Chuť skál ukrytá v kúsku jablka

čas a miesto:
25. 8. 2001, Brnčalova chata a Čierny štít

Osoby a obsadenie:
horský vodca…………………………………Radúzik
nežnejšia polovička horského vodcu………Hanka
truhlík ………………………………………..Choze
druhá lezecká dvojka………………………..Kika a Miki

Opis cesty: Puškášová cesta na Čierny štít.
Výstup v dolnej časti mimoriadne ťažký (V+), hore veľmi ťažký (IV), exponovaný,
pekný, v pevnej skale, 4 hod.
Vstup do skál je v spádnici piliera škárou, ktorá sa rozširuje a zaniká pod
previsom. Cez previs (V+) a ďalej doľava na balkónik, z ktorého dobre vidieť
na výstup 101. Z balkónika cez ďalší previs priamo, potom mierne doľava a ďalej
po platniach k nápadnému odštiepenému bloku. Od neho doľava po platniach traverz
na hranu k nepevným kameňom, cez ne priamo hore po dobre vrstvených skalách
na trávnatý pás, z jeho ľavej strany hore poza odštiepený blok, ďalej už bez
ťažkostí, na koniec piliera na predvrchol a ďalej hrebeňom na vrchol.
(Milan Mereš, Rudolf Presler a Arno Puškáš, 10. VII. 1952)

Cierny štít JV stena 4. Puškášov pilier
M. Mereš, R. Presler, A. Puškáš, 10. VII. 1952,
1. zima: ?, 1. poľský zimný výstup: P. Lutynski, P. Mularz, 20. III. 1978
Čas: 4 hod. Poznámka: Táto cesta je zaistená borhákmi na stanoviskách, V. Tatarka
a spol., 29. VII. 1999, AP/102, K/2011

Hneď na úvod musím poznamenať, že neviem postihnúť strach a únavu, ktorú som
zažil pri mojom prvom tatranskom lezení. Áno, nasledujúci text bude o mojom
prvom výstupe v Tatrách. Aby som aspoň trochu objasnil moju absolútnu trúfalosť
a neskutočnú neschopnosť predstaviť si, čo ma tam čaká, tak musím najprv napísať
niekoľko krátkych situácií, ktoré samotnému lezeniu predchádzali.

Keď sa ma Radúzik spýtal, čo by som chcel v Tatrách liezť, tak som o Tatrách
nevedel nič (nie úplne nič, vedel som, že sa tam nachádza Gerlachovský a Lomnický
štít a ešte to, že budeme bývať na Brnčalovej chate, kde som tiež ešte nebol).
Rýchlo som listoval v hlave, čo by som mu na jeho na prvý pohľad ľahkú otázku
odpovedal a v tom, niekde v tam vzadu v hlave hneď vedľa mozgožrúta vyskočila
spomienka na prednedávnom dočítanú knihu od Miša Orolína – Strmé cesty k Himalájam,
kde sa tiež medzi iným spomínala Brnčalova chata. A hneď som mal aj kopec, na
ktorý by som chcel liezť. Pozrel som sa na Radúzika ako skúsený a ostrieľaný
horolezec a bez mihnutia oka som zahlásil, že by sme mohli ísť liezť severnú
stenu Malého Kežmarského štítu, že vraj to nie je od Brnčalky ďaleko. Radúzik
sa podivne zatváril, asi ma už videl ako ležím pod severnou stenou a moje telo
je oveľa ohybnejšie ako je zdravé. Načo zahlásil, že on niečo teda vyberie…

Pravdaže nedalo mi to spať, že idem liezť do Tatier a začal som vyzvedať, že
aké to tam vlastne je. Ako obeť som si vybral Kiku a vypytoval som sa jej rôzne
dostatočne stupídne otázky. Kika ma striedavo ubezpečovala o krásnom lezení
v drsnej skale, o veľkých madlách na každom kroku a vzápätí o totálnom zapráskaní
sa do neleziteľných miest, prudkých a smrteľných zmenách počasia, padajúcich
5 tonových kamenných blokoch (ďalej sa objavia aj výrazy ako žulvák alebo šuter)
rovno na moju maličkú hlavičku ako aj o škodoradostných bleskoch triafajúcich
neomylne horolezcov ovešaných najrozličnejším železom.
S týmito zmätenými myšlienkami som sa teda pobalil do ruksaku, čo mi nerobilo,
až také veľké problémy, lebo som nemal takmer žiaden matroš – 2 x HMS, jedna
osma, lezky, hruďák, sedačka a moja krásna čierna motocyklistická prilba. Zobral
som si, dobre zblbnutý skalkami, aj pytlík s magom, ktorý som poctivo potom
vliekol až hore na vrchol a ani raz nepoužil, lebo som to jednak ani nepotreboval
a jednak som sa k nemu nevedel dostať, lebo som si ho pripol dozadu na sedačku
a keď som si dal Tibet 50 na chrbát, tak som nevedel do neho strčiť ruku…

