LokoTatroStretko 2017 očami účastníkov

Autor: acloko (mailto:acloko@aclokomotiva.sk), Téma: Kde sme boli
Vydané dňa 01. 10. 2017 (535 × prečítané)




Ako niektorí z vás už určite počuli, 14-17.09 2017 sa uskutočnilo naše prvé LokoTatroStretko. Podľa odozvy účastníkov som si istý že určite nie posledné. Prečítajte si a presvedčte sa sami.

Kosťa


Michal Semanik: Masérov pohľad na vec

Výšlap na zbojníčku s tridsaťkilovým ruksakom znamenal nemožnosť si na chate prezuť ponožky bez opakovaného kŕču do ritných svalov.

Ani keď sa poslední odvážlivci dotrepali o pol tretej ráno na chatu, ani vtedy sa mi nepodarilo zaspať... Nepomáhali mi ani žalúdočné zvuky parťáka z vedľajšieho "bidla", ktorý nerozumne pokombinoval moju super-záhradnú-zmes s lotyšským likérom z čiernych ríbezlí.


Túrička na druhý deň bola výdatná, plná strachu v sedle prielom, plná potu na východnej vysokej a plná stretnutí na červenej magistrále.


Posledný večer sa niesol v duchu gitarovej prekáračky s poľským kamarátom, podporenej silnými hlasmi na oboch stranách barikády. Marhuľovica sa pila až do úplného vytriezvenia, ktoré prišlo na druhý deň po siedmych hodinách strávených v aute....

Veľké ďakujem patrí Kosťovi za zorganizovanie výbornej akcie a aj všetkým účastníkom za ochotu počúvať moje chlpaté vtípky, gitaru a spev :-D



M&M (Marcela Komorova & Michal Ferianc): Report zo Širokej veže, Motykova cesta (V) s variantmi

Topo s popisom opäť raz ostalo v aute a tak nás zachraňuje Kosťa, ktorý nám daroval topo. Lukáš nám ukazuje fotky z cesty a dáva nám ne/dôležité rady (bolo ich toľko že som si všetky nezapamätal) z ktorého štandu doprava, z ktorého doľava...


Nástup do cesty nachádzame pomerne ľahko. V ceste sú nalezení dvaja poliaci, ktorí nám potvrdzujú, že sme správne. Marcelka ťahá prvú dĺžku a "užíva si" zakladanie. Pod skalou sa z hmly vynára známa tvár a s úsmevom prehlasuje: "Keď počujem Marcelku nadávať, viem že som správne; Na skalách :)" Po týchto povzbudivých slovách Marcelka prestáva zakladať a druhú polovicu dĺžky sóluje.


Peťo Š. zobral z chaty Pata a Mata, ktorých zaúča do tatranského lezenia. Celú cestu nás Peťo naháňa, ale aspoň je s kým pokeckať na štandoch.


V druhom štande na nás poliaci hádžu 120cm slučku, skoro som zinfarktoval keď mi padla na ruky :) Marcelka po ťahaní prvej dĺžky, v ktorej nenašla žiadne skobky (ktoré sú podľa Lukáša všade) prelieza aj 3. (kľúčovú) dĺžku za V. Sucho prehlasuje že lezenie je pekné, ale ľahké. Na začiatku 4. dĺžky sa snažím ísť tak ako Poliaci predo mnou, ale po pár metroch si uvedomujem, že šli zle a preto sa púšťam ľahším terénom. Za zubom nachádzam ďalší štand (prečo si nesťažiť ľahkú dĺžku). Marcelka si v ďalšej dĺžke robí vlastný variant cesty (za V to určite nebolo) a tak ja s batohom volím cestu najľahšieho odporu. Zvyšné dĺžky sú už ľahké a trávnaté. Posledná dĺžka je však úplne zatečená a tak sa Marcelka snaží nájsť nejakú suchšiu, leziteľnú líniu. Cestu preliezame OS s niekoľkými variantmi.

Na poslednom štande počkáme doliezajúcich chalanov a gratulujeme Patovi a Matovi k prvej tatranskej ceste.


Na vrchole stretávame trekujúcu skupinu, ktorá netrafila správny kopec a robíme si spoločnú vrcholovú fotku.


Cestou na Zbojníčku smer Priečne sedlo fotíme vidmo a utekáme za vidinou dobrej zábavy a večere na chatu.



