Dnes je 18. 01. 2018   | Počasie v Európe | Sprievodcovia | Weblinks | Download | Rozšírené vyhľadávanie    
  Články
Úvodná stránka
Kde sme boli
Metodika
Fotogalérie
Rady a tipy
Klubový život
EL LOCO
Pajštún
Najčítanejšie články
Ako písať články

  LokoFoto

  Fórum + odkazy
Fórum
Rýchle odkazy

  O nás
História klubu
Stanovy
Spomíname
Kontakt na nás

  Registrácia čitateľov
Ak máte záujem dostávať nové články na Váš email, zaregistrujte sa na odber noviniek.
Registrácia

  Počítadlo prístupov
Celkom945798
Janur5283
Dnes44

Na Chamonix ...
Zverejnené 15. 10. 2005 (7880 × prečítané)

Jeden, pre istotu nemenovaný, dobrý vojak pred skoro sto rokmi tiahol na Belehrad a my sme si pre zmenu zvolili Chamonix, hlavné to mesto Alpského lezenia, teda aspoň podľa mňa. Guráž nám rozhodne nechýbala, tak ako tomu vojačikovi, a potenciálny čitateľ si určite urobí sám názor o tom, čo nám chýbalo a čo nie. Sú veci čo neobkecáš.

Už samo naše zloženie, ako dôsledok klasického horolezeckého zákona ( o tom kam pôjdem sa rozhodnem na poslednú chvíľu a potom to pre istotu ešte zo tri razy zmením ) stálo za malú tragikomickú telenovelu. A hoci si Kika ešte stále spomínala na svoj záväzok nič neorganizovať, predsa sa jej podarilo posadiť nás v jeden čas ( sobotu 6.8.2005 asi o 7:15 ) do jedného auta s prívesom a správne nás nasmerovať. Teda skúsim predstaviť nás sediacich: Karol, hlavný hrdina mojich seriálov, si opäť vzal na seba rolu šoféra. Potom lezecké družstvo v zložení Kika, Martin - Maťo, Miki - ja ( na mieste činu som reagoval aj na meno Mireček, lebo Miki bolo pre bajkerov mužského rodu dosť ťažko zapamätovateľné ) a Tomáš. Do cyklo tímu sme dodali Evičku a až v aute sa väčšina zoznámila so zvyšnými dvoma bajkermi Lacom a Lubom z Karolovho okolia.
V podstate to začalo už vo piatok, keď sa plne v duchu už citovaného zákona rozhodovalo na tri razy, kde bude Karol a jeho dvaja vtedy ešte nepoznaní kamaráti spať. Skončili u mňa, pôvodný prvý variant, a tak sme vo štvorici vstávali ráno o piatej a už o pol sme vyrazili pozbierať zvyšok mančaftu po celej Bratislave. To sa podarilo bez problémov, ale strafiť sa na správny hraničný prechod, stále zdokonalovaným bludiskom zvaným Petržalka, nie. Nedali sme si však pokaziť náladu drobným zdržaním a o 7:45 sme opustili rodnú zem smerom do diaľok a najmä výšok Európy. Dobrá nálada sa síce na čierno, ale stále viezla s nami a niekedy v poobedňajších hodinách sme začali rozoberať spôsob aklimatizácie. Na základe Karolovho impulzu padlo nečakané rozhodnutie. Pôjdeme najprv do Martigny a ďalej pod sedlo Grand-Saint-Bernard ( 2469m ), máme to skoro po ceste, a skúsime sa aklimatizovať výstupom na Grand Combin ( 4314m ). Grand Combin od bivakuNiekde v podvedomí sme mali viacerí zakódované, že tam bude choďavá cesta a vôbec, načo nám je sprievodca, keď ho aj tak nemáme. Obe grupy súhlasili s malou zmenou plánov a tak sme presne o pol noci prechádzali spomínaným mestečkom s alkoholickým názvom a už o jednej nás Karol zaparkoval na správne zašitom mieste v Bourg St. Pierre ( 1632m ). A tak sme už na začiatok skončili mimo plánu. Postaviť stany, hodiť do seba aspoň pivá, dohodnúť čo s načatým dňom sme zvládli za hodinku. Zaspávam ako vždy dosť pomaly a tak čisto teoreticky prídem na tri veci, čo som si zabudol ( na viac som už neprišiel ani neskôr ) a ftom, čuduj sa svete, ma napadla myšlienka. Ráno som sa Evičke priznal k napadnutiu, aj keď to na mojom zovňajšku nezanechalo viditeľné stopy, a neskôr aj Kike, ale k obsahu, z údajne strategických dôvodov, až po ceste domov, keď obe baby už dočasne zabudli, nielen že som bol niekedy tak strašne napadnutý a aj na svoju zvedavosť. Predbehnem, ale zasmiali aj po funuse.
