Dnes je 18. 01. 2018   | Počasie v Európe | Sprievodcovia | Weblinks | Download | Rozšírené vyhľadávanie    
  Články
Úvodná stránka
Kde sme boli
Metodika
Fotogalérie
Rady a tipy
Klubový život
EL LOCO
Pajštún
Najčítanejšie články
Ako písať články

  LokoFoto

  Fórum + odkazy
Fórum
Rýchle odkazy

  O nás
História klubu
Stanovy
Spomíname
Kontakt na nás

  Registrácia čitateľov
Ak máte záujem dostávať nové články na Váš email, zaregistrujte sa na odber noviniek.
Registrácia

  Počítadlo prístupov
Celkom945799
Janur5284
Dnes45

Najdi stred!
Zverejnené 04. 01. 2013 (1980 × prečítané)

"Mňa to už nebaví! Keď som začal vydržal som viac ako teraz", pomyslel som si počas tréningu na boulderovke. Ruky samý mozoľ, sila žiadna a motivácia sa vytratila. Lezenie len na preglejke ma ubíja. Zimu liezť nemôžem kvôli podmienkam a tak čakám. Čakanie - to z duše neznášam, keď musím bezducho čakať. Zvládam to, len keď robím niečo čo ma napĺňa a preglejka to nie je.

     V polovici februára si natiahnem kríže, až tak že neviem päť dní ani poriadne ležať a to len preto že si neviem povedať dosť, zvlášť keď ma v chrbte niekoľko krát pichlo (pozor na nebezpečenstvá domácich prác). To mi na morálke nepridalo. Opäť to nekonečné preberanie myšlienok s nekonečným opakovaním a žiadna činnosť. Ale už to trvá akosi dlho?! Prečo ma to stále bolí?! Môžem už začať trénovať? Nepreženiem to, ako mám vo zvyku vďaka mojej nedočkavosti? Kašlem na to, idem! Začínam plávať a aj liezť.

     Zima je preč a ani cepíny som v ruke nedržal. Nasleduje štandardné opakovanie ciest, ktoré som už preliezol x-krát. Rozleziem sa až na Budíčku. Konečne som v pohode. Sny sa približujú a motivácia stúpa. Tak s Tomášom, Kikou a Peťom Šimekom vyrážame do Hollentalu. Opakujem Suderera ale tento krat za VI+ „ohne Baum“ :-) a spojením dvoch kľúčových dĺžok štýlom RP. Ďalší deň King Kong Koarl, moje VI+_kové dĺžky som dal OS a vďaka Tomášovi, keďže to už liezol a spojil nejaké dĺžky, sme preliezli cestu vo veľmi peknom čase za necelé dve hodinky. Podvečer doháňam resty v Ga Gaga Gaa nad kempom, na celkove druhý pokus do dávam PP. Posledný deň si dávame Sonnenplatten. Výlet bol úspešný lebo sa vôbec necítim unavený.


Hollental - april 2012

     Nasleduje Hrádok, naprávam ďalšie resty a vrchol mojej sezóny Hybernácia VII štýlom OS. Úžasne strašidelných 35 metrov lezenia, ktoré začína hneď krokmi za VI+/VII-, striedavo pokračuje do VII v kľúčovom mieste a až posledných 10 metrov je pre oddych tak za VI/VI+. Zničený a unavený ležím na lane a vychutnávam tento pocit. Toto je ten zlatý stred, keď som so seba dal úplné všetko, aby som získal novu silu.


Hradok - maj 2012

     Na rade je Pajštún a Jašter ma vyháňa do nových ciest. Diretka štýlom Flash a Flash Kodiaka mi uniká len o par centimetrov. Po každom pokuse poctivo zliezam na policu kde si môžem oddýchnuť dovtedy až keď už nevládzem a odsadám. Potom si len napozerám stupy, nohy napracem vyššie a chytám kľúčové madlo. Pokračujem v pokusoch v Realite, Tomášovým obľúbeným štýlom TROSKA. Nejako to vypučím, ale už viem ako a stačí len potrénovať a ako inak než reťazovkou alebo dlhými cestami. Ale ešte predtým si vybehnem na Kalamárku. Nejaké VI+ s hnedou imidžovkou. Neúspešné pokusy v Pantomíme VII a v Glejdúrových Madžistoch VII- mi značia, žena tie cesty musím ešte dozrieť ako hovorí Stanly. Potom odvesím pyteľ a hneď na prvý pokus výjazdu Pretekársky previs VII štýlom RP celkovo na siedmy pokus.
     Jašter si pri pokuse o prelez Kodiaka natiahol v ruke šľachu a naše spoločné plány odpadli. Koncom mája mame s Tomášom na pláne 1000 metrovú severnú stenu Rotgschirru. O 04:00 vstávame a aj keď cestou blúdime okolo 07:00 sme blízko nástupu. Už len pár metrov k nástupovému štandu. Cesta vedie cez trhlinu. na jednej strane snehové pole a na druhej vodopád na hladkej skale. Komínová technika nad bezodnou hlbočinou v trhline ma neláka. Skúsim vyššie na policu tam vedie druha cesta. Drobivá a lámavá skala. Musím dýchať a upokojiť sa. Pokúsim sa vrátiť. Odrazu cítim pošmyknutie a myslenie zamrzne. Otáčam sa a dopadám na bok. Osem metrový pád zastaví malý mostík v trhline. Kamkoľvek do strán, či cez hranu snehového pola by bola istá smrť. Cítim bolesť. Snáď nemám zlomenú stehennú kosť?! Volám Tomáša aby mi pomohol na nohy. Vylezieme z trhliny a ošetrujem krvácajúce ranky. Začína ma bolieť členok a opúcha, takže bude veselo na zostupe, ktorý bol hneď po páde jasný. Taký som roztrasený, že musíme zlaňovať jednu pasáž. Ocitáme sa pri aute, kľúče nemáme a tak slintáme pri pohľade na pivo pod sedadlami. Vyvaľujúc a vyspávajúc na asfalte robíme atrakciu turistom.



