by skôr mali byť adekvátne
k stene čakajúcej na nich nervózni, mali by si v krátkosti zrekapitulovať život,
a nie takto drzo si tu ľahnúť a odfukovať. Proste sa to nepatrí 🙂 Hanka s Radúzikom
ukázali, že majú silný morál, a nemali z tej steny čakajúcej na nich, ani ten
najmenšiu obavu a spokojne chrneli. Aj mocní vládcovia tatranskej žuly sa zrejme
trosku napajedili, lebo keď sa Hanka prebrala, tak mala na tvári krvavý škrabanec,
zrejme ako ležala, tak si pod hlavu strčila namiesto vankúšika menší žulváčik
obrastený machom a ten sa jej takto vypomstil.
Ďuro dorobil štand a pohol sa hore. Prvá dĺžka bola veľmi pekná, exponovaná…
najmä na jednom mieste som bol dosť prekvapený, keď ma privítala hladká stena,
som sa zrazu nevedel pohnúť ďalej a len neveriacky som pozeral na lano idúce
smerom hore a rozmýšľal som ako sa Ďurovi podarilo tadeto preplachtiť – silne
som ho začal podozrievať, že ovláda nejaké kúzla, minimálne levitáciu. Začal
som teda ohmatávať skalu a hľadal neviditeľné chyty a vzápätí bola moja snaha
korunovaná úspechom, keď som napravo objavil krásny bočák za rohom. Medzitým
sa nám podarilo zobudiť Hanku s Radúzikom, ktorí začali malátne liezť nahor
– doteraz ich podozrievam, že minimálne prvých 25 metrov prespali. Trochu som
sa ešte potrápil v druhej dĺžke, kde na mňa čakal zákerný komín, asi bolo lepšie
trepať sa napravo o neho, ako to urobil neskôr Radúzik (neskôr mi Radúzik potvrdil,
že vpravo od komína to naozaj bolo lepšie), ale ja som sa natrepal priamo do
neho… a potom som v duchu nadával, že prečo sa hrám na kominára, natrápil
som sa statočne, ale nakoniec som to nejak z neho jemne zadýchaný vyzhyboval.
Cestou sme dokonca našli aj niekoľko starých hrdzavých skôb. Poslednú
pol dĺžku ma pustil Ďuri pred seba a tak som si trochu poliezol aj ako prvý.
Bola pomerne jednoduchá, aj keď dosť rozlámaná, s malými možnosťami skobovania,
alebo zakladania, tak som sa skôr spoliehal, že v nej nespadnem. Hore sme porobili
zopár fotiek a fičali sme dole.

Druhá strana Dvojitej veže, je pomerne mierna, zostup nie je zložitý, obišli
sme ju a za chvíľku sme stáli pár metrov od nástupu. Zostupovali sme tou istou
trasou ako sme nastupovali. Jeden krát sme zlanili z osadeného borháku, potom
už iba zostup hnusným miestami mokrým žľabom a boli sme späť na chodníku.

chozé

p.s.: Keď vám Ďuro bude tvrdiť, že on nevie liezť, že nie je v kondícii a podobné
haluze, tak mu neverte :))

a čo bude nabudúce? – pravdaže Velická dolina – Časť II. s podtitulom nie je
štvorka ako štvorka

Velická dolina – panoráma