Ráno je to remíza. Ani sa nechce poriadne rozpršať, iba tak pod chvíľou pokvapkáva, ani slnko sa nechce presadiť. Podľa toho sa riadi aj tempo našej činnosťi. Informácie z campu sú aspoň na niečo. Stále akoby čakáme na nejaké spasenie, ale to neprichádza. Keď sme boli pripravený na cestu a Karol nás odviezol na parkovisko pod nástup, padalo vody najviac. Chvíľa váhania spojená s čiernym humorom na účet všetkého a všetkých a vyrážame smer chata Valsorey ( 3037m ). Ide s nami aj Evička. Je asi 11 a v skeletoch na turistickom chodníku to nie je žiadna sláva. Tvrdo naberáme výšku, veď ju musíme skoro zdvojnásobiť. Ale na správnu aklimatizáciu je treba nabrať výšku vlastnými silami. Samotne stúpanie nám ukazuje kto je KTO. Počasie sa tvári, že sa vylepšuje a ukazuje nám parády okolitej prírody. A potvora chata dlho a stále úplne nikde. Okolo piatej ma Evička presviedča, že má lepší zrak a že to, čo je na obzore nie je človečenského pôvodu. Tomáš nám ide oproti, ale ani ja ani Kika si nedáme zobrať svoj kríž, teda rugzag. Na jeho info, že chatár nás poslal do bivaku čumíme dosť nechápavo. Hore bude múdrejšie. Počasie, že by človek ani cepra nevyhodil. Bivak nad chatou ValsoreyBivak, veľký placatý kameň trochu ohradený malým múrom z malých placatých kameňov a chatár? Vraj je to súkromná chata (momentálne úplne prázdna!) a my sme sa ani nenahlásili. Kika dokazuje chatárovi svoje francúzske vedomosti a až po asi dvadsiatich minútach ho vraj iba prítomnosť dvoch dám presviedča, že nás nechá prespať a ráno o štvrtej vypadneme. Nezabudne však dodať, aké má zlé skúsenosti s čistotnosťou návštevníkov z bývalého východného bloku a že stále nezmenil názor, že by sme mali ísť. Nakoniec sa dohodneme aj na cene ( na jamesák zľava na 21Fr ) a kde si môžeme niečo navariť. Aspoň mne sa zdá, že už dosť ochotne nám vysvetľuje a v knihe ukazuje naše možnosti zajtrajšieho výstupu. Humáč vonku silnie, že ani blízke latríny nevidno a to človeku treba k nim aj zájsť. Voda mrzne. Sneží fujavica. Moja predpoveď počasia pre Chamonix z netu dostala K.O. Spíme v klasickom matracenlageri a v pohode.
Vstávame skoro ráno ale humáč nás zaháňa späť pod deky. Vrchol nebude. Druhý pokus okolo ôsmej je už úspešnejší. Každý niečo robí. Maťo opäť varí vodu na iné potraviny, ja si upravujem antibotky na nových mačkách. Podarilo sa, aj palec som si musel zaleukoplastovať. Švajčiarska oceľ v domácom prostredí, no nesekol by sa náš človek, ale veď mám poistenie liečebných nákladov od Unionu. Na chatu prichádzajú dvaja Martinčania v teniskách, chystajúci sa po prezutí na vrchol. Počasie sa stále vylepšuje a tak vo štvorke opúšťame chatu smerom hore a Evička sama smerom dole. My sa chceme lepšie aklimatizovať a ona kvietky po ceste zdigitalizovať. Chatár ocenil poriadok, čo po nás zostal a my sme si veľké svine nechali pod skalou kúsok nad chatou. Od začiatku sme sa rozdelili na dve skupiny tempom a neskôr po dohode aj naozaj. S Kikou vystúpame asi 200 metrov výškových nad chatu na posledné skaly v ešte mierne strmom ľadovci. Potom už iba v žiari slnka skúšame identifikovať kopce za krásne zubatým hrebeňom, občas pozorujúc postup rýchlejšej dvojky. Definitíva hovorí, že Matterhorn to nie je. Ale Blanc a Jorassy sa ukazujú v celej svojej paráde. Aj ľadovce stekajúce z protiľahlého Mont Vélanu ( 3731m ) a moderná chata na jeho rebre sú súčasťou našich pozorovaní. Mont VélanTomáš s Maťo si dali za cieľ pravé sedlo do 12:00. Zvládli to, a po asi pol hodine sa začali vracať. To bolo aj pre nás signálom k pohybu spiatočnému. Môj ranný pokus sa podaril a už iba spomínam na nepríjemné papuče z Glockneru. Asi hodinová pauza na chate, kde sa začínali hromadiť noví hostia a potom zostup. Pijem označenú nepitnú vodu len tak, neprevarenú a zisťujem, že oné Evičkou lepšie videné objekty boli veľký mužikovia. Všetkých vopred varujem, že dole mi to nepôjde o moc rýchlejšie. Pre zmenu chatu vidíme ešte dlho, až dlho. Opäť si skelety užívajú turistiky. Moja noha dva-tri razy nevydržala veľké kroky v smere gravitácie a poslala moje telo k zemi. Prvý raz som si začal dávať záväzky ( ako čítate, vidíte, že som nepoučiteľný skrz záväzky ), že ju ešte skúsim naučiť o niečo viac. Skrátili sme asi hodinu z výstupového času a našli našich v miestnom kempe presne podľa dohody. Noc nás vyšla asi na 6:30Eu a po dohode sme naplánovali odchod na 9:30 zajtrajšieho času. Veď oba tímy sme mali pred sebou smelé plány a chceli získať vládu nad časom. Perióda pekného počasia musí byť použitá čo najlepšie.