     Niekto to nazve obrovským šťastím, ja to môžem nazvať len jednoducho ŽIVOT. Pri snahe pochopiť a vysvetliť, sa mi to nepodarí. Myšlienkou na to prečo sa to stalo a prečo to tak skončilo sa len trápim. Celý život je boj so strachom, ktorý keď neovládneme nás spáli. Preto to musíme ovládnuť, prijať a isť ďalej.



     O mesiac som pripravený isť do toho znovu. „Je to MOJA cesta!“ vravím Tomášovi. Lenže Tomáš nemôže a tak to padá. A opäť je tu čas Súľova. Bol to najkrajší, najlepší a žiaľ najhorúcejší Súľov aký som zažil. Keď som v tieni pri skale je príjemne ale ak vyviniem nejaký pohyb je mi totálny hic, že sa zo mňa pot hneď vyparuje. Bilancia tak 5-6 ciest denne je biedna. Opäť staré resty ponaprávať a vyššie ako VII- sa nedostanem. Chce to Tatry, tie ma schladia a nikdy som nebol tak pri sile. Lenže človek mieni a Pán Boh mení. A tak nastáva temno v podobe dvoch mesiacov bez lezenia. Všetci možný spolulezci zranení, či zaneprázdnení alebo mali iné plány. Tak som začal behávať skoro po roku. Každe ráno pred robotou a niekedy aj podvečer. také nadšenie z behu som už dávno nemal a za prvé dva týždne som nabehal okolo 80 km dokopy. Ďalší týždeň, ďalší beh a hneď mi pukne v kolene a ako je u mňa zvykom, napriek tomu som to dobehol. Koleno trosku napuchlo, nebolelo ma, len som sa bál aby som to nepokašlal ešte viac.


Sulov - jul 2012

     Po ďalšej nútenej prestávke je tu september a opäť od začiatku sa musím rozliezať, horšie ako na jar. Keď sa ako tak rozleziem je tu október a hľadám niekoho do Tatier, ale opäť nemôžu alebo sa im nepozdáva vidina môjho plánu. Na otázku „ A je to odistené?“ chytám nervy a vzdávam sa pre tento krát s plánom.

     Na programe je Zlaňák a už sa cítim opäť rozlezený. Ak sa mi podarí Kodiak na RP, skúsim aj nejakú osmičku. Ale trt pečený! Zas to pokašlem, tým že sa večer pred nadruzgám ako prasa. A každý pokus preliezť kľúč v Kodiakovi je výkrik do prázdna. Zlaňujem a keby som mal aspoň trochu síl tak sa nakopem. Idiot!

     Koncom novembra veľké prekvapenie v podobe pozvania Adim Zvarom z HK ABC Bratislava do Tatier. Vyrážame na Furkotské Solisko. V severovýchodnej stene je asi 80% zbytkového snehu v celých Tatrách. Ciel je Liptovský kút. Adi dáva pokus o prvý voľný prelez. V prvej dĺžke, pôvodne A2, po dvoch hodinách boja sa mu to darí štýlom AF s navrhovaným M7+. Niet času na pokus o PP/RP a nie ešte to na moje chabé pokusy, tak žumarujem. Druhú dĺžku, pôvodne M4A1, Adi prelieza OS a hodnotí M5-. To už leziem, ale odsadávam. Ostatné je v pohode. Nemetodické zlaňáky, zaseknuté lano a utrpenie pri zostupe k autu. Celý deň som nejedol. Blbec! Vzchopí ma až čaj pri aute a výborný guláš z mongolského turistu na Lysej Poľane. Potom do neskorej noci pri výbornej zábave so SherpaBandom a skvelou partiou ľudí otvárame zimnú sezónu. Chcem poďakovať Adimu, že ma zobral a mohol som získať cenné skúsenosti.


TATRY - Furkotske Solisko - november 2012

     Zvyšok roka sa nesie v znamení behania a turistiky. Parádny výšlap na Schneeberg cez Privat riess s Maťom „Yetim“ Kiňom a späť za necelých osem hodín s prestávkami, s kecaním, s občerstvovaním a s obedom na chate ma veľmi potešil, zvlášť keď som zistil, že to je 1300 m prevýšenia. Ak zima bude prebiehať aspoň z polovice dobre ako začína, mam sa na čo tešiť.


Schneeberg privat ries - december 2012

     Celý rok sa niesol v znamení hľadania správnej miery, zlatého stredu. Je umenie vedieť kedy mám pridať, či ubrať, alebo ako to správne načasovať. Urobím to bez premýšľania, alebo ešte počkám? Alebo koľko mám čakať? Nepremeškám to? Ako silno mám pritlačiť? Nepreženiem to? Je to strach z neznáma, z toho že stratíme kontrolu nad situáciou. Musíme sa to naučiť sami. Musíme sa s tým sami vyrovnať. Nik nám nepomôže, aj keby veľmi chcel. Musíme urobiť ten krok a keď sa pošmykneme, spadneme, nič iné nám neostáva len to jednoducho prijať. Odovzdať všetko čo je v nás a dúfať, že sa nám vráti aspoň časť síl, aby sme mohli pokračovať ďalej.



[Aktuálna známka: 1,00]
hodnotenie lnku (ako v kole)   <--1 2 3 4 5 -->   

( Celý článok | Autor: Lukas Messner Gubani | Počet komentárov: 2 | Pridať komentár | Informačný e-mailVytlačiť článok )

Web site powered by phpRS