Patrik Hudačko

Náš tatranský víkend začal zaujímavo, keď sme sa do Tatranskej Lomnice dostali až niekedy po 21:00. Nahodili sme na seba vaky a vydali sa skrz zmoknutou nočnou tatranskou prírodou smerom na Zbojnícku chatu. Prvú nástupnú túru nám "spríjemňovali" okolo ručiace Jelene z neba padajúci takmer-sneh ku ktorému sa neskôr pripojil aj až príliš výrazne svieži tatranský vetrík a poslednú hodinku aj Kosťa ktorý nám šiel oproti z chaty. Nakoniec sme ale došli v celku a hlavne s pekným zážitkom.

Piatok som začal kulinárskou špecialitou - "lečo s ovsenými vločkami" ktorou ma ponúkli Peťa a Andy. Neskôr sme s Maťom hľadali obetného baránka ktorý by nám dovolil zneužiť jeho dvojičky na naše prvé tatranské lezenie chvíľu to vyzeralo beznádejne no v poslednej chvíli na chatu dorazil Peťo s dvojičkami a bez lezeckého parťáka - čo nám zahralo do karát. Vydali sme sa na širokú vežu vyliezť cestu Motyka bolo asi 6 dĺžok, všetky vytiahol Peťo my sme len doliezali no na prvýkrát to ale stačilo a môžem povedať, že táto ochutnávka tatranského lezenia ma nabila chuťou spoznať tatry nanovo z lezeckého pohľadu.






Večer na chate sa niesol v duchu skvelej zábavy až kým nás nezmohol spánok. V pamäti mi určite utkvelo nočné kúpanie sa v ľadovom plese.


V Sobotu sme sa prebudili do nie príliš pozitívne ladeného počasia no po piatkovom dni mi popravde vyhovovalo, že si možem pospať dlhšie. Po prebudení, ďalšom kulinárskom zážitku z rúk mojich obľúbených kucháriek a dlhom plánovaní ako celý deň nepresedieť na chate vyrážame zdolať Svištový štít v partii Ja, Rasťo, Peťa, 3x Andy a samozrejme iniciátor výletu Kosťa. Ak by niekoho zaujímalo ako bolo na tejto túre stačí si pozrieť foto.


Večer po návrate bol samozrejme opäť skvelý. A v posledný deň sa konala už iba túra smerom do Smokovca počas ktorej som si uvedomil, že to pre mňa bol jeden z najlepších víkendov daného roka. Na konci by som ale určite chcel poďakovať organizátorom a tiež všetkým účastníkom bez ktorých by to nebolo ono a samozrejme dúfam, že sa takto o rok stretneme zas.


Petra Čertekova

Prišiel 14. september a spolu s ním aj dlho očakávaný predĺžený víkend LokoTatroStretko. Už dlhšie mi vŕtalo hlavou, či usporiadateľ tejto akcie náhodou neskryl do názvu slovíčko "loko" ako ekvivalent španielskeho "loco", čo znamená bláznivý či šialený. Každopádne mi to dávalo o dôvod viac sa tešiť a keď som sa v piatok okolo polnoci ocitla kúpajúc sa uprostred plesa, toto podozrenie sa mi potvrdilo.

Ale diali sa tam aj seriózne veci. Prvý deň sa mi naskytla možnosť pridať sa do lezeckého tímu zloženého z Kosťu a Adi Havranovej a ísť s nimi zdolať Javorový štít - Keleho piliér. Bolo mi jasné, že bezo mňa nemajú šancu na úspešný výstup, tak som sa pridala.


Bolo to moje prvé vysokohorské lezenie, Kosťa prvoliezol a my s Aďou, ja na modrom, Aďa na červenom lane sme za ním doliezali.


Výhľady boli strhujúce a na samotnom vrchole nás čakalo dokonca "vidmo", čo pre mňa podľa starej povesti, ktorú mi interpretoval náš lotyšský kamarát, znamenalo, že ma hory vítajú a prijímajú. Dobré vedieť.




Dole sme zišli pomocou indícií od kamenných mužíkov a jedného kamzíka. Parádnemu suťovisku a zlaneniu sme sa nevyhli, ale to len znásobovalo vzrušujúcosť celého zážitku.


Po noci plnej kvalitného odpočinku a hlbokého ničím nerušeného spánku tu bol deň 2 a s ním aj výstup na Svišťový štít, tentokrát už pešo, ale sedáky sme na chate nenechali. Bol to výlet plný brusiniek, kamzíčích bobkov a nenormálneho výhľadu na Belianske Tatry, aj všeličo iné. Výstup sprevádzalo škriekanie svišťov, takže atmosféra dokonalá.


Večer sme strávili všetci spolu pri gitarovom dvojboji a škriekaní Poliakov.

Počas celého víkendu som sa fakt veľa usmievala (aj ostatní, ale ja ozaj extra veľa), čiže buď nám do stravy primiešavali endorfíny alebo... tam proste jednoducho bolo nenormálne dobre.