Hoci sme si termín odchodu z campu riadne dohodli nastal asi hodinový posun obvyklým smerom, ale Karol to bral ako že v norme. Pozná svojich ľudí a tak radšej nadsadil, čo mu pri jeho skúsenostiach, aj s nami, nemožno mať za zlé. Dve sedlá a asi dve hodiny v aute a v krásnom počasí a sme v cieli - Chamonix. Parkovisko pri lanovke na Midi je preplnené a tak riešime problém, čo s autom a vozíkom. Aj camp, čo sme v ňom spali posledne, už zrušili. Ale Tomáš pohol najprv rozumom a potom spolu s ostatnými aj ohradou parkoviska a po dohode so stojacim už karavanom sa našlo miesto aj pre nás. Dohoda bola jasná. Cyklo tím vo štvorke vyrazil okolo Blancu po ceste, ktorú sme už z časti otestovali autom. My sme vyrazili do infocentra po čerstvé správy o počasí a atď. Ešte večer sme chceli ísť poslednou lanovkou hore na Midi. To, čo sme sa dozvedeli v pokladni nám dalo prvú ranu. Druhú nám dala miestna rosnička, inak na francúzske pomery celkom pekná baba. Na tretiu sme si museli počkať trištvrte hodiny, kým otvorili centrum horských vodcov. Vinou počasia bolo hore málo snehu a ľadovec tiež enormne roztrhaný. Využili sme ochotu oboch miestnych hovorkýň, nimi ponúkaných sprievodcov ako aj skúseností na mieste žijúcej, zarábajúcej a lezúcej Češky. Výsledkom bolo všetko naopak. Cestou dole po schodoch budovy sme stretli Maja ( Remo ), čo mal pôvodne aj s kamarátom ísť s nami. Petit Dru s jeho novou fazónouPo prezradení si plánov sme vedeli, že sa zajtra ešte uvidíme. Večera na parkovisku a spanie na malej lúčke pri ňom. Táto slúžila jak nejakým tvrďasom, tak najbližším štvornohým priateľom človeka. Tomu zas slúžil priľahlý lesík. Kika s Tomášom si postavili stan, ja som pri svetle jednej diódy hľadal iba "nehmotne" označkované miesto pod stromom. Maťo sa do rána na vlastnom spacáku poučil, ako sa vie rosa vyzrážať pod celtou.
Ráno začíname tradíciu. Sušenie vlhkých až mokrých vecí, balenie nevysušených veci do báglov, resp. vozíka a odchod nalačno a smädno. Ide sa prvou zubačkou o 7:00 na Montenvers ( 1909m ). Vôbec nie je plná, asi tá predpoveď počasia. Hore na konečnej stretáme Maja s kámošom pri raňajkách. Pridávame sa. Ranný rozhľad je super. Čerstvý výlom na Dru, Verte, za nim pre zmenu vidieť nemožno, napravo Moine, na konci ľadovca ( po našom štrkoviska ) Mer de Glace Grand Jorassy z chaty CourvercleVeľké Jorassy s rubášom a Walkerovým pilierom a skoro priamo nad nami Gr. Charmoz s Ihlou Republiky. Náš dnešný cieľ je chata Courvercle ( 2687m ) nejakou novou cestou traverzujúcou nad ľadovcom v spodnej časti Dru a Moine. Už o ôsmej vyrážame a zostupové rebríky na ľadovec Kike pripomenuli, že kominársky kurz ešte nemá a naša cesta ich má mať aj previslé. Bol som ochotný ísť s ňou spodom, ale Tomáš atomizáciu nepripustil a tak nastala zákonitá zmena plánu. Ideme po vychodenej stope na ľadovci Mer de Glace a zuby našich mačiek neustále škrípu na kameňoch. Nemám svoj deň a vlečiem sa na konci. Majovci, bez mačiek ( v tom to nie je ), nás dobiehajú pri ľadovcovom potoku kde trochu odpočívame. Po jeho prekročení nás čaká časť plná trhlín. Doplnok k trhlinám je priam zasypaný suťou a tak mačky idú dole a my bleskovo pokračujeme hore. Aby nedošlo k omylu, teraz som myslel iba na tvar v horách neobľúbeného prírodného javu. Bol som v tých miestach pred desiatimi rokmi s Evičkou, ale moc som to nepoznával. Šutre mali populačnú explóziu a ľad naopak. Grand Charmoz a Ihla RepublikyAj rebríky idúce na chatu sa mi zdali iné. Že to nebolo iba zdanie potvrdili stopy po pôvodných objavené počas cesty hore a Evička dole. Nachystal som si odsadávačku a ako posledný za Kikou, bojujúcou s chýbajúcim vzdelaním, som vyrazil hore šteblikami. Rebríky občas vystriedali laná a stupy, železné i vysekané do prírody, a my sme nabrali možno aj 150m výšky. A potom už iba ceprovatý chodník až na chatu do 16-tej. Tomáš obzrel jej okolie a našiel dva vhodné bivaky, lebo aj na moju radu sme stany nebrali. Maťo zas zistil, že na záchode možno načerpať vodu - pitnú! A tak sme pozorovali pomaly sa blížiaci západ slnka a rýchlo sa blížiace kolekcie rôznych kumulusov. Medzi tým sme našli pohľadom v šírom priestore aj susednú chatu Leschaux a chybne si mysleli, že pri nej spia naši dvaja teniskáči. Už ani neviem ako, ale podelili sme si spálne.Bivak pri chate CourvercleV parádnej, s doskami a pre dvoch, sme sa s Maťom tlačili na Kiku v strede a Tomáš zostal sám v susednej. Aj veci sme mali uložené tak, aby im prípadne padajúca voda neublížila. Ledva sme stihli zaspať keď o pol jedenástej začala prvá búrka. Nožné časti spacákov šli do žďárakov a aj topánky sme preorganizovali. A nech si hrmi, hoc aj nad Tatrou.