Z Brnčalky sme vyrazili takmer presne o deviatej ráno. Vyzeralo, že bude krásne
slnečné počasie. A aj bolo, plech ako vyšitý. Väčšinu cesty pod Čierny štít
šla vpredu Hanka, za ňou Radúzik a za nimi som sa spolu s mojimi zmätenými myšlienkami
plahočil ja. Aj keď nám cesta k nástupu trvala „len“ hodinu a pol, mal som miestami
pocit, že tam nikdy nedôjdem. Prvé prekvapenie boli reťaze neďaleko chaty, už
tam som sa natrápil ako taký kôň. Nešli sme totiž pomocou reťazí – ale vedľa
nich. Opakoval som mechanicky po Hanke a Radovi, mysliac si, že to robia kvôli
väčšej bezpečnosti, že nedôverujú železnej reťazi, ktorá môže byť hrdzavá, alebo
inak poškodená a zrejme je aj rýchlejšie liezť bez jej pomoci. Až neskôr som
sa cestou späť dozvedel, že keď chcem byť horolezcom, nemám čo používať reťaze.
Stále som si opakoval: veď toto je len nástup, to ti ešte nemôže robiť problémy,
ale mal som už dosť aj z toho nástupu. Stále sme liezli niekam hore, žiadna
rovinka, len stupák, chodník sa v podstate pár metrov od chaty stratil a kráčali
sme od mužíka k mužíkovi, pomedzi a po veľkých kameňoch, všade samé kamene,
jeden vedľa druhého. S ruksakom na ramenách sa mi nešlo práve dvakrát dobre,
zdal sa mi čoraz ťažší a ťažší, cesta hore nekonečná. Skaly sa vôbec nepribližovali,
skôr naopak. Raz som mal pocit, že sa tam niekde istotne pošmyknem a spadnem
dole zrázom. Začal som sa potiť (aj od nervozity) a v duchu som nadával, že
som si nezobral ešte jedno tričko. Mal som len hrubé s dlhým rukávom, čo sa
neskôr ukázalo, ako trochu nevhodné oblečenie vzhľadom počasiu.

Keď
Radúzik zrazu povedal, že sme na mieste, bol som prekvapený (milo), myslel som
si totiž, že Čierny štít je ešte o dobrý kus ďalej. Zatiaľ, čo Radúzik pobehoval
hore dole pod skalou a hľadal nástup, ja som mu čítal opis nástupu, ktorý som
ráno opisoval na záchode. Popritom som si sušil spotene tričko a vychutnával
si slniečko opierajúce sa o mňa. Privretými očami som pozoroval okolité kopce,
dolinu, na dne ktorej ležali ešte kúsky snehu.

V momente, keď Radúzik zahlásil, že našiel nástup, vstúpil do mňa neodbytný
pocit strachu zmiešaný s radosťou so spoznávania neznámeho. Cítil som obrovský
rešpekt pred tou masou skál týčiacou sa všade naokolo. Zrazu som bol úplne maličký,
nepodstatný, smiešny, ako hračka v rukách obrov… Pozeral som sa na pukliny,
zlomy, komíny a previsy nadomnou. Odhadoval výšku, strmosť a drsnosť skál. Cítil
som sa slabý, neschopný pohybu. Keď som si začal nemotorne obliekať sedačku,
všimol som si, že sa mi chvejú prsty. Keď som sa Hanky pýtal, či mám dobre vzadu
prekrížený hruďák, mal som, čo robiť, aby som zakryl to, že sa mi trasie hlas,
Cez tento divný pocit, sa však dral ešte jeden, plný šťastia a odhodlania vyštverať
sa hore… Nasadil som si moju neskutočnú ultra vymakanú superľahkú prilbu,
cez ktorú som skoro nič nepočul a keď som v nej zaklonil hlavu, tak som mal
pocit, že už ju nedostanem spať.