Andrea Bednáriková

Našej skupinke v zložení Peťa, Pat a Mat a ja sa podarilo zviditeľniť sa hneď na začiatku. Vo štvrtok večer sme nezaparkovali auto v Smokovci, ako všetci ostatní, ale v Tatranskej Lomnici. Lebo veď tam je parkovanie určite zadarmo, je to len o kúsok ďalej ako zo Smokovca a poradil nám to aj kamarát Angus. A Angus vie! Cestou som sa čudovala, kde je tá sľubovaná víchrica, bolo takmer bezvetrie. Prišla. Respektíve my sme prišli za ňou. Asi hodinu a pol pred príchodom na Zbojníčku začalo strašne fúkať, neskôr aj snežiť a bola som rada, že mám svoj veľký batoh. Týmto by som sa chcela ospravedlniť a zároveň poďakovať Kosťovi za jeho záchranársku akciu. Vstal kvôli nám v noci z postele a šiel nám naproti s teplým čajom a ploskačkou. Toľko môj komentár k tejto nočnej epizóde. To, čo nám prišlo ako zábavné dobrodružstvo a skúsenosť, ostatní považovali za malé šialenstvo. Avšak minimálne traja zo štyroch neľutujeme.

Po dlhšom zvažovaní sme si s Peťou vytýčili nasledovné ciele pre víkend v Tatrách: 1. „VHT“ O.o s doisťovaním a zlaňovaním, 2. gastronomické zážitky na horskej chate.

Cesta za cieľom č. 1.: V piatok sme sa spolu s Majou, Ioanom, Radom a Izou vydali zdolať Javorový štít.


Cesta sutinou bola náročná, človek mal pocit, že sa s ním zošuchne celý svah. Od Zbojníckej chaty vedú na Javorový štít podľa sprievodcu tri cesty s maximálnou obtiažnosťou I. Zhrnula by som to tak, že odbočku na prvú cestu sme minuli, druhá cesta z Ostrého kotla žľabom sa nám nepozdávala kvôli veľkému množstvu sutiny.


Tak sme sa treťou cestou dostali aspoň na Javorové sedlo, aby sme následne zavrhli ďalší postup hrebeňom kvôli hmle a nedostatočným skúsenostiam. Nevadí, spravili sme si krásny výstup na Širokú vežu, kde sme sa stretli s našimi lezcami z AC Loko a dokonca sme videli aj vidmo!




Cieľ zlaňovať bol naplnený v sobotu. Túru na Svišťový štít som si naozaj vychutnala, a to vďaka skvelej partii Kosťa, Peťa, dve Aďky, Paťo a Rasťo. Po upršanom doobedí sa nám na hrebeni odhalili krásne výhľady a tak sme si hore plní eufórie napriek vetrisku vychutnávali naše tri druhy čajov a všetky nanosené pochúťky.


Cesta nadol hrebeňom bola miestami zapeklitá, za všetko hovorí môj dialóg s Kosťom: „Kosťa, budeš naštvaný, keď to tadeto skúsim?“ „...“ Skúsili sme to radšej s lanom, čo bola pre nás začiatočníkov cenná skúsenosť z horskej praxe.


Tatranský víkend bol pre mňa naozaj výnimočný a nechcelo sa mi ísť domov. Zážitky z turistiky či napr. nočné kúpanie v plese nikdy nezabudnem. Neľutujem ani, že sme s Peťou vliekli nahor tri kilá rajčín - to lečo stálo za to (cesta za cieľom č. 2).


Andrea Prokopovicova

Na LokoTatroStretko som sa prihlasila sice na poslednu chvilu, no svoje rozhodnutie nelutujem! :-) Malo to aj par vyhod – solo vystup s nalozenym baglom, necakanym stretnutim s liskou ci frtan slivky od turistov :D Aj ked pocasie nebolo prave najpriaznivejsie, na celkovej atmosfere to nemalo ziaden negativny vplyv. Myslim si osobne, ze sa na chate stretla skvela particka pozitivne naladenych a zabavnych ludi. Este teraz ma boli brucho od smiechu :-)


Pre mna osobne bol najvacsim highligtom akcie vystup na Svistovy stit. Moznost spojit VHT s lezenim a zlanovanim. A tie neskutocne krasne vyhlady zhora boli akousi ceresnickou na torte.


LokoTatroStretko hodnotim na jednotku s hviezdickou a uz sa tesim na dalsie spolocne lezecke stretnutie  Chcela by som velmi pekne podakovat Kostovi za perfektne naplanovanu a zorganizovanu lezecku akciu, o to viac, ze sa uskutocnila v Tatrach a na mojej oblubenej Zbojnickej chate !

Horam zdar !