Ráno nebolo múdrejšie večera. Prvý rebrík na chatu CourvercleChvíľky bez polievania, ktoré sa k večeru predlžovali, boli striedané mrholením, dažďom a aj búrka sa vyskytla. A tak sme sa venovali obľúbeným činnostiam: spať, jesť, piť a keďže v mojej výbave na prežitie málokedy chýbajú polovičné karty, tak došiel na radu aj mariašik. V našom podaní to nakoniec aj Maťo zvládol. Keď sa už zotmelo prišli na pretras vážne problémy hýbuce svetom i priľahlým vesmírom a keďže Kika sa s nami o tom odmietla baviť, tak sme prešli na vážne témy hýbuce vzťahmi medzi jednotlivými pohlaviami človeka. Pomedzi to som stihol zistiť, že vložky v mojich skeletoch sú z dodnes nepochopenej príčiny podstatne vlhkejšie ako by sa patrilo v porovnaní s ostatnými. Keď som ich vybral a stlačil, až mi srdce poskočilo, tiekla z nich voda. Skúsil som ich poriadne vyžmýkať a postavil tak, aby buď preschli, alebo aby voda sa v nich nakumulovala do jednej časti. Na noc som si ich zobral do spacáku, vraj to zaberá. Napriek všetkej hore uvedenej naivite a zavadzajúcim predmetom v spacáku som spal celkom dobre.
O 7:15 nám kazí výhľad a spánok prichádzajúci Tomáš v noci skúšajúci iný bivak. Pekný deň je treba využiť. Z bivaku nevidný, no nad nami sa týčiaci Moine ( 3412m ) by mal mať podľa sprievodcu a aj podľa info z chaty dvojkovú cestu hore. Podľa miestnych časov ( často mám dojem, že uvádzajú svetové rekordy ) by sa to dalo stihnúť aj so zostupom k zubačke. Na pôvodné plány ( Aiguille de Triolet 3870m ) sme boli málo bleskoví. Nakoniec vyrážajú v trojici, že o tretej budú späť, lebo mne sa podarilo ráno opäť ešte lepšie vyžmýkať vložky a tak som sa rozhodol, že použijem na ne slnečnú energiu. Kika, Tomáš, Mont Blanc i Tour Ronde - pohoda na MoinePotom som sa ich celý deň snažil vyučiť za slnečnice, ale nezvládli to aj keď boli z goráču, a tak som ich natáčal ručne. Pomedzi túto dôležitú činnosť som stihol aj ďalekohľadom okolie študovať ( hory a prichádzajúce osoby iného pohlavia ). Na čavky a svište domáce mi stačili aj moje oči. Oba tieto druhy sa zjavne chodili pásť na odpadky z chaty. Že si aj ten štvornohý trúfne na dva metre od chaty by som nikdy nepovedal. Keď nemajú medvede, aj svišť je dobrý. Trojica prišla o šiestej a prišlo na ušetrené zvyšky jedla. Stravu sme mali naplánovanú na tri dni s večerou už dole. Ani pôst nám neubral na nálade. Slnko splnilo svoju úlohu v mojich vložkách. Už obvyklá bivaková pohoda, iba Maťo sa musí prejedať nejakou 120-gramovou musli tyčinkou, lebo hladný vraj nevie zaspať. Mohol si ušetriť na zajtra aj tyčinku, aj spánok.
Ráno je pre zmenu jemne pršiaci humáč. Raňajky ušetrená tyčinka. Rýchlo, teda na naše pomery, pobaliť a ide sa na chatu po info. Všetci utekajú dole cestou po ľadovci. Nám však mladá z chaty povedala, že horná je síce trochu dlhšia, ale ľahšia - vraj má menej rebríkov. (Nemala.) Teda sa vrátime cestou, ktorou sme chceli pôvodne prísť. Pár minút za chatou prestáva pršať a pomaly začínajú rebríky. Počasie sa stále zlepšuje a my traverzujeme stále vysoko nad ľadovcom v trávach a suti Moinu. K prechodu pod ľadovcom spadajúcim od refugia Charpoua, možné nástupy na Dru, slúži séria zostupových a výstupových rebríkov. Traverz Dru a klesanie k záverečným železným pomôckam. Mám toho plné zuby a vlečiem sa iba preto že to za mňa nik neurobí. Často si potvrdzujem záväzok z Combinu. Po druhýkrát! Pri poslednej sérii zostupových rebríkov ma čakajú. Bude tam aj ten podľa Maja previsnutý? Bol. Už iba prejsť na druhú stranu ľadovca a rebríky hore k zubačke. Našťastie ich majú domáci po dva vedľa seba, lebo inak by to tam bolo ako v bratislavskej doprave. Pri posledných dvoch dlhých som si musel dať na polceste pauzu, o kitekate som ani nesníval, jednoducho moja zadná pravačka ma už odmietala dvíhať a po jednej som ísť hore nechcel. Ale aj happy end bol nakoniec, keď sme sa hore pri zubačke rozvalili po asfalte a vôbec nám nevadilo, že sme ho znečistili svojím potom presakujúcim cez naše oblečenie. Snáď to nevadilo ani tej nekonečne rôznorodej obrovskej množine sviatočných čumilov prírody. Ak náhodou mali nejaké problémy, tak to boli len ich vlastné. Po SMS dohode nás Karol s Evičkou čakali na dolnej konečnej. Našli sme sa tam aj s Majom, ktorý to aj s kámošom zbalili a chystali sa vymeniť lokál. My sme v kempe pod Bossonským ľadovcom doháňali zameškané ( piť, hygiena, jesť, piť, jesť, piť, ...) a na oplátku počúvali cyklo story. Dobrá slivovica mala vlastný príbeh aj keď bola iba pollitrová. Veď zajtra je tiež deň, teda humáč.