Naviazali sme sa na lano a Radúzik začal stúpať hore. Prvá dĺžka nevyzerala
ťažko, ale Radúzik nie a nie nájsť štand. Prvú dĺžku sme zrejme netrafili presne.
Medzitým dorazil Miki s Kikou, ktorý išli liezť taký komín napravo (tiež na
Čiernom štíte). Prvé tri dĺžky ťahal Radúzik, potom dve Hanka a koniec poslednú
poldĺžku prichystal Radúzik pre mňa. Ako som napísal, prvá dĺžka nebola moc
ťažká, liezol som ako druhý, Hanka si odskočila niekam za skalku… Od druhej
to začalo byť napínavé. Začal som cítiť hĺbku pod sebou, slniečko veselo pálilo,
Hanku už pálil krk. Najťažšia bola tretia dĺžka, kde som sa slušne vytrápil,
ale nakoniec som doliezol bez odsadnutia. Bol tam asi vôbec najhorší štand,
síce dva borháky, ale stálo sa tam úplne naprd, aj mne, aj Radúzikovi (tomu
asi ešte horšie). Vždy keď sa chcel inak postaviť, tak som musel zdvihnúť jednu
ruku, on posunul jednu nohu, potom som sa chytil voľnou rukou niečoho iného,
zdvihol druhú ruku, on si posunul druhú nohu a ja som si zase našiel nejaký
iný chyt. Potom začala naťahovať Hanka. Najťažšie miesta boli ako sa ukázalo
už za nami, liezlo sa mi čoraz lepšie, ale napätie nie a nie povoliť, najmä,
keď som si spomenul, že Radúzik chce aby som ťahal poslednú poldĺžku – hneď
som si predstavil ako sa strepávam až späť k nástupu 🙂 …stále som tajne dúfal,
že si to rozmyslí, alebo na to zabudne (naivne).

Keď mi Radúzik oznámil (bez štipky emócie), že teraz budem ťahať ja, tak som
chvíľku protestoval, že je škoda pokaziť si taký pekný deň pohľadom na padajúceho
Chozého, neúspešne… a keď Hanka ešte povedala šup-šup ideš, tak už mi naozaj
nič iné nezostávalo, ako sa postaviť, a v stave zvláštneho polospánku som si
mechanicky pripínať friendy a vklinence na sedačku… V podobnom omámenom stave
som spravil prvých päť krokov, potom som sa prebral k životu (pud sebazáchovy
naozaj funguje, to vám teda poviem) a sústredene som postupoval na vrchol. Nebol
to ťažký úsek, ale to som si uvedomil, až keď som sa dohrabal na vrchol. Cestou
som veselo zakladal, dal som jednu clučku okolo zubu, potom som si skúsil založiť
vklinenc, neskôr friend… super to bolo. Hore som zúfalo pobehoval a hľadal
nejaké šikovné miesto na štand. Chvíľku mi to trvalo, ale nakoniec som niečo
vyrobil, čo sa aspoň vzdialene na štand podobalo, zakričal som, že môže ďalší
liezť a ešte som k tomu pridal, že nech radšej nepadá, lebo neviem či mám dobrý
štand. Hore som si uvedomil, že ešte nemám vyhrané, lebo ako som sa tak obzeral
okolo seba, žiadnu peknú zostupovú cestu som nevidel… Najhorší strach je strach
plný neistoty z neznámeho… Hore sme už nemali žiadnu vodu, tú sme vypili ešte
niekedy počas lezenia, slnko pražilo ako sviňa, som si pripadal ako na púšti,
vyzul som si lezky, sadol som si a obzeral si neskutočné okolie okolo seba…
Rozdelili sme si dve jabĺčka, ktoré odniekadiaľ tuším vytiahla Hanka. Ešte nikdy
som si tak nevychutnal kúsok jabĺčka ako tam hore… nezabudnuteľná chuť. Zostup
dole sa pre mňa podobal na nočnú moru, stále som sa Radúzika vypytoval, či to
bude ešte horšie a on mi trpezlivo opakoval, že áno… Keď sme po dvoch hodinách
dorazilo na chatu, hodinky ukazovali sedem hodín večer. Bol som tak unavený,
že ma chytali kŕče do rúk aj nôh. Pred chatou práve popíjal pifko Marek, keďže
zbadal môj dehydrovaný pohľad, rozdelil sa so mnou o to krásne pifko, ktoré
som mu z vďačnosti celé vypil. Napriek tomu, že kŕče pokračovali aj počas chutnej
večere, z ktorej som zjedol s maximálnym vypätím ledva polievku, tak som si
uvedomoval, že to bol pre mňa ten najkrajší zážitok, aký som vôbec za celý život
mal… vedel som, že sa do Tatier iste ešte vrátim liezť…

Chcel by som sa týmto ešte raz poďakovať Radúzikovi a Hanke, ktorí si ma priviazali
na lano…

chozé

p.s.: Nabudúce: Vodopády vo Velickej doline, alebo ako sa dobre spí pod Dvojitou
vežou.