V noci nepršalo a tak spím pod hviezdami, potom už iba pod hviezdou, u nás zvanou aj slnko. Kam sa ponáhľať. Na relax je času dosť, až dosť málo. Po obede vyrážame, my lezci hore do hlavnej dediny po obvyklé meteo-info. Cyklisti do okolitých kopcov vyrazili už skôr. Je nedeľa a na zajtra sa chystá miestny sviatok horských vodcov. Papierová predpoveď nám dáva šancu na pozajtra - utorok. V daždi na lavičke pod stromom na námestí mi kamaráti hľadajú vhodnú "milionárku" podľa pravidla: čím staršia, tým je asi bohatšia. Čudujú sa, že nezaberám. Ale ani Maťovi ani Tomášovi sme nič nevybrali, a to napriek tomu, že tu milióny neboli podmienkou. Neviem, kto z nás mal väčšiu šancu v tejto našej reality šou. Voda zahnala z hôr dole aj našich dvojokolesovaných kamarátov a svet je malý aj vo Francúzsku. A tak sme si dohodli víno na večeru. Nakoniec sme nadlho skončili utekajúc pred zväčšujúcou sa vertikálnou vodou v miestnom megaobchode s potrebami nielen pre lezca. Tam vyskytnuvšiu sa milionárku s pudlom, bývajúcu oproti v štvorhviezdičkovom hoteli, mi neodsúhlasili. Mala asi tretinu požadovaných rokov a hlboko pod váhu. Cestou späť do campu sme sa však už na fondu nedohodli. Opúšťaním centra síce ceny klesali, ale súčasne ubúdali aj možnosti a tak sme nakoniec nenašli ten správny lokál. Tiež sme boli radi, že v tom už miestami riadnom daždi sme pri návrate do campu zakufrovali iba raz. Moja obvyklá večera, dve konzervy na studeno s cesnakom, bola prestretá v okienku, pod strieškou umyvárky a WC. Trojlitrové víno v krabici bolo nakoniec celkom pitné, a nielen po prevarení. Túto noc spíme v stanoch všetci. Nik netuší kedy bude opäť padať voda.
Pondelok - plánovací deň. Počasie sa vylepšuje našim tempom - pomaly. Na večer idú Kika s Tomášom po čerstvé správy a je rozhodnuté. Večer sa predbalíme, ráno zbalíme, Karol nás odvezie na prvú lanovku na Midi o 6:00. Tour Ronde - juhovýchodný hrebeňCieľ Tour Ronde ( 3792m ) normálou ( juho-východný hrebeň II/PD ) a hrebeň Rochefortu. Dva ciele za tri dni. Môj návrh ísť lanovkou až na Helbronner nakoniec neprešiel.
Naše obvyklé ranné baliace činnosti a Tomáš nás popoháňa. Prvá lanovka je aj tu len jedna. Ale stihli sme ju a aj sme sa do nej vošli. A nielen preto, že sme išli opäť pre zmenu lační a smädní. Hore v tuneli na Midi už iba ustrojenie na potreby ľadovcovej túry a tunel nás vydáva napospas ostrému slnku a ostrému hrebienku, ktorý postupne prestáva byť ostrý, ale je o to strmší. Treba mi pár krokov na získanie istoty. Našťastie je nový sneh už trochu prešliapaný. Potom už nie je ani ostrý ani strmý. Oblúkom mierime smerom ku chate Cosmiques, čím klesneme asi 250m. Popod Tacul a Maudit mierime rovno pomedzi ešte úzke a zriedkavé trhliny smerom na Helbroner. Problém Capucínov ( kto je kto ) sme zatiaľ nedoriešili, ale sú úžasní, ako celé Alpy v tejto oblasti. Severná stena Rondu je priamo pred nami a pod ňou je ľadovec rozlámaný na márne kúsky. Stena aj ľadovec sú na nepoznanie v porovnaní s tým, čo som tu videl pred tromi rokmi. Nestíham obdivovať všetky tie hĺbky, šírky, tvary i farby. Túto nebezpečnú rozlámanú krásu sa rozhodneme obísť smerom do kotla Mauditu. Aj tam idú stopy. Pár rýchlych dvojíc vidno prešlapávať si to z opačnej strany. Mám dojem, že vodcovia s klientmi vedia čo robia, ale ideme si po svojom. Keď sme už skoro "hore", tak stretáme skupinku, ktorá nás vracia do ešte väčšieho obchádzkového oblúku. Tento bol už ten pravý a zhruba na pravé poludnie sme pod Aig.de Entreves ( 3614m ) a riešime čo budeme. Súčasne aj odpočívame. Tomáš chce zanechať svine na mieste oddychu a ísť naľahko na Ronde. Prekvapuje ma ( Maťo ), že som sa pridal iba ja. Moja predstava, že krátkou variantou to hádam nejako stihneme sa mi zdala reálna. Cesta bola drahá, aspoň jeden vrchol byť musí. Pobalili sme si niečo do rugzagu a na jednom lane sme sa pohli smerom do sedla pod Ronde. Kika s Maťom na druhej polke išli skúsiť oblúkom po ľadovci na kopec nad nami. Ešte sme neboli ani v polke cesty do sedla, keď moje predstavy dostali po fraku. Krátka varianta pripomínala skôr kameňolom ako vysnežený žľab. Ale davy ľudí chodili dlhou variantou cez celý hrebeň. Pod nástupom nás jeden protichodca moc vážne upozornil, že už je na výstup pozde. Ale aspoň sme si skúsili nástupový ľad. Tak 45 až 50, ale tu som pochopil o čom asi hovorili baby na horskom info, keď nám nedoporučovali západný kuloár, náš pôvodný cieľ. Na povrchu bublinová škrupina alebo sneh a pod tým lámavá čierna masa. Buď čakan držal na prvý raz, alebo bolo treba dieru vymlátiť. Mačky však zaberali dobre. Skúsenosť na takomto teréne nám chýbala a tak sme iba zo závisťou pozerali ako sa to robí s jedným čakanom v podaní profesionálov. Vyliezli sme tak pol dĺžky sólo a keď som sa priznal Tomášovi, že od plnej istoty mám ďaleko, tak sme to otočili dole. V sedle sme potom obdivovali Courmayeur s našim cyklo tímom a lezcov na hrebeňoch Rondu a Entrevesu. Trochu sme krútili hlavami nad ľadové lezenie nacvičujúcimi Nemcami. Po asi hodinke sme v blížiacej sa dvojici spoznali našich. Opäť zmena plánu dohodou. Ideme po svine, základný tábor bude pod nástupom a zajtra ideme na to. Potom sme využili Maťovu lopatu domácej výroby na úpravu plochy pod stany. Tiež sme urobili dve diery ako miesta pre variče a kuchárov, lebo topenie snehu začalo vo veľkom. Kika varí v sedleS pribúdajúcimi tekutinami a inými požívatinami v tele rástla naša pohoda. Aj stany držali celkom dobre, len ten vchod riešený tak, že zadný nocľažník musel preskakovať predného som stále nepochopil. Ráno chceme vstať skoro, aby nás nepredbehli. Noc bola OK. Keď je dobrá karimatka, tak aj starý spacák z dutých vlákien od Calexu stačí.
Nad ránom, ešte v hlbokej tme, okolo nás prešlo pár dvojok. Keď vstávame, slnko už vyšlo, ale jeho lúče sa našich stanov ešte nedotkli. A tak sa idem obúvať asi dvadsať metrov vedľa na už ožiarené miesto. Sme pomalí. Ako vždy. Raňajky sú opäť viac ako symbolické. Ale aspoň padla dohoda. Kika ide s Tomášom sólo. Ja natiahnem Maťovi ľadovú dĺžku, nemá predsa ešte potrebné skúsenosti a ja som si to včera trochu odskúšal. Je osem a my vyrážame a miešame sa do prišlého davu. Berieme jednu polku lana, pár karabín, dva šróby a zopár slučiek. Trochu nás zdržalo naväzovanie a tak sa medzi nás vtiesnila trojica Nemcov, zo skupiny včera nacvičujúcich, a aj neidentifikovateľná miešaná dvojka. Na skoro jednom mieste pod skalou, ktorú treba obísť oblúkom, dobieham Kiku a chlapa z dvojky. Kika na hrebeniOn vŕta a ja tiež. Na to treba poriadne omlátiť vrchnú vrstvu a vŕtať až do už pevného ľadu. Tomáš je už vysoko, Kika traverzuje tesne pod skalou, a baba z dvojky to vzdáva po prvých ranách. Jej partner sa nám ospravedlňuje za miešanie sa do remesla a schádza. Druhý šrób. Na konci lana dochádzam k nemeckému dvojšróbovému štandu. Slučka v skale sa mi zdá čudná, aj keď včera z nej Nemci zlaňovali. Neviem ako vyzerá zvrchu, ale bočný pohľad sa mi nepáči. Dotlčiem celý hrot do ľadu a druhý iba zaťatý a doberám Maťa. Ide v pohode. Druhá dĺžka má ešte kúsok ľadu a potom sneh asi za 40. Slučka o šuter poistená do snehu zapichnutým čakanom. Nič lepšie neviem vymyslieť, ale verím Maťovi. Keď prišiel, posielam ho dopredu do ešte snehového traverzu a prvých skál. Počas doliezania k nemu ma predbieha francúzsky vodca a pokračujú do skál v mačkách. Keď som bol pri ňom, tak nás predbehol taliansky vodca a ten sa aj s klientom z mačiek vyzul. My sme sa rozhodli pre taliančinu a skracujeme lano medzi sebou a Maťo ide vpredu. Na prvých skalách, kde treba aj ruky použiť predbiehame zadný voj nemeckej trojky idúcej na celé dĺžky. Nasleduje kľúčové miesto, položená ale exponovaná platňa a po nej parádny koník ( tak maximálne za tri ) Kôň na hrebeni. Kika na platni pod koňomMaťa pomýlilo nemecké lano a tak doliezol na zub v platni pod koníkom aspoň o stupeň ťažším variantom zboku a tlačil sa na ňom s vedúcim Nemcom. Odtiaľ ma poslal "na kone" prvého. Stienka bola v pohode a prvú plochú časť koníka som osedlal a druhé dve šiel po vzore Ostrý Roháč. Aj slučku sa mi podarilo hodiť o zub. Asi bol ten kôň aj trochu ťava. Pohoda. Najkrajší kúsok cesty. Nasledujúce tri hrebeňové zuby sa traverzovali na talianskej strane v rozbitej šotoline po priestorovej sínusovke. Otrava. Pred záverečným snehovým poľom si opäť dávame mačky. Pole končí a my sa stretávame so zostupujúcimi našimi. Pred nami je asi desať metrov výškových skál a tak idú mačky dole. Sme na vrchole sami s miestnou madonou. Rozhľad je úžasný. Už preto to stálo za to. Najmä Brenva s ostrohou a hrebeň Peuterey som videl takto po prvý raz. Aj tu vidno na ľade zhubný vplyv možno nielen tohoročného leta. Prvý, prezradím, že aj posledný, raz počas výstupu vyťahujem foťák. Ani neviem prečo som doteraz nefotil, asi som sa spoliehal na dva digitály v Tomášovom a Maťovom podaní. Brenva a Mont Blanc s ostrohouZ vrcholu tiež vidno trochu do severnej steny, sú tam staré stopy, ale náš západný Gervasuttiho kuloár nevidno, iba tipujem kde ústi. Zlezieme k mačkám a opäť si ich obúvame na zostup snehom.JV hreben z vrcholu Nechávame si ich aj v rozbitom traverze. Maťo ide prvý. Snažíme sa krátke lano medzi nami mať stále cez nejaký zub, alebo aspoň poza šuter. Tento typ terénu proste nemám rád a teraz zvlášť. Rýchlosť, s akou okolo nás prešla trojica, čo na vrchol vystúpila západným hrebeňom nám potvrdila naše tempo Po dohode na koníku idem vpred a mačky do báglu. Tiež s hrôzou zisťujem, že sa kladivo z môjho stubaiu visiaceho na sedačke nejak samovoľne odšrófovalo a zostalo ako môj pomník niekde, proste na neznámom mieste. Nový variant kedysi známeho vzoru: Pomník neznámemu vojakovi. Zostala mi rúčka s hrotom do ľadu. V hlave mi chodia myšlienky nie na koníka predo mnou, ale na to ako budem zliezať záverečný ľad. Späť, "na kone". Slučka na zube a na záver posun v sede. Nuž je to dobrý výmysel: sedieť a ísť, pardón, sme horolezci, teda liezť. Aj had by nám možno závidel. Ostávam na zube v stienke istený na slučke. Kota 3524 - obchádza saPrichádza Maťo, ale tento raz zas Nemci dobiehajú nás. Dohodli sme sa, že stienku zlaníme cez Maťovu výstupovú cestu. Miesta je málo, ale zlaňák na štyri-päť metrov sa podaril. Aj Nemcovi ma obísť. Slučku sa nepodarilo vyzvoniť. Načo je nám slučka. Maťo zlieza asi pol dĺžky do choďáku. Keď mám ísť za ním, vidím druhého Nemca pri našej slučke. Jazykovo som to zvládol a o chvíľu som ju už mal na krku. Kiku s Tomášom už vidíme pri stanoch. Pri snehu posledný raz dávame mačky a istený Maťo schádza do snehového poľa. Nohy mi už vôbec nefungujú podľa mojich predstáv a potrieb. Prídem k Maťovi a idem rovno na už pri výstupe spomínanú skalu so slučkou. Teraz ju vidím zvrchu a zdola počujem, že je ( bola ) použiteľná na zlanenie. Inštrukcie zdola sú na nezaplatenie. Dva zlaňáky a som dole prvý. Okrúhlych desať hodín, päť hore a rovnako aj dole síce nie je podľa návodu, ale to je jeho problém. Radosť z úspešného návratu miešam s ponúkaným nápojom. Je teplý a pitný. Nie je podstatné čím je. O chvíľu je dole aj Maťo a už iba pohoda a bezstarostné pohľady na zlaňujúcich Nemcov. Aspoň oni nám svojou činnosťou dvíhali sebavedomie. Kika nakoniec rozhodla, že za slučku si aj čaj zaslúžia. A tak ma poslali pocvičiť si jazyk. Ešte také nezažili a asi ani už nezažijú, ale evidentne im dobre padol a my sme asi spravili dobrú reklamu nášmu štátu. Keď odišli smerom na chatu Torino vyrábali sme tekutiny vo veľkom. Na pitie, aj na jedenie. Slnko porušilo trochu stabilitu stanov, ale inak bolo všetko OK. Mám dojem, že sme všetci spokojní a radi. Už o deviatej sme zaľahnutí. Zajtra "iba" návrat na Midi.
Ráno ma budí nič dobré neveštiaci zvuk. Keď ma osobné potreby vyženú zo stanu, je všetko jasné okrem oblohy nad a pod nami. Padá mrznúce mrholenie a sme v oblakoch. Viditeľnosť tak 50m. Zvuky a ozveny padajúcich skál a serakov si nedajú pohov ani v tento posledný deň. Len nech nám padajúci sneh nezasype cestu späť a ostatné už nejako zvládneme. Pomaly a postupne vyliezajú aj ostatní zo stanov. Ani neviem prečo ani sneh netopíme. Asi tá "iba" predstava. Naše obvyklé tempo sa ešte spomalilo. A keď sa aj obloha vyčistila začali sme skúšať stany presušiť. Sušenie stanovUšetríme na váhe. Dokonca vodca s dvoma klientmi nastupuje na rebro. Robí pre zmeny obchádzku skaly zľava a tak má problém s druhým štandom. Už nad prvým sme krútili hlavami. Stále neviem, či tak verí sebe, jednému šróbu v ľade alebo svojim klientom. Ale nakoniec si dal od Tomáša poradiť. Až opätovný príchod oblakov nás dá do pohybu. Padá našťastie iba málo a tak je stopa jasná. Potvrdzuje sa známe pravidlo, že v humáči si treba dať slnečné okuliare na zlepšenie viditeľnosti. Na cestu späť sme zvolili inú než výstupovú cestu. Pri spojnici našich a stôp z Helbroneru stretávame trojicu Talianov s ktorými sa budeme vzájomne predbiehať. TrhlinyTrhliny sú aj z tejto strany úžasné, ale môj foťák je na chrbte a Tomáš ich zaznamenáva. A tak sa snažím si ich zapamätať až do prípadného ďalšieho návratu. Po prekonaní trhlín nás čaká dlhé stúpanie ku Cosmiques. Odpočívame častejšie a spolu s Kikou si už po tretíkrát ( ja ) sľubujeme, že budeme trénovať a na rok to Tomášovi ukážeme. Pre zmenu normálne prší. Pred chvíľou padali krupy. Na pláni pod Midi máme veľký odpočinok pred záverečným strmým stúpaním. S Kikou si podelíme plechovku RedBullu, ale to na našu dehydratáciu zďaleka nestačí. Krídla sme nedostali, ale z nohy na nohu to šlo. Keďže sme si nevedeli dohodnúť spoločné tempo, Kika sa pred záverečnou strminou a ostrinou, už bez trhlín ( viditeľných ), odviazala. Tak sme lano úplne zrušili a šli každý svojím tempom a za seba. Za Tomášom šiel Maťo a ja som zo zadnej pozície doprevádzal Kiku. Na záverečnom hrebienku som sa radšej pozeral iba do stôp. Po piatich hodinách sme boli doma. Skôr ako spomínaní Taliani majúci plné najmä peňaženky. Raz aj my budeme tak ..., ale asi sme to nemysleli úplne vážne. Podľa SMS nás naši čakajú na parkovisku pod lanovkou. Každý z nás mal už plnú hlavu pitia, jedenia i hygieny a odpočinku. Vidím ich, myslím tým auto s prívesom, už z dolnej lanovky. Dole nám cykloštvorica predostrela nový návrh týkajúci sa odchodu. Vypadneme čím skôr, teda ešte dnes. Dôvodom bolo ušetrenie za camp, ako aj hrozba od počasia, ktorá sa neskôr naplnila. Teda sušenie a rozumné prebalenie sa neprichádzalo do úvahy. Vypil som Evičke guave a už mi bolo všetko jedno. Teda nie celkom, ešte som si chcel urobiť svoj obvyklý nákup. Zo dve fľaše vína domov. Tu sa naplno ukázala klasická chyba väčšinového rozhodovania v niektorých nastaveniach. Maťo bol zásadne proti, ani vhodný kompromis pre neho neexistoval. Aby sme sa niekam pohli, nasmeroval som ich do obchodu. Tam bude možno múdrejšie, veď aj iní si chceli ešte čo to nakúpiť. Bagetky, mliečne výrobky a iné. Ja som vyšiel z obchodu posledný. Vo vrecku som mal citrón a v každej ruke dve fľašky vína. Jedna bude Janke, ospravedlňoval som sa sám pre seba. Biele a červené by stačilo, ale vidiac francúzske tokajské - no nekúpiš to za nejakých európskych päť bubákov. Riešenie našej nejednotnosti bolo asi v mínus nekonečne a tak sme sa presunuli na parkovisko nad campom, kde sme boli bývali, že sa tam skúsime prebaliť a kto chce skočí sa aj hygienicky očistiť. Ja som sa vrhol na svoju tajnú zásobu vo vozíku a Evičku som poslal hľadať soľ. Správny alkoholik neskazený našimi ľudovými rozprávkami už určite tuší. Tradíciu treba dodržovať a tak sme si dali s Kikou "vrcholovú" tequilu na uvoľnenie nálady pozvúc čo najširšie svoje okolie. Evička krájala citrón, Tomáš nám solil ruky a butilka kolovala. Tá mi bodla, ale všeobecnej nálade ani nie. Mrholí a mraky nad miestami kde sú kopce naznačovali aj horšie meteorologické úkazy. Myslím si, že sa viem vžiť do role prehlasovaného jedinca, ale nepoznám iné lepšie riešenie ako väčšinové rozhodovanie. Ide sa domov a non-stop. Laco sa podujal, že v noci vypomôže za volantom. Bolo to náročné, a pre všetkých, nielen pre menšinu, ale budeme doma rýchlo, až najrýchlejšie. V aute som sa taktne spýtal Evičky a Kiky, či ich ešte zaujíma moje staré napadnutie. Naša lezecká zostava (po návrate z chaty Courvercle)Ku podivu zaujímalo. Tak som im vyjavil, že ešte som nepočul o tom, že by sa niekto išiel aklimatizovať vyššie, ako sú jeho hlavné ciele. Ako som už prednaznačil, prijali to veselo. Nuž ale treba po pravde povedať, že aj ja som bol za toto riešenie.
Na druhý deň na pravé poludnie som už pred domom. Rozlúčka a ja doma dávam všetko sušiť alebo rovno do práčky. Po dvoch hodinách prídem už na radu aj ja. Ale o pocitoch pod sprchou sa píše na iných stránkach.
A teraz už "iba" ten trojnásobný záväzok dodržať.

zoznam fotiek (autori Miki, Maťo a Tomáš)
1. Grand Combin od bivaku
2. Bivak nad chatou Valsorey
3. Mont Vélan
4. Petit Dru s jeho novou fazónou
5. Grand Jorassy z chaty Courvercle
6. Grand Charmoz a Ihla Republiky
7. Prvý rebrík na chatu Courvercle
8. Bivak pri chate Courvercle
9. Kika, Tomáš, Mont Blanc i Tour Ronde - pohoda na Moine
10. Tour Ronde - juhovýchodný hrebeň
11. Kika varí v sedle
12. Kika na hrebeni
13. Kôň na hrebeni
14. Kika na platni pod koňom
15. Brenva a Mont Blanc s ostrohou
16. JV hreben z vrcholu
17. Kota 3524 - obchádza sa
18. Sušenie stanov
19. Trhliny
20. Naša lezecká zostava (po návrate z chaty Courvercle)


[Aktuálna známka: 1,33]
hodnotenie lnku (ako v kole)   <--1 2 3 4 5 -->   

( Celý článok | Autor: miki | Počet komentárov: 2 | Pridať komentár | Informačný e-mailVytlačiť článok )

Web site powered by phpRS